Javornícka 50

Keď chorobné čísla rastú a okresy sa farbia, na trati tradičnej javorníckej stovky sa čísla skracujú, lístie je opäť vymaľované jesenou paletou od Moneta. Zo stovky je tento rok 57, ale hlavne, že bežíme a že sa má kto o nás postarať. Lebo vybehnúť sa dá skoro vždy, ale stretnúť bandu dobrovoľníkov, organizátorov, kamarátov to sa oplatí zažiť na jeseň v Javorníkoch. Začiatkom októbra oslavujem, teda normálne neoslavujem, ale okrúhliny by sa mali. Tak nejak ma tie čísla desili, ale potom som sa stala ironmanom a ten sa predsa nebojí ani Hulka. Budem k veku jemne arogantná a neviazaná ako Stark a nechala som si do cieľa doviesť šampaňské na oslavu.

Dohodli sme sa s Jankou na stratégii. Teda ja som stratégiu len predstierala, Janka si vybudovala takú kondičku, že som jej nemala šancu stíhať, čo mi samozrejme ukázala hneď v prvom kopci. Vyštartovali sme z Vysokej nad Kysucou a išli druhú polovicu klasickej J100. Nestihli sme ešte ani poriadne klebetiť a už bola fuč. Lenže ja nemám nič nabehané tento rok, tak mi to vôbec nevadilo. Pomaly sme sa rozbiehali s jej parťákom Kuškom, keď sa zrazu objavila Janka uprostred nejakého kopčeka za Melocíkom. Vraj sme jej chýbali.

Hoci som sa snažila udržiavať s nimi krok, či skok, títo fatranci sú proste tento rok lepšie vytrénovaní. Terén je prudko behateľný, aj tak by sme si nepokecali. Ale kým oni v Makove na občerstvovačke papkali koláče, ja som si dala len colu, kus snickers a vyrazili sme po známej asfaltke smer Fran. Veľmi rýchla trať. Udržiavala som s nimi tempo v družnom rozhovore, ale prišiel väčší kopec a už ich opäť nebolo. Na trati sa objavili akési dievky v bielych tričkách. Hromadná turistika, tuším pať kilometrov vraveli, a že to je veru nič moc. Vraj len na pivo idú. Dievčatá vy ste moja krvná skupina, no ale mňa dnes čakajú iné bublinky, tak čau a na zdravie. Na Frane, koho opäť nevidím? Parťáci moji, že by sme ten krásny hrebeň od Javorníka po Kohútku išli zdolať spolu? Než sme stihli prebrať deti a ich úspechy, už boli preč, niekde za Malým Javorníkom. Ale tu som už doma, to je moje ihrisko.Tento raz ceduľa Portáš nebola ničím desivým, len normálna informácia štandardného metrického systému. Žiadne naťahovačky a prieťahy. Voila a je tu Portáš. No trebalo ísť až na Javorku. Čakali ma pri záchranároch. Lenže nikto z nás neumieral, ba naopak všetci sme cítili cieľovú príťažlivosť.

Krkosteny a Papajské sedlo naozaj nemám rada, veď tam mi aj zase ušli, ale už je to len kúsok na Beňadín. Teda Makyta najskôr, ale aj tam som prišla v kochacej nálade, unesená z jesene. Na Beňadíne ma vítal Gabko a všetci a náladička taká, že radšej ostať, ale ten úsek od Pasekov po žltej mám veľmi rada. Suché trávy, málo prechodené chodníky. Tak hybaj, vyzerá, že by som mohla mať aj celkom dôstojný čas. Celú cestu som budíky ignorovala, ukazovali mi len navigáciu. Skúsila som pridať, natiahnuť krok a už nič nešetriť. Ten kamenistý zbeh do Lysej je utrpenie, ale nohy nebudem tento týždeň potrebovať a ako hovoríme u nás, my máme silný finiš ako hovado.
V cieli som bola 7 minút za Jankou v čase 8:12, 57 kilometrov a 2300 výškových metrov. Bublinky boli, kamaráti boli, perfektne zorganizované a veselo bolo. Za toto veľká vďaka organizátorom. Majú okolo seba skvelých ľudí a vždy ich radi stretneme.

Podersdorf Triathlon Fullka a Polka

Prvý septembrový víkend, po daždivom studenom počasí prestalo fúkať a vyšlo slnko. Na triatlon v Podersdorfe sme boli prihlásení už veľmi dlho, takmer polročnú prípravu sme potom zúročili na trati tiratlonu v polovičnej (halfironman) trati a plnej (ironman) trati. Teda Zbyněk nemusí ani trénovať, v Zlínskom přebori zdolal Hulmena sprint, Morkomana olympijskú vzdialenosť a na polovičného ironmana nastúpil ako kráľl. Kúpil si neoprén tri dni pred pretekom u Petra Vabrouška, ktorý nám dal pár cenných rád ohľadne sacharidov a tepov a mne dodal dôveru, že svojho prvého ironmana zvládnem. Mala som toľko pochybností, ktoré sa rozplynuli behom veľmi príjemného rozhovoru. Neoprén si Zbyněk narýchlo vyskúšal rozplavbou 180 metrov na šterkáči v Topolnej a bol pripravený. Neoprén bol povolený, kým náš otužilý Gabko si zaplával po registráci deň vopred len v plavkách, my sme boli plne vybavení na 19 stupňovú vodu.

Vstávali sme o štvrtej ráno, aby sme o pol šiestej stihli ranný check in, ešte v polotme som ukladala do úhľadnej kôpky veci na bike, na beh a hromadu sacharidov v podobe rôznych tyčiniek. Zbyňkovi do štartu ostávali ešte tri hodiny, ale išiel ma podporiť na hromadný štart, ktorý bol pre full distance v jednej vlne. Plávanie sme odštartatovali dostatočne na široko, nebola to teda žiadna veľká mela, len okolo bójok na začiatok bola tlačenica, ale nakoniec som ostala skôr v zadnej línii a pekne v kľude som si odplávala 3,8 kilometra v dvoch koliečkach za 1:28. Ešte pri výbehu ma Zbyněk stihol odfotit a povzbuditť, pomaly bol čas sa chystať na jeho plaveckú časť, jedno koliečko v objeme 1,9 kilometra zvládol za 36 minút, na čo mu stačilo občasné plávanie v bazéne s trénerom. Po prvýkrát si užil práčku v jazere pri masovom štarte.

Na bicykel som nasadala o pol deviatej ráno, keď bolo ešte celkom čerstvo, ale slnečno a bezvetrie. Čakalo ma šesť 30 kilometrových okruhov s jednou občerstvovačkou v centre mesta. Chvíľu mi trvalo, kým som roztočila pedále, ale v polovici prvého okruhu som zapla motory a začala makať. V druhom okruhu som si zobrala ionťák, ktorý mi dobrovoľníci podali vo fľaši so šroubovacím uzáverom. Aspoň som mala zábavku na dlhých rovinkách, keď som zdokonaľovala pitite a otváranie flaše na aerobaroch. V mojom treťom koliečku vypustili modrú vlnu, teda polovičnú trať, na ktorej bol Zbyňek. Masa ľudí sa valila na bicykli okolo mňa. Boli nabušení, natešení a nešetrili wattmi. Niektorí chlapi ma povzbudzovali a priali mi úspešné dokončenie. Veľa žien na dlhej trati s červeným číslom nebolo, milé, že dokázali oceniť výkon a odhodlanie.

Zbynňka som nestretla. Išiel si svoj masaker s priemerkou 33 kilometrov za hodinu a hoci dostal defekt dokázal zdolať svoj 90 kilometrový okruh za 2:46 minút. Ešteže si naposlednú chvíľu v depe eletkrikárskou páskou omotal pumpu, defekt tak opravil za úžasných 8 minút. Ja som si dotočila svoje piate a šieste koliečko už len v tichosti, modré šípy prehrmeli a zostali sme krúžiť len červený masochisti svoje zvyšné okruhy. Pri piatom som oslávila svoju prvú 160 kilomtrovú jazdu. Nikdy som naraz toľko na bicykli nenasedela. Do depa som sa po rútila za 6:02 bez povšimnutia, celé mesto už sledovalo ako krúžia modrý s červenými na maratónskej časti, ktorá mala 4 okruhy po desať a niečo kilometroch. Vybavila som toaletu priamo v depe, aby som vyprázdnila mechúr a s ľahkosťou vyrazila na maratónik. Hneď pri prvej občerstvovačke som stretla Zbyňka, išiel posledných 10km svojej polmaratónskej porcie. Niečo sme pokecali a poslala som ho preč, nech si ide po svoje parádne tempo. Ja som potrebovala predýchať bicykel a trochu sa zkonsolidovať. Prešla som do chôdze a len som sledovala ako Zbyňek s ľahkosťou beží ďalej, pomaly do cieľa svojho prvého polovičného ironmana. Ja som dojedla banán z občerstvovačky a dala som sa do behu. Slnko pieklo ako bláznivé a ja som sa na každej občerstvovačke, ktorá bola každých 2,5 kilometra, osviežovala špongiou so studenou vodou. Na prvej otočke po piatich kilometroch som sa trochu upratala, upokojila a vedela som, že na trati budem ešte dlho krúžiť. Odhadovala som 5 až 5.5 hodiny. Beh som striedala s chôdzou, ale bola som v kľude. Bicykel som zvládla o hodinu lepšie ako som si myslela, tak cut off stihnem s prehľadom. Bolo to ťažké, ale krásne zároveň. Slnko sa pomaly začalo skláňať k zemi a nasvecovalo NeusiedlerSee v diaľke. Posledné dva okruhy som nedokázala dostať do tela nič, ani jedlo ani vodu. Nepríjmala som už žiadnu potravu. Do posledných desať kilometrov ma povzbudzoval aj Zbyňek s Gabkom, ktorého stihol priviezť aj s dedom. Chcela som teda udrieť, ešte sa predviesť, ale bez energie sa ťažko beží, skúsila som teda dať šancu banánu. Ale žalúdok som mala taký rozrobený, že ten kúsok žltej hmoty vyvrhol rovno za smetný kôš. Ostala som čupieť, zronená, ale neporazená. Toto dokážem rozchodiť, možno už nie rozbehať, ale svoj boj nevzdám. Tak som išla a išla, pobehla, s okoloidúcimi bojovníkmi sme si vymieňali úsmevy, a natočené koliečka a priali si veľa štastia do cieľa. Fantastický pocit mať spolubojovníkov, hoci každý bojoval s niečím iným. Jeden kríval, druhý prdel, ale každý chcel čo najdôstojnejšie do cieľa. Pri poslednej občerstvovačke sa vo mne pohol finišer, a ako si vždy so Zbyňkom spievame: my máme silný finiš ako hovado Som začala bežať, zasa prestala, žalúdok nezdieľal tú natešenú radosť s hlavou. Jedna pani mi vraví, es solte eine schöne Spurr zum Ziel sein, tak som sa zase rozbehla a okoloidúci povzbudzovači boli nadšení ešte takým bežeckým výkonom, pýtali sa či to je poslené kolo, či bežím do cieľa a ja som sa tešila, vykrikovala, že jasné, už len cieľ. Skupina ľudí okolo poslednej rovinky ma povzbudzovala robila vlny a ja som bola v eufórii. Bežím a moderátor hlási moje meno, trochu skomolene, ale som to ja v cieli celého triatlonu za 12:56. Je zo mňa ironman. Zbyněk dokončil spokojný svoju polku za 5:28. Chlapci sú za cieľovou čiarou, tešia sa so mnou a ja možno žalúdok napravím jedným pivečkom. Zbyněk bol spokojný, ja som bola nadšená takto zdielať radosť, utrpenie, odhodlanie a nové výzvy.

Morkoman 2021, vol. 2

Za kopcom jeden triatlon si moje srdce vzal, náročný Morkoman. Počarovala som aj Zbyňkovi aby sa so mnou vydal na 21. Ročník olympijského triatlonu v Morkoviciach, kde cestná cyklistika so 40 kilometrami má nastúpané 770 výškových metríkov. A beh ďalšiu stovečku na 10 kilometroch. Jedine plávanie je pekne po rovinke v 50m bazéne v klasickom objeme 1500 metrov. Náročnosť Morkomana zdôrazňujú aj v propozíciach a ja len vravím, počkaj podrž mi pivo, skúsim.

Po druhýkrát som sa ocitla v Morkoviciach na kúpalisku aj so Zbyňkom na štarte. Gabko s dedom povzbudzovali a my dvaja sme sa išli vyblázniť. Zbyňek z bazéna vyliezal po 33 minútach. A ja presne ako minulý rok za 0:38. Hlad som zaháňala na cyklistike ešte pred prvým kopcom. Trať sa ide v dvoch 20 kilometrových okruhoch. V Litenoviciach doprava a do kopca Kleštěnec, vlastne je to samý kopec, taká hravá cyklistika. Kde je kopec je aj zjazd stratený čas som naháňala v zjazdoch, no najrýchlejšie len 66 km/h, kým Zbyňek pustil ručnú a s maximálkou 70.9 km/h dorazil do depa za 1 hodinu 34, o 4 minúty rýchlejšie než moja cyklistika. Stretávame sa prvýkrát pri behu, nevyzerá zrovna v top forme, vraj musel niekde aj prejsť do chôdze, ja sa trápim s močovým mechúrom. Plný trisuit mi nedovolí len tak stiahnuť nohavice, musela by som sa  z toho trikotu dlho vyzliekať a predsa chcela som čas zlepšiť. Čo sa mi nakoniec podarilo zlepšenie o tri minútky a desať minút za Zbyňkom. Druhý triatlon v rámci Zlínskeho pohára vo veľmi dobrej atmosfére. Vypili sme tri pivečka a zhodnotili závody, aj sme sa trápili aj sme sa dobre zabavili. Tak možno o rok zas.

Možno celú sériu dáme o rok, tento rok sme sa v Zlínskom poháry umiestnili v prvej tretine aj v mužoch a ženách. výsledky tu

GGUT vol. 2

Grossglockner Ultra Trail 2021

Opäť jeden z restou korony. Presunuté štartovné na GGUT z minulého roka nezapasovalo do termínovky úplne ideálne. Mne štartovné podarovalo SVK Ultra Trail a Zbyněk sa pridal z čistého masochizmu.Počasie býva nestále a dokončiť tento ultra trail je veľmi rizikové. Ale aj tak sme si trúfali na dlhšie trate. Prišli sme si pozrieť, čo sme v roku 2015 nemohli dokončiť, kvôli búrke.

Do Kaprunu sme vyštartovali deň vopred, povozili sa na lanovke, dali si pivko so Stanom a Janom, tých čakala len 50tka, tým bolo hej, tí mali ruku hore. Večer sme už len sledovali ako sa nad Kaprunom čerti ženili. O týchto čertovských búrkach mali najlepšiu vedomosť samotní organizátori. Kým ja som si nebola istá, či vôbec mám štartovať, Zbyněk nedočkavo sledoval predpoveď počasia ako aj organizátorské hlásenie. Nakoniec prišlo rozhodnutie. 110 km hlavný pretek skrátili na 80 kilometrov a spojili ho s OTT 84. Štart presunuli na 04:00 a stiahli trať z najvyšších kopcov v záverečných kilometroch a teda sa do cieľa malo bežať viac menej údolím.

V deň preteku sme sa zobudili o 01:30 do dažďa. Autobus odchádzal o druhej v noci a veru sa nám nechcelo ísť mokrým do autobusu, ale len čo sme vyšli von prestalo pršať a bola celkom príjmná noc. Štartu nakoniec nič nebránilo. Prvé stúpanie na Rudolfshütte sme išli v tradičnom vláčiku až do svitania. Veľkorysá občerstvovačka s polievkou hneď po jeden a pol hodinke stúpania veľmi prekvapila. Zbyněk sa trocha zdržal ja som išla ďalej k vrcholu Kalser Tauern 2515 m.n.m. Aj tak ma v zbehu dobehne, hoci aj s plným pupkom. Zbeh bol skalistý a nekonečný. Niektorých účastníkov bolo treba prosiť, aby ma pustili, ale nakoniec som Zbyňka dobehla aby som sa s ním rozlúčila. Bežalo sa mi dobre, ale jemu ešte lepšie, zbytočne by sa zdržiaval, ak nás má chytiť búrka, nech beží čo najďalej. Nachvíľu sme sa opäť stretli, lebo neodolal čapovanému nealko Franziskaneru z neoficiálnej občerstvovačky pár kilometrov pred Kalsom. Potom mi zase ubzikol.

Do Kalsu som prišla v takej pohode, že sa mi to nechcelo ani veriť. Zbyněk sa ešte dokrmoval a tak sme vyrazili spolu. 10 kilometrov hore. Dlhých slnečných desať kilometrov stúpania. Na oblohe ani náznak búrky a moje vízie o predčasnom konci z dôvodu búrok sa rozplynuli ako mráčok, čo nachvíľu prekryl horské slnko. V polovici stúpania som Zbyňka prepustila. Každý sme si išli svoje a hoci sa mi nešlo zle jeho tempo som nemala šancu udržať. Keď už som si myslela, že by mohol byť koniec nejaký dobrák ma po anglicky povzbudil. Only 3km to the top. Och ty moja dobrota. To je celá večnosť. Nikto ma neobiehal, ako to v kopcoch zvyčajne býva, tak som sa nenechala vytočiť a dorazila som stále v celkom dobrom rozpoložení na Berger Törl 2651 m.n.m. Privítali ma horskáči, ale Zbyněk už letel do doliny. Zbeh bol veľmi pekný, okolo miznúcich ľadových políčok. Zbyněk si pomáhal šmykom po zadku, ostal mokrý ako sa na správnu sánkovačku patrí. Slnko hrialo, veď vysuší.

V zbehu boli roztrúsení ďalší horskáči, pre istotu. Nasledujúca zastávka Grossglockner Haus. Tu mi už dochádzala energia. Na priehrade mi Zbyněk volá ako to vidím. Vidím to biedne, ale povzbudzuje ma, že mám stále dobrý čas. Skrátené časové brány stíham s predstihom, ale chuť už nemám. Zbyněk sa ponúkol, že ma počká, ale zbytočne by sa zdržiaval posielam ho preč. Na Grossglockner Haus som si kúpila pivo a nechávam si čas na rozmyslenie. Nejaký krajan ma presviedča nech sa vzchopím a idem ďalej. Nechce sa mi ísť do ďalšieho stúpania. Akýsi chalanko sa pýta na autobus a vraj odchádza za chvíľu, sadám do neho a Zbyňkov boj budem sledovať online.

Zbyněk vyrazil do sedla Untere Pfadlscharte, posledný veľký kopček. Snehové polia do Fuschu v zbehu, chce zlyžovať, ale lyže neboli v povinej výbave, aj keď možno mačky by sa hodili, natiahnuté laná sú skôr na ozdobu.

Pomaly pribúdajú 55tkári a zdá sa, že na poslednej kontrole ho spláchne búrka, na ktorú som toľko čakala. Pokračoval vo vetrovke, kompletne mokrý, trailik začína byť pekne rozbahnený, ale finiš je nadosah.

V tuneli pred cieľom ešte chytá halušku, že ho niekto obieha. Pridáva a končí tento 80 kilomtrový trail v čase 16:04 o ôsmej večer. Účty s GGUT si Zbyněk vybavil, čaká nás len relax pri mori.

Hriňovská 100, vol. 2

Naša trojčlenná výprava sa vydala na prvú tohtoročnú akciu z kuchyne Slovak Ultra Trail, a teda že to bol pekne vypečený kúsok, Hriňovská 100.

Naložili sme auto a hor sa do Hriňovej. Ja ako účastník stovečkového zájazdu a rodinka na výlet. Grossglockner ultra sa blíži a tréning treba doladiť, lebo kondička ostala v minulom roku, hádam sa stihnem vytuniť aj vďaka Hriňovským výstupom a zbehom.

Zaparkovali sme auto na parkovisku pri základnej škole, kde sme v autách spali spolu s ďalšími dobrodružnými bežcami, tí rozmaznanejší využili služby miestneho penziónu. Nejaké veľké zoskupovanie nie je vítané v dnešných časoch, ale bolo super vidieť známe tváre a trochu pokecať.

Štartovali sme o šiestej ráno pri fujaristovi, síce v menšom zložení oproti štartu z pred dvoch rokov a vo väčšej pohode, možno aj preto, že som si všetko stihol nachystať ešte večer. Po lanovku sa pomaly zahrievam, aby ma na nej kompletne zlialo, našťastie nás čakajú otvorené lúky, na ktorých ešte pofukuje príjemný ranný vetrík. Prvé tri kontroly sú v 10 kilometrových odstupoch, úplná rozmaznávačka, teplota sa tiež drží v normále a tak napredujem v celkom dobrej nálade. Na tretej kontrole plním všetky fľašky, čaká nás 18 km bez vody. Gabika si medzitým odskočila do Čierneho Balogu na výpravnú cestu vláčikom.

Zbeh do Kokavy nad Rimavicou zo Slopova, preveril natrénované kilometre. Nakoniec v tom teple sa začala míňať voda a ja som definitívne spomalil. V Kokave sa okrem občerstvenia podávala sprcha, doplnil som tekutiny, niečo zjedol a vyrazil na ďalšie lúčne cesty.

Za Kokavou nás čaká ďalšie stúpanie, ďalšie lúky s výhľadom na lúky, ktorými sme šli do Kokavy a na druhej strane už vidíme “ďalšie” lúky, po ktorých sa budeme krútiť smerom Ďubákovo. Opúšťa ma chuť sa tu krútiť a energiu neviem vyžmýkať už ani z teplého ionťáku. V Ďubákove stopujem hodiny a ostávam spokoný so 68 kilometrami. Dva roky dozadu bola Hriňovská možno ešte náročnejšia a trvala mi 24 hodin, nič tejto krásnej stovke nedľžim a ktovie možno sa tu prídeme ešte prebehnúť.

Na parkovisku pred Základnou školou sme uložili Gabka spať po náročnom dni, plnom zážitkov a suvenírov z vlakovej stanice Čierny Balog. My dvaja sme sa pripojili k skromnej skupinke dobehnutých a popíjali pivko s organizátormi a  vítali pribehnuvších. Aj keby nič iné, opäť bolo super vidieť túto bandičku ultrákov, organizátorov a každého kto prispel k parádnej atmosfére na Podpoľaní.

UltraFatra vol.3

Mal to byť výlet na Grossglockner Ultra Trail, mali sme zabezpečené stráženie pre Gabka, mali sme mať natrénované, ale prišiel tento čudný rok a preteky sa nekonali. Blbli sme na malých súkromných projektíkoch, a stráženie sme mali stále zabezpečené tak sme sa prihlásili na UltraFatru. 55 kilometrov a 3 600 metrov vo Veľkej Fatre som už dvakrát prežila a machrovala som ako Zbyňkovi opäť ukážem naozajstné horské ultra. Vykapala som hneď na začiatku.

Posledný júlový víkend Gabko strávil u deda a my sme sa vybrali do Ružomberka, spali sme v aute a cítili sme sa dobrodružne, ako za mladi. Ráno sme nasadli do autobusu s kávičkou a raňajkami.  Predpoveď sa značne zmenila, búrky zmizli z radaru a ani zrážky nás nemali potopiť. Ešte som očakávala blatíčko na trase, ale dokonca ani to nebolo. Po štarte bežci vypálili ako chrty za návnadou. Minulý rok sa mi osvedčil triezvy štart, nie som chrt a už vôbec nie vrchár, kam by som sa ponáhľala.  Okrem prvých dvoch Japeňov ma ešte čaká kopcov dosť. Na občerstvovačke v Starých Horách som mala pocit, že závod zatvárame, že nie sú za nami ani zberači mŕtvol, ale vlastne sme neboli úúúúplne poslední, len nám skoro všetci v šialenom tempe ušli. Utrpenie starého anemika pokračovalo na Majerovu skalu a Krížnu, ale išla som, pomaly a vytrvalo. Každý kopec má svoj koniec, je moja ultra mantra. Tešila som sa na hrebeň, na Ostredok, kde sa dá konečne bežať. Výhľady nádherné, pocity masakrálne, bol to náš deň voľna od rodičovských povinností, tak sme si ho užívali po svojom. Voda pomaly dochádzala a keď sme zbehli z hrebeňa smer Chata pod Borišovom, tešila som sa na premene po ceste. Ďalší bežateľný úsek, na ktorom nás podporovali úsmevom aj potleskom každoroční účastníci turistickej akcie Chodníkom Jana Váňa. Veselá skupinka ľudí, parádny pocit s nimi zdieľať kúsok Fatry takto na záver júla, dokonca za zvuku fujary, čo slovenské srdce rozjarí. Tak veľmi ma potešili, že aj veršík mi vykĺzol.

Na chate pod Borišovom, nás privítal výkvet orgov z SVK Ultra, dopili sme sa nealkom pivom, pojedli, čo sa dalo, čakala nás nielen Ploská, ale aj Rakytov a Skalná Alpa. Ďalšie kŕmenie až na Smrekovici. Každého straší Ploská, ale mne sa zdá, že to jeden z tých miernejších kopčkov. Z Ploskej opäť dlhý behateľný kúsok ku Rakytovu. Dopĺňala som priebežne energiu, pila ionťák a s touto stratégiou sme obehli prvé umierajúce kusy. V stúpaní na Rakytov nás chladil príjemný vánok. Vánok bol príjemný, ale čiernota niekde nad Smrekovicou vyzeral hrozivo dobre. Už sa nám žiadalo trochu sa zmočiť, nie len od potu. Nakoniec nás mraky obišli a my sme ostali zas len spotení a opálení. Smrekovica nás privítala tridsať minút pred limitom. Ostáva už len zbeh do Malinovho Brda, čo je tuším ešte horšie ako Sidorovo výstup. Ale len výstup, lebo čo je horšie ako Sidorov krpál, je to čo nasleduje za ním. Hrebienok, čo nemá konca. Aspoň po všetkých tých výškových metroch, chce človek už len klesať a klesať, a on predsa ešte stúpa a stúpa, Ružomberok po pravej strane ostáva nedosiahnuteľný, ale len po dobeh na lúky, kde aj vidina piva začína mať chladné kontúry, ktoré lahodia bruchu. My máme silný finiš ako hovado. Je naša ďalšia ultra mantra. Obrovská radosť z cieľa, kamarátov, piva a ešte jedného voľného večera nás úplne ohromila. Kopce za odmenu, pivo pre radosť a svalovka ešte na pár dní.

Ako to dopadlo? 12:19 na 55 kilometroch s prevýšením 3600. Po dlhej dobe sme sa so Zbyňkom popreháňali po kopcoch spoločne, užili sme si nielen deň ale aj večernú afterku. Strašne dobre to bolo.

Čausa-Čičmany

Jazda to mala byť dámska, ale bola pánsko-dámska. Mala byť dlhšia, ale bola uspôsobená rodinne. Mala byť ultra punková, a to vlastne aj bola, kým ju nezomlela búrka. Zobrali sme s Jankou deti a mužov na výlet, ubytovanie v zrube s výbehom pre deti vo Veľkej Čause, bol výborným útočiskom pre chlapov, ktorí mali na starosti troch zdivočených potomkov, kým sme sa my zbavovali mamičkovských starostí. Mohol by to byť aj tréning, bol, ale aj nebol. 51 kilometrov, 2300 výškových metrov za 8:38 h.

img_1335

V sobotu sme vyrážali skoro ráno, s veľkým lúčením, v srdcervúcich objatiach a bozkoch deťom a chlapom, aby to zvládli a užili si krásny deň.  Ale preháňam nikomu nešlo o život, hoci chalupa bola hore nohami už od piatej ráno, ale deti sa tešili hlavne na nafukovací hrad, v ktorom nakoniec strávili hádam len nejakých pár minút, lebo obetavo robili občerstvovací personál v sedlách Vyšehradné a Fačkovské. Všade sa najedli viac ako my traja účastníci prebehu. Janka, Janči a ja.

Správnosť trasy som poistila navigáciou, lebo netreba mi nabehať viac ako bolo v pláne. Nablúdili sme 400 metrov, keď sme sa zakecali, ale inak sme sa spoľahlivo nechali viesť traťou. Rozobrali sme vzťahy, ultra aj samých seba v tichom stúpaní, lebo až po Vyšehradné sedlo sme nestretli živáčika, teda okrem kliešťov, ktorých som oberala pod Vyšehradom, kým si Janka nechala urobiť momentku. Našla som dvoch, ani nie po 20 kilometroch.

img_1331

V sedle nás čakala rodinka, naložená dobrotami a hlavne v dobrej nálade, chlapi s deťmi nakoniec vystúpali na Vyšehrad, aby sa zabavili kým nás prekvapia vo Fačkovskom sedle. Neočakávali sme ich, lebo hoci vody po ceste nie je veľa, malo sa to dať zvládnuť. Pod Vraniou skalou bol jeden výživný prameň, ktorý nám ešte za horúceho počasia pomohol sa osviežiť, ale nie je nad pivko. Do Fačkovského sedla sme prichádzali po červenej značke, ktorá sa stretala so žltou od Kľaku nad Fačkovom. Spomienky romantické pre všetkých úspešne dokončivších stovkárov Malofatranskej. Pohľad, keď konečne v diaľke svieti slavobrána a na chate už sa pije pivo. No, ale dnes sa ide ďalej, od chaty Veronika po červenej do Čičmian.

Výrazne sa ochladilo, silný vietor prevaľoval hmlu z ľava do prava. Zahaľoval nádherné voňavé lúky plné bylín a nútil nás ostať v pohybe. Trochu sa zotmelo a z oblakov sa prášil dážď. Niežeby pršalo, ale niečo z neba padalo.

Nad Čičmanmi zarúbali hromy a nás hnalo do hostinca sa občerstviť. No nielen to, padli aj rozhodnutia o bezpečnosti, neznámosti terénu a správanie sa v búrke. Boli tri hodiny poobede, Zbyněk po nás ochotne prišiel, lebo máme nové auto, ktoré popreháňal ochotne po horských priesmykoch a my sme si dali ešte výdatnú večeru, s deťmi a manželmi, ktorých ľúbime ešte viac, lebo sa môžeme sem-tam vybehať, s ich obetavou podporou. A ako to malo byť? Až do Bojníc na pivo. Bežecky nevidalo, tak sme tam rodinky vzali aspoň na nedeľný obed.

Tréning v období korony

Odišli sme na chalupu, zbalili sme sa tak ako zvykneme na víkend. Po pár dňoch nebolo jasné, či Zbyňka ako českého občana pustia cez hranice do Rakúska. Rozhodli sme sa pre izoláciu a ostali sme na chalupe, kde môžeme vybehnúť na záhradu alebo niečo stihneme porobiť na dome. Potom zavreli hranice a opatrenia pritvrdili, vychádzať môžeme len v prípade nevyhnutnosti a zhromažďovať sa nemôžeme, ale do lesa je povolené, tak pobehujeme. Všetko dodržujeme tak akoby išlo o život náš, aj našich blízkych.

Stretávame sa maximálne s kuriérom, zahalení a šťastní z balíčkov, ktoré k nám chodia. Na piaty deň karantény prišlo Turbo, trenažér na domáci bicyklový tréning. Sotva by som v prípade nehody vysvetlila naplno vyťaženým saniťákom, svoju nevyhnutnú túžbu ísť bicyklovať, lebo trénujem na preteky, ktoré aj tak zrušili. Obnovila som Netflix a prišiel senzor rýchlosti, bez ktorého ťažko hľadať motiváciu udržať sa na bicykli viac ako 20 minút. Rozmýšľame, že by sme pozvali kuriéra k našim dverám s meračom sily a kadencie. Zdá sa, že strávime ešte veľa času na domácom trenažéri, tak nech to máme aspoň pekne v číslach. Aj keď opatrenia pozvoľna povolujú a my môžno vyrazíme na naozajstný cyklo výlet, overiť si, či nám to šlape tak dobre aj vonku.

spinning

toto sú Zbyňkove čísla, pri StarTreku

 

Beháme výlučne v lese a cez obec prebiehame s ochranou na tváry, usmievame sa na ľudí, keď nejakého stretneme a vyhneme sa mu oblúkom. Dokonca objavujem nové cestičky, miesto rýchlosti trénujem orientáciu v teréne. Zbyněk pozrie na mapu a presne vie, kde som bola, ja ani po treťom výbehu nie som si istá, či trafím novou cestou domov. Cez víkendy ťažím z týchto tajných cestičiek, keď sa hrám s pochôdzkármi na skrývačku. Ľudia kým môžu, majú právo sa venčiť vonku, a ja aspoň trénujem orientáciu v priestore podľa machu a žiaľ aj vyťažených rúbanísk. To sú variácie jednej vrchovinky.

praksicka vrchovina

 

Tréningové jednotky sme skrátili, dočasne sme vypustili dlhé behy, ale beháme častejšie. Aj keď nás lákajú kadejaké karanténne výzvy. Možno ešte premyslíme. Výhodou karantény je dostatok spánku, teda príležitosť odpočinúť si doprajeme po vzájomnej dohode, lebo Gabko pobehuje ako s nasolenou riťou, je všade, učí sa od nás a všetko komentuje.

Chýba nám plávanie, Zbyňek tento spôsob posilňovania nahradil silovým tréningom na záhrade. Betónuje, rýľuje, behá so štetkou hore dole po stenách a cvičí tri/bicepsy pri maľovaní, ja potom pri čistení. Alebo chodím trošku blbnúť na štrkovisko, robím rybárom nadháňača a kačkám spoločnosť.

Strava (nie applikácia, tá je dosť monotématická) ale jedlo ostáva pestré a pripravované na prírodno. Tuníme grilovací priestor a s ním aj recepty. Vstávame skoro ráno, pracujeme do večera a ja som neprečítala ani jednu knihu, teda okrem Gabkových, rozširujem si obzory o traktoroch, bagroch, raketách a vesmíre (úplne som zabudla, že Urán má otočenú os a vrtí sa tak nejak naopak, asi ako teraz naša pandemická zemeguľa).

 

Maratón Pohronským Inovcom vol 2.

Po polmaratóniku na Trojkráľovej Trojke, pokračujem maratónom na Pohronskom Inovci. Trochu trénujeme, ale ešte stále to nie je ono. Sneh mizne z hôr rýchlejšie ako vianočné kilá, ale deň bol slnečný a kamarátsky tak prečo sa trochu nezabaviť na trati dlhej 42 km s prevýšením oficiálne 1 500 metrov, garmin ukazoval nakoniec o niečo menej čísel.

 

Minulý rok bolo dostatok snehu a ľadovej plochy, tento rok boli lúky blatisté a cesty behateľné. Slnko svietilo ako aj kopec nových ľudí na štarte v Novej Bani. Našťastie prišli aj starí známi a bolo veru s kým prehodiť pár slov. Po štarte sa Zbyňek vybral s Gabkom na výlet povzbudzovať závodníkov, ako honci oviec sa osvedčilia a získali na popularite. Zastihla som ich na Obyckých lúkach, ich vyladené heja heja ma poriadne nakoplo. Za sebou som mala hlavné stúpanie na Inovec a pred sebou Jaďovú, s poživňou a dobrou náladou kamarátov.

Bola som takmer v polovici a kilometre pekne odsýpali, minulý rok mi asfaltový úsek od Jaďovej Pod Malý Inovec trval nekonečne dlhý čas. Bol to bežateľný úsek, kde som mohla ušetriť minúty a do cieľa doraziť v dôstojnešom čase. No stúpanie pod Inovec je tiahle, ani na chodenie, ani úplne na  behanie. Striedala som beh s chôdzou a dorazila som k samokontrole s kliešťami možno v lepšom čase ako minulý rok, ale v rovnako biednom rozpoložení. Vzpružil ma zbeh a aj náhodný povzbudzovači, za ich potlesk ďakujem. V diaľke som počula vrčať vlek, no na lúkach ani stopy po snehu. Na tajne netajnú kontrolu som dobiehala v sprievode mojich chlapcov. Vladko ma lákal na svoje zrýchľujúce elixíry, ktorým som odolávala a až v cieli som si zaslúžený jeden dopriala.  Od tajnej občerstvovačky ostávalo 9 kilometrov a osada s brechajúcimi psami. Tentoraz tam však psy neboli a ja som sa mohla v zdraví rozbehnúť v poslednom klesaní do Novej Bane. Potôčik na chodníku, bahno a lístie nakoniec nezanechalo veľké stopy a relatívne čistá, celkom spokojná som dobehla do cieľa za 5:30 minút, čo je o 20 minút lepšie oproti minulému roku. V cieli ma potešila nielen polievka, pivko a kopec kamarátov, ale príjemná slnečná náladička na schodoch základnej školy, kotrá sa vždy šíri okolo bandičky zo Slovak Ultra Trail.

Trojkráľová trojka

Minulý rok Zbyněk ponatriasal vianočné kilá na Corsa della Bora v Taliansku a tento rok sme spoločne roztápali tuky na domácej pôde, hodinu cesty od chalúpky, kde dedo strážil Gabka. Trojvŕšie s prevýšením 886 metrov na necelých 19 kilometroch sme si tak užili tentoraz bez hlavného fanúšika. Na tri krále o krok dále sme sa posunuli, keď sme zavítali na Adamovu dvadsiatku v Strážovských vrchoch.

V Ľútove sme sa zvítali, popriali a vybozkávali  kamáratov v novom roku, žeby sme v zdraví užili prestupný, volebný a hlavne bežecký rok 2020. Na trať sme vyrážali asi stovka bežcov na 10 aj na 20 kilometrovu trať. Čakala nás Vysoká, Kňaží stôl a Bradlo. Mne nohy oťaželi hneď na lúčke za Adamovým domom. V tichosti a spokojnosti som nechala újsť každého, kto mal záujem naháňať sa už od začiatku. Veď som si ja dobre obzerala športové kluby na oblečení, to už  dnes má každý tričko z nejakým ŠK, a ku nám do PK sa nikto nepridá. Treba k tomu pupok to je podmienka inak aj kondička sa hodí, lebo keď sa súdok narazí, bez tréningu to je ťažko ho doraziť. V pivnom klube nie je veru ľahké byť, hlavne v kopcoch, ale aj v zbehoch, keď pupok treba pred foťákom skryť. Ale kilá sme prevetrali v peknom prostredí, trochu po snehu s peknými výhľadmi, na singláčoch, kde nohy len tak tancujú. Zbehlo to rýchlo, v trojkráľovo-novoročnom rozjímaní. Zbyněk dobehol v krásnom čase 2:04 ja 20 minút za ním. Medaila sa mi už neušla, chápem, veď po posledných ani pes nebrechol, ale zato Rado nám krásnu fotku spravil, a takto nám dobre bolo opäť medzi známymi.