Polovičný železňák-Pilman Triatlon

Tento rok pretekáme doma alebo tam, kde sa niečo deje. Je heslo proti korone. Preteky sa kvôli novému vírusu rušili, odkladali a vlna za vlnou sa valila ďalej, takže berieme všetko, čo nám príde pod ruku alebo nevypadne z termínovky. Všetka tá neistota už začínala byť otravná, ale rozšírila nám obzory domácej (československej) triatlónovej scény. Zrazu sa objavil Morkoman, Zlínsky pohár v krátkom triatlone v Morkoviciach hodinu cesty od chalupy. Gabko oslavoval tri roky a chlapci mi dovolili oslavovať trojkombináciou športov. 1.5 kilometra plávania v bazéne, 40 kilometrov cestnej cyklistiky v kopcoch a 10 kilometrov behu. Rozhodne nevyzerám ako atletický chrt a budím určité podozrenie o nedostatku formy, ale ja som pivne odlievaná a istená titánom a oceľou. Moderátor takmer s nevôľou pozeral, keď som sa pred štartom uisťovala kadiaľ bežať z depa von. No neviem, pôsobila som exoticky, zdá sa, že na triatlon sa nenosí, takétie ultra kecy idem sa len prejsť. Trojboj treba odmakať. Olympisjký triatlon v Morkoviciach je, ale milá akcia, aj keď čakanie na bazén bola trochu otrava, nakoniec som si to užila s úsmevom. Takže víkend na to sme balili stan do Žďáru nad Sázavou.

Čakáme na poradie do bazéna

Na Pilmana som sa prihlásila na poslednú chvíľu. Zrušili mi jeden pretek v Slovinsku, tak čo s tou pivnou formou? Poďme ho na Vysočinu. Majstrovstvá Českej Republiky v strednom triatlone alebo aj polovičný železný muž. 1.9 kilometra v Pilskej vodnej nádrži, 90 kilometrov v troch okruhoch a s nastúpanými 1200 metrami a na záver polmaratónik 21,1 kilometra v troch okruhoch. Registráciu som nemala zaplatenú, tak mi dali jedno prázdne miesto na štartovke, číslo 10. Spali sme v kempe pod stanom, jasné, že som sa už veľmi nevyspala, bola búrka, vietor a dážď. Raňajkovali sme pod strechou a pod dáždnikom. Nohy studené, cítila som sa premrznutá a trochu zlomená pri pohľade na pilskú nádrž, kam mäkko dopadali kvapky dažďa. Štartovali sme o jedenástej a dovtedy dokonca prestalo pršať. Navlečená v neopréne čakám spolu s ostatnými na štart. Moderátor vyhlásil desať najlepších nasadených žien, spolu so mnou. To bolo to zostávajúce číslo desať, Zbyněk sa len uchechtáva a ja nesmelo prikračujem k moderátorovi, že ja veru nie som žiaden borec a že nech ma k plaveckej časti nevyzýva do predných radov. Budem rada, keď tento, vraj náročný triatlon, s kopcom jak prase do Vepřové prežijem. Skromne som teda štartovala plávanie zo zadnej pozície, žiadne strkačky ani kopance som neutŕžila a mohla som sa sústrediť na plávanie, len pri bójkach bol boj, ale v druhom koliečku sme si už vyslovene užívali pohodu. V depe sa neviem rozhodnúť, či brať bundu, nebrať, voda mala 20 stupňov a ja som stále trochu mrzla. Z depa vybieham na bicykel po štyroch minútach na 90 kilometrovú trať, trochu pozmenenú oproti minulým rokom, no najväčší strašiak ostal, stúpanie do Vepřovej. Nakoniec to nebola taka hrôza, ani pri treťom koliečku a spokojne som mohla zdolávať svoje posledné vertikálne cyklometre do druhého depa.

Cyklistický profil
Bežecký profil

Na beh vybieham s vestičkou. Z plávania mi totiž ostala zaplynená bójka v žalúdku a moje atletické ego potrebovalo prekryť tieto nedostatky, bola mi zima je oficiálna verzia a malo ešte pršať. Bežecké koliečko malo 7 kilometrov 80 nastúpaných metrov, s výstupom na Salvátor a zbehom v druhej polovici. Všade stáli ambasádori a ukazovali, povzbudzovali a občerstvovali pretekárov na výbornú. Podľa analýzi som mala prvé koliečko najrýchlejšie, druhé naslabšie a tretie som zabojovala zase s nejakou blbou pesničkou na perách. V cieli boli moji najmilovanejší chlapci. Medaila. Sprcha a pivo. A hrozne dobrý pocit. 6:36 hodín.

Pilman v číslach
Zverejnené v kategórií Beh

UltraFatra vol.3

Mal to byť výlet na Grossglockner Ultra Trail, mali sme zabezpečené stráženie pre Gabka, mali sme mať natrénované, ale prišiel tento čudný rok a preteky sa nekonali. Blbli sme na malých súkromných projektíkoch, a stráženie sme mali stále zabezpečené tak sme sa prihlásili na UltraFatru. 55 kilometrov a 3 600 metrov vo Veľkej Fatre som už dvakrát prežila a machrovala som ako Zbyňkovi opäť ukážem naozajstné horské ultra. Vykapala som hneď na začiatku.

Posledný júlový víkend Gabko strávil u deda a my sme sa vybrali do Ružomberka, spali sme v aute a cítili sme sa dobrodružne, ako za mladi. Ráno sme nasadli do autobusu s kávičkou a raňajkami.  Predpoveď sa značne zmenila, búrky zmizli z radaru a ani zrážky nás nemali potopiť. Ešte som očakávala blatíčko na trase, ale dokonca ani to nebolo. Po štarte bežci vypálili ako chrty za návnadou. Minulý rok sa mi osvedčil triezvy štart, nie som chrt a už vôbec nie vrchár, kam by som sa ponáhľala.  Okrem prvých dvoch Japeňov ma ešte čaká kopcov dosť. Na občerstvovačke v Starých Horách som mala pocit, že závod zatvárame, že nie sú za nami ani zberači mŕtvol, ale vlastne sme neboli úúúúplne poslední, len nám skoro všetci v šialenom tempe ušli. Utrpenie starého anemika pokračovalo na Majerovu skalu a Krížnu, ale išla som, pomaly a vytrvalo. Každý kopec má svoj koniec, je moja ultra mantra. Tešila som sa na hrebeň, na Ostredok, kde sa dá konečne bežať. Výhľady nádherné, pocity masakrálne, bol to náš deň voľna od rodičovských povinností, tak sme si ho užívali po svojom. Voda pomaly dochádzala a keď sme zbehli z hrebeňa smer Chata pod Borišovom, tešila som sa na premene po ceste. Ďalší bežateľný úsek, na ktorom nás podporovali úsmevom aj potleskom každoroční účastníci turistickej akcie Chodníkom Jana Váňa. Veselá skupinka ľudí, parádny pocit s nimi zdieľať kúsok Fatry takto na záver júla, dokonca za zvuku fujary, čo slovenské srdce rozjarí. Tak veľmi ma potešili, že aj veršík mi vykĺzol.

Na chate pod Borišovom, nás privítal výkvet orgov z SVK Ultra, dopili sme sa nealkom pivom, pojedli, čo sa dalo, čakala nás nielen Ploská, ale aj Rakytov a Skalná Alpa. Ďalšie kŕmenie až na Smrekovici. Každého straší Ploská, ale mne sa zdá, že to jeden z tých miernejších kopčkov. Z Ploskej opäť dlhý behateľný kúsok ku Rakytovu. Dopĺňala som priebežne energiu, pila ionťák a s touto stratégiou sme obehli prvé umierajúce kusy. V stúpaní na Rakytov nás chladil príjemný vánok. Vánok bol príjemný, ale čiernota niekde nad Smrekovicou vyzeral hrozivo dobre. Už sa nám žiadalo trochu sa zmočiť, nie len od potu. Nakoniec nás mraky obišli a my sme ostali zas len spotení a opálení. Smrekovica nás privítala tridsať minút pred limitom. Ostáva už len zbeh do Malinovho Brda, čo je tuším ešte horšie ako Sidorovo výstup. Ale len výstup, lebo čo je horšie ako Sidorov krpál, je to čo nasleduje za ním. Hrebienok, čo nemá konca. Aspoň po všetkých tých výškových metroch, chce človek už len klesať a klesať, a on predsa ešte stúpa a stúpa, Ružomberok po pravej strane ostáva nedosiahnuteľný, ale len po dobeh na lúky, kde aj vidina piva začína mať chladné kontúry, ktoré lahodia bruchu. My máme silný finiš ako hovado. Je naša ďalšia ultra mantra. Obrovská radosť z cieľa, kamarátov, piva a ešte jedného voľného večera nás úplne ohromila. Kopce za odmenu, pivo pre radosť a svalovka ešte na pár dní.

Ako to dopadlo? 12:19 na 55 kilometroch s prevýšením 3600. Po dlhej dobe sme sa so Zbyňkom popreháňali po kopcoch spoločne, užili sme si nielen deň ale aj večernú afterku. Strašne dobre to bolo.

Čausa-Čičmany

Jazda to mala byť dámska, ale bola pánsko-dámska. Mala byť dlhšia, ale bola uspôsobená rodinne. Mala byť ultra punková, a to vlastne aj bola, kým ju nezomlela búrka. Zobrali sme s Jankou deti a mužov na výlet, ubytovanie v zrube s výbehom pre deti vo Veľkej Čause, bol výborným útočiskom pre chlapov, ktorí mali na starosti troch zdivočených potomkov, kým sme sa my zbavovali mamičkovských starostí. Mohol by to byť aj tréning, bol, ale aj nebol. 51 kilometrov, 2300 výškových metrov za 8:38 h.

img_1335

V sobotu sme vyrážali skoro ráno, s veľkým lúčením, v srdcervúcich objatiach a bozkoch deťom a chlapom, aby to zvládli a užili si krásny deň.  Ale preháňam nikomu nešlo o život, hoci chalupa bola hore nohami už od piatej ráno, ale deti sa tešili hlavne na nafukovací hrad, v ktorom nakoniec strávili hádam len nejakých pár minút, lebo obetavo robili občerstvovací personál v sedlách Vyšehradné a Fačkovské. Všade sa najedli viac ako my traja účastníci prebehu. Janka, Janči a ja.

Správnosť trasy som poistila navigáciou, lebo netreba mi nabehať viac ako bolo v pláne. Nablúdili sme 400 metrov, keď sme sa zakecali, ale inak sme sa spoľahlivo nechali viesť traťou. Rozobrali sme vzťahy, ultra aj samých seba v tichom stúpaní, lebo až po Vyšehradné sedlo sme nestretli živáčika, teda okrem kliešťov, ktorých som oberala pod Vyšehradom, kým si Janka nechala urobiť momentku. Našla som dvoch, ani nie po 20 kilometroch.

img_1331

V sedle nás čakala rodinka, naložená dobrotami a hlavne v dobrej nálade, chlapi s deťmi nakoniec vystúpali na Vyšehrad, aby sa zabavili kým nás prekvapia vo Fačkovskom sedle. Neočakávali sme ich, lebo hoci vody po ceste nie je veľa, malo sa to dať zvládnuť. Pod Vraniou skalou bol jeden výživný prameň, ktorý nám ešte za horúceho počasia pomohol sa osviežiť, ale nie je nad pivko. Do Fačkovského sedla sme prichádzali po červenej značke, ktorá sa stretala so žltou od Kľaku nad Fačkovom. Spomienky romantické pre všetkých úspešne dokončivších stovkárov Malofatranskej. Pohľad, keď konečne v diaľke svieti slavobrána a na chate už sa pije pivo. No, ale dnes sa ide ďalej, od chaty Veronika po červenej do Čičmian.

Výrazne sa ochladilo, silný vietor prevaľoval hmlu z ľava do prava. Zahaľoval nádherné voňavé lúky plné bylín a nútil nás ostať v pohybe. Trochu sa zotmelo a z oblakov sa prášil dážď. Niežeby pršalo, ale niečo z neba padalo.

Nad Čičmanmi zarúbali hromy a nás hnalo do hostinca sa občerstviť. No nielen to, padli aj rozhodnutia o bezpečnosti, neznámosti terénu a správanie sa v búrke. Boli tri hodiny poobede, Zbyněk po nás ochotne prišiel, lebo máme nové auto, ktoré popreháňal ochotne po horských priesmykoch a my sme si dali ešte výdatnú večeru, s deťmi a manželmi, ktorých ľúbime ešte viac, lebo sa môžeme sem-tam vybehať, s ich obetavou podporou. A ako to malo byť? Až do Bojníc na pivo. Bežecky nevidalo, tak sme tam rodinky vzali aspoň na nedeľný obed.

Tréning v období korony

Odišli sme na chalupu, zbalili sme sa tak ako zvykneme na víkend. Po pár dňoch nebolo jasné, či Zbyňka ako českého občana pustia cez hranice do Rakúska. Rozhodli sme sa pre izoláciu a ostali sme na chalupe, kde môžeme vybehnúť na záhradu alebo niečo stihneme porobiť na dome. Potom zavreli hranice a opatrenia pritvrdili, vychádzať môžeme len v prípade nevyhnutnosti a zhromažďovať sa nemôžeme, ale do lesa je povolené, tak pobehujeme. Všetko dodržujeme tak akoby išlo o život náš, aj našich blízkych.

Stretávame sa maximálne s kuriérom, zahalení a šťastní z balíčkov, ktoré k nám chodia. Na piaty deň karantény prišlo Turbo, trenažér na domáci bicyklový tréning. Sotva by som v prípade nehody vysvetlila naplno vyťaženým saniťákom, svoju nevyhnutnú túžbu ísť bicyklovať, lebo trénujem na preteky, ktoré aj tak zrušili. Obnovila som Netflix a prišiel senzor rýchlosti, bez ktorého ťažko hľadať motiváciu udržať sa na bicykli viac ako 20 minút. Rozmýšľame, že by sme pozvali kuriéra k našim dverám s meračom sily a kadencie. Zdá sa, že strávime ešte veľa času na domácom trenažéri, tak nech to máme aspoň pekne v číslach. Aj keď opatrenia pozvoľna povolujú a my môžno vyrazíme na naozajstný cyklo výlet, overiť si, či nám to šlape tak dobre aj vonku.

spinning

toto sú Zbyňkove čísla, pri StarTreku

 

Beháme výlučne v lese a cez obec prebiehame s ochranou na tváry, usmievame sa na ľudí, keď nejakého stretneme a vyhneme sa mu oblúkom. Dokonca objavujem nové cestičky, miesto rýchlosti trénujem orientáciu v teréne. Zbyněk pozrie na mapu a presne vie, kde som bola, ja ani po treťom výbehu nie som si istá, či trafím novou cestou domov. Cez víkendy ťažím z týchto tajných cestičiek, keď sa hrám s pochôdzkármi na skrývačku. Ľudia kým môžu, majú právo sa venčiť vonku, a ja aspoň trénujem orientáciu v priestore podľa machu a žiaľ aj vyťažených rúbanísk. To sú variácie jednej vrchovinky.

praksicka vrchovina

 

Tréningové jednotky sme skrátili, dočasne sme vypustili dlhé behy, ale beháme častejšie. Aj keď nás lákajú kadejaké karanténne výzvy. Možno ešte premyslíme. Výhodou karantény je dostatok spánku, teda príležitosť odpočinúť si doprajeme po vzájomnej dohode, lebo Gabko pobehuje ako s nasolenou riťou, je všade, učí sa od nás a všetko komentuje.

Chýba nám plávanie, Zbyňek tento spôsob posilňovania nahradil silovým tréningom na záhrade. Betónuje, rýľuje, behá so štetkou hore dole po stenách a cvičí tri/bicepsy pri maľovaní, ja potom pri čistení. Alebo chodím trošku blbnúť na štrkovisko, robím rybárom nadháňača a kačkám spoločnosť.

Strava (nie applikácia, tá je dosť monotématická) ale jedlo ostáva pestré a pripravované na prírodno. Tuníme grilovací priestor a s ním aj recepty. Vstávame skoro ráno, pracujeme do večera a ja som neprečítala ani jednu knihu, teda okrem Gabkových, rozširujem si obzory o traktoroch, bagroch, raketách a vesmíre (úplne som zabudla, že Urán má otočenú os a vrtí sa tak nejak naopak, asi ako teraz naša pandemická zemeguľa).

 

Maratón Pohronským Inovcom vol 2.

Po polmaratóniku na Trojkráľovej Trojke, pokračujem maratónom na Pohronskom Inovci. Trochu trénujeme, ale ešte stále to nie je ono. Sneh mizne z hôr rýchlejšie ako vianočné kilá, ale deň bol slnečný a kamarátsky tak prečo sa trochu nezabaviť na trati dlhej 42 km s prevýšením oficiálne 1 500 metrov, garmin ukazoval nakoniec o niečo menej čísel.

 

Minulý rok bolo dostatok snehu a ľadovej plochy, tento rok boli lúky blatisté a cesty behateľné. Slnko svietilo ako aj kopec nových ľudí na štarte v Novej Bani. Našťastie prišli aj starí známi a bolo veru s kým prehodiť pár slov. Po štarte sa Zbyňek vybral s Gabkom na výlet povzbudzovať závodníkov, ako honci oviec sa osvedčilia a získali na popularite. Zastihla som ich na Obyckých lúkach, ich vyladené heja heja ma poriadne nakoplo. Za sebou som mala hlavné stúpanie na Inovec a pred sebou Jaďovú, s poživňou a dobrou náladou kamarátov.

Bola som takmer v polovici a kilometre pekne odsýpali, minulý rok mi asfaltový úsek od Jaďovej Pod Malý Inovec trval nekonečne dlhý čas. Bol to bežateľný úsek, kde som mohla ušetriť minúty a do cieľa doraziť v dôstojnešom čase. No stúpanie pod Inovec je tiahle, ani na chodenie, ani úplne na  behanie. Striedala som beh s chôdzou a dorazila som k samokontrole s kliešťami možno v lepšom čase ako minulý rok, ale v rovnako biednom rozpoložení. Vzpružil ma zbeh a aj náhodný povzbudzovači, za ich potlesk ďakujem. V diaľke som počula vrčať vlek, no na lúkach ani stopy po snehu. Na tajne netajnú kontrolu som dobiehala v sprievode mojich chlapcov. Vladko ma lákal na svoje zrýchľujúce elixíry, ktorým som odolávala a až v cieli som si zaslúžený jeden dopriala.  Od tajnej občerstvovačky ostávalo 9 kilometrov a osada s brechajúcimi psami. Tentoraz tam však psy neboli a ja som sa mohla v zdraví rozbehnúť v poslednom klesaní do Novej Bane. Potôčik na chodníku, bahno a lístie nakoniec nezanechalo veľké stopy a relatívne čistá, celkom spokojná som dobehla do cieľa za 5:30 minút, čo je o 20 minút lepšie oproti minulému roku. V cieli ma potešila nielen polievka, pivko a kopec kamarátov, ale príjemná slnečná náladička na schodoch základnej školy, kotrá sa vždy šíri okolo bandičky zo Slovak Ultra Trail.

Trojkráľová trojka

Minulý rok Zbyněk ponatriasal vianočné kilá na Corsa della Bora v Taliansku a tento rok sme spoločne roztápali tuky na domácej pôde, hodinu cesty od chalúpky, kde dedo strážil Gabka. Trojvŕšie s prevýšením 886 metrov na necelých 19 kilometroch sme si tak užili tentoraz bez hlavného fanúšika. Na tri krále o krok dále sme sa posunuli, keď sme zavítali na Adamovu dvadsiatku v Strážovských vrchoch.

V Ľútove sme sa zvítali, popriali a vybozkávali  kamáratov v novom roku, žeby sme v zdraví užili prestupný, volebný a hlavne bežecký rok 2020. Na trať sme vyrážali asi stovka bežcov na 10 aj na 20 kilometrovu trať. Čakala nás Vysoká, Kňaží stôl a Bradlo. Mne nohy oťaželi hneď na lúčke za Adamovým domom. V tichosti a spokojnosti som nechala újsť každého, kto mal záujem naháňať sa už od začiatku. Veď som si ja dobre obzerala športové kluby na oblečení, to už  dnes má každý tričko z nejakým ŠK, a ku nám do PK sa nikto nepridá. Treba k tomu pupok to je podmienka inak aj kondička sa hodí, lebo keď sa súdok narazí, bez tréningu to je ťažko ho doraziť. V pivnom klube nie je veru ľahké byť, hlavne v kopcoch, ale aj v zbehoch, keď pupok treba pred foťákom skryť. Ale kilá sme prevetrali v peknom prostredí, trochu po snehu s peknými výhľadmi, na singláčoch, kde nohy len tak tancujú. Zbehlo to rýchlo, v trojkráľovo-novoročnom rozjímaní. Zbyněk dobehol v krásnom čase 2:04 ja 20 minút za ním. Medaila sa mi už neušla, chápem, veď po posledných ani pes nebrechol, ale zato Rado nám krásnu fotku spravil, a takto nám dobre bolo opäť medzi známymi.

 

 

Zápisky Mičúrínov 2019

12 Jún 2019

Zima nebola dlhá ani obzvlášť chladná, no jar bola neobvykle studená. Prvé slnečné lúče hriali nádejou na prebudenie, ale nakoniec sme dlho čakali kým začne naozajstná jar. Chlad sa dral pod kožu a kúrili sme ešte aj v apríli. Ešte ani jeden rok som nebola z tak dlhého nástupu jari otrávená ako tento rok. Výhodou bolo, že zmrznutí chlapi v kalendári nám nemali moc, čo zobrať, keďže toho veľa nezakvitlo, za to oni prikvitli v polovici apríla.

To už sme mali po reďkovkovej nádielke zo skleníka.  Polovica šalátov skončila na komposte. Zakvitli skôr ako sme ich stihli minúť pri grile. Grilovalo sa v apríli málo, pivo netieklo a skôr sme si varili čaje, pri medardovských dažďoch, ktoré prišli tak nejak uprostred mája. Prvé plody zimoleza tešili najmenšieho pomocníka, ktorý sa nevedel nabažiť tej kyslej chuti. Keď konečne prišlo leto, stihli sme čerešne obrať za horúca na začiatku júna. Hrášok som sadila na trikrát, nech máme úrodu postupne, čo zas až tak nevyšlo. Prvá várka sa rozbehla až s dažďom a posledná ju v slnečných lúčoch dobiehala. Tak sa pasieme na troch stanovištiach. V skleníku sa už pyšnia paradajky, papriky sú akési slabšie tento rok a uhorky v skleníku nechceli vôbec vyjsť a ani vonku sa im akosi nedarilo, zasadili sme teda kupované priesady. Dlho sa v pôde nič neobjavovalo, žiadne hokkaida, žiadne tekvice tak som zo zúfalstva sadila semienka kam mi napadlo. A teraz fakt neviem, čo je čo. Ale takto to bolo aj v minulom roku a úroda bola neúnosná.

15. júl 2019

Uhorky sa pomaly rozbehli, teplé letné dni trvaly dva týždne, keď sa začala aj stará chalupa prehrievať. Prišo ochladenie, ale dovtedy sa rozbehli rajčiny, uhorky, hokkaido aj cvikle, ale pri zalievaní mi ostáva ťažko na duši. Záhrada pripomína spúšť po vojenskom nálete. Hlodavce, hraboše, myši premnožené nenásytné chlpaté stvory, ktoré mi zožrali skoro všetko. Dokážem sa vysporiadať s tým, že veci nejdú podľa predstáv, že petržlen opäť nevyšla, že uhoriek nebude veľa, ale nedokážem prehrýzť cudzích návštevníkov, ktorí mi ničia úrodu. Mám chuť sa na to vykašlať, ale stále dúfam, že hokkaido, ktorá zabrala celý záhon nakoniec prežije, ak začne opäť svietiť trocha slnka, lebo posledné dni neboli veľmi sľubné. Prvý júlový týždeň, už skoro tradične, patrí včelám. Dovolili sme si pozbierať ich úrodu a naše experimentálno-intuitívny prístup nám priniesol slušnú nádielku, začo včelám opäť ďakujeme. Kým mám jedno očko na malom včelárovi, druhé nepozorne sleduje včelarinu na dvoch úloch, ktoré sa nám nepodarilo rozšíriť, ale napriek tomu sme so zásobami spokojní.

14. august 2019

Hokkaido pomaly zbieram do komôrky, s maslovou tekvicou nemám skúsenosti, ale o chvíľu sa budem vypekať v rúre, aby sme uprostred leta trochu zakúrili v chalupe. Hrozno visí a veľmi pomaly v teplých slnečných lúčoch dozrieva. Večery sú neobvykle daždivé a obávam sa, že pleseň napadne posledné ovocie tohto leta. Na jabloniach a slivkách po minuloročnej nádielke skoro nič nedozrieva. Ostáva nám len hrozno a dozrievajúce černice a maliny. Zbyňkovi sa podaril aj kýblový projekt. Nasadil baklažán a prisadil k nim rajčiny. Malé ľuľky už visia a tešia sa na gril. Na chalupe sme strávili tri dovolenkové týždne a nevieme sa nabažiť letnej pohody a záhrady. Postupne zbierame rajčiny, papriky a uhorky, hoci paprík je menej, zato chilli dozrieva v rôznych farbách.

28. september

Tekvice šalia. Dozrievajú a kvitnú, ťahajú sa po celej záhrade, jedna sa dokonca objavila v skleníku oneskorene a má prvý plod uprostred septembra. Uhorky zbierame v taškách a pred začiatkom októbra zbieram nakladačky, oneskorený projektík, keď sadeničky vyšli až niekde uprostred leta. Na záhrade ostáva ešte zeler a uschnutá slnečnica, ktorej koreň podľahol silnej búrke a vetru. Koniec leta bol neobvykle daždivý, než sme sa spamätali z hrozna už nepozbierame nič, niečo zplesnivelo, niečo oschlo. Začína padať lístie a orechy. Vďaka dažďu sú septembrové maliny veľké a stále chutné.

31.december

Z orechov sme nakoniec veľa nemali, čo nakoniec nie je až taká škoda, ešte máme z minulého roka. Lístie sme pohrabali na kopu pre ježkov, aby mali kde spať, ale najskôr sme si do sýtosti zaskákali, aby sme tú kôpku pekne stlačili. Zbyněk zrotávatoroval políčka. Porýľoval skleník. Ja som pred prvými mrazmi zasadila cesnak. Zeler sme zbierali ešte v decembri do polievky. Dokončila som svoj vysnívaný drevený projekt.  Vyrobila som si drevenú dosku s modrou živicou a tak mám tečúcu rieku priamo v kuchyni. Ale to už záhrada pomaly odpočívala, pár jabĺčok sme uložili do pivnice, tekvice pečieme ešte po vianociach, zakŕmili sme včely a naposledy pokosili trávu. Zdalo sa, že sa hádam budeme aj nudiť, ale nakoniec sme piekli medovníčky, robili všakovaké vianočné ozdoby a s vďakou k záhrade a prírode začali odpočívať.

Prešporský ultra punk

Nikdy sa nám nechcelo ísť na Prešporsky Ultra Trail, 100 kilometrov v okolí Bratislavy znie šialene, 74 kilometrov s prevýšením 2850 metrov už znelo rozumnejšie, teda ultra punkovo a bez fáboriek, len po turistických značkách. Gabko mal o zábavu postarané, prišiel dedo a my sme si išli užívať Prešporok a okolie.

Na štarte bola príjemná zmeska kamarátov, známych aj nováčikov. Štartovali sme na parkovisku už skoro za svetla a v náladičke. Dúbravská hlavica so zbehom do Devína okolo Sandbergu otvorila fotogenické okienko, Zbyněk bol utrhnutý z reťaze rodičovských povinností, fotil vykecával a užíval si krásne ráno. Celkom to šlo, dokonca mi nevadil ani prebeh cez mesto, zlomilo sa to až niekde za Horským Parkom. Chcela som to mať už za sebou. Zbyněk mi naordinoval rodhiolu, rozchodnicu rúžovú.  Adaptogén na posilnenie mysle. Rozchodnica, ktorá sa rozišla s mojím telom. V mysli vznikla mylná predstava, že by som mohla podať určitý bežecký výkon. Telo sa vzbúrilo a odmietalo postupovať podľa týchto šialených predstáv. Telo hlásilo do mozgovej centrály bolesť päty, potom piriformisu, najutajenejšieho, malého, zradného svalu, ktorý sa nedá rozmasírovať. Pred Mariankou nás obehli Vlado s Martinom, ktorý si koniec sezóny užívali vo veľkom rumovom štýle. Dala som na ich radu a pivečkom v Marianke som zaliala neľútostný boj, ktorý rozum a telo so sebou zvádzali na 43 kilometri. A začal beh od šenku k šenku, po stopách behu Lamač-Stupavy,  Beh na Pajštún, Beh Kamzík Baba Kamzík. Občerstovačky začali byť na náš vkus trochu ďaleko, čo vyznieva ako žart, ale pivo v rozostupe 10 až 18 kilometro  rýchlo vyprchalo. Inak čisté obžerstvo, všetkého veľa až sa bolo treba krotiť.

Cesta začala ubiehať a ani Pajštún nebol nejak vyšší, len menšou prekážkou do cieľa. Pod Dračím Hrádkom sme sa skoro ani nezdržiavali, začali sme byť ťahaní prítažlivosťou cieľa. Krtko s Dušanom a partáčkou boli stále nadohľad, až za Bielym krížom zaostali. Neúnavný Vladko s Martinom nám robili spoločnosť skoro celý pretek. No náš silný finiš a chuť na pivo nám nedovolil zastaviť. Ostáť stáť na asfalte 2 – 3 kilometre pred cieľom mohli byť osudovo-betónové. Dobehli sme za 11 hodín, 74 kilometrov nám garmin nakoniec dal s prevýšením 2450 metrov. V cieli už pivo zo Zbyňovaru nebolo (dúfam, že chutilo), ale pilo sa vo veľkom. Toľko narodenín sme nezapili za celý rok, zdá sa, že najlepší ultráci boli narodení v októbri. Užili sme si trať, jedlo, pitie a to všetko s množstvom kamarátov. Ďakujeme za perfektnú októbrovú žúrku.

Javornícka 100, vol.5

Javornícka stovka svietila v mojom kalendári ako jediná stovka v roku. Hoci som pobehovala a trénovala celý rok, zdalo sa mi, že to nebude stačiť, rok 2019 mi nebol naklonený, no priniesol aj novú úroveň tréningu, ktorý som zamerala na väčšiu rovnováhu. Vďaka príprave na triatlon sa okolo mňa šírila neodolateľná vôňa chlóru a na nohách som mala kérky od oleja po bicykli. No na Kysuce a Javorníky som išla už po piaty krát a zdalo sa, že ma nemôže nič zastaviť.

Tešila som sa na stretnutie s kamarátmi, na výbeh, na voľno a do cieľa, kde si spokojne všetci podebatíme, predtým než pôjdeme spať do spacákov na ZŠ Lysá p. Makytou. Všetko sa zdalo byť jednoduché, známe a radostné už od príchdu do telocvične v Čadci. Spánok pred pretekom nie je dôležitý, ráno sa po prechrápanej noci budím s úsmevom na tvári. Otravujem s radostným natešením ešte neprebudené tváre. Kávička a koláčik z bufetu SVK Ultra Trail ma zachránili, lebo som si nestihla kúpiť raňajky.

Ráno bolo neobvykle teplé a takým mal byť celý deň. Slnečný, farebný a veterný. No čo ešte viac si priať. A tu bol celý problém. Všetko vychádzalo, až sa z toho moja hlava nedokázala spamätať. Čeliť stresu je prirodzené, nepohoda ma vytrháva z nudy. Z pozície hrdinky, bojovníčky za moje lepšie ja, ťažím silu a chuť užívať si života. S čím som sa evidentne nedokázala vyrovnať bola pohoda. Pobehovať po Javorníkoch ako radostný hippie mi nesedelo a tak jediné, s čím som mohla začať bojovať, som bola ja sama. Prebudil sa vo mne hádavý jašter, ktorý by sa prehrýzol Freudovou pohovkou ako červ a rozložil jeho teórie na márnivý prach. Okrem toho červa, som bežala sama.

Z dlhej nad Kysucou sa mi zdalo, že postupujem napriek vnútornému boju celkom dobre. Prestala som sledovať hodiny, aby som nenašla ďalšiu zámienku na hádku. Na Semeteši som sa zdržala len nevyhnutnú dobu na dotankovanie a bežala som, čo najrýchlejšie na Portáš, kde ma mal čakať Zbyňek, aby ma zbavil tej jašterivej obludy. Chodiť ma nebavilo, tak som bežala a zdalo sami, že postupujem celkom dobre, hlava začala racionálnejšie uvažovať a telo sa hýbalo vpred už len zo zotrvačnosti. Pomaly som sa začala pripravovať na dlhý hrebeň, ktorý sa v tme natiahne o 3,5 kilometra práve vo chvíli, keď už by som očakávala, že bude Portáš. Tma je záhadná vec a tak isto aj ten hrebeň. Zúfalý pokus o prebehnutie TOHO úseku, sa nepodaril. Smerovník s 3,5 kilometrovou jóbovku ma nezlomil, to až ten ďalší, keď na Portáš ostávalo ešte jeden a pol kilometra som sa skoro rozložila na rašelinu. Na chate som si už pod Zbyňkovým velením dala pohár piva, normálne alkoholického na skľudnenie hormónu. Ani ten nepomohol, za Makytou som už mala toho plné zuby. Znervózňovala ma myšlienk na zjazdovku na Beňadín, denervovalo ma, že tma naťahuje kilometre proti metrickému systému. Neistota, či vôbec dôjdem do cieľa. Tak som toho jaštera vypustila, v tom lese nad Beňadínom, v škreku spolu s akýmisi vtákmi, čo pripomínali opice.

img_0024

Zjazdovka nakoniec nebola taká strašná, blikačka blikala a ešte aj lúky boli behateľné. Nič už však nezvrátilo čas 18:01, v ktorom som dobehla piatykrát do cieľa Javorníckej stopäťky s prevýšením 4480 metrov. V cieli bolo opäť super, my dvaja so Zbyňkom, kamaráti, ich novinky, dojmy a pocity. Tieto akcie sú ako zájsť na pivo po práci. Avšak na pivo treba dobehnúť po trati, o ktorej nikdy nevieš, čo ťa stretne alebo čo ťa vnútorne obnaží. Všetko išlo minulý rok ľahšie. Všetko bolo krajšie, pocity radostnejšie. Ostáva už len poučenie: žiadne pivo netreba brať príliš ľahkovážne a že nech sa rok zdá byť naprd už odpolovice, keď to vzdáš, nemôžeš nad sebou zvíťaziť.

Ponitrianska 100 vol.4

Bežecký kalendár je jasne daný. V polovici septembra ma čakala moja obľúbená Ponitrianska.  Doma sme si prehodili funkcie a tak v týždni pred ponitrianskou brázdim s Gabkom Hainburg a jeho ihriská. V piatok všetko nabalím do auta, Gabkove veci, Gabikine veci, dúfam, že mám všetky svoje veci a v Bratislave len odovzdám kľúč od auta so synom a utekám  na autobus do Nitry, kde mám dohodnutý odvoz do Handlovej. Gabika s drobcom vyrazili na našu chalupu, kde ju nečakane čakala Topoľská desiatka.

V Handlovej utekám na registráciu, ako obvykle stretám kopec známych ľudí, vyzerá to byť na peknú víkendovú žúrku. Potom už len nejaké to pivko a rýchlo spať. Žiaľ, v telocvični sa to málokedy dá a rovnako tomu bolo aj v tomto prípade, kedy kombinácia chrápajúcich a výborne nastavených budíkov (3:30) ma budí z mikrospánkov. Ráno skontrolujem batoh a idem na štart, kde sa maká od samého rána. Ja si z ponuky SVK Ultra volím nie len stovečku cez ospevovane obávaný Tríbeč, ale aj mätový čaj.

img_3468-1

Rado dáva posledné inštrukcie a presúvam sa pred štartovnú bránu.  Odštartované a celá masa sa valí smer Veľký Gríč. Teploty príjemné pomaly sa dostávam na prevádzkovú teplotu. Za Gríčom sa začína prijemne zvlnený terén.  Ani sa nenazdám a som na Jarabej skale, kde je druhá kontrola. Dopĺňam vodu, kolu a tlačím aj chleba, predsa len nás čaká asi najdlhší úsek medzi kontrolami. Na Vtáčnik to síce ide ešte do kopca, ale z Vtáčnik do Veľkého Pola je úsek hriešne behateľný.

img_3471-1

Na kontrole vo Veľkom Poli nás čaká polievka a kopec ďalších dobrôt, ale snažím sa tu netráviť príliš dlho času a vyrážam smer Jedľové Kostoľany. Zachytávam ešte info o sršniom hniezde za Penhýblom, škoda že ho neviem v mysli lokalizovať, spolieham sa, že ho včas zbadám. No bolo to tesné, zbadal som ich, až keď som preliezal strom spadnutý na ceste rovno pri ich hniezde. Skáčem do ľava od hniezda a kričím bežcovi za mnou, aby si dal pozor. Našťastie si ma nevšímali. Nasledujú behatelné úseky a tak si užívam v pokluse, kým sa dá.  Na kontrole mierim rovno do krčmy, kde si okrem piva, dávam ešte minerálku s džúsom. Vonku nás ešte čakajú cestoviny. Ďalší úsek na Skýcov sa snažím pobehnúť, potrebujem trochu zraziť čas, bežím všetko, čo sa bežať dá. Prichádzam na kontrolu a nejak ma začína hnevať žalúdok. Skúšam nápravu kyslými uhorkami.

Dlho sa nezdržujem, ešte ostáva čosi cez 40 km, ďalšia kontrola v sedle Rakyta a už mi ani tie kyslé uhorky nechutia, skúšam pritvrdiť klobásou a chlebom. Nasleduje behateľný úsek pod Javorový vrch. Od neho ma čaká húpačka až na Tríbeč, ozývajú sa jelene, ale nie je čas pokecať, bežím na Tríbeč sám. Na vrchu stretávam skupinu povzbudzovačou a jedného staršieho pána, jeho vzhľad a strapec hrozna pôsobia ako by ho tá povestná trhlina práve vypľula.

img_3474

Stále sa snažím stlačiť čas do ciela, ktorý mi ukazuje garmin, ale už viem že to pod “15 hodín” nestíham. Do Jedlín si idem nohy polámať, tento raz sa neplánujem šetriť. Ďalší úsek je krátky a tak dúfam, že to dám bez čelovky, až na pár zakopnutí v zbehu na Remitáž to celkom ide a tak čelovku vyťahujem až na kontrole. Polievka a radler ma posilnili do ďalšieho úseku. Čaká ma “vertikálna” stena Žibrice a Zobor, u ktorého som úplne zabudol ako vie byť stúpanie naň nekonečné. Ale každý kopec má svoj koniec a o desiatej som na kontrole. Teraz už len rýchlo zbehnúť do ciela, aj keď na tých kameňoch je to umenie sa nezabiť. Pribieham pár minút za Vladom s finálnym časom 15:37, dúfal som v trochu lepší, dnes to nevydalo, ale stále mám čo zlepšovať.  Dávam si naše pivko,  ale nejak nemám náladu popíjať a tak sa odoberám do telocvične. Ráno mi ide vlak o pol siedmej. Okolo pol šiestej vyrážam pešo na stanicu, svalovicu predsa treba rozhýbať. Medzinárodný expres z Nitry do Prahy, ktorý stojí v Uherskom Hradišťi, pripomína skôr prerastenú lokálku, ale svoj účel plní a ja krátko pred desiatou vystupujem v Hradišti, kde ma už čaká celá rodinka. Parádna akcia za mnou aj za Gabikou, máme zase o čom štebotať nad pivkom a plánovať ďalšie závody.