Medovníčky, peprníčky

Pri katarínskom prebehu sme mali blato až za ušami. Prvá adventná svieca horí a mne treba chystať výzdobu. Medovníčky sú na stromčeku a vo vianočnej váze najkrajšie, tie z drevených foriem od rezbára sú plné pokoja a trpezlivosti, lebo sa zahráte nie len s tuhým cestom, ale aj s formičkami samotnými. Oneginovsky sa aj žiť ponáhľam, ale nie pri pečení, v čase očakávania zimného slnovratu som aj ja spomalila, (žiaľ aj na trati, asi regenerujem). Frankie hrá opäť svoj vianočný jazz a ja pečiem medovníčky.

Teda peprníčkom, kdysi plných pepře.  Zmes korenia je možné kúpiť, ja si tú svoju pripravím sama v mažiari. Pri zmesi hocičoho sa mi vybaví nákladná loď plávajúca z Indie,  keď z paluby do treťotriednych vrecúšok pozametajú bordel z paluby. V mojom mažiari bolo nové korenie, aníz a škorica. Základ cesta tvoria med a múka. 400 g medu som zohriala s 50g masla, pridala múku asi 450 a hnietila varechou, kým cesto nebolo hladké. Dve vajíčka som zmiešala s 100 g zvyšnej múky a korenia. Spojila som obe cestá a hnietila ďalšiu hodinu. Keď je med teplý vajíčko sa nedá pridať, preto som cestá rozdelila. Hmota je tuhá a chce to veľa sily, chlapskej sily, tak ako kedysi, keď pernikármi boli chlapi. Tri dni odpočinku a späť k tvrdej robote. Rozvaľkať. Po troch dňoch žiadna sláva, ale všade je kľud a dokonca začalo mrznúť a sem-tam padne aj vločka, alebo dve. Rozvaľkané cesto vtláčam do drevených formičiek a vykrajujem.  Pečiem na včelím voskom vymazanom plechu 4-5minút. Aj keď nie sú dokonalé, sú voňavé a chutné.

Myslím, že medovníčky sú tvrdé preto, aby ostali visieť na stromčeku aspoň do sviatku zimného slnovratu.

Javornícka 100, vol. 3 2016

Späť na trať organizovaného preteku neznie pre mňa nijak lákavo, ale Javorníky su domov, chalúpka sa ako občerstvovačka osvedčila, bol záujem o pivko so Zbyňovarne a niekedy netreba veľa premýšľať jednoducho sa ísť opäť rozbiť na obľúbenú trať, aj keď októbrová varianta ma lákala ešte menej. Potom nasnežilo, ľudia sa začali odhlasovať a keďže nie sme žiadne bábovky začali sme sa aj tešiť.

img_0473

Pivo sme zaniesli na štart a vlakom sme sa presunuli do Čadce, postretali sme v telocvnični opäť veľa známych aj nové tváre, ponaháňali sme sa s Ursou, nezničiteľným psíkom a na stovku v októbrovom zimnom počasí sme ani nemysleli, ráno sa zbalíme, pôjdeme sa prebehnúť, prejsť a obžrať na trati Čadca – Lysá pod Makytou. 105km a prevýšenie doteraz neviem. Hoci sa J100 vyvíja náš pekný čas 15:41 sme neplánovali prekonať. Niekde pred Zákopčím sme stretli Ivana, kamarát, ktorý hoci veľa rozpráva a sem tam sa samo-naserie, ale je to bušič a má stále, čo povedať. Spolu nám trať odsýpala, ale predsa len som chlapcov trochu terorizovala. Chcela som za svetla odbehnúť, čo najväčší kus, lebo z noci mám rešpekt, kilometre plynú inakšie, zmätenie čaká za každým rohom a okolie je plné vnemov, ktoré sa vám menia v hlave na vlastné príbehy. Nemám z tmy strach, len jej moc neviem odhadnúť. Ivan teda musel strategicky pristupovať ku svojim cigaretkám, šúľal v urino pauzách a na hrebeňoch, aby nezdržoval.

Pri voľbe bežeckej topánky som veľmi nemala na výber, všetky sú zjazdené, ale brooksy pure grit sú moje najmilšie, majú skoro 3000 km nabehaných a dezén je skôr na cesty, no kanadie šetrím až na Kysuckú, ak by sme zase išli. Zúžitkovala som svoje skúsenosti z ostatných bežeckých tratí a tanečným krokom som väčšinu pádov ustála, i keď dva-či-trikrát som ľahla v dojme nového prvku na parkete. Nezlomil ma ani výstup na Javorník, ani Krkosteny alebo Makyta, i keď výstup to bol nekonečný. A vôbec sme boli radi, že sme v tej hmle napredovali, hoci nie vždy sa nám darilo, mňa trápil žalúdok pred Portášom, kde som naozaj musela zúbožene vyzerať, Ivan sa trápil na Makytu a Zbyňek zas posledné kilometre. Ale spoločne sme došli do cieľa a cieľovú whiskey sme neodmietli a ani sprchu. Ráno sme zavreli Beňadín, rozlúčili sa so skvelými ľuďmi a ich strašidelnými historkami z občerstovačky, zbalili výčap a nechali sa pozvať od môjho ocinka na skvelý domáci obed.

Jasné, že bolo dobre, vždy je. Skvelí ľudia, kamaráti, známi toľko radosti, že vás ani nohy nemajú kedy bolieť. SVK Ultra Trail ide cestou profesionality, na komornosti neubúda, ale policajti na prechode prechodcov, sa mi zdali priveľa ako aj jedla, ale robia si svoju robotu dobre. Za to všetka česť a klobúk dole.

Rýchlik Zoška – Bratislava

Kto Karpaty pozná, má ich rád, organizuje sa tu veľa bežeckých podujatí a veľa kilometrov sa dá natočiť v miernych kopcoch, nám tuná na dolniakoch.

Rýchlik Zoška prefrčí, teda ak máte natrenóvané, inak je to vyhliadková jazda, cez krásne vrcholy Skalnatú, Somár, Koňské hlavy samé tromfy Malých Karpát. V rýchliku skvelí ľudia podávajú samé dobroty a vôbec všetko je super, len päťdesiatka tak nejak bolí viac ako stovka, ale zase ostal nám voľný večer.

Ráno sme vyštartovali do krásneho slnečného dňa, ten gýč muselo niečo zlomiť. Najlepšie mňa na trati. Skalnatú som ako-tak prežila so cťou, na Pezinskej Babe sme sa nezdržovali, išla som si veselo po svoju krízu, asi som sa nemusela tak ponáhľať, možno čakala v lese, pred Salašom na niekoho iného a  kurňa sadla na mňa. Do Neštichu hotové utrpenie, do kopca nevládzem, z kopca ma chytajú kŕče. Nemám rada reporty z behov, kde si ľudia vylievajú srdce, aké koliformné baktérie nechali roztrúsené na trati, a tak sa nebudem rozpisovať o svojom stave, a vôbec, nedalo sa mi ani poriadne grgnúť.

V Neštichu kontrolovali tajné aj netajné heslá a zo mňa neuvážene vyletelo: Každý somár chce ísť na UTMB. Veci sa mi lepšie pamätajú v slovných obrazoch.  Nechcela som nikoho uraziť, to len kontrola UTMB bola zrovna na Somárovi, vlastne sa to ponúklo samé. Aj my sme boli pred pár rokmi na TDS, v rámci UTMB, super skúsenosť, ľudia makajte a reprezentujte, to len, že je aj veľa iných pretekov. Od Neštichu po Mariánku žiadna sláva, aj keď som pookriala pri chlapcoch spod Malej Fatry. Žiaľ len chvíľu, pred Bielym krížom sa na mňa Zbyněk, ktorý sa musel so mnou hrozne nudiť, ustarostene pozerá ako doktor na pacienta pred exitom. Nedáme si pivo vo Včelíne. Jedno sme si dali na poly, teda na lúke a táto spásonosná myšlienka nám uľahčila zvyšnú, skoro 20 kilometrovú trasu. Začali sme viac bežať a v Marianke, Zbyněk nelenil a objednal jedno pre každého. Už sme sa neplánovali flákať a do cieľa sme chceli doraziť aspoň so cťou. No, dorazili sme a to je hlavné. Čas nič moc, ale beháme pre seba a na nič špeciálne netrénujeme. Len občas zavítame na akcie SVK  Ultra, záruku stále zlepšujúcich sa pretekov, hoši (myslím chlapcov aj dievčatá: orgov a dobrovoľníkov) robíte to skvele. Ďakujeme za čas, ktorý obetujete, aby sme sa všetci mohli stretnúť, zabehať a pokecať si s kamarátmi.

Železné placky

V záhonoch nám rastú malé vesmírne lode plné minerálov, najmä železa a draslíka. Patizón vyzerá krásne a v kuchyni sa s ním dá robiť hocičo, nemá špecifickú chuť, ako nakorením, tak bude. Pre horských bežcov a iných anemikov je patizón veľký spolubojovník. Chystáme sa opäť do kopcov a trochu železa nezaškodí prihodiť a tak volím pšeno. Úplného preborníka vo svojej kategóri v boji s chudokrvnosťou. Bez lepku, s množstvom vlákniny, sem-tam nejaký fosfor, aby sme na horách žiarili nielen radosťou, ale aj neutíchajúcou energiou.

Takže takto:

Patizón som nastrúhala na hrubo. Pridala som zeler na chuť a potešenie nás všetkých. Pšeno, ktoré som trikrát prepláchla horúcou vodou, som ešte 15 minút varila kým nezdvojnásobilo svoj objem. Prepláchnuť ho naozaj treba dôkladne, aby neostalo horké a Vy hladný. Pridala som nastrúhaný cesnak, rozmarín, materinu dúšku, farebné korenie a soľ. Primiešala som vajíčka, najlepšie rukami, nech cítim akú konzistenciu má masa, či sa nebude rozpadať. Placky som dala do rozohriatej rúry na 30 minút. Z tej istej hmoty som spravila koláč, lebo sa mi placky už nechcelo tvarovať. Len som prisypala trochu krupicovej múky a dala piecť na 60 minút.

Malofatranská 50

Tentoraz skôr zo strany vodiča. Štartovné číslo som si neprevzala a rozhodla som sa Zbyňka, svojím zdravotným stavom, slabším tréningom nebrzdiť a poporiť ho v Lúčanskej časti, kde som sa chystala k nemu pripojiť, čerstvá a plná síl ťahať ho k Rotunde a ďalej na Kľak. Prvýkrát som sledovala stovkárskej predštartovné napätie z neutrálnej pozície. Doobeda sme nabalili kufor pivom zo Zbyňovarne a vyštartovali do Terchovej. Opäť sme radi po dlhej dobe videli známych, nové tváre a tešili sa z atmosféry prezentácie, na jednu z najkrajších, ale aj najnáročnejších stoviek na Slovensku, s ašpiráciou na západne preteky. V cieli sme boli dvakrát a vieme obaja, čo znamená prebeh Malou Fatrou, o to viac som si užívala sledovanie tvárí nováčikov, odhodlanie, sebavedomie alebo aj malú dušičku, pred veľkým hrebeňom a hlásajúcim počasím.

image

Z diaľky som pozorovala ako ľudia cupitajú cez štartovnú slavobránu smerom k metalistovi na kopci. Z akéhosi lesklého kovu sa týči socha zbojníka na návrší a k nemu mieria bežci a chodci, závodu, ktorého heslom je fair play. Nič fair na zlodejine nie je a o to viac nerozumiem, prečo ich tam nahnali. Zvyšok cesty je už len na nich a na počasí.

Ja som sadla do auta a išla do Fačkovského sedla, pohľad na Kľak som si nemohla nechať ujsť. A keď sa Zbyněk rozhodol končiť v Lipovci, rýchlo som vybehla aspoň smerom Havrania skala, užiť si ten pociť, keď nie som hnaná, ničím iným len bytím v krajine, behom po kopcoch len tak pre radosť z pekného dňa. Po dobehu som si dala v reštauráci kávu, lebo tlak ma tlačil k zemi, čo bola možno predzvesť blížiacej sa zmeny. V Lipovci som sa obliekla do bežeckého znova a vyrazila na proti Zbyňkovi, ktorého teplo trápilo na trati ako minulý rok, ba možno o niečo viac. V protismere som povzbudzovala ľudí, známych a kamarátov. Výšľap na Maguru je mierny a už som sa nevedal dočkať, ako pobežíme spolu späť do Lipovca. Na chate sme si obaja dali pivečko a spolu sme sa rozbehli do cieľa päťdesiatky, kde Zbyňek skončil.  Na večer sme sa presunuli do Fačkovského sedla, kde bolo narazené naše pivo a čakalo sa na príchod prvých bežcov. No búrka, ktorá sa prihnala, blesky, ktoré bili  na Kľakom nám zvierali srdcia, pre ľudí na trati a Martin sa rozhodol najlepšie ako mohol. Preteky pre účastníkov na trati zrušil, zadržal ich na občerstvovačkách Martinské Hole, Kunerád a dúfal, že sa nikomu nič nestane a všetci budú v bezpečí, až sa front prehrmí. Ostalo 25 ľudí medzi poslednou občerstvovačkou a Fačkovským sedlom, o ktorých sme len dúfali, že prídu v poriadku do ciela.

Akokoľvek to Maťo vymyslel, akokoľvek to po celé tie roky mení a vylepšuje, myslí to dobre, zaslúži si obdiv, že šiel do takéhoto veľkého projektu, ktorý sledujeme od samého začiatku a boli sme dvakrát v cieli. Chce to veľa odvahy, veľa práce, oddanosti a chuti to pre bežcov, stovkárov, päťdesiatkárov, chodcov urobiť znova ďalší rok o niečo inak a možno o niečo lepšie.

Ryžové závitky

Chodím po záhrade a hľadám inšpiráciu, čo sa k čomu hodí, čo sa dá zúžitkovať ako si dobre muža nakŕmiť. Prechádzkou malým vinohradom končím pohľadom na celú záhradu. Snažím sa rozoznať druhy hláv viniča, ale zaručene poznám len Irsai a zvyšné druhy, žiaľ po listoch nerozoznám, ale viem, čo do nich zabalím. Leto je horúce a žiada si osviežujúci ľahký obed alebo olovrant. V skleníku sú nádherné uhorky, papriky a rajčiny, ktoré vytvoria voňavý základ do závitkov.

Zaparila som rôzne druhy vínných listov, nie úplne veľké, ich žilnaté telo by sa zle prežúvalo, ale ani žiadne pidi_lístky. Ryžu som dala variť na miernom ohni. Na oleji som udusila uhorku, lebo nám medzičasom dozreli do bacuľata a cukiny ešte nemáme. Uhorka veľmi pekne vonia a so strúčikom cesnaku spievajú letný duet až ku susedom. Pridala som papriku a na záver rajčiny. Soľ je základné dochucovadlo a zvyšné bylinky aké som našla a mala chuť. Pridala som tymián, aj rozmarín ešte k uhorkovému základu a až zasyčala v zmesi rajčina nechala som trochu podusiť aj bazalku. Ryžu som primiešala k zelenine a nechala som chladnúť na chladnom kameni pekne v tieni.

Robiť závitky je otázka trpezlivosť, ktorej ani za mak nemám, ale radosť, z pripravovaného jedla nie je o trpezlivosti, ale o hre a šikovnosti. Závitky som uložila do hrnca vystlaného najväčšími vínnymi listami a dusila ešte tridsať minút s mätou a kvapkou citróna. Do jogurtového dipu som pridala tiež mätu s citrónom a cesnakom. Sú to skôr jednohubky, množstvo sa mi ešte nepodarilo odladiť. Zmiznú skôr ako si stihneme sadnúť do záhrady, len tak postojačky v chvate práce mizne táto prímorská dobrota.

Včelársky kurz

Na vianoce dostal Zbyňek darček, investíciu do budúcnosti. Včerlársky kurz. Na konci záhrady máme miesto na úly, v záhrade ovocné stromy a zatrávnenú plochu plnú kvetov, potok kam by sa mohli včielky chodiť napojiť, chýba už len znalosť o ušlachtilých včelách. Fascinujú má svojim davovým posolstvom, správaním v roji, orientačným zmyslom, všetko, čo mne chýba. A dav ma trochu desí, ale ich práca je obdivuhodná a má vyšší zmysel. Aj tá ľudská taký má, ak po rokoch nezabudneme, čo je dôležité a zmysluplné v našom živote.

Kurz za konal v Slatine nad Úpou u pána Holasa. Odborník, milovník včiel a technicky veľmi zdatný človek. Úly ma neďaleko od domu, priamo na záhrade. Kurzu sa účastnili ľudia, ktorí už majú úly nakúpené, rojstvá objednané a myslia to vážne s chovom. Moje znalosti nesiahajú ďalej než k Jožkovi Krónerovi, alias Pichandovi v Tisícročnej včele. Začali sme legislatívou Českej republiky, chorobami a preliečovaním včelstiev. Zdá sa, že Zlínsky kraj a sever Moravy je vysoko napadnutý Varroázou, chalupu máme pri Uherskom Hradište a teda budeme musieť preliečenie včiel naozaj poctivo dodržiavať. Od legislatívy sme prešli priamo k úľom. Zapálili sme dymové kahance a poobliekali sme si ochranné odevy a pustili sa do výuky v praxi. Prvýkrát sme videli z čoho pozostávajú farebné búdky na okrajoch lesa, prečo sú dve a prečo sú farebné. Plodište s matkou oddelené tak aby vo vrchnej medníkovej časti včely len plnili plásty medom a v spodnej časti si matka robila svoju celoživotnú robotu. Každý si mal možnosť vytiahnuť plásty, hľadať vajíčka prípadne už larvy a nájsť kráľovnú matku. Všetky matky boli minuloročné a teda označené modrou farbou, pre rok 2016 bude matka nosiť biele znamenie. Ak nastane tichá výmena a teda včely si samé vychovajú matku a starej sa zbavia, neviem, či by som ju vedela v tom roji nájsť bez označenie. Je väčšia, ale roj doslova tečie a množstvo malých pracovníčok bráni v rozlišovaní. Ale práca s včelami je ušlachtilá aj kvôli trpezlivosti, ktorú so sebou nesie.

Nádherné bolo sledovať spolupatričnosť a rojovú príslušnosť. Ako náhle sa zadymilo, včely sa nielen stiahli a naplnili brušká sladkým nektárom, ale pre tie ktoré prilietali práve do úľa zadočkami vysielali signály na pristávacej ploche, že je niečo v neporiadku. Správanie včiel je naozaj nádherný jav, ťažko sa budem rozpisovať, skúsenosť aj tak nemám a chuť?Nuž pán Holas nám ukázal a vysvetlil veľa fígľov ako to robí on, spomenul ako to niekedy robia ostatní a poprial nám veľa šťastie. Mať vlasntý úľ je zodpovednosť, je prínos, relax a starosti, domáce zviera tak ako bolo stanovené za Márie Terézie. Neurobili sme ešte ďalší krok, ale kamarát Matúš už včelarí na Slovensku, možno nám bude vedieť zo začiatku trochu poradiť.

Devínsky ríbezlák

Naše víkendové plány sa veľmi menia, aj bez nášho pričinenia. Ale ríbezlák sa konal cez týždeň a na Devínskej Kobyle, takže všetko vyšlo ako malo a my sme po práci vybehli na bežeckú punk-rock-parádu. 21 kilometrov cez ríbezľové sady, spolu 65 bežcov. Štartovné pole bole plné natešených ľudí. Zdá sa, že hranice sa posúvajú a aj vôľa a miera trénovanosti rastie. Minulý rok bol Zbyněk šiesty, tento rok sa posunul o desať miesť nižšie, no a zlepšil sa o 2 minúty. Takéto miniprebehy sú výborným meradlom našej vlastnej kondície, ale hlavne sme radi, keď sa stretneme so známymi a kamarátmi, trochu pokecať, čo je nové a čo sa chystá.

ribezlak

Vybehli sme na motanicu, niečo som si z mapy pozrela, niečo som si pamätala, no cesta bola veľmi dobré vyznačená. Tuším v jednom úseku chýbali fáborky, asi záškodníci, čo sa nechcú o trať na Dúbravskej Hlavici podeliť, ja sa im nedivím, je to nádherný kus zeme. Kontrolóry nás značkovali na náromok, aby sme si motanicu niekde neskrátili a povzbudzovali do stúpania. Bežalo sa mi veľmi dobre, na pohodu. Do kopca trochu horšie, no z kopca som skúšala dobehnúť tú pohodičku, ktorú som si v stúpaní dopriala. Stretala som dvojicu pánov, ktorí mali ešte ležérnejší spôsob a dokonca sa na Sandbergu kochali. Pod hlavným stúpaním na Devínsku Kobylu ma začali trápiť kŕče v lýtkach. Už na Sandbergu, kde striehol bežecký paparazzi, som dúfala, že nezachytí moje zdeformované lýtko, a pád k zemi. Bežala som v X-talonoch, ktoré vás nútia priamo do behu po špičkách, no po špičkách sa behať nedá, keď sa o vás pokúšajú kŕče a do kopca sa zas nedá behať po pätách.  Ach, to je situácia. Kobylu mám pomaly za sebou a zbeh je len čakaním na kŕč, už takmer cítim ako mi praská sval, ale odmietam sa tu vzdať 3 kilometre pred cieľom. Skušam bežať po pätách, ale na úseku, kde som si myslela, že budem letieť ako vták, dupem celou nohou, a je jedno či je sklon trate dole alebo hore. Posledný krátky zbeh, tak už nič nešetrím, ale aj tak neskoro o 4 minúty som horšia ako minulý rok. Zbyněk mal čas na trati sa ešte aj vyprázdniť a aj tak bol rýchlejší. Neviem kam chodí trénovať, no začnem behať asi za ním.

Ďakujeme všetkým za krásny večer, Radovi za chuť stále nás takto trénovať a aj dobrovoľníkom, ktorí nás podporujú na trati. Tešíme sa na budúce, sú to parádne akcie, aj keď sa tuším bežní hobíci vytrácajú a pribúda makačov.

foto Michal Kostka: https://www.facebook.com/michal.kostka.54/media_set?set=a.10154250994379444.1073741901.718214443&type=3&pnref=story

Kamzík – Baba – Kamzík

Keď sme KBK štartovali pred tromi rokmi, boli sme po stovke, čas nič moc, ale akcia je to perfektná, tak sme sa radi vrátili. Vtedy odštartoval Peťo Dolák zopár “ultrákov” so slovami: “Tuto dole po lúke.” Teraz bol moderátor aj na Kamzíku a známych, kamarátov a veľa iných 5Otkárov netrpezlivo čakalo na pokyn k štartu cez nafukovaciu slavo bránu. Toľko spomienka na 2013.

Tento rok som chcela štartovať odpočinutá, čo sa my celý týždeň aj darilo, len jeden beh z práce domov, v ušiach SKA-P, Para a priemerka nádherne len tak pod 5:50. No prišla sobota, pýr sa od hanby nepýril v našich záhonoch, len  zelenal medzi vyklíčeným hrachom. Nelenila som, zahrádku som preplela, zplanírovala pre cviklu, aby bolo čo počas anemického leta grilovať. No takže takto, narobila som sa ako kôň. Večer som sa pomazala olejom konopným na uvolnenie svalstva. Zdá sa, že nepomohlo, pred Babou mi stvrdli nadobro Hamstringy a nešli povoliť.

Z môjho pohľadu nie je veľmi o čom. Vybrala som sa so svojou svalovkou len tak si zabehať po Karpatoch. Vyštartovala som bez všetkého, aj bez ambícií. Veď slnko svieti, no tuším sa neskôr aj to  zatiahlo, neostávalo iné len si dnešný polobeh odmakať. Veľmi som sa tešila z množstva známych, a aj z tých ktorí ma povzbudzovali len tak. Z Baby sa valil príval energie a za tú, zúčastneným ďakujem, vyzerali, že sú na tom lepšie než ja. Môjho skvelého muža som videla v dobrej nálade, s bozkom na perách sa lúčime, ale už som nevládala zakričať: volaj záchranku. Do kelu to fakt musím odbehať. Konečne som sa spamätala a dlho šetrenú smietku energie vkladám do behu od Bieleho Kríža na Kamzík. Singláč bežím, veď by bola aj hanba ho nebežať. Meander z potôčka sa vlní v periféri oka a singláč je k behu ako stvorený, hoci to trochu bolí. No, dotrápila som sa až na Kamzík. Zbyněk už mal strach, lebo jemu sa bežalo dobre až na menšiu krízu od Somára po Biely Kríž, a netrpezlivo čakal kým ma odfotí v cieľovom stúpaní. Nevládzem chodiť, a tak mu šepkám, prosím nefoť. Vyzerám ako troska, a neviem či z toho spirulinovo-chiového zázraku nemám zelenú papuľku ako pri exite. Slečny mi zavesili medailu okolo krku, sňali chip. Veľmi ma potešila Sisa, keď ma v cieli vyobjímala, dúfam, že bude čoskoro späť na trati. Morálny odkaz nemám. Počas trate som opakovala mantru, keď teraz bežia Star Wars: May force be with you. A bola to pravda, bo len silou vôle som mohla vyjsť až späť na Kamzík.

Nejasný pocit ťažoby

Tak ako po tri minulé roky, aj tento rok sme sa prihlásili na Kysuckú stovku. Trať poznáme, útrapy kysuckých hôr tiež a rovnako aj lesnícku zberbu. Tešili sme sa. Nachystali sme dokonca pivo z dieľne Zbyňovar a v piatok sme mali byť pripravení vyraziť. No ráno nás bolelo tu i tam, únava neskutočná a čo to? Vari aj soplík? Kútiky úst v kapriom úsmeve a s otvorenými ústami bez slov, sme vedeli, že tento víkend nikam nejdeme. Po týždni sa blížila Letecká, veľmi sme sa tešili na kamarátov a známych. Leteckú sme išli síce len raz, ale stovečka pod 4 000 je rýchla a sľubná. Vo štvrtok večer sme sa však nechystali, veci sme neskladali na kôpky a do batohov ako zvyčajne. Len pri čaji sme premýšlali, čo to je za pliaga, ktorá nás gniavi. Možno ráno bude lepšie, zbalíme sa a vyrazíme. Ráno bolo mrzuté, soplík sa ťahal už od hraníc, a unavené telo nemalo chuť štartovať do práce, nie to ešte do Beckova. Do kelu. Čo to je? Rozhodli sme sa zbaliť sa aspoň na večerný beh na Kamzík. Plánovali sme nahradiť 105 kilometrov v 130 hlavovom dave za 20 kilometrov v Karpatoch bez spoločnosti. Odbehli sme osem a išli sme domov.

Každý rok sme mali víziu zahraničnej dovolenky na preteku v nádherných horách. Mesiac, čo mesiac sme behali po slovenských stovkách. Hltali kilometre do denníčka a napĺňali reporty z garmina priemerkami, prevýšením a vzdialenosťou. Po štyroch rokoch na diaľkových behoch, štart berieme ako povinnú jazdu. Malofatranská spustila prihlasovanie, ktoré bolo za 22 minút naplnené. Budúci účastníci zo všetkých kútov, nadšenci, začiatočníci, harcovníci, ale aj nešťastníci, ktorí nevadia do čoho sa ženú. Rôznorodá zmeska a my. Prihlásení sme. Zaplatené máme, ale chýba nám úsmev na tvári a radosť z behu, ktorú by sme vtesnali do bežeckého reportu na konci týždňa. Jarná únava? Ovocia máme dostatok, pobytu na čerstvom vzduchu tiež, záhrada sa prebúdza a treba ju obhospodarovať. V práci nič moc, ale kto má na ružiach ustlané.

Neviem akou úmerov by som vykreslila graf, aby dával zmysel. Ale keby sa pocit dal vtesnať do grafu, nepíšem o tom litánie na blogu. Popularita behu rastie, naša chuť zápasiť s kilometrami však klesá. Z mučivej radosti stovkára ostáva sotva päťdesiat kilometrov na konci týždňa. Rok je plný stoviek a kratších behov, na veľa z nich sa tešíme, ale čo ak príde piatok ráno a my nebudeme ani len schopní pozrieť ako štartujú iní. V správach som sa nedočítala, že by Slovensko zachvátil nejaký hanebný mor, teda okrem bezchrbtových politikov. Neviem, či je to prenosné, ale ak je držte sa radšej od nás ďalej. Samozrejme nie politicky, ale atleticky.