Prišli sme sa zaregistrovať ráno do Sokolovne, kde bola ozaj len hŕstka ľudí. Štart bol rozdelený podľa dĺžky trate. 25 kilometrový okruh s prevýšením 540 m štartoval o 11 hodine. Snažila som sa presvedčiť Zbyňka, či by si predsa len nepredĺžil pohyb v prírode, čerstvo pocukrovanej novembrovým snehom. No chlapský soplík neoblbneš, raz je zelenší, odporúčania odborníkov radia kľud a nohy v teple alebo maximálne desať kilometrov s prevýšením 160m.
Pred jedenástou sme sa išli schladiť pod slavobránu Morkovskéhé biku, triatlonu a najnovšie aj behu. Morkovice-Slížany sú svojím športovým zanietením preslávený. Na štart som sa postavila so známym z ultrabehov a ďalšou skupinkou bežcov. V celkovom počte 15 kúskov. Bolo jasné, že budem posledná, ale všetko nasvedčovalo tomu, že to bude zábava. Bežala okrem mňa ešte jedna žena. No mala také dlhé nohy a rýchle tempo, že sme si ledva popriali veľa zdaru.
Ušli mi samozrejme všetci, trať mala byť dobre značená a ja som sa s veľkým kľudom zverila do rúk organizátorského značenia v absolútne neznámom prostredí. Teda až na okolie Kleštenca, ktorý poznám z cestného bickykla na Morkovském triatlonu. Po šiestich kilometroch sa zjavil stolík s dobrotami a dvaja dobrodejovia, ktorým som len zakývala a išla som naháňať skupinku chrtov. Tým ako veľmi som nezorientovaná a stratím sa aj vo vlastnej záhrade, som celú dobu netušila, kde vlastne som, bola to len zasnežená trať, miestami klzká na spevnenej ceste a poprepletaná tak, aby som čarovný stolík stretla ešte dva krát. Ale to som už nepohrdla karbohydrátmi, čo mi tam nechali 25tkári a keďže toho neostalo veľa predpokladám, že sa cez občerstvovačku prehnali kobylky z desaťkilometrovej trati, ktorá štartovala o 12tej.
Trať bola značená perfektne, dostala som sa do cieľa za 2:38 minút. Zbyněk svoju desinu zdolal za krásnych 50 minút, 5 v kategórii s 11minútami na celkového víťaza. Ja som dobehla posledná, prvá v kategórii a druhá žena. V areáli mali zapálený oheň a trochu sa mi aj z moravskej slivovice ušlo, aj spoločnosť zahriala na duši. Akcia nečakane zasnežená a úplne na jednotku.
Kombinácia plávania, bicyklovania a behu nás úplne pohltila. Keď sa nám nechce behať, skočíme do vody a keď máme chuť na vietor vo vlasoch osedláme bicykel. Prípadne sa úplne utrhneme a blbneme v troch rôznych športoch v jeden deň.
Zbyněk svoju sezónu začal polovičným ironmanom v St. Pöltne na konci mája, i keď rozklusal sa na Lazovej stovke už v apríli. St. Pölten je príležitosť na rodinné kempovanie v aute. Bicykle sme si zobrali všetci, aby sme s Gabkom boli mobilnejší, keď budeme povzbudzovať tatina. Čo viac očarí pred areálom plným niekoľko tisícových bicyklov? Starý favorit vytunený novým sedlom a kolesami. To bolo smiechu, keď videli štvoročného chlapca a bláznivú mamu na favorite. Ešte aj požiarnici nás povzbudzovali popri ceste. No a pretek vyšiel parádne, voda optimálna a dážď sa nakoniec nespustil. Zbyněk si odmakal nádherných 5 hodín 43 minút. Slzičku uronil za potopenými hodinami. Pri výbehu do Ratzerdorfer see si všimol, že hodiny sú v čudu, teda vo Viehofner see. Časy som mu hlásila od brucha, takže viacej makal, lebo nevedel ktorá vlastne bije. A tak záverečný polmaratón si struhol za 1:51 minút.
Zlínsky okres má krásnu TRIseries, ktorá sa začala v Kroměříži Kromplmenom. Jediný pretek z okresného pohára, ktorý sa pláva v jazere. Tam som začala sezónu ja a Zbyněk len pokračoval vo svojom dobre rozbehnutom triatlonovom vlaku. Šprintik na necelé dve hodinky zábavy. Potešilo ma, že z vody som vybiehala pred Zbyňkom, čo sa samozrejme už nezopakovalo, hlavne aj preto, že zvyšné preteky pohára sú v bazéne podľa štartového poradia. Na hlavný pretek sme mali celkom dobre našliapnuté.
Moraviaman je už koncom júna. Čo urýchlilo prípravu po zime. Na plný triatlon sme trénovali od marca, niečo na Rouvi, niečo na ceste, plávanie s trénerom a beh zase len na punkáčov. Ja som si odbehla aspoň Strážovskú 50, že či vôbec ešte toľko vydržím na nohách. Vydržala, ale bolelo. Na beh treba jednoducho behať. No a posledné tréningové týždne som bola unavená už aj v bazéne. Strašne sa mi nechcelo. Čo bude tá sila, ktorá ma dostane do cieľa ostávalo neznámou. Prosto ráno vstať, odplávať skoro 4 kilometre, naskočiť na bicykel a odkrúžiť 180 kilometrov a na maratón som už len rezignovane pobežkávala, aby bola doma ďalšia trofej. Teda dve. Moje umiestnenie na bedni s časom 13:54 a Zbyňkov prvý ironman za parádnych 13:25. Teda umiestnila som sa na stupienku v kategórii, len preto lebo zrušili Slovakmana a tak Moraviaman získal titul majstra České republiky. S tým sa dá chvíľu spokojne žiť. Kým ja som si dala po Moraviamanovi pauzu Zbyněk si ešte zabehol Malofatranskú 50, železný muž pivom odlievaný.
Seriál okresného pohára pre nás pokračoval mesiac po Moraviamanovi v Hulíne. Šprintík sme si dali za necelé dve hodinky, kým nám kamaráti postrážili Gabka. Spolu sme sa vyblbli v Hulíne na kúpalisku, kde sa dá parádne skákať z výšky. Olympijský Hulmen bol až v Septembri. Po rýchlej chorvátskej dovolenke som si doniesla pár ostňov z morského ježka. Som velký zberateľ suvenírov, ale našťastie nezanechali väčšie rany a tak deň vyšiel parádne. Ráno bolo len 8 stupňov, neoprén povolený, bez rozpakov sme sa navliekli do gumy. Otužilci, ktorí to odplávali bez neoprénu zo začiatku mrzli na bicykli. Triatlonovú sezónu sme zakončili po závodným pivečkom na kolotočoch a cyklotúrov s Gabkom. V seriály som skončila 11 z 56 žien a Zbyněk sa ukotvil na 33 mieste z 333 mužov.
Zapáčil sa Zbyňkovi triatlon až tak, že si chcel aj on pospevovať I am Ironman. Voľba padla na domovskú scénu. Moraviaman má zázemie v Otrokoviciach na Šterkáči, čo je toť hneď za kopcom od chalupy. Plávanie 3.8 kilometra na Šterkáči, 180 v piatich okruhoch ku Záhliniciam, späť do Tlumačova, na Kotojedy a spať. No a maratón na záver popri Morave.
Niečo sme potrénovali a vyrazili na registráciu. Veľké sklamanie prišlo, keď mi nevedeli nájsť čislo, tak mi priradili bezmenné číslo. Na nálade mi to nepridalo, už aj tak sa mi nechcelo, ale prebrali sme si štartovacie balíčky a išli sa chystať na chalupu.
Ráno bolo popršané, zamračené všetko vyzeralo sľubne, čo sa zmenilo na grilovačku. Ráno sme zaviezli bicykle do depa, nachystané balíky zme zavesili na svoje čisla a išli sa rozplávať. No Zbyněk sa rozplával, ja som si išla ešte zabehnúť späť do depa, aby som zaniesla šlapky, čo som si zabudla vyzuť. Tak som len preplávala k štartovnému polu, pustili známy tlkot srdca a odtrúbili štart. Začala sa práčka, z ktorej som sa vymanila pri druhej bojke, spomalila som, teda borci mi ušli a ztiahli so sebou aj Zbyňka. Ukludnila som sa a plávala som od bójky ku bójke bez nejakého stresu, dvakrát výbeh na súš cez časomieru. Pri prvom výbehu som v skoku späť do vody hodila pupkáča, ešte pred celkom slušným hľadiskom, no veď nech maju aspoň na čo pozerať. Eliťáci ma obplávali a pri mojom druhom výbehu z vody som už len videla ako utekajú do depa, mňa čakalo ešte jedno kolo vo vode. Na bicykel som sa už veľmi tešila, lebo predsa len hlava vie lepšie rozmýšľať, keď má viac kyslíka. V depe mi pomohla slečna zbaliť neoprén a popriala veľa šťastia.
Sadla som na bicykel, Zbyňek ma preplával o 8 minút a stretli sme sa niekde pred Tlumačovem, kde som mu zakričala, že mi chrčí bicykel. Citíla som sa ako na dvadsaťročnom Favorite. Pri druhej otočke, keď ma stretol pri Kotojedoch sa zľutoval nado mnou a išiel pozrieť, čo to je za zvuk. Na nič sme neprišli, všetko bolo normálne. Zastavili sa pri nás rozhodcovia na motorke. Zdalo sa, že je fakt všetko v pohode, asi tam bol zaseknutý kamienok niekde medzi plášťom a rámom. Sadám na bicykel a Zbyněk sa točí späť, zmäteným rozhodcom vysvetľuje, že sme manželia a chcel pomôcť. Ešte chvíľu ma sprevádzali, počúvali, a pýtali sa, ale cez rachot motorky aj tak prd bolo počuť, ale za ochotu som im bola vďačná. Tak som sa zkľudnila a začala som makať. Na prvom koliečku som si omrkla trať, kopec za Střížovicami s prevýšením 8% bol príjemným rozptýlením a možnosť sa pretiahnuť na bicykli a odsadnúť z aeropozície. Uvidíme ako to bude vyzerať v piatom kole. V Otrokoviciach bola jediná občerstvovačka na 37kilometri, voda, ionťák, týčinka a v treťom kole som počula sendvič. Tak som si ho zobrala do štvrtého kola a žula som ho až po obrátku za Záhlinicami. Pravidelne som pila, vždy jednu fľašu ionťáku. Kývali sme si so Zbyňkom a aj keď sa rozfúkalo, dalo sa šlapať, lebo aspoň raz fúkalo na obrátke do chrbta. Posledné piate kolečko, bolo už utrpenie, v stúpaniach mi štyrikrát spadla reťaz, čo bol najmenší problém, ale aj tak dosť na nervy. Střížovice po piaty krát bolo cítiť v stehnách. Zbyněk vravel, že videl nejakého pretekára šľapať pešo do kopca, no to bol záložný plán, našťastie som to zvládla. Do depa som išla plná sľubov, že na bicykel tak skoro nesadnem. Bicykel som nakoniec zvládla za 6:43, Zbyňek za krásnych 6:17.
Už sa len predsvedčiť obuť maratónky a krúžiť 42 kilometrov, zase tie nešťastné obrátky. Deň začal byť vypečený a bezveterný a mne sa vôbec nechcelo. Obula som sa, veď reku idem si obzrieť trať a až to nepôjde končím. No ale, keď už som mala odbehnutých prvých desať kilometrov, tak som išla do druhej obrátky tak nejak odovzdane, že to bude ešte dlhý deň. A aj bol, horúci, ale okolo Moravy to bol tak nejak pekné a mohla som si obzrieť ako beží maratón Petr Vabroušek, alebo Helena Koptopulu, eliťáci sa trápili rovnako, len v úplne inom tempe. Priebežne sme sa stretávali so Zbyňkom, hlásili si stav, rozpoloženie a žalúdočné problémy. Ja som to odbehla v mega kombinácii, ktorá by mala fatálne následky, ale fungovalo mi to poriadne. Melón a nealko pivo. Tretie kolo som mala najrýchlejšie aj som sa na Zbyňka trochu dotiahla. Ale niekde v štvrtom kole som sa schuti napila vody, lebo som bola veľmi smädná. Poriadne ma ohlo v páse a milá voda sa vypýtala von. Nejaký účastník sa ma pýta, či mi má zavolať pomoc. Len som mávla rukou, vravím, to je len voda, pre pivára ťažká. Som v pohode ďakujem. A išla som doraziť aj bežeckú časť, síce len chodecky, ale rezko. Už sme si vymieňali také tie reči o poslednom kole s okolobežiacimi. Gratulovali mi, povzbudzovali ma, čo je naozaj úžasné, keď ocenili môj pupkatý výkon. Hodiny som nesledovala, lebo, čo nasledujem. Viac zo seba aj tak nevydám a ak idem je v podstate jedno, pokiaľ idem vpred. Pri vbiehaní ku jazeru som to už pocítila, začala som šmatlavo klusať, ľudia ma povzbudzovali a ja som celá šťastná už len naznačovala, že je to cieľ. Chlapi s medailami mi kričia späť: jooooje to doma. joooo. Ach tento cieľ, hoci mi to trvalo 13:56 minút dopracovať sa do cieľa, stálo to za ten pocit. Moderátor kričí moje meno, ja už ani nedýcham jak úžasné je to byť v cieľi. A on ďalej pokračuje, víš co Gábino, je to bronz v kategori. Odpadnem. Môj milovaný Zbyňek svojho prvého Ironmana zvládol za 13:25 minút. Slečny mi podali pohár šampanského. Vypila som ho na ex, v bruchu niečo zabublalo, ale ustála som to. No pivko po preteku sa predsa len vypýtalo von. Zbyňek celý zmätený pozerá, čo sa deje. No ale, kto negŕcal, nedal do toho všetko.
Kedysi dávno, keď ultra na Slovensku bol ťažký punk, bol Beh Strážovskými vrchmi. Dnes je to Strážovská 50 a chrti, ktorí obsadia pódium v mužskej a ženskej kategóri sú už mimo môjho chápania. Prebehnúť 50 kilometrov s prevýšením 2500 metrov v čase pod päť hodín je veľká frajerina.
Ja som išla pochopiteľne pomalšie, veď treba sa aj pokochať a okrem toho na tohtoročné ultra sa ešte len ladím. Vymysleli sme si opäť nejaké somarinky na tento rok, tak nám treba potrénovať, ideálne v slovenských kopcoch a v spoločnosti kamarátov. Na štarte sa zišli samé legendy, s ktorými sme ešte na bánovskú stovečku zaspomínali, borci, ktorí prekonávajú neuveriteľné časové rekordy a vôbec okolo 200 účastníkov, ktorí keď chceli mohli ostať v cieli na pivo, kofolu, no skrátka po hromade bez odstupu a pod jednou strechou. Štartovali sme za sľubného mrholenia, ktoré nakoniec za Trenčianskymi Teplicami ustalo. Už ťažšie sa dalo ustáť blato po dvojnohom stáde natešených bežcov. Ale bahníčko vystriedali omšenské lúky, hmla sa pomaly stratila do údolia a na Baske začalo vysvecovať slniečko. Stúpala som sama v tichu, spoločnosť som nevyhľadávala len som si veselo ťapkala. Teda nebolo to vždy úplne veselé, keď som videla ako ma niekto takmer rovnakým tempom obieha a mizne v ďialke, zdanlivo bez väčšiho úsilia. Ľudia zrýchleviavajú.
Na Homôlku som dobehla už takmer bez vody, tak som sa len rýchlo dotankovala, ale zdržiavala som sa minimálne. Na päťdesiatke sa neradno vykecávať, všetko sa počíta. Hor sa na Vápeč. Išlo to tak nejak samé, bez reptania, čo je čudné bo ja keď kopec ešte len tuším, mám hmlu pred očami, ale čo sa nedá odbehať stále sa dá odchodiť. Fotka na Vápeči s výhľadom a lýtkami ostatných účastníkov, lebo sa nás tam vela zišlo. Do Hornej Poruby to už išlo samé, ani čo by som zabudla, že ešte 15 kilometrov do Trenčianskych Teplíc. A veru zabudla. Aj na tie kopčeky som zabudla, tak mi treba, veď mi Zbyněk nostalgicky vravel, že je to nekonečný úsek. Pff. No a bol. Stále som len čakala na siluetu jeleňa, čo sa tam kedysi týčila, ani jeleň, ani cieľ. Ušami som sa snažila zachytiť ruch kúpeľného mesta, nič len ticho lesa a predo mnou rovnako utrápený účastník. Jeleňa som nevidela, ale zato ma Zbyňek prekvapil. Spolu sme si zabehli záverečný kilometrík, ja na pivo a on len ako môj odvoz, že na deň matiek, nech si to užijem. Zlatíčko. Do cieľa som prišla za 8:20 minút, slušná priepustka. Tak aj pivečko bolo, aj kamaráti zlatí a organizátorom opäť vďaka, nielenže ich radi vidíme, ale vždy sa máme ešte na čo tešiť.
Keď chorobné čísla rastú a okresy sa farbia, na trati tradičnej javorníckej stovky sa čísla skracujú, lístie je opäť vymaľované jesenou paletou od Moneta. Zo stovky je tento rok 57, ale hlavne, že bežíme a že sa má kto o nás postarať. Lebo vybehnúť sa dá skoro vždy, ale stretnúť bandu dobrovoľníkov, organizátorov, kamarátov to sa oplatí zažiť na jeseň v Javorníkoch. Začiatkom októbra oslavujem, teda normálne neoslavujem, ale okrúhliny by sa mali. Tak nejak ma tie čísla desili, ale potom som sa stala ironmanom a ten sa predsa nebojí ani Hulka. Budem k veku jemne arogantná a neviazaná ako Stark a nechala som si do cieľa doviesť šampaňské na oslavu.
Dohodli sme sa s Jankou na stratégii. Teda ja som stratégiu len predstierala, Janka si vybudovala takú kondičku, že som jej nemala šancu stíhať, čo mi samozrejme ukázala hneď v prvom kopci. Vyštartovali sme z Vysokej nad Kysucou a išli druhú polovicu klasickej J100. Nestihli sme ešte ani poriadne klebetiť a už bola fuč. Lenže ja nemám nič nabehané tento rok, tak mi to vôbec nevadilo. Pomaly sme sa rozbiehali s jej parťákom Kuškom, keď sa zrazu objavila Janka uprostred nejakého kopčeka za Melocíkom. Vraj sme jej chýbali.
Hoci som sa snažila udržiavať s nimi krok, či skok, títo fatranci sú proste tento rok lepšie vytrénovaní. Terén je prudko behateľný, aj tak by sme si nepokecali. Ale kým oni v Makove na občerstvovačke papkali koláče, ja som si dala len colu, kus snickers a vyrazili sme po známej asfaltke smer Fran. Veľmi rýchla trať. Udržiavala som s nimi tempo v družnom rozhovore, ale prišiel väčší kopec a už ich opäť nebolo. Na trati sa objavili akési dievky v bielych tričkách. Hromadná turistika, tuším pať kilometrov vraveli, a že to je veru nič moc. Vraj len na pivo idú. Dievčatá vy ste moja krvná skupina, no ale mňa dnes čakajú iné bublinky, tak čau a na zdravie. Na Frane, koho opäť nevidím? Parťáci moji, že by sme ten krásny hrebeň od Javorníka po Kohútku išli zdolať spolu? Než sme stihli prebrať deti a ich úspechy, už boli preč, niekde za Malým Javorníkom. Ale tu som už doma, to je moje ihrisko.Tento raz ceduľa Portáš nebola ničím desivým, len normálna informácia štandardného metrického systému. Žiadne naťahovačky a prieťahy. Voila a je tu Portáš. No trebalo ísť až na Javorku. Čakali ma pri záchranároch. Lenže nikto z nás neumieral, ba naopak všetci sme cítili cieľovú príťažlivosť.
Krkosteny a Papajské sedlo naozaj nemám rada, veď tam mi aj zase ušli, ale už je to len kúsok na Beňadín. Teda Makyta najskôr, ale aj tam som prišla v kochacej nálade, unesená z jesene. Na Beňadíne ma vítal Gabko a všetci a náladička taká, že radšej ostať, ale ten úsek od Pasekov po žltej mám veľmi rada. Suché trávy, málo prechodené chodníky. Tak hybaj, vyzerá, že by som mohla mať aj celkom dôstojný čas. Celú cestu som budíky ignorovala, ukazovali mi len navigáciu. Skúsila som pridať, natiahnuť krok a už nič nešetriť. Ten kamenistý zbeh do Lysej je utrpenie, ale nohy nebudem tento týždeň potrebovať a ako hovoríme u nás, my máme silný finiš ako hovado. V cieli som bola 7 minút za Jankou v čase 8:12, 57 kilometrov a 2300 výškových metrov. Bublinky boli, kamaráti boli, perfektne zorganizované a veselo bolo. Za toto veľká vďaka organizátorom. Majú okolo seba skvelých ľudí a vždy ich radi stretneme.
Prvý septembrový víkend, po daždivom studenom počasí prestalo fúkať a vyšlo slnko. Na triatlon v Podersdorfe sme boli prihlásení už veľmi dlho, takmer polročnú prípravu sme potom zúročili na trati tiratlonu v polovičnej (halfironman) trati a plnej (ironman) trati. Teda Zbyněk nemusí ani trénovať, v Zlínskom přebori zdolal Hulmena sprint, Morkomana olympijskú vzdialenosť a na polovičného ironmana nastúpil ako kráľl. Kúpil si neoprén tri dni pred pretekom u Petra Vabrouška, ktorý nám dal pár cenných rád ohľadne sacharidov a tepov a mne dodal dôveru, že svojho prvého ironmana zvládnem. Mala som toľko pochybností, ktoré sa rozplynuli behom veľmi príjemného rozhovoru. Neoprén si Zbyněk narýchlo vyskúšal rozplavbou 180 metrov na šterkáči v Topolnej a bol pripravený. Neoprén bol povolený, kým náš otužilý Gabko si zaplával po registráci deň vopred len v plavkách, my sme boli plne vybavení na 19 stupňovú vodu.
Vstávali sme o štvrtej ráno, aby sme o pol šiestej stihli ranný check in, ešte v polotme som ukladala do úhľadnej kôpky veci na bike, na beh a hromadu sacharidov v podobe rôznych tyčiniek. Zbyňkovi do štartu ostávali ešte tri hodiny, ale išiel ma podporiť na hromadný štart, ktorý bol pre full distance v jednej vlne. Plávanie sme odštartatovali dostatočne na široko, nebola to teda žiadna veľká mela, len okolo bójok na začiatok bola tlačenica, ale nakoniec som ostala skôr v zadnej línii a pekne v kľude som si odplávala 3,8 kilometra v dvoch koliečkach za 1:28. Ešte pri výbehu ma Zbyněk stihol odfotit a povzbuditť, pomaly bol čas sa chystať na jeho plaveckú časť, jedno koliečko v objeme 1,9 kilometra zvládol za 36 minút, na čo mu stačilo občasné plávanie v bazéne s trénerom. Po prvýkrát si užil práčku v jazere pri masovom štarte.
Na bicykel som nasadala o pol deviatej ráno, keď bolo ešte celkom čerstvo, ale slnečno a bezvetrie. Čakalo ma šesť 30 kilometrových okruhov s jednou občerstvovačkou v centre mesta. Chvíľu mi trvalo, kým som roztočila pedále, ale v polovici prvého okruhu som zapla motory a začala makať. V druhom okruhu som si zobrala ionťák, ktorý mi dobrovoľníci podali vo fľaši so šroubovacím uzáverom. Aspoň som mala zábavku na dlhých rovinkách, keď som zdokonaľovala pitite a otváranie flaše na aerobaroch. V mojom treťom koliečku vypustili modrú vlnu, teda polovičnú trať, na ktorej bol Zbyňek. Masa ľudí sa valila na bicykli okolo mňa. Boli nabušení, natešení a nešetrili wattmi. Niektorí chlapi ma povzbudzovali a priali mi úspešné dokončenie. Veľa žien na dlhej trati s červeným číslom nebolo, milé, že dokázali oceniť výkon a odhodlanie.
Zbynňka som nestretla. Išiel si svoj masaker s priemerkou 33 kilometrov za hodinu a hoci dostal defekt dokázal zdolať svoj 90 kilometrový okruh za 2:46 minút. Ešteže si naposlednú chvíľu v depe eletkrikárskou páskou omotal pumpu, defekt tak opravil za úžasných 8 minút. Ja som si dotočila svoje piate a šieste koliečko už len v tichosti, modré šípy prehrmeli a zostali sme krúžiť len červený masochisti svoje zvyšné okruhy. Pri piatom som oslávila svoju prvú 160 kilomtrovú jazdu. Nikdy som naraz toľko na bicykli nenasedela. Do depa som sa po rútila za 6:02 bez povšimnutia, celé mesto už sledovalo ako krúžia modrý s červenými na maratónskej časti, ktorá mala 4 okruhy po desať a niečo kilometroch. Vybavila som toaletu priamo v depe, aby som vyprázdnila mechúr a s ľahkosťou vyrazila na maratónik. Hneď pri prvej občerstvovačke som stretla Zbyňka, išiel posledných 10km svojej polmaratónskej porcie. Niečo sme pokecali a poslala som ho preč, nech si ide po svoje parádne tempo. Ja som potrebovala predýchať bicykel a trochu sa zkonsolidovať. Prešla som do chôdze a len som sledovala ako Zbyňek s ľahkosťou beží ďalej, pomaly do cieľa svojho prvého polovičného ironmana. Ja som dojedla banán z občerstvovačky a dala som sa do behu. Slnko pieklo ako bláznivé a ja som sa na každej občerstvovačke, ktorá bola každých 2,5 kilometra, osviežovala špongiou so studenou vodou. Na prvej otočke po piatich kilometroch som sa trochu upratala, upokojila a vedela som, že na trati budem ešte dlho krúžiť. Odhadovala som 5 až 5.5 hodiny. Beh som striedala s chôdzou, ale bola som v kľude. Bicykel som zvládla o hodinu lepšie ako som si myslela, tak cut off stihnem s prehľadom. Bolo to ťažké, ale krásne zároveň. Slnko sa pomaly začalo skláňať k zemi a nasvecovalo NeusiedlerSee v diaľke. Posledné dva okruhy som nedokázala dostať do tela nič, ani jedlo ani vodu. Nepríjmala som už žiadnu potravu. Do posledných desať kilometrov ma povzbudzoval aj Zbyňek s Gabkom, ktorého stihol priviezť aj s dedom. Chcela som teda udrieť, ešte sa predviesť, ale bez energie sa ťažko beží, skúsila som teda dať šancu banánu. Ale žalúdok som mala taký rozrobený, že ten kúsok žltej hmoty vyvrhol rovno za smetný kôš. Ostala som čupieť, zronená, ale neporazená. Toto dokážem rozchodiť, možno už nie rozbehať, ale svoj boj nevzdám. Tak som išla a išla, pobehla, s okoloidúcimi bojovníkmi sme si vymieňali úsmevy, a natočené koliečka a priali si veľa štastia do cieľa. Fantastický pocit mať spolubojovníkov, hoci každý bojoval s niečím iným. Jeden kríval, druhý prdel, ale každý chcel čo najdôstojnejšie do cieľa. Pri poslednej občerstvovačke sa vo mne pohol finišer, a ako si vždy so Zbyňkom spievame: my máme silný finiš ako hovado Som začala bežať, zasa prestala, žalúdok nezdieľal tú natešenú radosť s hlavou. Jedna pani mi vraví, es solte eine schöne Spurr zum Ziel sein, tak som sa zase rozbehla a okoloidúci povzbudzovači boli nadšení ešte takým bežeckým výkonom, pýtali sa či to je poslené kolo, či bežím do cieľa a ja som sa tešila, vykrikovala, že jasné, už len cieľ. Skupina ľudí okolo poslednej rovinky ma povzbudzovala robila vlny a ja som bola v eufórii. Bežím a moderátor hlási moje meno, trochu skomolene, ale som to ja v cieli celého triatlonu za 12:56. Je zo mňa ironman. Zbyněk dokončil spokojný svoju polku za 5:28. Chlapci sú za cieľovou čiarou, tešia sa so mnou a ja možno žalúdok napravím jedným pivečkom. Zbyněk bol spokojný, ja som bola nadšená takto zdielať radosť, utrpenie, odhodlanie a nové výzvy.
Za kopcom jeden triatlon si moje srdce vzal, náročný Morkoman. Počarovala som aj Zbyňkovi aby sa so mnou vydal na 21. Ročník olympijského triatlonu v Morkoviciach, kde cestná cyklistika so 40 kilometrami má nastúpané 770 výškových metríkov. A beh ďalšiu stovečku na 10 kilometroch. Jedine plávanie je pekne po rovinke v 50m bazéne v klasickom objeme 1500 metrov. Náročnosť Morkomana zdôrazňujú aj v propozíciach a ja len vravím, počkaj podrž mi pivo, skúsim.
Po druhýkrát som sa ocitla v Morkoviciach na kúpalisku aj so Zbyňkom na štarte. Gabko s dedom povzbudzovali a my dvaja sme sa išli vyblázniť. Zbyňek z bazéna vyliezal po 33 minútach. A ja presne ako minulý rok za 0:38. Hlad som zaháňala na cyklistike ešte pred prvým kopcom. Trať sa ide v dvoch 20 kilometrových okruhoch. V Litenoviciach doprava a do kopca Kleštěnec, vlastne je to samý kopec, taká hravá cyklistika. Kde je kopec je aj zjazd stratený čas som naháňala v zjazdoch, no najrýchlejšie len 66 km/h, kým Zbyňek pustil ručnú a s maximálkou 70.9 km/h dorazil do depa za 1 hodinu 34, o 4 minúty rýchlejšie než moja cyklistika. Stretávame sa prvýkrát pri behu, nevyzerá zrovna v top forme, vraj musel niekde aj prejsť do chôdze, ja sa trápim s močovým mechúrom. Plný trisuit mi nedovolí len tak stiahnuť nohavice, musela by som sa z toho trikotu dlho vyzliekať a predsa chcela som čas zlepšiť. Čo sa mi nakoniec podarilo zlepšenie o tri minútky a desať minút za Zbyňkom. Druhý triatlon v rámci Zlínskeho pohára vo veľmi dobrej atmosfére. Vypili sme tri pivečka a zhodnotili závody, aj sme sa trápili aj sme sa dobre zabavili. Tak možno o rok zas.
Možno celú sériu dáme o rok, tento rok sme sa v Zlínskom poháry umiestnili v prvej tretine aj v mužoch a ženách. výsledky tu
Opäť jeden z restou korony. Presunuté štartovné na GGUT z minulého roka nezapasovalo do termínovky úplne ideálne. Mne štartovné podarovalo SVK Ultra Trail a Zbyněk sa pridal z čistého masochizmu.Počasie býva nestále a dokončiť tento ultra trail je veľmi rizikové. Ale aj tak sme si trúfali na dlhšie trate. Prišli sme si pozrieť, čo sme v roku 2015 nemohli dokončiť, kvôli búrke.
Do Kaprunu sme vyštartovali deň vopred, povozili sa na lanovke, dali si pivko so Stanom a Janom, tých čakala len 50tka, tým bolo hej, tí mali ruku hore. Večer sme už len sledovali ako sa nad Kaprunom čerti ženili. O týchto čertovských búrkach mali najlepšiu vedomosť samotní organizátori. Kým ja som si nebola istá, či vôbec mám štartovať, Zbyněk nedočkavo sledoval predpoveď počasia ako aj organizátorské hlásenie. Nakoniec prišlo rozhodnutie. 110 km hlavný pretek skrátili na 80 kilometrov a spojili ho s OTT 84. Štart presunuli na 04:00 a stiahli trať z najvyšších kopcov v záverečných kilometroch a teda sa do cieľa malo bežať viac menej údolím.
V deň preteku sme sa zobudili o 01:30 do dažďa. Autobus odchádzal o druhej v noci a veru sa nám nechcelo ísť mokrým do autobusu, ale len čo sme vyšli von prestalo pršať a bola celkom príjmná noc. Štartu nakoniec nič nebránilo. Prvé stúpanie na Rudolfshütte sme išli v tradičnom vláčiku až do svitania. Veľkorysá občerstvovačka s polievkou hneď po jeden a pol hodinke stúpania veľmi prekvapila. Zbyněk sa trocha zdržal ja som išla ďalej k vrcholu Kalser Tauern 2515 m.n.m. Aj tak ma v zbehu dobehne, hoci aj s plným pupkom. Zbeh bol skalistý a nekonečný. Niektorých účastníkov bolo treba prosiť, aby ma pustili, ale nakoniec som Zbyňka dobehla aby som sa s ním rozlúčila. Bežalo sa mi dobre, ale jemu ešte lepšie, zbytočne by sa zdržiaval, ak nás má chytiť búrka, nech beží čo najďalej. Nachvíľu sme sa opäť stretli, lebo neodolal čapovanému nealko Franziskaneru z neoficiálnej občerstvovačky pár kilometrov pred Kalsom. Potom mi zase ubzikol.
Do Kalsu som prišla v takej pohode, že sa mi to nechcelo ani veriť. Zbyněk sa ešte dokrmoval a tak sme vyrazili spolu. 10 kilometrov hore. Dlhých slnečných desať kilometrov stúpania. Na oblohe ani náznak búrky a moje vízie o predčasnom konci z dôvodu búrok sa rozplynuli ako mráčok, čo nachvíľu prekryl horské slnko. V polovici stúpania som Zbyňka prepustila. Každý sme si išli svoje a hoci sa mi nešlo zle jeho tempo som nemala šancu udržať. Keď už som si myslela, že by mohol byť koniec nejaký dobrák ma po anglicky povzbudil. Only 3km to the top. Och ty moja dobrota. To je celá večnosť. Nikto ma neobiehal, ako to v kopcoch zvyčajne býva, tak som sa nenechala vytočiť a dorazila som stále v celkom dobrom rozpoložení na Berger Törl 2651 m.n.m. Privítali ma horskáči, ale Zbyněk už letel do doliny. Zbeh bol veľmi pekný, okolo miznúcich ľadových políčok. Zbyněk si pomáhal šmykom po zadku, ostal mokrý ako sa na správnu sánkovačku patrí. Slnko hrialo, veď vysuší.
V zbehu boli roztrúsení ďalší horskáči, pre istotu. Nasledujúca zastávka Grossglockner Haus. Tu mi už dochádzala energia. Na priehrade mi Zbyněk volá ako to vidím. Vidím to biedne, ale povzbudzuje ma, že mám stále dobrý čas. Skrátené časové brány stíham s predstihom, ale chuť už nemám. Zbyněk sa ponúkol, že ma počká, ale zbytočne by sa zdržiaval posielam ho preč. Na Grossglockner Haus som si kúpila pivo a nechávam si čas na rozmyslenie. Nejaký krajan ma presviedča nech sa vzchopím a idem ďalej. Nechce sa mi ísť do ďalšieho stúpania. Akýsi chalanko sa pýta na autobus a vraj odchádza za chvíľu, sadám do neho a Zbyňkov boj budem sledovať online.
Zbyněk vyrazil do sedla Untere Pfadlscharte, posledný veľký kopček. Snehové polia do Fuschu v zbehu, chce zlyžovať, ale lyže neboli v povinej výbave, aj keď možno mačky by sa hodili, natiahnuté laná sú skôr na ozdobu.
Pomaly pribúdajú 55tkári a zdá sa, že na poslednej kontrole ho spláchne búrka, na ktorú som toľko čakala. Pokračoval vo vetrovke, kompletne mokrý, trailik začína byť pekne rozbahnený, ale finiš je nadosah.
V tuneli pred cieľom ešte chytá halušku, že ho niekto obieha. Pridáva a končí tento 80 kilomtrový trail v čase 16:04 o ôsmej večer. Účty s GGUT si Zbyněk vybavil, čaká nás len relax pri mori.
Naša trojčlenná výprava sa vydala na prvú tohtoročnú akciu z kuchyne Slovak Ultra Trail, a teda že to bol pekne vypečený kúsok, Hriňovská 100.
Naložili sme auto a hor sa do Hriňovej. Ja ako účastník stovečkového zájazdu a rodinka na výlet. Grossglockner ultra sa blíži a tréning treba doladiť, lebo kondička ostala v minulom roku, hádam sa stihnem vytuniť aj vďaka Hriňovským výstupom a zbehom.
Zaparkovali sme auto na parkovisku pri základnej škole, kde sme v autách spali spolu s ďalšími dobrodružnými bežcami, tí rozmaznanejší využili služby miestneho penziónu. Nejaké veľké zoskupovanie nie je vítané v dnešných časoch, ale bolo super vidieť známe tváre a trochu pokecať.
Štartovali sme o šiestej ráno pri fujaristovi, síce v menšom zložení oproti štartu z pred dvoch rokov a vo väčšej pohode, možno aj preto, že som si všetko stihol nachystať ešte večer. Po lanovku sa pomaly zahrievam, aby ma na nej kompletne zlialo, našťastie nás čakajú otvorené lúky, na ktorých ešte pofukuje príjemný ranný vetrík. Prvé tri kontroly sú v 10 kilometrových odstupoch, úplná rozmaznávačka, teplota sa tiež drží v normále a tak napredujem v celkom dobrej nálade. Na tretej kontrole plním všetky fľašky, čaká nás 18 km bez vody. Gabika si medzitým odskočila do Čierneho Balogu na výpravnú cestu vláčikom.
Zbeh do Kokavy nad Rimavicou zo Slopova, preveril natrénované kilometre. Nakoniec v tom teple sa začala míňať voda a ja som definitívne spomalil. V Kokave sa okrem občerstvenia podávala sprcha, doplnil som tekutiny, niečo zjedol a vyrazil na ďalšie lúčne cesty.
Za Kokavou nás čaká ďalšie stúpanie, ďalšie lúky s výhľadom na lúky, ktorými sme šli do Kokavy a na druhej strane už vidíme “ďalšie” lúky, po ktorých sa budeme krútiť smerom Ďubákovo. Opúšťa ma chuť sa tu krútiť a energiu neviem vyžmýkať už ani z teplého ionťáku. V Ďubákove stopujem hodiny a ostávam spokoný so 68 kilometrami. Dva roky dozadu bola Hriňovská možno ešte náročnejšia a trvala mi 24 hodin, nič tejto krásnej stovke nedľžim a ktovie možno sa tu prídeme ešte prebehnúť.
Vlčiak, čo ovládol Ďubákovo
Na parkovisku pred Základnou školou sme uložili Gabka spať po náročnom dni, plnom zážitkov a suvenírov z vlakovej stanice Čierny Balog. My dvaja sme sa pripojili k skromnej skupinke dobehnutých a popíjali pivko s organizátormi a vítali pribehnuvších. Aj keby nič iné, opäť bolo super vidieť túto bandičku ultrákov, organizátorov a každého kto prispel k parádnej atmosfére na Podpoľaní.
Mal to byť výlet na Grossglockner Ultra Trail, mali sme zabezpečené stráženie pre Gabka, mali sme mať natrénované, ale prišiel tento čudný rok a preteky sa nekonali. Blbli sme na malých súkromných projektíkoch, a stráženie sme mali stále zabezpečené tak sme sa prihlásili na UltraFatru. 55 kilometrov a 3 600 metrov vo Veľkej Fatre som už dvakrát prežila a machrovala som ako Zbyňkovi opäť ukážem naozajstné horské ultra. Vykapala som hneď na začiatku.
Posledný júlový víkend Gabko strávil u deda a my sme sa vybrali do Ružomberka, spali sme v aute a cítili sme sa dobrodružne, ako za mladi. Ráno sme nasadli do autobusu s kávičkou a raňajkami. Predpoveď sa značne zmenila, búrky zmizli z radaru a ani zrážky nás nemali potopiť. Ešte som očakávala blatíčko na trase, ale dokonca ani to nebolo. Po štarte bežci vypálili ako chrty za návnadou. Minulý rok sa mi osvedčil triezvy štart, nie som chrt a už vôbec nie vrchár, kam by som sa ponáhľala. Okrem prvých dvoch Japeňov ma ešte čaká kopcov dosť. Na občerstvovačke v Starých Horách som mala pocit, že závod zatvárame, že nie sú za nami ani zberači mŕtvol, ale vlastne sme neboli úúúúplne poslední, len nám skoro všetci v šialenom tempe ušli. Utrpenie starého anemika pokračovalo na Majerovu skalu a Krížnu, ale išla som, pomaly a vytrvalo. Každý kopec má svoj koniec, je moja ultra mantra. Tešila som sa na hrebeň, na Ostredok, kde sa dá konečne bežať. Výhľady nádherné, pocity masakrálne, bol to náš deň voľna od rodičovských povinností, tak sme si ho užívali po svojom. Voda pomaly dochádzala a keď sme zbehli z hrebeňa smer Chata pod Borišovom, tešila som sa na premene po ceste. Ďalší bežateľný úsek, na ktorom nás podporovali úsmevom aj potleskom každoroční účastníci turistickej akcie Chodníkom Jana Váňa. Veselá skupinka ľudí, parádny pocit s nimi zdieľať kúsok Fatry takto na záver júla, dokonca za zvuku fujary, čo slovenské srdce rozjarí. Tak veľmi ma potešili, že aj veršík mi vykĺzol.
Dakujeme Rado Harach
moc skoro na pivo pod Japeňom
Na chate pod Borišovom, nás privítal výkvet orgov z SVK Ultra, dopili sme sa nealkom pivom, pojedli, čo sa dalo, čakala nás nielen Ploská, ale aj Rakytov a Skalná Alpa. Ďalšie kŕmenie až na Smrekovici. Každého straší Ploská, ale mne sa zdá, že to jeden z tých miernejších kopčkov. Z Ploskej opäť dlhý behateľný kúsok ku Rakytovu. Dopĺňala som priebežne energiu, pila ionťák a s touto stratégiou sme obehli prvé umierajúce kusy. V stúpaní na Rakytov nás chladil príjemný vánok. Vánok bol príjemný, ale čiernota niekde nad Smrekovicou vyzeral hrozivo dobre. Už sa nám žiadalo trochu sa zmočiť, nie len od potu. Nakoniec nás mraky obišli a my sme ostali zas len spotení a opálení. Smrekovica nás privítala tridsať minút pred limitom. Ostáva už len zbeh do Malinovho Brda, čo je tuším ešte horšie ako Sidorovo výstup. Ale len výstup, lebo čo je horšie ako Sidorov krpál, je to čo nasleduje za ním. Hrebienok, čo nemá konca. Aspoň po všetkých tých výškových metroch, chce človek už len klesať a klesať, a on predsa ešte stúpa a stúpa, Ružomberok po pravej strane ostáva nedosiahnuteľný, ale len po dobeh na lúky, kde aj vidina piva začína mať chladné kontúry, ktoré lahodia bruchu. My máme silný finiš ako hovado. Je naša ďalšia ultra mantra. Obrovská radosť z cieľa, kamarátov, piva a ešte jedného voľného večera nás úplne ohromila. Kopce za odmenu, pivo pre radosť a svalovka ešte na pár dní.
Ako to dopadlo? 12:19 na 55 kilometroch s prevýšením 3600. Po dlhej dobe sme sa so Zbyňkom popreháňali po kopcoch spoločne, užili sme si nielen deň ale aj večernú afterku. Strašne dobre to bolo.
bezeckepotulky 