Železné placky

V záhonoch nám rastú malé vesmírne lode plné minerálov, najmä železa a draslíka. Patizón vyzerá krásne a v kuchyni sa s ním dá robiť hocičo, nemá špecifickú chuť, ako nakorením, tak bude. Pre horských bežcov a iných anemikov je patizón veľký spolubojovník. Chystáme sa opäť do kopcov a trochu železa nezaškodí prihodiť a tak volím pšeno. Úplného preborníka vo svojej kategóri v boji s chudokrvnosťou. Bez lepku, s množstvom vlákniny, sem-tam nejaký fosfor, aby sme na horách žiarili nielen radosťou, ale aj neutíchajúcou energiou.

Takže takto:

Patizón som nastrúhala na hrubo. Pridala som zeler na chuť a potešenie nás všetkých. Pšeno, ktoré som trikrát prepláchla horúcou vodou, som ešte 15 minút varila kým nezdvojnásobilo svoj objem. Prepláchnuť ho naozaj treba dôkladne, aby neostalo horké a Vy hladný. Pridala som nastrúhaný cesnak, rozmarín, materinu dúšku, farebné korenie a soľ. Primiešala som vajíčka, najlepšie rukami, nech cítim akú konzistenciu má masa, či sa nebude rozpadať. Placky som dala do rozohriatej rúry na 30 minút. Z tej istej hmoty som spravila koláč, lebo sa mi placky už nechcelo tvarovať. Len som prisypala trochu krupicovej múky a dala piecť na 60 minút.

Malofatranská 50

Tentoraz skôr zo strany vodiča. Štartovné číslo som si neprevzala a rozhodla som sa Zbyňka, svojím zdravotným stavom, slabším tréningom nebrzdiť a poporiť ho v Lúčanskej časti, kde som sa chystala k nemu pripojiť, čerstvá a plná síl ťahať ho k Rotunde a ďalej na Kľak. Prvýkrát som sledovala stovkárskej predštartovné napätie z neutrálnej pozície. Doobeda sme nabalili kufor pivom zo Zbyňovarne a vyštartovali do Terchovej. Opäť sme radi po dlhej dobe videli známych, nové tváre a tešili sa z atmosféry prezentácie, na jednu z najkrajších, ale aj najnáročnejších stoviek na Slovensku, s ašpiráciou na západne preteky. V cieli sme boli dvakrát a vieme obaja, čo znamená prebeh Malou Fatrou, o to viac som si užívala sledovanie tvárí nováčikov, odhodlanie, sebavedomie alebo aj malú dušičku, pred veľkým hrebeňom a hlásajúcim počasím.

image

Z diaľky som pozorovala ako ľudia cupitajú cez štartovnú slavobránu smerom k metalistovi na kopci. Z akéhosi lesklého kovu sa týči socha zbojníka na návrší a k nemu mieria bežci a chodci, závodu, ktorého heslom je fair play. Nič fair na zlodejine nie je a o to viac nerozumiem, prečo ich tam nahnali. Zvyšok cesty je už len na nich a na počasí.

Ja som sadla do auta a išla do Fačkovského sedla, pohľad na Kľak som si nemohla nechať ujsť. A keď sa Zbyněk rozhodol končiť v Lipovci, rýchlo som vybehla aspoň smerom Havrania skala, užiť si ten pociť, keď nie som hnaná, ničím iným len bytím v krajine, behom po kopcoch len tak pre radosť z pekného dňa. Po dobehu som si dala v reštauráci kávu, lebo tlak ma tlačil k zemi, čo bola možno predzvesť blížiacej sa zmeny. V Lipovci som sa obliekla do bežeckého znova a vyrazila na proti Zbyňkovi, ktorého teplo trápilo na trati ako minulý rok, ba možno o niečo viac. V protismere som povzbudzovala ľudí, známych a kamarátov. Výšľap na Maguru je mierny a už som sa nevedal dočkať, ako pobežíme spolu späť do Lipovca. Na chate sme si obaja dali pivečko a spolu sme sa rozbehli do cieľa päťdesiatky, kde Zbyňek skončil.  Na večer sme sa presunuli do Fačkovského sedla, kde bolo narazené naše pivo a čakalo sa na príchod prvých bežcov. No búrka, ktorá sa prihnala, blesky, ktoré bili  na Kľakom nám zvierali srdcia, pre ľudí na trati a Martin sa rozhodol najlepšie ako mohol. Preteky pre účastníkov na trati zrušil, zadržal ich na občerstvovačkách Martinské Hole, Kunerád a dúfal, že sa nikomu nič nestane a všetci budú v bezpečí, až sa front prehrmí. Ostalo 25 ľudí medzi poslednou občerstvovačkou a Fačkovským sedlom, o ktorých sme len dúfali, že prídu v poriadku do ciela.

Akokoľvek to Maťo vymyslel, akokoľvek to po celé tie roky mení a vylepšuje, myslí to dobre, zaslúži si obdiv, že šiel do takéhoto veľkého projektu, ktorý sledujeme od samého začiatku a boli sme dvakrát v cieli. Chce to veľa odvahy, veľa práce, oddanosti a chuti to pre bežcov, stovkárov, päťdesiatkárov, chodcov urobiť znova ďalší rok o niečo inak a možno o niečo lepšie.

Ryžové závitky

Chodím po záhrade a hľadám inšpiráciu, čo sa k čomu hodí, čo sa dá zúžitkovať ako si dobre muža nakŕmiť. Prechádzkou malým vinohradom končím pohľadom na celú záhradu. Snažím sa rozoznať druhy hláv viniča, ale zaručene poznám len Irsai a zvyšné druhy, žiaľ po listoch nerozoznám, ale viem, čo do nich zabalím. Leto je horúce a žiada si osviežujúci ľahký obed alebo olovrant. V skleníku sú nádherné uhorky, papriky a rajčiny, ktoré vytvoria voňavý základ do závitkov.

Zaparila som rôzne druhy vínných listov, nie úplne veľké, ich žilnaté telo by sa zle prežúvalo, ale ani žiadne pidi_lístky. Ryžu som dala variť na miernom ohni. Na oleji som udusila uhorku, lebo nám medzičasom dozreli do bacuľata a cukiny ešte nemáme. Uhorka veľmi pekne vonia a so strúčikom cesnaku spievajú letný duet až ku susedom. Pridala som papriku a na záver rajčiny. Soľ je základné dochucovadlo a zvyšné bylinky aké som našla a mala chuť. Pridala som tymián, aj rozmarín ešte k uhorkovému základu a až zasyčala v zmesi rajčina nechala som trochu podusiť aj bazalku. Ryžu som primiešala k zelenine a nechala som chladnúť na chladnom kameni pekne v tieni.

Robiť závitky je otázka trpezlivosť, ktorej ani za mak nemám, ale radosť, z pripravovaného jedla nie je o trpezlivosti, ale o hre a šikovnosti. Závitky som uložila do hrnca vystlaného najväčšími vínnymi listami a dusila ešte tridsať minút s mätou a kvapkou citróna. Do jogurtového dipu som pridala tiež mätu s citrónom a cesnakom. Sú to skôr jednohubky, množstvo sa mi ešte nepodarilo odladiť. Zmiznú skôr ako si stihneme sadnúť do záhrady, len tak postojačky v chvate práce mizne táto prímorská dobrota.

Včelársky kurz

Na vianoce dostal Zbyňek darček, investíciu do budúcnosti. Včerlársky kurz. Na konci záhrady máme miesto na úly, v záhrade ovocné stromy a zatrávnenú plochu plnú kvetov, potok kam by sa mohli včielky chodiť napojiť, chýba už len znalosť o ušlachtilých včelách. Fascinujú má svojim davovým posolstvom, správaním v roji, orientačným zmyslom, všetko, čo mne chýba. A dav ma trochu desí, ale ich práca je obdivuhodná a má vyšší zmysel. Aj tá ľudská taký má, ak po rokoch nezabudneme, čo je dôležité a zmysluplné v našom živote.

Kurz za konal v Slatine nad Úpou u pána Holasa. Odborník, milovník včiel a technicky veľmi zdatný človek. Úly ma neďaleko od domu, priamo na záhrade. Kurzu sa účastnili ľudia, ktorí už majú úly nakúpené, rojstvá objednané a myslia to vážne s chovom. Moje znalosti nesiahajú ďalej než k Jožkovi Krónerovi, alias Pichandovi v Tisícročnej včele. Začali sme legislatívou Českej republiky, chorobami a preliečovaním včelstiev. Zdá sa, že Zlínsky kraj a sever Moravy je vysoko napadnutý Varroázou, chalupu máme pri Uherskom Hradište a teda budeme musieť preliečenie včiel naozaj poctivo dodržiavať. Od legislatívy sme prešli priamo k úľom. Zapálili sme dymové kahance a poobliekali sme si ochranné odevy a pustili sa do výuky v praxi. Prvýkrát sme videli z čoho pozostávajú farebné búdky na okrajoch lesa, prečo sú dve a prečo sú farebné. Plodište s matkou oddelené tak aby vo vrchnej medníkovej časti včely len plnili plásty medom a v spodnej časti si matka robila svoju celoživotnú robotu. Každý si mal možnosť vytiahnuť plásty, hľadať vajíčka prípadne už larvy a nájsť kráľovnú matku. Všetky matky boli minuloročné a teda označené modrou farbou, pre rok 2016 bude matka nosiť biele znamenie. Ak nastane tichá výmena a teda včely si samé vychovajú matku a starej sa zbavia, neviem, či by som ju vedela v tom roji nájsť bez označenie. Je väčšia, ale roj doslova tečie a množstvo malých pracovníčok bráni v rozlišovaní. Ale práca s včelami je ušlachtilá aj kvôli trpezlivosti, ktorú so sebou nesie.

Nádherné bolo sledovať spolupatričnosť a rojovú príslušnosť. Ako náhle sa zadymilo, včely sa nielen stiahli a naplnili brušká sladkým nektárom, ale pre tie ktoré prilietali práve do úľa zadočkami vysielali signály na pristávacej ploche, že je niečo v neporiadku. Správanie včiel je naozaj nádherný jav, ťažko sa budem rozpisovať, skúsenosť aj tak nemám a chuť?Nuž pán Holas nám ukázal a vysvetlil veľa fígľov ako to robí on, spomenul ako to niekedy robia ostatní a poprial nám veľa šťastie. Mať vlasntý úľ je zodpovednosť, je prínos, relax a starosti, domáce zviera tak ako bolo stanovené za Márie Terézie. Neurobili sme ešte ďalší krok, ale kamarát Matúš už včelarí na Slovensku, možno nám bude vedieť zo začiatku trochu poradiť.

Devínsky ríbezlák

Naše víkendové plány sa veľmi menia, aj bez nášho pričinenia. Ale ríbezlák sa konal cez týždeň a na Devínskej Kobyle, takže všetko vyšlo ako malo a my sme po práci vybehli na bežeckú punk-rock-parádu. 21 kilometrov cez ríbezľové sady, spolu 65 bežcov. Štartovné pole bole plné natešených ľudí. Zdá sa, že hranice sa posúvajú a aj vôľa a miera trénovanosti rastie. Minulý rok bol Zbyněk šiesty, tento rok sa posunul o desať miesť nižšie, no a zlepšil sa o 2 minúty. Takéto miniprebehy sú výborným meradlom našej vlastnej kondície, ale hlavne sme radi, keď sa stretneme so známymi a kamarátmi, trochu pokecať, čo je nové a čo sa chystá.

ribezlak

Vybehli sme na motanicu, niečo som si z mapy pozrela, niečo som si pamätala, no cesta bola veľmi dobré vyznačená. Tuším v jednom úseku chýbali fáborky, asi záškodníci, čo sa nechcú o trať na Dúbravskej Hlavici podeliť, ja sa im nedivím, je to nádherný kus zeme. Kontrolóry nás značkovali na náromok, aby sme si motanicu niekde neskrátili a povzbudzovali do stúpania. Bežalo sa mi veľmi dobre, na pohodu. Do kopca trochu horšie, no z kopca som skúšala dobehnúť tú pohodičku, ktorú som si v stúpaní dopriala. Stretala som dvojicu pánov, ktorí mali ešte ležérnejší spôsob a dokonca sa na Sandbergu kochali. Pod hlavným stúpaním na Devínsku Kobylu ma začali trápiť kŕče v lýtkach. Už na Sandbergu, kde striehol bežecký paparazzi, som dúfala, že nezachytí moje zdeformované lýtko, a pád k zemi. Bežala som v X-talonoch, ktoré vás nútia priamo do behu po špičkách, no po špičkách sa behať nedá, keď sa o vás pokúšajú kŕče a do kopca sa zas nedá behať po pätách.  Ach, to je situácia. Kobylu mám pomaly za sebou a zbeh je len čakaním na kŕč, už takmer cítim ako mi praská sval, ale odmietam sa tu vzdať 3 kilometre pred cieľom. Skušam bežať po pätách, ale na úseku, kde som si myslela, že budem letieť ako vták, dupem celou nohou, a je jedno či je sklon trate dole alebo hore. Posledný krátky zbeh, tak už nič nešetrím, ale aj tak neskoro o 4 minúty som horšia ako minulý rok. Zbyněk mal čas na trati sa ešte aj vyprázdniť a aj tak bol rýchlejší. Neviem kam chodí trénovať, no začnem behať asi za ním.

Ďakujeme všetkým za krásny večer, Radovi za chuť stále nás takto trénovať a aj dobrovoľníkom, ktorí nás podporujú na trati. Tešíme sa na budúce, sú to parádne akcie, aj keď sa tuším bežní hobíci vytrácajú a pribúda makačov.

foto Michal Kostka: https://www.facebook.com/michal.kostka.54/media_set?set=a.10154250994379444.1073741901.718214443&type=3&pnref=story

Kamzík – Baba – Kamzík

Keď sme KBK štartovali pred tromi rokmi, boli sme po stovke, čas nič moc, ale akcia je to perfektná, tak sme sa radi vrátili. Vtedy odštartoval Peťo Dolák zopár “ultrákov” so slovami: “Tuto dole po lúke.” Teraz bol moderátor aj na Kamzíku a známych, kamarátov a veľa iných 5Otkárov netrpezlivo čakalo na pokyn k štartu cez nafukovaciu slavo bránu. Toľko spomienka na 2013.

Tento rok som chcela štartovať odpočinutá, čo sa my celý týždeň aj darilo, len jeden beh z práce domov, v ušiach SKA-P, Para a priemerka nádherne len tak pod 5:50. No prišla sobota, pýr sa od hanby nepýril v našich záhonoch, len  zelenal medzi vyklíčeným hrachom. Nelenila som, zahrádku som preplela, zplanírovala pre cviklu, aby bolo čo počas anemického leta grilovať. No takže takto, narobila som sa ako kôň. Večer som sa pomazala olejom konopným na uvolnenie svalstva. Zdá sa, že nepomohlo, pred Babou mi stvrdli nadobro Hamstringy a nešli povoliť.

Z môjho pohľadu nie je veľmi o čom. Vybrala som sa so svojou svalovkou len tak si zabehať po Karpatoch. Vyštartovala som bez všetkého, aj bez ambícií. Veď slnko svieti, no tuším sa neskôr aj to  zatiahlo, neostávalo iné len si dnešný polobeh odmakať. Veľmi som sa tešila z množstva známych, a aj z tých ktorí ma povzbudzovali len tak. Z Baby sa valil príval energie a za tú, zúčastneným ďakujem, vyzerali, že sú na tom lepšie než ja. Môjho skvelého muža som videla v dobrej nálade, s bozkom na perách sa lúčime, ale už som nevládala zakričať: volaj záchranku. Do kelu to fakt musím odbehať. Konečne som sa spamätala a dlho šetrenú smietku energie vkladám do behu od Bieleho Kríža na Kamzík. Singláč bežím, veď by bola aj hanba ho nebežať. Meander z potôčka sa vlní v periféri oka a singláč je k behu ako stvorený, hoci to trochu bolí. No, dotrápila som sa až na Kamzík. Zbyněk už mal strach, lebo jemu sa bežalo dobre až na menšiu krízu od Somára po Biely Kríž, a netrpezlivo čakal kým ma odfotí v cieľovom stúpaní. Nevládzem chodiť, a tak mu šepkám, prosím nefoť. Vyzerám ako troska, a neviem či z toho spirulinovo-chiového zázraku nemám zelenú papuľku ako pri exite. Slečny mi zavesili medailu okolo krku, sňali chip. Veľmi ma potešila Sisa, keď ma v cieli vyobjímala, dúfam, že bude čoskoro späť na trati. Morálny odkaz nemám. Počas trate som opakovala mantru, keď teraz bežia Star Wars: May force be with you. A bola to pravda, bo len silou vôle som mohla vyjsť až späť na Kamzík.

Nejasný pocit ťažoby

Tak ako po tri minulé roky, aj tento rok sme sa prihlásili na Kysuckú stovku. Trať poznáme, útrapy kysuckých hôr tiež a rovnako aj lesnícku zberbu. Tešili sme sa. Nachystali sme dokonca pivo z dieľne Zbyňovar a v piatok sme mali byť pripravení vyraziť. No ráno nás bolelo tu i tam, únava neskutočná a čo to? Vari aj soplík? Kútiky úst v kapriom úsmeve a s otvorenými ústami bez slov, sme vedeli, že tento víkend nikam nejdeme. Po týždni sa blížila Letecká, veľmi sme sa tešili na kamarátov a známych. Leteckú sme išli síce len raz, ale stovečka pod 4 000 je rýchla a sľubná. Vo štvrtok večer sme sa však nechystali, veci sme neskladali na kôpky a do batohov ako zvyčajne. Len pri čaji sme premýšlali, čo to je za pliaga, ktorá nás gniavi. Možno ráno bude lepšie, zbalíme sa a vyrazíme. Ráno bolo mrzuté, soplík sa ťahal už od hraníc, a unavené telo nemalo chuť štartovať do práce, nie to ešte do Beckova. Do kelu. Čo to je? Rozhodli sme sa zbaliť sa aspoň na večerný beh na Kamzík. Plánovali sme nahradiť 105 kilometrov v 130 hlavovom dave za 20 kilometrov v Karpatoch bez spoločnosti. Odbehli sme osem a išli sme domov.

Každý rok sme mali víziu zahraničnej dovolenky na preteku v nádherných horách. Mesiac, čo mesiac sme behali po slovenských stovkách. Hltali kilometre do denníčka a napĺňali reporty z garmina priemerkami, prevýšením a vzdialenosťou. Po štyroch rokoch na diaľkových behoch, štart berieme ako povinnú jazdu. Malofatranská spustila prihlasovanie, ktoré bolo za 22 minút naplnené. Budúci účastníci zo všetkých kútov, nadšenci, začiatočníci, harcovníci, ale aj nešťastníci, ktorí nevadia do čoho sa ženú. Rôznorodá zmeska a my. Prihlásení sme. Zaplatené máme, ale chýba nám úsmev na tvári a radosť z behu, ktorú by sme vtesnali do bežeckého reportu na konci týždňa. Jarná únava? Ovocia máme dostatok, pobytu na čerstvom vzduchu tiež, záhrada sa prebúdza a treba ju obhospodarovať. V práci nič moc, ale kto má na ružiach ustlané.

Neviem akou úmerov by som vykreslila graf, aby dával zmysel. Ale keby sa pocit dal vtesnať do grafu, nepíšem o tom litánie na blogu. Popularita behu rastie, naša chuť zápasiť s kilometrami však klesá. Z mučivej radosti stovkára ostáva sotva päťdesiat kilometrov na konci týždňa. Rok je plný stoviek a kratších behov, na veľa z nich sa tešíme, ale čo ak príde piatok ráno a my nebudeme ani len schopní pozrieť ako štartujú iní. V správach som sa nedočítala, že by Slovensko zachvátil nejaký hanebný mor, teda okrem bezchrbtových politikov. Neviem, či je to prenosné, ale ak je držte sa radšej od nás ďalej. Samozrejme nie politicky, ale atleticky.

Zápisky Mičurínov 2

Predošlý rok bol slnečný a horúci, až dopíšem tohtoročný malý denník uvidím, čo nám záhradné potešenie a práca priniesli v roku 2016.

Začíname.

20 február 2016

Teplé februárové počasie sa odrzkadľuje aj v záhrade, ešte by mala spať, užívať si pod snehovou perinou a naberať sily. Teploty sa pohybujú nad nulou aj počas noci, dni sú chladné, ale nie mrazivé a je to na prírode vidieť. Pri prebehu v milovaných kopcoch sa nám už pod nohami belejú snežienky a hora sa zazelenala medvedím cesnakom. Aj náš cesnak, ktorý sme zasadili na jeseň sa ozýva hlasom zelených byliek. Pripravujeme sa na príchod jari, vinič aj ovocné stromy sú ostrihané. Vidieť prvé púčiky a ja mám trochu obavy, aby posledné prípadné mrazy nezmarili rast a prebúdzanie záhrady. No ale uvidíme. Prvé pokusy sme započali v parenisku. Stále to nazývam pokusy, lebo výsledky drobného poľnohospodárstva sú nejasné, záležitosť – značne riziková a všetko záleží od počasia. Určite sú rady a návody ako postupovať, no lepšie raz zasadiť ako dvakrát googliť. Nakúpili sme semiačka redkvičiek, šalátu, špenátu a iných drobností, ktoré už spokojne ležia v zemi.

Parenisko som ako statočná teoretička pomohla vyrobiť z rámov a igelitu. Netreba sa veľa rozpisovať, prax pri pribíjaní klinocov mi chýba, ale prsty mám všetky a bezfarebné, čo nemôže povedať každý ultramaratónec.

Krtkovia sa činili a po záhrade nám pribúdali kopčeky čerstvej hliny. Zbyněk by sa ich najradšej zbavil, elegantne budíkovou sonátou. Ak sa mu ich podarí vyhnať, skúsim koncert opísať. No ale teraz  by bola škoda nevyužiť ich statočnej práce, s fúrikom a lopatkou som pozbierala čerstvo nakyprenú pôdu a dosypala s primiešanou rašelinou do špirály. Takmer som neodolala a dosadila  som aj bylinky. No ešte je čas. Zima môže ešte kedykoľvek ukázať svoju nadvládu.

No hrášok som už nasadila v prvý marcový víkend, vraj treba pridávať viac zrniek naraz do jednej jamky, aby sa o seba opierali až budú vyrastať. Rada prišla neskoro, a ja dúfam, že sa mi podarí vypestovat solitéry, dostatočne silné, aby sa do nebies ťahali sami. Nasadení je ďaleko od cesnaku a cibule,  ich prípadnej nevraživosti ešte zabránime skleníkom. Dodať by nám ho mali okolo veľkej noci. A to je najvyšší čas, sadeničky už vykukujú prvé lístky v teplom opare radiátorov a my sa nevieme dočkať, ich presadenia.

30 Marec 2016

V parenisku sa zatiaľ neobjavilo veľa, teda skoro nič. Pár zelených lístkov redkvičky a nesmelé lístky šalátu. Úplne cítim jeho železnú silu, až teda dorastie. Možno mi do pareniska prefukuje alebo bolo málo slnečných dní, a hlavne, pôda nie je presýtená vodou. Zima nepriniesla veľa zrážok a je to poznať, veď aj skialpy sme vytiahli len raz. Zatiaľ zalievam. Sedávam na obrubníčku a v prvých slnečných lúčoch sledujem ako dýcha zem.

Ale dlho aj tak neobsedím. Pred veľkou nocou prišiel skleník.  Lexan a hliník,  ľahké materiály, čistá práca a dva stĺpy v ceste za záhradkarským potešením. V miestnej krčme som vybavila, hoci na neurčito, požiarnicku pomoc, no ale Zbyňek nelenil, odpílil stĺp, vyrobil háky a s odhodlaním vraví: Poď, žena moja, máme robotu. 2,5 metra na šírku 5 metrov na dĺžku 80 kilogramov čistej váhy a ten môj bláznivý chlap vraví, že to prenesieme. Nuž, tak prenesieme. Cez veľkonočnú nedeľu za súmraku sme skleník naozaj preniesli. Natiahli sme čiernu fóliu a priesady, ktoré Zbyněk vypestoval na 21 poschodí.

Zatiaľ sme dosadili ešte hrášok, cibuľku jarnú, mrkvu a petržlen. Záhrada je síce prerýľovaná, ale francúzka cibuľka, zdá sa prežila ešte z rokov minulých a teraz sa ukazuje, kde sa usadila. Môže byť, lebo pažítka došla a dať si na chalupe dedinský chlebík s maslom a pažítkou alebo cibuľkou je nádherná spomienka na roky, keď ma ešte kríže z okopávania neboleli.

24. apríl 2016

Dni sú slnečné, no veľmi suché. Stromy krásne zakvitli, aj mladé jablone majú nádherné ružové kvety. Zbyněk sa veľmi teší zo zakvitnutých hrušiek, sliviek a presadenej jablone. Z ríbezlí sa nám uchytili aj najmladšie odrezky a statočne vyhnali dva tri kvietky. Z listov čiernych ríbezlí som navarila čaj, keď sa výrazne ochladilo pod 8°C. Tento týždeň teplota v noci klesá pod jeden stupeň,no o stromi sa zatiaľ nebojíme a ostatná zelenina by mala prežiť, nemáme veľa nasadené a s ostatnými druhmi ako zeler a kaleráb stále čakáme. Hrášok má do výšky 10 centimetrov, stále málo, ale robí mi takú radosť, že som k nemu pristavala palice. Teda odrezky, ktoré som si zbierala, keď Zbyněk strihal stromy. Vačšinu koreňovej zeleniny, paštrnák, mrkvu, pertržlen a cviklu som už zasadila. Vyberala som miesta, kde predtým koreňová zelenina nebola, lebo pôda je dosť vysilená. Pri sadení do riadkov mi prišiel Zbyněk pomôcť s akýmsi zázračným strojom, ktorý vytiahol odkiaľsi z bordela, čo máme pod šopou.

Z pareniska zbieram redkvičku, ktorú ešte nestihli zožrať slimáky. Niet sa čo diviť, že sa pasú, jej pikantná chuť štípe na jazyku a ja si spomínam na detstvo, keď mala práve takú chuť. Výborná s chlebíkom na raňajky. Hneď čo som ochutnala prvé lístky špenátu, išla som dosadiť ďalší. Hocikde, nenápadne hodím semienko pri hrášku, inokedy mi vypadnú dve-tri semienka pri cibuľke. Mám porobené záhony, ktorým som obetovala kríže, mám políčka, kde sú nasadené semiačka hocičoho čo sa práve hodilo nasadiť. A tak po čase hútam, čo tam asi môže byť. Niektoré záhony mám označené, ale inak je to skôr guerilla gardening. Až sa záhradka zazelená uvidíme, ako silné boli jednotlivé druhy.

V bylinkovej špirále budú mať tento rok zastúpenie aj iní adepti pre zdravie a chuť v kuchyni. Rozmarín zimu, žiaľ neprežil, ani ananásová šalvia, tej mi nie je až tak ľúto, no vyschla aj verbena. Koriander je super preborník, zrazu začal vykúkať aj spod kameňov, citrónový tymián sa nádherne rozrastá a napočudovanie vyšla aj alchemilka,ktorej korienok som si zobrala z lesa pri Dravcoch, keď sme si boli zabehať na návšteve u sestri. Kapucínka veselo vystrkuje prvé lístky. Dokúpila som tmavo-fialovú bazalku, zelenú ešte len skúšam dopestovať zo semiačkov. Možno som mohla ešte počkať s majoránkou a rozmarínom, ale nepatrím k trpezlivým typom. Aj žiť sa ponáhľam, nuž uvidím, či rastlinky prežijú ochladenie. Úplne novým prírastkom je curry – helichrysum. Rozvoniava do diaľky a ja ešte uvidím, ako rastlinu zúžitkovať. Hoci, nebude ťažké jej nájsť uplatnenie, počas letných grilovačiek, keď budeme popíjať pivečko zo Zbyňovarne.

image

02. máj 2016

Celý týždeň teploty v noci klesali pod nulu. Obrázky z vinohradov nám trhali srdce. Niektorí zapaľovali ohne, iní jemným kropením chceli zachrániť úrodu. Kvietky na stromoch pomrzli, no ešte nevieme posúdiť rozsah škôd. Marhuľa a broskyňa, ale nevyzerá, že to rozchodia.  Pri pohľade na srieň, ktorá obalila trávnik a bylinky, mi pukalo srdce. Bazalka s kapucínkou zbledli zimou a už ich ani denné slnko nedokázalo rozohriať. Ostatné bylinky zdá sa vytrvajú. Hrášok mierne ožltol, ale zdanlivo sa vyvíja dobre. V poslednú chladnú noc zapálil Zbyněk sviečky aj v sklenníku, rajčiny začali kvitnúť a nechceme prísť o potešenie ich letnej chuti. Teplota sa aj v sklenníku pohybovala okolo piatich stupňov nad nulou. Najhoršie dopadol kráľ celej záhrady. Zhorel nám orech kráľovský, aj malé princátko, teda asi trojročný budúci následník zostárnutého orecha. Čierne jahňady smutne visia na strome a my dúfame, že nám namiesto úrody poskytne aspoň zelené útočisko pod jeho korunou, pred pálivým letným slnkom. Chceli sme nasadiť zemiaky, no už druhý týždeň nevieme zohnať sadzbové, asi do malých záhonov nakoniec nahádžame nejaké z obchodu spolu s topinamburami.

naša čerešňa, bylinky. ilustračne cudzie vinohrady niekde v európe. 

14.máj

Prší, konečne sa bude môcť pôda nasýtiť vlahy a vyživovať všetko živé. Straty tohto leta budú najmä na ríbezliach, marhuliach a broskyni. Maliny zachránia letné dni svojou chuťou a vôňou a jabloň nás možno svojimi plodmi poteší na jeseň. Chodím obzerať Dulu japonskú a zdá sa, že nás poctí svojimi voňavými plodmi.

image

Zo skleníka sme presadili priesady patizónov a cukín do vonkajších stanovíšť. Rajčiny v skleníku sa ťahajú do výšky a Zbyněk chodí zalamovať zálistky. Papriky ako spolubývajúce s rajčinami trpia. Sú veľmi malé a opäť sa o nich pokúšajú sliziaky. Hoci je sucho, sem tam sa do pivných lapačov nejakí chytí. No čím je suchšie, tým viac sa rozrastajú mravčie stáda. Čím je viac mravcov, tým viac sú stromy napádané mšicami. Šalvia, ktorá ide práve kvitnúť je pod kvetom napadnutá mšicami, ktoré tam doniesli mravce, aby z nich mali, čo najviac cukru. Je mi do plaču, zrovna sa mi ťahá soplík a šalvia je mocný čarodej na malé zápalové neduhy. Malých pomocníčkov pri neduhoch mám aj v bylinkovej špirále, hodia sa najmä do kuchyne, ale nikdy neviem, čo môžu preliečiť, až by na to prišlo.

Hrášok, ktorý som zasadila pod marhuľou je akýsi neduživý, neviem, či je to stanovišťom, alebo mi naň chodia vtáky. Našťastie som nasadila ešte jedno políčko na slnečnom mieste vedľa pareniska. Špenát, ktorý pravidelne zbieram z onoho pareniska nám robí najväčšiu radosť pri večerných grilovačkách. V kombinácii s redkvičkou, mladou cibuľkou a hocičím, čo je po ruke je výborným sprievodným programom k hlavnej grilovacej hviezde. Najnovšie je takou hviezdou steak pre Zbyňka. A to je prosím najkrašie ukončenie dňa plného lopoty s rýľom a motykou a bežeckého tréningu, keď sa rozhorí oheň a my si môžeme vychutnať domácu zelenina, dobré víno a spoločnosť.

06 Jún 2016

Špenát je už v mrazničke a šalát sme jedli celý týždeň, keďže sme posledné kusy zbierali do debničiek. Oboje ide do kvetu a tak vznikla medzera v dopĺňaní zeleniny. Redkvičky šiestej a siedmej generácie máme stále na raňajky, ale akosi nám už nechutia. Tešíme sa na rajčiny a nakladačky. Po stenách skleníka sme natiahli sieť, po ktorej sa uhorky šplhajú do výšky i do šírky. Našli sme aj prvú uhorku, máme vyčkávaciu techniku, keďže ako správny záhradní anarchisti nevieme, či je to hadovka či nakladačka. Rajčiaky majú ešte čas, ale už vôňa rastlín je omamná. V nádeji, že sa im bude dariť vložila som do skleníka aj bazalku, žiaľ uschla a aj v špirále sa viac darí majoránke, ktorá vyšla aj zo semien. Koriander kvitne a včielky ho obletujú, nevadí im ten mydlový smrad, ktorý zo seba šíri a Zbyňek len ohŕňa nosom, ale teším sa až dozrejú a vyschnú bobuľky, ktoré chutia výborne najmä k rajčinovým jedlám. Koreňová zelenina je tento rok čistá mizéria. Podsádzala som mrkvu, ale musím sa zmieriť s polovičnou úrodou, lebo jedna časť záhonu nie a nie zarásť, dokonca ani plevelom. Dosádzala som petržlen, no našla som len pár koreňov, kdesi za skleníkom, kde som ho veru ani nečakala. Na bývalom i terajšom komposte trónia hokkaida s cukinami. Patizón dokonca zakvitol a vyrašila aj prvá fazuľa. Nad drobunkou cviklou sa v dúhových odleskoch mihá tieň Cdčiek, metálové spomienky na mladosť, o ktoré už nikto nemá záujem. Rozvešala som ich v dobrej nádeji, že odplaším, to čo mi zožralo úbohé rastlinky. Tipujem to na vtáčence, ktorým Zbyněk rozvešal ďalšie búdky. Keď zavriem oči pred pálivým slnkom, z rána je u nás na záhrade ruch ako v tropickom pralese. Koncerty nie sú zadarmo, prežilo mi len pár budúcich cviklí. No hneď vedľa v záhone sa už ťahá kukurica, ktorá by mohla vylepšiť nejednu grilovačku. Aj keď sa leto blíži veľmi nesmelo, kaleráby budeme môcť pomaly zbierať na hostinu.

Slnečné dni striedajú búrkové večery, ktoré záhradu zavlažia. Obávame sa sliziakov, ale ich výskyt je zatiaľ umiernený. Preventívne skúšame vajcové škrupiny okolo rastlín, kávovú sedlinu a voňavé bylinky všade vôkol. Zatiaľ celkom úspešne, aj keď mravce sa mi zdajú premnožené, a mali by sme niečo vymyslieť aj na ne, inak nám zničia ovocné stromy.

21 Jún 2016

Zalievame, slnečné dni su striedané prehánkami, teda sem-tam cvrkne, a nie je to vôbec poznať. V lese pri behu stretávame hubárov, bezcieľne blúdiť po Prakšiciach s poloprázdnymi košíkami húb. Metálové CD trochu pomohli a cvikla zdá sa nakoniec bude, aj keď jej výskyt je zatiaľ zriedkavý, no nevzdávam sa, podsádzala som aj tretí krát, aj petržlen. Zbyňek vonkajším nakladačkám tiež verí, ale dosadil zopár ďalších. Prišiel strýc Leoš na návštevu a on dokonca dosádzal aj šesťkrát. Poradil nám výživný výluh na mšice, so žihľavy a mäty priepornej, ktorá sa nám rozbujnela do cibuľe. Nebudú to spriaznené duše, lebo cibula sa už dva mesiace nepohla a mäta expanzívne postupuje do záhonov. Výluh pekne kvasí a jeho silná aróma nás omračuje pri práci. Výživa-nevýživa, ale jednorázové slepačince budú hádam menej dráždiť naše citlivé nosy a prinesú aj nejaký úžitok, hlavne zeleru, ktorí ostáva nemenný ako neposlušná Lótova žena. Rast viacerých rastliniek je zabrzdený, ale objavili sa aj prvé plody tekvicovité, mali sme pripravené priesady patizónov, cukety a hokaidda. Priesady a neskôr aj samostatné semiačka sme rozsádzali po pároch, aby sa opeľovanie včielkam podarilo. Až teraz neskôr, keď sa objavujú plody, zisťujeme, že tam, kde sme si mysleli ako krásne tróni cuketa na kompostovisku, zrazu sa objavuje malý zelený patizón. Nie je to ukážková záhrada, ale takto je to väčšia zábava a mnoho prekvapenií na jednom mieste.

Budujeme pergolu, Zbyněk vztýčil stĺpy, zniesol z povaly staré vodovodné rúrky a ja som sa pustila do estetickej úpravy. Zmaľovaná som bola predovšetkým ja a rebrík, no výsledok je nakoniec oku lahodiaci. Hlavne dokúpiť hlavy viniča, aby nás pri raňajkách popínavka ochránila pred ostrým letným slnkom.

Až zapadne slnko, konečne zasadneme ku grilu a užívame si krásny večr, akonáhle chrústy spustia hlasné vrtule začnú sa zlietať netopiere, je to nádherný kolobeh kŕmneho reťazca.

  1. júl 2016

Horúce letné dni striedajú búrky a záhrada netrpí suchom. Rozšírenie vtáčich búdok odsudzujem ako nepremyslený krok, prišli sme o úrodu ríbezlí a aj malín je veľmi málo. Vtáky sú pre záhradu dôležité, neraz počujeme ako drozd lieči náš orech, ale tento rok oberajú aj inú ako proteinovú potravu vo vzuduchu. Koláče teda nemám z čoho piecť, ale rozširujem repertoár zeleninových šalátov. Cukety s patizónmi bujaro rastú, uhorky dozrievajú priebežne, spolu s rajčinami a papriky tento rok unikajú sliziakom len o vlások. Bezdomových slimákov nie je veľa, ale sem tam vidíme ich stopy na úrode. Pár hráškov som neobrala a nechala dosušiť priamo na stanovišti, aj pretože sa záhrade nestíham venovať. Dosušený hrášok som opäť zasadila do zeme, na stanovište, kde petržlen nevyšiel ani na tretí pokus. Zo zvedavosti som zasadila cícer, chodím ho pozorovať ako sa vyvíja, rastlinkám sa zatiaľ darí. Cvikly nie je veľa, no zato majú dosť miesta na dozrievanie. Aj brokolica ukázala svoju šišatú hlavu, no zatiaľ len jednu.

Zbyněk vytrhal cesnak, a ja myslím, že sa nestihne ani presušiť. Tzaziky sú najobľúbenejší dip ku grilovanému hocičomu. Cesnak, čo sme sadili zo semiačok nevieme už pod trávou nájsť, ale pamätáme si miesto, kde sme ho zasadili, tak ho len na jeseň nezrýľujeme necháme sa na jar prekvapiť ako sa mu darilo v zime. Zasadila som kaleráb zo semiačkov na priesady, jarná úroda dochádza, hádam budem mať do jesene ďalšie chrumkavé buľvy plné minerálov. Zbieram a suším bylinky, chalúpka rozvoniava levanduľou, medovka, žihľava a dobromyseľ sú už v komore. Kvety pomaly odkvitajú a k nám na záhradu pribudnú dva oddelky včiel. Pokúsime sa ich prezimovať, aby budúcu jar našu záhradu dobre obhospodarovali. Kurz sme absolvovali, úle sme kúpili, kamarát nám zo začiatku poradí. Strýc nám doniesol starý medomet, ale jeho opravu necháme až na jeseň alebo na rok. Zbyněk popri všetkom možnom najradšej robí medzistienky. Trafom rozpáli drôt a striehne ako sa mu vosk prepaľuje do drôtov. Pokračujeme v renovácii interiéru, maľujeme izby, vyhadzujeme staré veci a preto aj strecha nad krbom ešte nestojí. Blížia sa pivné slávnosti, kde bude mať zastúpenie aj Zbyňovar. Letná sezóna je v plnom prúde, roboty kam len oko dohliadne a ešte aj kúsok za roh. Tešíme sa, že nezaháľame, ja keď sem-tam zalahneme do hamaku čo nám visí pod orechom, aby sme v tichosti podumali, čo na seba ešte vymyslíme.

13. August 2016

Vrchol leta máme za sebou. ZbyňovarFest úspešne ukončil posledné horúce dni, spievalo sa, grilovalo a pivečko popíjalo v horúcich lúčoch slnka a chladnom príjemnom vánku.  Noci sú už, žiaľ, chladné. Perseidy sme pozerali zababušení v deke a aj to len chvíľu. Zrážok je tento rok dosť a dni sú vlhké, hoci slnečné. Vinohrad začal chytať pleseň a ani rajčiny neodozrievajú do červena, v hustom poraste ich taktiež napáda akási pliaga. Nakladačky sa nám zatiaľ rozrastajú v skleníku aj na voľných stanovištiach. Nie som veľmi zaváraninový typ, ale naložila som nakladačky, spravila pikantnú čalamádu, s dômyselne zamaskovaným nastrúhaným patizónom a baraními rohmi, čo štípu ako ďas. Z tých pár cviklí nakoniec dozreli nádherné buľvy, s listami, čo spestrili šalát. Zaváraninový deň som ukončila, naloženou cviklou s chrenom, hoci je chren trošku na hrubo, uvidíme ako sa bude situácia vyvíjať. Niečo som zavarila, niečo nechala skvasiť, pre lepší zisk B12 z kvasenej cvikle.

So strukovín dozrieva fazuľa, klíčková zelená fazuľka a cícer, dúfam, tiež dozreje. Prvý pokus s cícerom, zdá sa, bude úspešný. Stanovisko pod oknom sklenníka nie je veľmi šťastné, ale zopár bobúľ som našla a budem dúfať, že zožltnú. Brokovnica sa nepodarila, kým jedna hlávka sa črtala k obedu, niekam sme odišli behať na víkend a našli sme ju utešené zakvitnutú. Nechám na semiačka, a skúsim o rok. Semiačka postupne zbieram a ukladám do zásoby z redvičky, šalátu, kôpru a  hrachu, ktorý už stihol medzitým znova vyklíčiť. Zbyněk chodí obzerať kukuričku a teší sa z peknej úrody. Onedlho budeme vykopávať zemiaky a zbierať čiernu redkvičku. Hody nekončia a ja sa snažím zúžitkovať, všetko, čo sa podarilo dopestovať. Nezvykneme byť chorí, no pre istotu som do minuloročnej jablkovice naložila kapucínku, tinktúra, čo porazí aj stafilokoka nesmie chýbať, keby bolo treba ísť trébars aj k susedom na pomoc. Bylinky mám nasušené, a podarilo sa aj hríby nazbierať, pri nejednom prebehu. Veranda rozvoniava, no najviac od hríbov. Vďaka známym sme objavili aj jelienkovec škridlicovitý, ktorý až uschne bude parádny do korenia. Chystám na jeseň zásoby a mám veľkú radosť, keď sa komôrka plní a chalupa rozvoniava. Včielky, ktoré sme úspešne ubytovali v dvoch úľoch, zdá sa, prežívajú spokojne a hoci leto ešte nekončí, jeseň čaká na priedomí, už už by zaklopala, ale necháva dozrievať plody a udržuje nás bdelých v práci okolo záhrady.

Mrkvová nátierka.

Po mrkvovej nátierke si jeden môže očiť vyočiť, aká je to dobrotka.Žial mrkva už samotným spracovaním stráca veľa vitamínov a pri tepelnej úprave až 60% svojho bohatstva, ale teplom stráca vitamíny no prebúdza minerály. Tak hor sa do pečenia.

Očistenú mrkvu nakrájam vertikálnym rezom. Poukladám na plech, osolím, zalejem olivovým olejom a pridám trochu chili. K mrkve priložím očistenú kápiu a pečiem zvesela, no nie zbytočne dlho. 20 min. Ku konca voľne rozhodím vlašské orechy, ktoré zmes nádherne prevoňajú. Romixujem a užívam.

 

Lavínový kurz 2016

Príliš veľa záujmov nám niekedy spôsobuje galibu v plánovaní. Milované útočisko na chalupe, varenie piva, pobehovanie po minikopcoch sa dostáva do priameho stretu s milovanými horami, ďalej od bežnej civilizácie. Úniky s prienikom záľub. Zimná dovolenka sa naplánovala tak nejak mimovoľne s lavínovým kurzom na Teryho chate, s tyger.sk. Cestou do Vysokých Tatier sme sa zastavili na návšteve u kamaráta v Západných Tatrách. Celý výlet sa točil okolo snehu, skialpy, meranie snehových hodnôt a lavínový kurz, len ten sneh akosi u nás na dolniakoch nebol a podľa správ sa zdalo, že v západkách budeme skôr behať než lyžovať. Ale len do stredy, keď konečne poriadne nasnežilo. S chalanmi z Ústavu hydrológie sme sa vybrali na meračky, obzrieť ako sa robí veda v teréne. IMG_0036

Pod Červencom bolo krásne ticho, čerstvo napadnutý sneh bol radosťou nie len pre vedu, ale aj na lyžovanie.

IMG_0062

V piatok ráno sme sa už ponáhľali na Teryho chatu. Mala som obavy z počasia a tretieho lavínového stupňa, ktorý bol vyhlásený pre Vysoké Tatry. Na pásoch sa krásne dalo šľapať od Hrebienka ešte sem-tam po kameňoch, no od Zamkovského chaty úplná nádhera. Ľudí ubudlo a v tichosti sme sa oddávali horám a myšlienkam. Ako vietor silnel a pridávali sa snehové turbínky, menili sa myšlienky. V ostrých zákrutách pod veľkým hangom som ledva ústála s batohom. Pred nami sa črtali rovnakí bojovníci, postupovali čoraz pomalšie a viditeľnosť sa zmenšovala. V najstrmšej časti som zhodila lyže a šľapala v tichosti ďalej. Nebolo treba nič hovoriť, len ísť. V hlave mi ostávalo pár otravných myšlienok, ktoré boli po pár minútách odignorované jednoduchým procesom bytia. Mozog pracuje, ako dobrý kamarát, ktorý vie čo treba, keď vám nie je dobre. Makať, udržiavať v chode svaly, vysielať signály do častí tela zabezpečujúcich pohyb vpred. Vyhostiť myšlienky oberajúce o energiu, a pridať trochu masochistickej radosti z vďaky, že život sa žije a nie prežíva v spokojnosti všedných dní.

Trojhodinový výstup sme úspešne ukončili horcom. Tyger už bol na chate a ostatní účastníci boli na ceste. Laviňák sme  zahájili v piatok večer s príchodom väčšiny.

Rannú teóriu nám inštruktor Miro s avalanche.sk odprezentoval na chate, predsa len počasie bolo stále mrzké. A rôznorodosti snehovej pokrývky, jej deštruktívnych a prípadne nebezpečných konštruktívnych zmenách sa už aj tak zle počúvalo v teple chaty.

IMG_0101

Neďaleko od chaty sme robili sondy, testy a zloženie snehových vrstiev, ktoré nám majú pomôcť odhaliť nebezpečenstvo v horách. Množstvo aspektov a faktorov, ktoré vyplývajú na vznik zosuvov musí každý zvážiť sám. Lavínová sonda nám odhalila viac z teórie o štruktúre snehu, ako sa hranatozrnný sneh správa počas kompresného testu. Kde približne vznikajú dutiny a vplyvom akého počasia sa vytvárajú. Pred očami sa nám trhali niekoľko centimetrové bloky. A naša sladká nevedomosť sa zosunula ako nevinný splaz, teda zosuv snehu menšieho rozsahu než lavína.

Práca s vyhľadávacími prístrojmi, sondami a lopatami bola nevyhnutným pokračovaním kurzu. Večerným programom bolo vyhľadávanie zasypaného prístroja načas. Prvý odvážlivec sa mal vrátiť do piatich minút, no ani po dvadsiatich sa nevracal. Najhoršie čo sa vám môže stať, už keď ste dobre vybavený, že zlyhajú baterky na prístroji, ktorý vás má zachrániť. Analógový vyhľadávač ostal ležať v snehu, bez známok život. Došla batéria a my sme ho ani po márnych pokusoch nenašli. Možno na jar sa Miro vyberie svoj prístroj dohľadať a oživiť.

Nedeľné ráno po troch dňoch veterného počasia a sneženia, bolo za odmenu. Ranostaji si užívali východ slnka. Ten pocit, keď stojíte obklopení krásou a silou hôr my stále pripomína ako malí sme, a ako veľkí chceme byť, no nikdy nebudeme. Pokora sa vám vracia do krvi a svet má trochu lepšie kontúry ako keď sa len nafukujeme v bežnom živote, s bežnými starosťami.

IMG_0184

Kurz mal pokračovanie, deň bol slnečnejší, no pomaly bolo treba myslieť na návrat. Odskúšali sme získané znalosti v teréne, opäť neďaleko chaty. Tyger sa podujal na dobrovoľnícky zákop. Pomocou sondy sme skúšali pocítiť v snehu ľudské telo a zároveň vidieť ako ľahké je človeka minúť sondou.

IMG_0231

Na záver sme dve družstvá spáchali malú fingovanú záchranu zahrabaných prístrojov. Od zachytenia signálu až po výkop 5-7 minút. Celkom dobrý čas, ktorý nám na záver dodal odvahy, že záchrana by sa mohla podariť. Veľa sme sa naučili, veľa zabudneme, ale víkend mal zmysel. Do civilzácie sme sa pustili skupinka šiestich lyžiarov, sneh bol miestami mokrý a ťažko sa nám zchádzalo. Načim popracovať na technike zjazdu. Pod Hangom sme prelyžovali cez splaz, ktorý spadol asi zo skál. Menšia kôpka snehu. No hory nie sú len o lavínach. Kým my sme už boli takmer dole, jedna účastníčka si pri zjazde v Malom hangu zlomila nohu. Dramatičnosť na záver nechýbala.

IMG_0251

Naozaj vydarený kurz, Mirovi a Tygrovi veľmi pekne ďakujeme za vedomosti, skúsenosť a aj zábavu.  Naučili sme sa nové veci a oživili staršie. Naozaj vďaka a snáď sa niekedy ešte uvidíme.

This slideshow requires JavaScript.