Rýchlik Zoška Bratislava 2018

Na rýchlik zo Zošky do Bratislavy som nasadala s víziou cieľa pod sedem hodín, čím som chcela zlepšiť čas spred dvoch rokov.  Na štarte sme stretli veľa známych, ešte viac neznámych a počasie nám bolo sľúbené také akurát behateľné.

img_2411

Trať poznám  a po štarte som sa teda rozbehla po známych chodníkoch vpred, mala som opäť rodičovské voľno tak som sa utrhla hneď na začiatku. Skalanatú som zvládla akosi rýchlo a mohla som si užívať hrebeň, trávnaté lúky, ranné hmly a prvé kvapky dažďa. Začalo jemne kropiť, potom trochu viac a v lese už ani neviem, či pršalo alebo len padala voda zo stromov. Po teplotách, keď dozrieva citrusové ovocie aj na Orave, ma jemný daždík príjemne chladil a udržiaval v tempe. Zrazu prišla Pezinská Baba a dôverná trať z Kamzík-Baba-Kamzík, žiadne prekvapenie ani zneistenie, okrem toho trať bola výborne značená. Aj napriek tomu som pred Somárom začala trochu spomaľovať, dážď konečne ustal, aby sa spustil opäť nad Neštichom. Kde som po dvadsiatich kilometroch narazila na stanicu zvaná depka. Boleli ma nohy. To čo ja chcem ísť znovu na stovku. Veď sto je štyri krát dvadsaťpäť! Leto bolo úrodné a rýchle, tréning väčšinou záhradný a kopce ma volajú, ale nie je kedy ich poriadne opáčiť. To nič, to bude len tou asfaltkou, dole sa dobijem posilním  a bude dobre. Veď hlavne, že som v pohybe a bežím, dnes nie som mama, ale ultra mama a to stačí, kašli na čas. Diskusia z relácie, drž hubu a makaj, hoci aj pomaly. V Neštichu zo štartovného čísla ostala len mokrá guľka v prednom vrecku. Identifikácia prebehla len podľa čipu s číslom 5. Áno, číslo päť stále žije. Trochu som sa posilnila a vyrazila na žltú značku, tiahle stúpanie až na Biely kríž som neplánovala bežať, odpočiniem si v stúpaní a potom sa skúsim prehovoriť k behu. Ako vždy v stúpaní ma niekto obehol, ale veď ja sa preberiem, ja ešte udriem, až sa cesta zváži trochu dole.

img_2454 A tak aj bolo. Nevedela som sa dočkať Marianky, kto má ten behateľný terén vydržať, oprášila som vidinu cieľa pod sedem a bežala, nie rýchlo, ale kontinuálne, hlavne za mojimi chlapmi. Čakali v Marianke, užívali si spoločný deň a fandili maminke. Konečne som si sadla a dopriala si dobroty z ponúkaného občerstvenia. Milá skupinka ľudí a známych. Trochu som pookriala a v stúpaní na Klanec som si išla opäť len to svoje slimáčie tempo v tiahlom stúpaní. Len čo sa cesta preklopila do klesajúceho zakrivenia, naštartovala som opäť motory a zaradila rýchlosť, síce len dvoječku, ale lepšie ako brzdu. Niekde nad Železnou studničkou sa zatiahla obloha, zotmelo sa a nemohlo mi nič spraviť väčšiu radosť, ako v tejto pochmúrnej nálade dobehnúť do cieľa. Čím tmavšie, tým romantickejšie, osamelejšie a nádherne ticho. Dážď prišiel znenazdania v sile, ktorá vyplavovala podchody. A bola to paráda, na tvári sa mi rozhostil úsmev, a bolo dobre, že som tam sama, v tom zrode dementizácie a čistej radosti, ktorá sa vie rozhostiť len na mojej tvári. Pár kilometrov od cieľa som si vedela predstaviť bežať až do noci, a budem musieť už končiť. V cieli sa známa organizátorská suita krčila pod jedným stanom, Zbyněk bol s Gabkom schovaný v budove školy. Fotka nebola, ale bolo pivo, ktoré mi Zbyněk doniesol, a suché veci nechal v aute. Bolo dobre aj nohy si pochvaľujú, že trebalo by častejšie prevetrať. Akcia vydarená na jednotku, všetko klapalo a bol to parádny deň.  Tak uvidím aký bude záver roka. Držím si palce na nohách.

 

Dirndltal Extreme Trail 2018

Pohodová stovka v údolí Pielachtalu, alebo aj Dirndltal, ako sa mu zvykne hovoriť podľa veľkého množstva drienok. Lákala ma už pár rokov, ale kvôli iným povinnostiam sa nám podarilo na ňu zavítať až tento rok a uprímne, som veľmi rád že som ju mal možnosť bežať ale poporiadku.

“Skúmame čo sme dostali v balíčku, Gabko už pozerá itinerár”

Ranné vstávanie pred pretekom je pre mňa vždy ťažké, do poslednej chvíle sa mi nechce, ale väčšinu vecí mám pripravených a tak vyčkávam, ale hodinu pred štartom predsa len už je čas vyliezť s postele. Gabko netradične protestuje, na ranné vstávanie je zvyknutý, ale dnes ho čaká ťažký deň, aničoby to tušil sa mu nechce z postele rovnako ako mne. Obliekam bežecké, ľahké raňajky a sadáme do auta. Gabika otáča kľúčom a nič.. Auto jemne pradie ako mačky našich domácich z Airbnb. Asi som tu batériu už fakt mal vymeniť. Prechádzame si scenáre, domácich budiť o pol šiestej nechceme, nabíjačku síce máme ale zásuvka je v nedohľadne, pobežím na štart v rámci zahriatia sa? Nakoniec sa skúšam zaprieť do auta posúvam ho, no ok tak to by šlo. Vytlačím auto na príjazdovú cestu a začínam rozcvičku ťahačov. Gabika s Gabkom sedí v aute a čaká na môj pokyn. Jednotka, plyn a môžem naskakovať do rozbehnutého auta, takže dnes už len 111 km s prevýšením 5 000 m.

“Kontrola funkčnosti camelbacku”

Na štarte dostávame GPS tracker aby nás mohli naši blízky sledovať. Celá stovka a aj jej štart je veľmi komorný, na štarte je nás okolo 80 bežcov. Hodinu po nás ešte štartujú štafety a o jedenástej štartuje v polovici trate kratšia 55 km trasa. Robíme si ešte poslednú spoločnú fotku a ostávam sám, posledná minúta do štartu a je odštartované za skromného potlesku hŕstky pozbieraných ľudí. Prvé kilometre sú skoro úplná rovina a tak nie je dôvod na chôdzu. Po prvú občerstvovačku to je niečo málo cez 10 km a ani medzi ostatnými nie sú vzdialenosti väčšie ako nejakých 12 km. Dávam na nej len pár pohárov vody a ionťáku a utekám ďalej.

Na druhej kontrole ma čaká Gabika a tak sa snažím ponáhľať. Trasa sa začína viac vlniť a občas už prechádzam do chôdze, ale stále je ešte relatívne príjemne a terén je veľmi podobný Lazovke, len s tým rozdielom že teraz sú ovocné stromy obsypané úrodou. Prebiehame roztrúsené statky a trasa sa začína postupne viacej vlniť krajinou, niektoré pasáže mi nápadne pripomínajú časti Malých Karpát.

Kontrola číslo 2

Na druhej občerstvovačke sa vidím s Gabikou a Gabkom. Je príjemné ich stretať na trati vždy mi to dodá energie. Príliš sa tu nezdržujem len doplniť vodu čosi zajesť a makám ďalej. Nasleduje príjemný úsek lesom, kde konečne naberáme aj nejaké tie výškové metre, je tu dokonca aj horská chata ale na prvé pivo si počkám až budem za polovicou. Tretia kontrola a ja už začínam trochu cítiť hlad. Tlačím banány dopĺňam vodu a prichádza SMS, Gabika ma už z drobcom čaká na štvrtej kontrole. Tak sa dávam do pohybu, nasleduje asi najnudnejší úsek, ktorý sa nesie na vlne šotoliny a asfaltu zbeh do údolia, výbeh hore a zase zbeh nič viac, nič menej, len tie výhľady stoja za to.

Po asfaltovej časti sa snažím čo najviac osviežiť, našťastie nás na štvrtej kontrole čakajú melóny a tak tlačím jeden za druhým. Niektorí bežci sa idú občerstviť aj do rieky, ja si vystačím s hlavou ponorenou do kýbla so studenou vodou. Začína byť riadne horúco a tak tankujem vodu a ionťáky, plus si dávam soľ do vody v camelbacku.

Za občerstvovačkou nás čaká ďalšie stúpanie po asfalte, snažím sa ísť úsporne, zbytočne nebežím, ale udržujem svižné chodecké tempo. V polovici tohoto úseku  zrazu zbadám prameň a pri ňom ďalšieho bežca je mi jasné, že mu je teplo ako mne, prehodíme pár slov a popritom sa chladíme príjemnou studenou vodou. Ešte ma čaká jedno stúpanie a následne ďalší dlhý zbeh po asfalte. Tesne pred kontrolou mi už nohy tak horia, že aj v topánkach skáčem do riečky a chladím si chodidlá. Na piatej kontrole sa dnes posledný krát vidím s Gabikou a Gabkom, ďalej ma budú sprevádzať už len Gabikine SMS-ky. Za kontrolou sa začína najvýživnejšie stúpanie, resp dve stúpania. Každé je zakončené vrcholovou chatou a kontrolou.

IMG_2313

Chata a kontrola číslo 6

Ani na jednej si neodopriem pivko a rozhodne nie som jediný. Podobne to vidia aj ostatní. Za druhou, z týchto kontrôl, nás čaká príjemný zbeh cca 10 km a tak dúfam, že trochu naženiem čas, ktorý som stratil vysedávaním na posledných dvoch Kontrolách.  Cesta sa kľukatí dolu svahom, široká akurát pre auto, púšťam brzdu a pridávam.

 

IMG_2314

Výhľad s kontroly číslo 7

Mám zatiaľ dobrý medzičas, ale objavujú sa u mňa prvé pochybnosti o tom či stihnem čas pod 18 hodín, ktorý je potrebný na to, aby človek dostal pracku na opasok. Na ôsmej kontrole si dávam svoje nealko pivo z dropbacku, ale teplé mi moc neberie a tak doplním vodu a pomaly vyrážam. Na ďalšom úseku by mal byť len jeden kopec, ale trasa znova vedie z väčšej časti po asfalte. Trochu som dúfal že to dám ešte bez čelovky, ale krátky úsek lesom ma ju núti vybrať. Pribieham na deviatu kontrolu. Posledné dva úseky bežím už len sám,  mám ale trochu  stihomam že ma niekto predbehne a tak na nej dávam len vývar trochu koly a pokračujem. Za kontrolou cesta stúpa a trochu blúdim, ale nie som jediný, nasledujem čelovku predo mnou, ale ako sa ukazuje ani tento bežec netrafil správnu trasu. Našťastie je to len pár sto metrov a sme obaja spať na trase. Po uvážení našich rýchlostí sa lúčime a ja bežím ďalej. Som naštartovaný a nechcem sa mi ísť chôdzou. Krátko na to obieham ďalšieho bežca. Trasa je tu, behateľná, nasleduje kratšie stúpanie, ale asi aj vďaka kole ho skoro celé vybehnem, ďalšia horská chata a za ňou strmý zbeh a som zase na asfalte. Trochu ma to spomaľuje už mám asfaltu plné zuby, nechce sa mi veľmi bežať a tiež som dúfal, že už budem na poslednej kontrole. Našťastie prichádza. Dávam rýchlu kolu a trochu vody a idem ďalej posledné stúpanie, odbočka a vidím čelovku čo pokračuje rovno. Kričím na toho poblúdenca a ukazujem mu správny smer po chvíli sa vydáva za mnou. Hádam to už teraz trafí, ja pokračujem a obzerám sa , či ide. Ide za mnou, a v duchu si myslím, som ti pomohol, ale ty ma už nepredbehneš. Pridávam, našťastie trasa ide z kopca tak to nie je problém a už vidím že sa mu vzďaľujem.  Vbieham do Weinburgu, od teraz ma čaká už len rovina, do cieľa to je nejakých cca 5 km. Trasa je prakticky rovná a tak sa čochvíľa obzerám, ale žiadnu čelovku za sebou nevidím.  Trochu škoda že ani predo mnou, závery nám s Gabikou idú. V tomto stihomame dobieham až do Ober-Grafendorfu . Cieľ v čase 18:34 a celkovo na 24 mieste nie je zlý, keď si vezmem do úvahy ako teraz “netrénujem”. Dávam si pivko a v eufórii strávim ďalšiu hodinu s ostatnými bežcami a v tichosti počúvam ich debaty. Dávam sprchu a líham si na stoličky. Do rána prečkám, kým ma príde Gabika s drobcom vyzdvihnúť. Vyhlasovanie víťazov je o 10 ráno, kým sme sa pobalili, trochu som sa ešte prespal na izbe. Ale desať nie je desať, ale už skoro 11 a my musíme vyraziť, lebo šéfuje Gabko, je už nervózny a najradšej by spal. Beriem si finišerské tričko a vyrážame smer Morava a naša chalúpka. Bola to rakúska lazovka a bolo to príjemne odľahčené, možno prídem po tú pracku, čo mi ušla o pár minút.

 

This slideshow requires JavaScript.

Ultra Fatra 2018

Cítila som pretlak materstva a mala chuť na poriadnu zábavu. Bol prvý apríl,  čas prihlásiť sa na niečo bláznivé.  Návrat na ultra scénu  pretekom s nebeským prevýšením 3800 metrov na 55 kilometroch láka a jeden deň voľna pre maminku dobre padne, už nech to akokoľvek dopadne.

img_5001

Noc pred štartom nás prichýlila Janka s rodinou, skvelí ľudia a chytľavé debaty,  ale štart o siedmej nepustí treba ísť spať. Krátky pohľad na červený mesiac, koniec sveta sa nekonal, tak asi Fatru budeme musieť fakt odbehnúť. Cestou do Harmanca bolo veselo aj tesne pred štartom bolo veselo a potom bolo už len horúco. Prvý kopec nám to okorenil po hrebeni Japeňa (pracovne chalapeňa) som sa konečne rozbehla veď limity nepustia a krásne lúky volajú.

img_5002

V Starých  Horách ma čakali moji chlapi, ale nezdržovala som sa, oni mali svoj plán a  ja tiež. Smelo som dúfala, že by som do Ružomberka dobehla do 11 hodín, ale na Krížnej som chcela skončiť. Kým som vyliezla z lesa na holé stráne bývalej zjazdovky strácala som nádej na dokončenie, chýbala mi sila aj vôľa. Neostávalo mi veľa možností, len sa skúsiť prepracovať niekam, kde po mňa prídu zberači mŕtvol. Tak som bezmyšlienkovite išla ďalej, od Krížnej, kde sa dalo bežať som len pochodovala a necítila som sa veľmi dobre. Na Ostredku som sa spamätala, jemne pofukoval vetrík a zatiahlo sa nad Fatranskými kopcami.

img_4988

Do chaty pod Borišovom ďaleko, ale o niečo v lepšom stave som sa dokázala aj rozbehnúť. Pramene osviežovali, vďaka horám za každý studený hlt. V diaľke sa objavila červená strecha chaty a mne sa bežalo dobre, teda keď sa dalo. Pod chatou som stretala bežcov, čo boli o niečo rýchlejší, povzbudzovali ich dievčatá spod Borišova, mňa vítali a ich odprevádzali na Ploskú. Riadne som natankovala, doplnila vodu a išla som v ústrety nádhernému kopcu. Svojim miernym tempom som vystúpala za príjemného mrholenie až tam, kde obzor rastie. Bez veľkých emócii som sa rozbehla po žltej a bežala som až pod Rakytov. Neviem, kde sa vzala tá sila, ale dohnala som stratený čas a aj hŕstku bežcov.

Na Rakytov som vystúpala opäť svojím tempom s kulisou nádherných hôr v pozadí. Len mi došla voda. Opúšťala ma sila a akékoľvek slová o prežití akosi nepadali na úrodnú pôdu, nebola zavlažená, nemohlo z toho nič dobré vzrásť. Začala som spomaľovať. Stretla som skupinu bežcov, čo dumali kadiaľ ďalej. No tak išli za mnou, lebo moja navigácia na fénixoch ma viedla celú cestu neomylne. Žiadne značenie naviac, len turistické značky postačili na pohodlný prebeh celej trate. Mňa istil Fénix a vďaka za také vymoženosti pre vysoko dezorientačné typy ako ja. Chcela som sa držať skupiny, ale bez vody sa mi išlo veľmi ťažko. Išla som sama v utrpení smädného Werthera. Keď som uvidela Zbyňka s Gabkom v náručí bez ruksaku chcelo sa mi plakať. Vedela som, že vodu pre mňa nemá mať kde schovanú, a že mi prišiel v ústrety len tak z dlhej chvíle. Úplne podľahol pravidlám Hardrocku a nebude mi predsa podávať vodu 500 metrov pred oficiálnym občerstvením. Na Smrekovicu som dorazila desať minút pred limitom, no s cieľom isť ďalej. Rozlúčila som s chlapmi a vydala sa na posledných 15 kilometrov. Nad hlavou mi búracalo, ale odhodlanie vo mne rástlo a silu som ťahala zo suchej päty. Obehla som pár chlapov, užívala si samotu a ticho, ktoré som prerušovala buchotom palíc v sonáte pre medveďov. Kde sa vzal tu sa vzal hotel Malina tam podomnou stál. Paráda tak už len Sidorovo a môžem ísť na pivo. Kolmá stena na Sidorovo mi bola z počutia známa, bola som pripravená zdolať posledný kopec na trati, ale na zbeh som sa zabudla pripraviť. Hrôza zaspomínať, kde sú tie ružomberské lúky, keď ja som stále tak vysoko. Ale príťažlivosť cieľa ma nútila k behu a keď sa ozval mekot ovcí, nebola som od kalvárie ďaleko. Ulicami Ružomberka značenou cestou som spoľahlivo dobehla do aleje a za potlesku do cieľa. Hoci len tridsať minút pred limitom, v čase 12:30 bola som tam, boli tam moji chlapi a v nohách nádherných 55 kilometrov  z Veľkej Fatry. Čistá priama logická trasa s obrovskou podporou, slušnou výbavou občerstvovačiek na správnych miestach. Stanka s Filipom si zaslúžia metál. Je to náročné, prekrásne a behateľné. Fantastickí ľudia a ten pocit, dobre odvedenej roboty ma naštartoval do ďalších dobrodružstiev.

 

 

 

Hochkönigman – B´jak Marathon 2018

Po roku stojíme na štarte, každý z inej strany. Zbyněk za čiarou štartového koridoru, ja na štarte v kotly natešených bežcov, pripravených zdolať 47,3 kilometrov s prevýšením 2730 výškových metrov. Pätnásť minút pred štartom je Gabko úplne ohučaný a radšej by bol v postieľke, než čakať, že sa mu mama stratí z očí na niekoľko hodín. Odišli a zanechali ma pred štartovnému rozjímaniu. Som vyplašená, či som dosť trénovala a mám pochybnosti o príprave v našich pidi horách, kde najvyšší kopec má na vrcholovom kríži hrdo vyrytých 480 mnm. B´jak Maraton štartuje z nadmorskej výšky 800 metrov a najvyšší bod má niečo nad 2000 mnm. DJ robí super atmosféru a s odpalom štartujúcich niečo aj zo mňa vypálilo, všetky pochybnosti aj strach ostala len radosť a vzrušenie.

img_4677

Keby som nebola úplne spotená z dusného počasia, verila by som, že do prvého kopca nás vyviezli lanovkou. Vláčik bežcov sa usporiadal na zúženom chodníku v lese, odkiaľ sme vzorne šľapali do kopca v hustej skupine. Na vrchol lanovky sme vyšli akosi rýchlo a bezbolestne. Do najbližšej občerstvovačky ostávalo 5 kilometrov a viac menej klesanie. Klusali sme dole opäť v skupine bežcov, keď ma zrazu niekto predbehol bočným chodníčkom a ja som si uvedomila, že som prišla tiež behať. Tak som vypálila vpred, mala som plán dokončiť pod deväť hodín, tak preto musím niečo spraviť a v nezničenom, nevyťaženom lese, lúkami zarastenými rozkvitnutých bylín sa bežalo nádherne, nebol dôvod sa šetriť, do kopca nemám natrénované, tak odbehnem aspoň, čo sa dá a uvidím, kde ma to dostihne. Na občerstvovačke ma čakali moji chlapi, krátko sme sa zvítali a ja som išla zdolávať ďalší kopec o niečo vyšší a o niečo dlhší. Obehli ma snáď všetci, čo boli na dohľad, ale tak nejak som s tým počítala, nemohla ma taká malichernosť ako dvadsať ľudí rozhodiť. No trochu predsa, ale veď dole kopcom oni kontrolovali môj chrbát a rozviatu sukňu. Nad Dientom bolo počuť bubnovačku, na 18 kilometer som skoro priletela od radosti z hudby, ktorá ma vždy naladí. Chlapci boli niekde opodiaľ, kvôli hluku. Niekto do mňa stále strkal, keď som si chcela nabrať vodu z bandasky, obliala som si telefón sladkou vodou a kde je Zbněk som vôbec nepočula. Nevadí, zjedla som pár keksov a zakývala bubnovačom na znak vďaky za dar dobrej nálady. Hrozne ma pobavilo, čo som videla, bubnovači, boli skôr bubnovačky v rozpätí od 40 do 50 rokov, velil im nejaký mladší dredatý hipisák a boli úžasní, vložili do toho kopec energie, ktorá má sprevádzala do najbližších kopcov. A Zbyňek ich videl nasadať do auta s ŠPZ NR, že by naše slovenské duše?

Dole v dedine sa zrazu objavil Zbyněk aj s Gabkom a odprevadili ma na kúsok cesty. Už sa uvidíme až v cieli. Čakal nás hrebeň hrebeňový. Stúpali sme opäť v nejakej skupine, ktorá ma po čase opustila v rýchlejšom tempe. Mali sme vystúpať do 2000 mnm a okolo nás boli stále stromy, ešte nezačala ani kosodrevina a ja som začala tušiť, že na také stúpanie sa asi nedá úplne pripraviť. Zrazu sa objavili sľúbené osamotené bandasky s vodou a od nich za rohom aj sľúbený mohutný hrebeň a vysoké kopce. Nachvíľu si pomyslím, aké krásne kopce až do chvíle keď si uvedomím, že to sú tie naše kopce. Sánka dole, hlava v pokore tiež a nohy radostne stúpajú do kopca. Až tam až tam, až tam vysoko kde obzor rastie…

img_4672

Fénix mi zobrazoval profil trate, z ktorého som jasne videla, v ktorej časti stúpania som, a že ani zďaleka nie som tam, kde by som si myslela, že už som. Mordor, ale nádherný. Výhľady, prevaľujúca sa hmla nad našimi hlavami a kopcamm. Minuli sme veľa krížov, ktoré mohli naznačovať, že sme dosiahli najvyšší bod, no ani s pribúdajúcim počtom krížov, sa profil trate nezvažoval k nížinám. Keď sme dorazili konečne na Statzer Haus, 32 kilometer, nálada mi mierne stúpla, i keď o kríze nemôže byť ani reči, nádherný, náročný kus hôr, ktorý mi pripomínal Malofatranskú 100 a keď som vedela zabojovať doma, v tomto kraji s výhľadom na Zell am See môžem predsa tiež. Od Statzer Haus sa hrebeň zvažoval do naklonenej roviny a mne narástli krídla, našla som opustenú už roztrúsenú skupinu spolubežcov a opäť im ukázala vietor vo vlasoch. Z profilu som mala jasne dané, že pôjdeme ešte pekný kus hore, ale čo sa dalo som bežala, aby som nestrácala drahocenný čas. Volám Zbyňkovi, kde sa zhruba nachádzam, a že vidím ďalší kríž, no nebolo to ani tentoraz zadarmo, ale za tri-štyri ďalšie kríže. Ale začala som na hrebeni obiehať ďalších bežcov Marathon aj Endurance, čo sa ľahko rozlišovalo podľa farby čísla. Endurance, 85 km, tmavofialoví ako biskupské rúcho, náležite dôležité a naše rozšafne cyklámenové ako farba lesklého časopisu, akože niečo pre ženské. Letela som na krídlach redbullu, čo som dostala na poslednej občerstvovačke a nevedela som sa po piatich kilometroch dočkať ďalšieho soft drinku pre maminku. Čo je dlhé je ešte aj pekne vysoko, ale každý kopec má svoj koniec, z nakresleného profilu na štartovnom čísle mala byť ďalšia občerstvovačka medzi poslednými dvoma kopčekmi, ale horskáči svoj pekelný plán ukuli až vo finálnom klesaní, keď ma opúšťala nádej na jedlo, nieže by som ho nemala dosť, vlastne som zo svojich zásob neminula skoro nič, ale tešila som sa na teplé ľudské slovo. Trať bola totiž najtichšia zo všetkých tratí, čo sme išli, teda až na ViaNatura, ktorú tiež mimochodom organizuje Thomas Bosnjak, kde boli na trati len smutné tiché bandasky namiesto občerstvovačiek. Bežci len zriedka prehodili medzi sebou slovo, teda okrem geht schon. Nakoniec som sa dočkala aj poslednej občerstvovačky pred 10 kilometrovým zbehom. Kde som, ani neviem odkiaľ, pozbierala silu a bežala ako o závod na 5 kilometrov. Až mi bolo ľúto, že je to koniec, že vidím kostolík v Mária Alme, že moji chlapci ma už čakajú, že nebude už žiadne stúpanie, ale čakal ma beh centrom dedinky, ľudia z terás a chodci tlieskali, Zbyňek sa pripojil s kočíkom, v ktorom Gabko spokojne žužlal uhorku a ja som bola v cieli za 8:13 minút. Nebola som posledná a vedela by som bežať ešte niekam. Chlapci mi dopriali ešte pár minút v bazéne s ostatnými borcami a ja som mala pocit, že som späť. Že vládzem a baví ma to. Bola to mini ultra previerka, ktorá nekončí cieľovým opíjaním, ale starostlivosťou o potomka, ktorý ma v noci ešte pár krát zobudí, ale je to o niečo bohatší pocit vidieť ich obidvoch, mojich najmilších, ako ma čakajú a fandia na trati. A za to im ďakujem.

img_2044

už len pár metrov do ciela.

B´jak Marathon

Devínsky ríbezlák

Zájsť si uprostred týždňa na ríbezlák je krásna dekadencia. Tento ríbezlák je vyzretej chuti, plný bazovej vôňe s krásnym výhľadom na rieku Moravu a výživným stúpaním na Kobylu. Tretí krát sa sem vraciame na polmaratónik Devínskou Kobylou,  Zbyněk ako starostlivý otec a ja ako bezstarostná bežkyňa.

Screen Shot 2018-05-24 at 13.56.28

trať

Trať som si zbežne pozrela, spolieham sa na organizačný team okolo Rada, ktorý akékoľvek podujatie dotiahol do dokonalosti. Nečaká nás žiaden cik-cak, tak verím, že nezablúdim, beriem si len mobil, keby predsa len náhodou, veď o nič nejde, stratiť sa v lese môže byť niekedy oslobodzujúce, teda pre mňa.

img_1955

 

Kým mi Zbyněk robil fotku pri prvom zbehu k záhradám, Gabko už veselo spinkal a nás zlial jemný dážď alebo sparná vlhkosť, už sa to nedalo rozoznať. Pri prvom stúpaní k zelenej odbočke na Sandberg som veľmi zodpovedne držala rozumné tempo, žiadne prepaľovanie a cítila som sa veselo. Okruh bol hravý, bežateľný, celý rozkvitnutý a voňavý po baze. Tešila som sa na stúpanie k Devínskej kobyle, zdolať najskôr návrat na okruh po červenej a potom na Kobylu, kde som prešla do chôdze. Medzery v tréningu do kopca sú zrejmé, no nie nenapraviteľné. Aspoň dúfam, že ma  moji chlapi pustia aj do vyšších kopcov trochu potrénovať. Ale aj Kobyla bola nakoniec za mnou a v roztrúsenej skupinke sme bežali k občerstvovačke na 14 kilometri. Odtiaľ smerom do Jezuitských lesov, kde som trať vôbec nepoznala, čo ma mierne rozhádzalo, lebo som netušila koľko ešte stúpania alebo aký profil tu môžem očakávať, ale nakoniec som sa otriasla a nechala sa unášať značenými lesnými cestičkami do cieľa. Počiatočná ľahkosť ostala na Kobyle, ale vidina cieľa a muža v čiernom, s ktorým sme sa doťahovali pekný kúsok trate ma napĺňali optimizmom na pekný čas. Čo sa mi nakoniec na 21 kilometrovej trati s prevýšenim 830 m (vraj oficiálne) aj podarilo, celkový čas 2:20 a veľká spokojnosť. Gabko zvládol svoj prvý večerný výlet. Totiž, kým on chodí spávať, my sme ešte len štartovali, ale Zbyněk to dal na jednotku, kúpil mi zaslúžene nealko pivo a hneď sme išli domov. Tradične super zorganizované, tváre po ročnej pauze sú akési neznámejšie, ale atmosféra nákazlivá, už-už by som sa prihlásila zas na nejakú ďalšiu akciu, za čo im všetkým ďakujem.

img_1977

cieľová psychadélia

Lazová stovka 2018

Od Lazovky prešiel už skoro mesiac, dozrel čas na report, zážitky sú utriedené a v duši ostáva už len pocit spokojnosti. Pred Lazovkou nás, ale hlavne Gabka, čakal ťažký cestovateľský týždeň, ktorý štartujeme výletom do Hodruše na Salamandra trail. Odtiaľ rýchlo na chalúpku na Morave skontrolovať záhradu, aby sme už v pondelok so študentami trávili v zámockom parku v Kočovciach. Gabko má spoločnosť rád a tak je to aspoň z tohto pohľadu fajn. V piatok už len zbaliť pivo a výčap a vyraziť smer Vrbové.

img_1878

Cestou z chalúpky na Morave sa vyberám autom tak povediac po trase L100. Prvá príde na rad rozhľadňa nad Javorníkom, odbočku ku Kuželovskému mlynu zdvorilo odmietnem, aby som to cez Vrbovce zobral smer Košariská a od stadiaľ už len na skok do Vrbového, kde registrácia prebieha v plnom prúde. Vyložím pivo a výčap a vydávam sa na prechádzku po Vrbovom. Cesta do zatvoreného Lidla nebola až tak zbytočná, cestou stretávam v krčme známe tváre a tak tu kotvím, len na “pár” pív. Ponaučenie prvé, keď sedíte v krčme, kde robia pizzu, rýchlejšie sa k nej dostanete, keď si ju objednáte cez donášku ako cez čašníčku. Po návrate ešte prebehne povinná degustácia destilátov myjavských kopaníc, ale nič netreba preháňať a tak sa radšej vyberám k autu, v ktorom sme už s Gabikou zopárkrát prespali pred pretekom.

img_1880

Bola to dobrá voľba relatívne ticho príjemný chlad. Vstávam krátko po piatej, ale akosi sa mi nechce chystať a už vôbec mi nechutí, skôr mám opačný problém, ale ten sa vyrieši po pár kilometroch.  Zrazu prichádza štart a ja sa s celou masou bežcov pomaly suniem kupredu. Trasa je mix predošlých ročníkov a tak aspoň viem, čo ma kde čaká aj to, kde môžem čakať kontroly. Prvá časť až po Bradlo je príjemne behateľná a aj ranná teplota je znesiteľná a tak sa mi dobre beží.

Po krátkej zastávke na “Bradle” sa poberáme smer Podbranč, tento úsek je asi najviac obdarený asfaltom, ale zatiaľ to moc nevadí, aj keď slnko už stúpa po oblohe. Snažím sa stále bežať, ale keď zbadám hradnú zrúcaninu Podbranč, prechádzam do chôdze, pred občerstvovačkou neodolám možnosti sa ovlažiť vodou zo studne. Začína byť teplo a tak pomaranče na občerstvovačkách prichádzajú vhod a ja len smutne spomínam na melóny. Na tie je však ešte priskoro, aj keď v tomto skorom lete jeden nikdy nevie. Za občerstvovačkou nás čaká zbeh do údolia, aby sme následne vystúpali na náprotivný hrebeň.

img_1883

Slnko už riadne pečie a tak studni neodolám a ako väčšina bežcov sa v nej príjemne ovlažím. Ďalej sa terén vlní cez myjavské kopce až do Vrboviec. Kde-tu prechádzame ledabolo roztrúsene osady, v ktorých čulý stavebný ruch sa prejavuje aj na lesných cestách v podobe vyvezeného stavebného odpadu. Vbieham do Vrboviec a zrazu mi zvoní telefón, Gabika mi volá už z nedočkavosti vraj kde sa flákam. V momente, keď ju uistím, že to už mám len par metrov zbadám občerstvovačku na ktorej ma s Gabkom a dedom čakajú.  Obligátne pivko dopĺňam  džúsovým strikom, ktorý sa pre tento ročník stáva highlightom .. nič viac ovocný džús s minerálkou  v prijateľnom pomere ideálne vychladený.

Lúčim sa s rodinkou a pomaly sa vydávam smer Žalostiná – Kuželovský mlyn – Filipovské údolie asi môj najútrpnejší úsek tohoto ročníka. K rozhľadni stúpam ešte povzbudený G&G ale postupne sa začína prejavovať teplo, ktoré ma úplne dorazí na prašnej ceste ku Kuželovskému mlynu. Cestou sa pridáva Mišo, pre ktorého to nakoniec bude prvá dokončená stovka.  Na občerstvovačke vo Filipovskom údolí som skoro úplne K.O., ale som rozhodnutý dôjsť do cieľa bez ohľadu na to, ako dlho to bude trvať. Takéto stavy treba proste rozchodiť a keď sa bude dať, tak zase pridám. Na úsek na Veľkú Javorinu sa posilňujem vývarom a dvojicou džúsov, pivo, ktoré som si k nim objednal nedopíjam možno je to značkou, možno dočasnou nechuťou k pivu. Trasa ďalej stúpa a tak nemá význam bežať a úprimne v danom stave by som to ani nedokázal. Kríza sa ma drží ako kliešť hostiteľa až na Holubyho chatu, kde mám pocit, že uvidím aj to čo som doposiaľ zjedol. Našťastie rakytnikový džús a minerálka nejakým zázrakom zaúčinkujú a už  v zbehu do Cetuny sa mi zlepšuje nálada a spolu s Mišom a Matejom špekulujeme, kedy by sme mohli byť v cieli.

img_1887

Začína sa stmievať a tak už pred “pamätníkom” vyťahujeme čelovky. Trasa až do Višňového je pohodová ale radšej miesto behu volíme rýchlu chôdzu. Na občerstvovačke vo Višňovom sa chystám na posledný “kopcovitý” úsek. Minulý rok som tu zvládal aj bežať a tak si skrátiť čas na trati, čo tento rok nehrozí. Aj tie vlnovky za Veľkým Prašivcom sa mi zdajú voľajaké nekonečné. Dobiehame Mateja a spolu bežíme cez polia do Šípkového. Pred poslednou živou kontrolou padá rozhodnutie, že to chceme “dať” pod 20 hodín a teda máme nejakých 45 minút do cieľa a teda po rýchlom občerstvení vyrážame. Do sýtosti si užívam úsek, ktorému som sa pred rokom vyhol, našťastie tento rok je relatívne suchý. Posledná tajná kontrola odbočka na hlavnú cestu a za zvukov Pary “Doma dobre” vbiehame do Vrbového. Ciel sa podaril dali sme to za 19:55, obligátne diplomy, podania rúk. Lúčim sa s Mišom a už len čo najrýchlejšie sprcha pivko a spať, aby som mohol ráno vyraziť za najbližšími. Na chalupe už zvonia prvé Gabkove zuby o pohár a teda čakajú nás prebdené noci, ale spokojne zničený sa teším na ďalšie masochizmy.

Štiavnický trial 2018

S Jankou sme sa na diaľku dohodli, že vezmeme deti, mužov, bežecké vybavenie a vybehneme na 22 kilometrovú trasu Štiavnickými vrchmi. Ubytovanie pre pretekárov s deťmi a rodinami v Salamandra rezorte so zľavou, nás presvedčilo a obidve naladilo na malé dobrodružstvo. S Gabkom cestujeme radi, ale v hoteli sme ešte nestrávili noc, takto sme si odskúšali kompletný cestovný režim a stravovanie mimo pohodlia domova.

Limit na prebehnutie 22 kilometrovej trasy s prevýšením okolo 1000 boli 3 a pol hodiny, tento čas som plánovala využiť pre seba. Trénujem na rovine a každý hornatý pretek si vyžaduje značné úsilie, nemám veľké ambície, hlavne si nachvíľu užiť voľnosti v horách a  hoci aj medzi ostatnými bežcami. Mamou som veľmi krátkou, ale zato intenzívne pociťujem potrebu byť opäť bežkyňou naplno, so všetkou zábavou, útrapami a bohovskou radosťou so svojich, aj keď mizerných výkonov v cieli. So Zbyňkom sme si naplánovali bežecké preteky tak, aby každý dostal šancu sa zničiť na trati podľa ľubovôle.

 

Začínam rok s polmaratónikom. Smer Tanád, Paradajs a Salamander. Voľba trate bola jasná: dlhšia 22 a niečo kilometrová trať, čo znamenalo koliečko naviac cez Tanád. Občerstvenie bolo zabezpečené na hornej stanici lanovky a teda trikrát som mala prístup k vode a nejakému jedlu, podľa potreby. Zobrala som si len mobil, ak by som sa stratila nech chlapi vedia prečo sa nevraciam v limite. Fatranka Janka mi navrhla spoločný beh, no brzdiť som ju nechcela a vykecávanir na trati by som neudýchala. Každá sme si bežali svojim tempom so svojimi myšlienkami. Chcela som sa naladiť tempvou odrhovačkou, niečo s punkového súdka, Para, Gogol Bordelo hocičo od podlahy. No myseľ mi pozvoľna prechádzala do Modrého vrchu: až tam, až tam, až tam vysoko, až tam, kde obzor rastie/a ľahko stúpame na modrý vrch. Čo je mimochodom Gabkova obľúbená uspávanka a zároveň zapasoval do nálady dňa, jasný, slnečný deň nám ponúkal výhľady o akých snívam za prebaľovacím pultom.

 

Prvých osem kilometrov som sa naozaj snažila držať tempo aj v kopcoch, no od chvíle, čo som si musela zaviazať šnúrku, telo akosi zdrevenelo a odvtedy som si už len užívala výhľady, nič ma netrápilo, ale extra dobre sa mi už nebežalo. Myslela som na svojich chlapov a vlastne som sa nemala kam ponáhľať, viem stratégia nič moc, ale nedá sa tomu ubrániť. Ľudia z organizačného teamu, boli na trati na správnych miestach, aby sme nezablúdili a ono by sa mi možno aj chcelo zablúdiť, takéto rojčenie trebalo zastaviť a pokúsiť sa dobehnúť aspoň so cťou, veď možno budem budúci vzor nášmu Gabkovi ak sa rozhodne, že rodičov raz dobehne. Krátko pred cieľom sa ku mne pripojil Zbyněk s kočíkom a spolu sme bežali okolo tajchu až do cieľa.

Screen Shot 2018-04-16 at 11.25.19

Akcia na jednotuku, parádna trať a skvelí organizátori. Zakomponovať do behu stretnutie s kamarátmi a ich deťmi bol výborný nápad a naozaj sme si to užili. Deti boli deťmi, aj kričali aj sa smiali, chlapi sa starali, mamy bežali a v hoteli nás hýčkali. Ja si dám povedať aj nabudúce.

Lamač – Stupava beh starej školy

Beh starej školy je naša jesenná klasika od 2011. Návrat v tomto roku bol neistý, Gabko mal dva a pol mesiaca a ja som trénovala skromne. So Zbyňkom sme si našli systém striedania pri drobčekovi a výbehoch, aby sme boli obaja spokojní a ani jeden z nás úplne nezblbol. Môj týždenný objem sa pohybuje okolo 40 kilometrov, striedanie kopcov a rovinky s kočíkom. Pri večernom tréningu s čelovkou namierenou niekam ku hviezdam som sa rozhodla, že to chcem skúsiť, aj keby to bolo len o prežití.

IMG_0789

V sobotu ráno som sa zobudila s určitým vzrušením, ktoré mi pri posledných organizovaných behoch veľmi chýbalo. Rutina sa stratila a mne sa obligátne šero pochybností prečo to robím, rozplynulo v čistej radosti. Logisticky bolo treba hlavne zvládnuť Gabka, jeho spánok, jeho kŕmenie a až potom som mohla pomýšľať na štart, ktorý tradične odštartoval výstrelom v Lamači. Vybehlo okolo 170 bežcov a jedna malá dušička. Od pôrodu vykurujem akosi efektívnejšie, a.k.a potím sa jak prase preto som sa neobávala pri 9 stupňoch ostať v krátkom tričku, deň mal byť slnečný a ja som s ľahkosťou vybehla na 18 kilometrovú trať. Ostala som vzadu, bez spoločnosti s pár ľuďmi za chrbtom. Na Kačín som vybehla rýchlejšie ako som si myslela, trať sa nádherne vlnila a radosť striedala obavy, či vydržím až dokonca. Pred Pánovou lúkou som sa ešte viac rozletela,  aby som sa v stúpaní na lúku úplne spálila. Nohy mi oťaželi a hlava to nechcela pochopiť, že treba makať ďalej. Cítila som sa ako ťahač s nechutným nákladom, čo má bez pohonu ešte veľa kilometrov pred sebou. L-S je čistý punk, beh starej školy, kde sa o vás nikto nestará počas trate, nie ste servisovaný, je len na vás ako to odbehnete. Našťastie som mala pri sebe hroznový cukor, ktorý som schrúmala, aby som sa pri prechode na žltú značku smerujúcu do Stupavy, trochu oklepala a znova rozbehla, len ten náklad nechcel povoliť a tak som ťažké nohy ťahala síce vpred, ale len tak ledabolo, aby sa nepovedalo, že som to neodbehla. Aj najmenšie stúpanie ma akosi tlačilo opačným smerom, a ani zbehy neboli o lietaní, ako som si myslela. Značenie som nesledovala, veď predo mnou bežia spolubojovníci, tak načo. Orientačne nie som zdatná, ale predsa mi len napadlo, že ten zbeh trvá oproti iným rokom akosi dlho, a ani tie domy tu predtým neboli a vôbec mali by sme tam už každú chvíľu byť. Zmätene sme skupinka troch ľudí pobehovali niekde po parku a pýtali sa na penzión s cieľom.  Kam som nakoniec dorazila s horším časom ako som dúfala, ale spokojná, že návrat na bežecké podujatia sa podaril. Dobehla som z druhého konca, než sa očakávalo, ale aj tak dobre, Zbyněk ma aspoň ušetril fotky plnej trápenia, on totiž čakal v lese na správnej strane, na rozdiel odomňa. Mohlo to byť lepšie, ale mohla som aj ostať doma na zadku a zožierať sa, že na pobehovanie ešte nemám. Trochu som sa obávala, aby som Gabkovi na celý deň neznechutila mliečny bar, ale je to malý pažrút, jemu nevadí snáď nič, tváril sa spokojne, hlavne, že je mamina v cieli.

L

bežecké paralely

Tretí trimester prebiehal ako letná dovolenka, len ťažkopádnejšia. Objemy som prestala rátať, preplávala som sa teplom, najčastejšie v jazere pri chalupe, ale pohojdala som Gabka sem tam aj na kraulovej vlne v bazéne. Užívali sme si dovolenku v záhrade, na horách aj doma. Dokonca sa mi zdá, že sa mi kondička zlepšila a do kopca na Weisses Kreuz som nedychčala, vďaka tomu, že sa chlapča posunulo nižšie k východu, uvoľnil sa priestor pre bránicu začalo sa mi dýchať lepšie a aj žiť. Veľa som čítala a užívala si voľné dni s kamarátmi na záhrade, kde sme pripravovali letné špeciality na grile.

Drobček sa konečne narodil a nám začal nevídaný závod, ultra na takej trati, ktorú sme ešte ani jeden neabsolvovali niečo ako etapový závod, kde cieľ nepoznáme a ani najbližší bod, tušíme nejaké etapové méty, ale ako a či sa k nim dostaneme ostáva v nedohľadne. Ultrabeh je dobrá príprava na starostlivosť o dieťa v mnohých paralelách. Niektoré závody sa začínajú ránom, keď vstávate v preplnenej telocvični, alebo vonku zo spacáku alebo na inom nepohodlnom mieste, keď noc nebola sladká prechádzka snovým údolím, len bezútešný pokus aspoň pár hodín, minút prespať a byť schopný postaviť sa ráno na štart. Noci s drobčekom sa veľmi podobajú tým nociam, až na to, že ráno sa nezaoberáte myšlienkou, prečo to robím, ale zaradíte automat a vstávate, keď je treba, budík už dávno nepotrebujem, vstávam na zaklopanie do mliečneho baru, keď Gabko hladno mľaská z postieľky a čaká na svoj nápoj.

 

Deň sa rozbieha pozvoľne, ako trať každej stovky, netreba prepáliť začiatok, deň s drobcom môže byť dlhý, náročný alebo úplna pohoda, záleží od pripravenosti, nastavenia a tak trochu aj od počasia, ako na každej stovke. Ja som nastavená, že noc už nedospím, ale poučená z predchádzajúcich dní, viem, že, keď sa mi naskytne možnosť občerstvovačky po trati, neodbijem ju kolou a čokoládou, ale poriadne sa nafutrujem, len čo to bude možné. Prípadne poprosím Zbyňka, aby niečo ukoristil po ceste. Občerstvovačky bývajú tri, raňajky zvládame všetci traja spolu, jedlo do seba skôr hádžeme, kávu popíjame samozrejme bezkofeinovú, nechceme doma naspeedovaného Kiliana. Obed, hlavná občerstvovačka sa výrazne zlepšuje každou etapou. Zo začiatku som zajedala čokoládu čokoládou, zaháňala únavu banánami, a táto zblúdila cesta viedla do pekla. Teraz využívam plody záhrady, cukiny, rajčiny, hokaidda a varím si narýchlo polievky, ktoré jedávam z taniera len cez víkendy. Hrnčeková polievka je praktickejšia aj z hľadiska potreby ísť obluhovať do mliečneho baru, alebo náhlom pohybe do priestoru, odkiaľ sa ozývajú ponosy na osamelosť a odložený pocit synáčika. A večera? Ani neviem, Zbyněk príde domov, ide si zabehať alebo sa ideme spolu prejsť, Gabko v šatke nádherne odpočíva a my máme čas na rodičovské dišputy, prípadne sa zasnívame, kam, kto a ako by sme išli behať, čo je v termínovke a vôbec len také plány. Jáj, večera. Pri každom dlhšom behu dobre padne pivko, a tak nie je to iné ani večer po celom kolotoči, keď naposledy otvorím mliečny bar, Zbyněk mi nachystá nealko pivo a uložíme Gabka spať. Sú aj také závody, ktoré začínajú do noci. Noc je tak o niečo dlhšia a plná nástrah. Veľakrát som Zbyňka obdivovala pri nočných pochodoch jeho spací režim. Spí idúc vpred. Na prvej Malofatranskej ešte v 2013, vôbec netuší ako sa dostal od Rotundy na Kýčeru. Stav spánku v chode vecí, som si osvojila pri nočnom vstávaní. Mozog funguje v základnom režime, zložité funkcie vypnuté, ostáva starostlivosť o malého človiečika. Ľudské plemä, ktoré sa ani po roku života nie je schopné postaviť na vlastné nohy, kým žriebä vstane za pár minút, človeka treba po pôrode donosiť a tak sa Gabko nosí, veď má ešte čas, pred  jeho dlhým závodom sa treba dobre zregenerovať a potom uvidíme, kam sa rozbehne.

Malofatranská 100 vol.V

Po dobrom začiatku roka kedy ma tréning vyslovene bavil sa celé moje nastavenie akosi prevrátilo. Chuť vybehnúť klesá geometrickou radou a aj akcie, ktoré som mal v pláne ma už akosi nelákajú ako predtým. Miesto toho, aby som sa z nich tešil, idem na ne s obavami či ich vôbec fyzicky zvládnem. Na Lazovke to bolo ešte v pohode, na Hochkonigmanovi  som sa posledných 30 km vyslovene trápil a aj preto som na MF100 išiel s obavami a s myšlienkou, či som to nemal radšej zmeniť na 50-ku. Ale piatok nadišiel a my sme pri centre Terchovec auto naložené pivom zo Zbyňovarne. Hlad a smäd ideme uhasiť na Vŕšky, pivo síce fajn, ale obsluha a jedlo nikdy viac.

 

Rýchlo spať vyložiť sudy s naším pivom do cieľa a potom sa už len veget. Spíme klasicky pod strechou vonku ako posledné 4 roky. Ráno síce ešte neprší, ale s blížiacim sa štartom sa počasie mení a prichádza vyslovene lejak, mnohí sa schovávame pod prístreškom trhovcov. Minútu pred štartom sa pomaly presúvam na štartovnú líniu, veď aj tak budem mokrý až za ušami, ale ostatným sa nejak nechce a mnohí ostávajú pod prístreškom aj po odštartovaní preteku 40 až 50 minút. Trasu prvej polovice poznám z minulého roka a tak GPS ostáva schované. Dážď už síce postupne uberá na intenzite, ale trať sa medzičasom zmenila na bahenné kúpele. Do kopca to ešte ide, ale dolu kopcom je to jedna veľká šmykľavka a treba dávať pozor na každý jeden krok.

IMG_4613

Na prvej živej kontrole vo Vrátnej sa dozvedám, že sa Rozsutec tento rok nekoná vraj kvôli bleskom. Verím, že keď tadiaľ bežali prvý to vyzeralo inak ale keď som sa tam dostal ja, tak už vysvecovalo slnko. Za Rozsutcom sa vraciame na tradičnú trasu šmykľavkou dole zo Stohu a ďalej cez Poludňový Grúň, smer chata pod Chlebom. Tam ma už čaká Gabika, ktorá mi ako minulý rok robí support, a hlavne si užíva krásy hrebeňa s malým drobcom v bruchu. Bola vždy na blízku, ak by som to chcel vzdať na 50 kilometri. Tento rok, aj vďaka počasiu, 100vku nevdzávam, ide sa mi dobre, a je to moja posledná stovka aspoň v tomto roku.

IMG_4617

Z Lipovca sa cesta uberá po asfalte do Vrútok a potom hurá na Minčol. Novinku z minulého ročníka si v mysli porovnávam z predchádzajúcimi alternatívami, ale nejako nevidím rozdiel a hlavne sa výstup snažím mať čo najskorej za sebou. Na Minčole sa mi naskytá pohľad na celý hrebeň Lúčanskej Fatry aj s jej posledným bodom Kľakom. Ale teraz je pre mňa prioritou dojsť na Martinské hoľe za svetla.

IMG_1237

To sa mi nakoniec aj darí, ale ďalej už pokračujem s čelovkou. Užívam si nočnú samotu a iba občas vidím svetlá predo mnou, ktoré mi udávajú smer. Trať je vcelku pohodová, až na pár strmých úsekov. Noc si užívam sám, trasa je príjemne zvlnená ani príliš strmé stúpania, ani klesania až na Hnilickú Kyčeru. Jedinou mojou starosťou je či, na mňa spoza kríkov niekde nevybehne medveď a tak si radšej pre sebe stále čosi pospevujem. Našťastie zbeh z Kýčery nie je taký mokrý a tak bez pádu prichádzam na poslednú živú kontrolu. Tam mi chýba záchrana v podobe melóna a s ostatných vecí si neviem vybrať a tak radšej vyrážam na posledný úsek. Na tom ma dobieha spánkový deficit a mení ma na riadnu mátohu. Len s obtiažmi sa posúvam dopredu a pod Kľakom sadám na peň, aby som si aspoň trochu zdriemol pred finálnym stúpaním. Moc to nepomohlo, ale je to len kopec a aj ten má svoj vrchol z neho sa snažím čo najrýchlejšie dole, kde už ma čaká Gabika a klasickým pokrikom ma povzbudzuje k behu. Plán dôjsť po tretí krát MF100 som mal pod 24 hodín, no nakoniec sa stopky zastavujú na čase 25:05 tak možno nabudúce.