Vysnívané hory, vydupané kilometre, a neúspešný koniec. 14 minút ma delilo od možnosti vybehnúť na Brestovú. Zamrzí, ale bojovala som na bicykli do samého konca v sprievode záchranárov, ktorí sa 20 kilometrov prizerali, ako sa pomaly rozplýva môj sen.

V piatok sme sa ponáhlali, aby Gabko stihol svoj prvý duatlon a ja aby som stihla odložiť bycikel. Gabko si nakoniec zabehol po bronzovú medailu v kategórii 4-5 rokov.

Noc pred sobotným pretekom bola nepokojná, ale veľa spánku som aj tak neočakávala. Stretli sme kamarátov, borcov aj Robocopa.

Plávanie v 21°C Mare bolo asi jedno z najteplejších plávani. Deň hlásili horúci, takže schladenie by prišlo vhod. Prvé kolo som odplávala za 20 minút, čo teda nebol bohvieaký čas a druhé kolo som spomalila a odplávala som ešte horšie, za 24 minút. Videla úhora ako ma spokojne podplával a ja som nespanikárila, čo ma prekvapilo ešte viac. Ale čakali ma Huty. Hlavu som mala čudne vyladenú, nič sa nepokazilo.

Bicyklová trať išla z Liptovskej Sielnice do Oravíc, cez Huty, v Oraviciach otočka späť na Huty a dole a zase Huty do Pribiskieho. Všetko išlo podľa plánu, nič nechýbalo vodu som mala, keďže občersvenie nepodávajú, teda okrem nejakej vody na Holici. Mala som na tyči obmotanú poživeň, pumpu a vodu akurát na 90 kilometrov. Cesta do Oravíc sa opticky ťahala dole, ale fyzicky som stúpala. Zaujímavý úkaz. Príjemné stúpanie, otočka a horsa do Zuberca po ďalšiu výživnú šľapanicu s výhľadom na Liptovskú Maru, ale to už som mala sprievod. Za mnou boli síce ešte dvaja-traja závodníci, ale asi v Zuberci odbočili priamo na Pribiskô a ja som ostala na chvoste, kde sa na mňa nalepila záchranná eskorta, polícia a tuším aj nejaká motorka. No súvislá karavána na uzavretej trati. Odmietala som sa vzdať, veď stihnúť som to mohla. V zjazde z Hút som zdravila, ostatných závodníkov, ktorý išli tretí a posledný krát na Huty. Náhodní cyklisti aj motorkári ma povzbudzovali. Ktovie čo si mysleli oni, ale najdôležitejšie bolo, že sila vo mne ma nútila šľapať do pedálov ako o život, pred Matiašovcami posledná otočka a hor sa do kopca. Naposledy. Pocitovo som bicyklovala čoraz pomalšie, ale podľa garmina som si držala stabilnú výšľapovú rýchlosť. Verila som, že v zjazde stavím vabank a maximálkou 66.5 som sa rútila do T2 vymeniť bike za tenisky. 66km/h nie je veľa. Ale som dvakrát zošrobovaná a mám dvoch super chlapov, ktorým by bolo bezo mňa smutno.Takže s rozumom. No, ale so 14 minútovou stratou na biku do časovej brány. Niekde som spravila chybu, a ani nie som borec, ale tak mi tam bolo dobre, že tušim tento dlh prídem splatiť aj o rok. Okrem toho Gabko má jasno kam chce ísť o rok po medailu a Zbyněk tiež poškuľoval po Západkách. Uvidíme, ale Oravaman má parádnu atmosféru a za tú ďakujeme. Bolo ako ešte nebolo. Alebo bolo ako už nebude? Neviem, fuurt dačo.