Javornícka 100, vol.5

Javornícka stovka svietila v mojom kalendári ako jediná stovka v roku. Hoci som pobehovala a trénovala celý rok, zdalo sa mi, že to nebude stačiť, rok 2019 mi nebol naklonený, no priniesol aj novú úroveň tréningu, ktorý som zamerala na väčšiu rovnováhu. Vďaka príprave na triatlon sa okolo mňa šírila neodolateľná vôňa chlóru a na nohách som mala kérky od oleja po bicykli. No na Kysuce a Javorníky som išla už po piaty krát a zdalo sa, že ma nemôže nič zastaviť.

Tešila som sa na stretnutie s kamarátmi, na výbeh, na voľno a do cieľa, kde si spokojne všetci podebatíme, predtým než pôjdeme spať do spacákov na ZŠ Lysá p. Makytou. Všetko sa zdalo byť jednoduché, známe a radostné už od príchdu do telocvične v Čadci. Spánok pred pretekom nie je dôležitý, ráno sa po prechrápanej noci budím s úsmevom na tvári. Otravujem s radostným natešením ešte neprebudené tváre. Kávička a koláčik z bufetu SVK Ultra Trail ma zachránili, lebo som si nestihla kúpiť raňajky.

Ráno bolo neobvykle teplé a takým mal byť celý deň. Slnečný, farebný a veterný. No čo ešte viac si priať. A tu bol celý problém. Všetko vychádzalo, až sa z toho moja hlava nedokázala spamätať. Čeliť stresu je prirodzené, nepohoda ma vytrháva z nudy. Z pozície hrdinky, bojovníčky za moje lepšie ja, ťažím silu a chuť užívať si života. S čím som sa evidentne nedokázala vyrovnať bola pohoda. Pobehovať po Javorníkoch ako radostný hippie mi nesedelo a tak jediné, s čím som mohla začať bojovať, som bola ja sama. Prebudil sa vo mne hádavý jašter, ktorý by sa prehrýzol Freudovou pohovkou ako červ a rozložil jeho teórie na márnivý prach. Okrem toho červa, som bežala sama.

Z dlhej nad Kysucou sa mi zdalo, že postupujem napriek vnútornému boju celkom dobre. Prestala som sledovať hodiny, aby som nenašla ďalšiu zámienku na hádku. Na Semeteši som sa zdržala len nevyhnutnú dobu na dotankovanie a bežala som, čo najrýchlejšie na Portáš, kde ma mal čakať Zbyňek, aby ma zbavil tej jašterivej obludy. Chodiť ma nebavilo, tak som bežala a zdalo sami, že postupujem celkom dobre, hlava začala racionálnejšie uvažovať a telo sa hýbalo vpred už len zo zotrvačnosti. Pomaly som sa začala pripravovať na dlhý hrebeň, ktorý sa v tme natiahne o 3,5 kilometra práve vo chvíli, keď už by som očakávala, že bude Portáš. Tma je záhadná vec a tak isto aj ten hrebeň. Zúfalý pokus o prebehnutie TOHO úseku, sa nepodaril. Smerovník s 3,5 kilometrovou jóbovku ma nezlomil, to až ten ďalší, keď na Portáš ostávalo ešte jeden a pol kilometra som sa skoro rozložila na rašelinu. Na chate som si už pod Zbyňkovým velením dala pohár piva, normálne alkoholického na skľudnenie hormónu. Ani ten nepomohol, za Makytou som už mala toho plné zuby. Znervózňovala ma myšlienk na zjazdovku na Beňadín, denervovalo ma, že tma naťahuje kilometre proti metrickému systému. Neistota, či vôbec dôjdem do cieľa. Tak som toho jaštera vypustila, v tom lese nad Beňadínom, v škreku spolu s akýmisi vtákmi, čo pripomínali opice.

img_0024

Zjazdovka nakoniec nebola taká strašná, blikačka blikala a ešte aj lúky boli behateľné. Nič už však nezvrátilo čas 18:01, v ktorom som dobehla piatykrát do cieľa Javorníckej stopäťky s prevýšením 4480 metrov. V cieli bolo opäť super, my dvaja so Zbyňkom, kamaráti, ich novinky, dojmy a pocity. Tieto akcie sú ako zájsť na pivo po práci. Avšak na pivo treba dobehnúť po trati, o ktorej nikdy nevieš, čo ťa stretne alebo čo ťa vnútorne obnaží. Všetko išlo minulý rok ľahšie. Všetko bolo krajšie, pocity radostnejšie. Ostáva už len poučenie: žiadne pivo netreba brať príliš ľahkovážne a že nech sa rok zdá byť naprd už odpolovice, keď to vzdáš, nemôžeš nad sebou zvíťaziť.

Ponitrianska 100 vol.4

Bežecký kalendár je jasne daný. V polovici septembra ma čakala moja obľúbená Ponitrianska.  Doma sme si prehodili funkcie a tak v týždni pred ponitrianskou brázdim s Gabkom Hainburg a jeho ihriská. V piatok všetko nabalím do auta, Gabkove veci, Gabikine veci, dúfam, že mám všetky svoje veci a v Bratislave len odovzdám kľúč od auta so synom a utekám  na autobus do Nitry, kde mám dohodnutý odvoz do Handlovej. Gabika s drobcom vyrazili na našu chalupu, kde ju nečakane čakala Topoľská desiatka.

V Handlovej utekám na registráciu, ako obvykle stretám kopec známych ľudí, vyzerá to byť na peknú víkendovú žúrku. Potom už len nejaké to pivko a rýchlo spať. Žiaľ, v telocvični sa to málokedy dá a rovnako tomu bolo aj v tomto prípade, kedy kombinácia chrápajúcich a výborne nastavených budíkov (3:30) ma budí z mikrospánkov. Ráno skontrolujem batoh a idem na štart, kde sa maká od samého rána. Ja si z ponuky SVK Ultra volím nie len stovečku cez ospevovane obávaný Tríbeč, ale aj mätový čaj.

img_3468-1

Rado dáva posledné inštrukcie a presúvam sa pred štartovnú bránu.  Odštartované a celá masa sa valí smer Veľký Gríč. Teploty príjemné pomaly sa dostávam na prevádzkovú teplotu. Za Gríčom sa začína prijemne zvlnený terén.  Ani sa nenazdám a som na Jarabej skale, kde je druhá kontrola. Dopĺňam vodu, kolu a tlačím aj chleba, predsa len nás čaká asi najdlhší úsek medzi kontrolami. Na Vtáčnik to síce ide ešte do kopca, ale z Vtáčnik do Veľkého Pola je úsek hriešne behateľný.

img_3471-1

Na kontrole vo Veľkom Poli nás čaká polievka a kopec ďalších dobrôt, ale snažím sa tu netráviť príliš dlho času a vyrážam smer Jedľové Kostoľany. Zachytávam ešte info o sršniom hniezde za Penhýblom, škoda že ho neviem v mysli lokalizovať, spolieham sa, že ho včas zbadám. No bolo to tesné, zbadal som ich, až keď som preliezal strom spadnutý na ceste rovno pri ich hniezde. Skáčem do ľava od hniezda a kričím bežcovi za mnou, aby si dal pozor. Našťastie si ma nevšímali. Nasledujú behatelné úseky a tak si užívam v pokluse, kým sa dá.  Na kontrole mierim rovno do krčmy, kde si okrem piva, dávam ešte minerálku s džúsom. Vonku nás ešte čakajú cestoviny. Ďalší úsek na Skýcov sa snažím pobehnúť, potrebujem trochu zraziť čas, bežím všetko, čo sa bežať dá. Prichádzam na kontrolu a nejak ma začína hnevať žalúdok. Skúšam nápravu kyslými uhorkami.

Dlho sa nezdržujem, ešte ostáva čosi cez 40 km, ďalšia kontrola v sedle Rakyta a už mi ani tie kyslé uhorky nechutia, skúšam pritvrdiť klobásou a chlebom. Nasleduje behateľný úsek pod Javorový vrch. Od neho ma čaká húpačka až na Tríbeč, ozývajú sa jelene, ale nie je čas pokecať, bežím na Tríbeč sám. Na vrchu stretávam skupinu povzbudzovačou a jedného staršieho pána, jeho vzhľad a strapec hrozna pôsobia ako by ho tá povestná trhlina práve vypľula.

img_3474

Stále sa snažím stlačiť čas do ciela, ktorý mi ukazuje garmin, ale už viem že to pod “15 hodín” nestíham. Do Jedlín si idem nohy polámať, tento raz sa neplánujem šetriť. Ďalší úsek je krátky a tak dúfam, že to dám bez čelovky, až na pár zakopnutí v zbehu na Remitáž to celkom ide a tak čelovku vyťahujem až na kontrole. Polievka a radler ma posilnili do ďalšieho úseku. Čaká ma “vertikálna” stena Žibrice a Zobor, u ktorého som úplne zabudol ako vie byť stúpanie naň nekonečné. Ale každý kopec má svoj koniec a o desiatej som na kontrole. Teraz už len rýchlo zbehnúť do ciela, aj keď na tých kameňoch je to umenie sa nezabiť. Pribieham pár minút za Vladom s finálnym časom 15:37, dúfal som v trochu lepší, dnes to nevydalo, ale stále mám čo zlepšovať.  Dávam si naše pivko,  ale nejak nemám náladu popíjať a tak sa odoberám do telocvične. Ráno mi ide vlak o pol siedmej. Okolo pol šiestej vyrážam pešo na stanicu, svalovicu predsa treba rozhýbať. Medzinárodný expres z Nitry do Prahy, ktorý stojí v Uherskom Hradišťi, pripomína skôr prerastenú lokálku, ale svoj účel plní a ja krátko pred desiatou vystupujem v Hradišti, kde ma už čaká celá rodinka. Parádna akcia za mnou aj za Gabikou, máme zase o čom štebotať nad pivkom a plánovať ďalšie závody.

Topolská Osmička vol.2

Dátum sa posunul o týždeň a to bol Zbyňkov pretek v okolí Vtáčnika. Tak som si naplánovala víkend sama s Gabkom na chalupe v Bíloviciach, pozbierať plody skorej jesene a užívať posledné teplé dni. V sobotu ráno sa k  nám pridal dedo a bolo rozhodnuté, že namiesto záhradničenia si pôjdem zamakať do Topolnej na krátky prebeh. Vytiahla som staré, deravé bežecké topánky, niečo na behanie a vyrazilil sme po Gabkovom obednom šlofíku.

Topolská 8, síce nebola 8, ale atmosféra sa nezmenila. Deti a dospelí sa v krásny slnečný deň pozbierali na futbalovom ihrisku v Topolné. Skúsila som prehovoriť Gabka na jeho prvý súťažný beh, ale bol spokojný s nesúťažnou verziou prebehu okolo ihriska. Možno o rok bude stáť aj on na štarte. Kategórie boli od 0-6, 7-10, 11-15, 16-40, 41 a viac. Výkony mladých bežcov a bežkýň boli hodné pozornosti aj kvôli zanieteniu a výkonu, ale hlavne športovému duchu. Boli ohľaduplní, priateľskí a hoci na bedni stáli len najlepší, dokázali, že šport je pre nich viac ako len medaila.

Screen Shot 2019-09-18 at 22.01.37

Krásny výkon podali všetci a ja som sa už nevedela dočkať hlavného behu, 9,5 kilometra s maximálnym prevýšením 11 metrov. Na poslednú chvíľu som zistila, že trať nie je rovnaká ako rok predtým, že je o niečo dlhšia a že bežíme Kněžpolským lesom. Nebol čas na štúdium trate a síce rovinky zrovna neobľubujem, behať hádam viem, tak čakám na odpal. Postavila som sa skôr dozadu, lepšie sa mi rozbieha pomaly. Nikdy neviem ako veľká je konkurencia. Pri jazere sa pomaly ustálim v tempe a predbieham bežcov s nejasnou myšlienkou kam trasa povedie, ale na trati boli dobrovoľníci, ktorí nás navigovali a povzbudzovali. Kňežpolským lesom sme spravili okruh, s občerstvením na zhruba 5 kilometri. Dievča s pripravenou vodou sa blíži ku mne, ale zastavovať nebudem, smädná nie som. Kývam, že ďakujem-neprosím a bežím ďalej. Závod je rýchly, slnko svieti, trať je suchá, krásne podmienky poriadne to rozbaliť. Priemerné tempo 4:50 sa mi páči, držím sa modrého trička pred sebou a verím, že dokážem ešte zrýchliť. Nenechala som sa rozhádzať ani dreveným mostíkom, ktorý sa rozmarne rozhúpal pod mojími nohami. Záverečný úsek je už len späť po asfalte na ihrisko. Neďaleko od cieľa, popíja skupinka slivovicu, provokačne si nalievajú a ponúkajú známych, keďže som cezpoľná, ja som ponuku nedostala. Tak sa ozývam, či by sa aj mne ušlo, v tempe 4:30 min/km, už len z diaľky počujem, že nech sa zastavím. Tak snáď nabudúce, ja si bežím po svoje druhé miesto, ktoré nakoniec podľa kategórii vydalo na prvé. Gabko sa už odo mňa ani nepohol. Dedo mi doniesol pivo, teda nakoniec tri, lebo sa mi nechcelo odchádzať. Za krásny deň v Topolnej ďakujem organizátorom a dobrovoľníkom, že pripravili na jeseň v Topolnej parádny rýchly závod, so športovým duchom pre všetky generácie, ktoré mali chuť sa zapojiť.

Podersdorf Triathlon 2019

Niekde v procese zotavovania ma začali obchádzať chmáry, tvár som si nevedela umyť, vlasy upraviť a o tréningu ani nehovorím. Stupňujúce chmáry som zahnala prihláškou na triatlon na konci augusta. Niekto si kúpi čokoládu, nejaké handry alebo vybrakuje internet. Ja vezmem registračný bič a makám ďalej.

Štyri mesiace od operácie lakťa som sa postavila na štart Olympijského Triatlonu. Mám rada dlhé trate, ale uspokojila som sa s olympijskou vzdialenosťou. 1,5 km plávania, 40 kilometrov bicykel a 10 kilometrov behania. Na prvý triatlon akurát.

img_6641

Podersdorf triatlónom žije celý víkend. Registrácia prebehla hladko, dostala som fľašu miestneho vína, ktorú som ešte neochutnala, je čas Sturmu, tak burčakujeme. Do depa som odviezla všetko potrebné a starostlivo pripravené, hoci som zmeškala začiatok briefingu, o nič som neprišla. Na štarte bolo viac ako 300 triatlétov, nemohla som sa stratiť a našťastie som nič nepoplietla.

Plávanie štartovalo v dvoch vlnách. Najskôr muži a po 10 minutách ženy. Neusiedler See ma maximálnu výšku 1,1 metra, teplota vody bola 25°, žiaden neoprén. Po odpálení začala masová ohmatávačka a kľučkovanie, keďže som sa postavila triezvo na koniec, kým premotivované plavkyne sa postavili na začiatok. Až pri druhej bójke som našla konečne kľud a priestor som si kontrolovala rýchlym pohľadom z vody. Od vlajok, ktoré nám povolovali beh z vody to bolo ešte 300 metrov odhadom. Ani nebolo treba vlajky, prsty hrabli do blata a vedela som, že nemusím plávať. Skočila som niečo ako suchozemského motýlika, ešte dvakrát a už som len bežala. Čo bola makačka rozrážať vodu nohami, keď ma čakal bicykel a do depa treba bežať, lebo nič iné neviem.

Bicykel je najmenej obľúbená disciplína, nie kvôli úrazu, a hoci na cesťáčiku trénujem, nijak zvlášť ho nemilujem. Aj keď si výjazdy nakoniec užívam, tak možno je to láska, ale taká nejaká tŕnistá.

Miesto v depe som našla ľahko a kým som si dávala vaflu s medom, pripínala som si číslo, prilbu a topánky. Ani neviem ako a už som nasadala za depovou čiarou na bicykel. Niekde na 5 kilometri sme sa otáčali a išli sme späť, prekvapilo ma koľko atlétov je ešte za mnou. Tak som dupla na kufry (kto vie vie, a kto nevie tak do pedálov) a išla si užívať okruh. Pri Apletone sa mi oživili spomienky na 24 Stunden Burgenland, čo je 120 kilometrový beh okolo Neusiedler See s prevýšením 300 metrov, hrozná nuda, ale boli sme, dali sme.

Cesty pre pretek boli zčasti uzatvorené a preto mi nič nebránilo trochu to rozbaliť. Priemerka 29km/h nie je nič svetoborné, ale dokázala som obehnúť aj nejakých ľudí a nerátam tých na horákoch, čo boli asi dvaja, ale aj tak pre nich utrpenie. Všetko išlo strašne rýchlo, 40 kilometrov za mnou, zoskočila som z bicykla, obula si bežecké topánky a vyrazila na posledných 10 kilometrov v dvoch okruhoch.

Teda 2,5 kilometra tam, späť, tam a späť. Na beh som si verila najviac a najviac som pohorela. Chytili ma hrozné kŕče v bruchu, slnko pieklo nenormálne a ja som rovinu išla 6:50. Na chvíľočku som sa zastavila pri chlapcoch, čo mi veľmi pomohlo sa rozobrať a poskladať. Hoci som zvyšné kilometre zrýchlila na 5:50 už som nedokázala dať pod hodinu. Za top osvieženie by mal dostať chlapík zo záhrady metál, ktorý veľkoryso sprchoval tých, ktorí mali záujem. To bola jediná rozkoš a dokázala ma vždy posunúť o kus ďalej. Triatlon som tak dokončila za 3:00:26. Celkom spokojná. Zbyněk mi kúpil pivká a užívala som si zvyšok dňa. Bolo to krátke a ruka ma podržala, teda nesklamala a duša nepraskla, bo vymieňať by som ju nemala ako. A aj som veru  jedného predbiehala,  drtil plášť až na karbón. Asi to nakoniec zvládol. Dobre bolo, zážitok pekný a Podersdorf je super, ale hrozná rovina. A chlapci moji boli úžasní, ako inak.

img_6648

100 MKMK

Jednoduchá skratka ktorá v sebe skrýva nečakaný zážitok aj tak sa dá opísať táto akcia. Keď som sa o nej pred pár rokmi dozvedel prvý krát, prišla mi predstava mojej účasti niekde v oblasti SCI-FI a tu je rok 2019 a ja stojím na jej štarte. Posledný týždeň už len odpočívame na chalupe a ja sa snažím čo najviac si oddýchnuť. V piatok už len domáca pohoda a potom len “výlet” do Chtelnice, kde sa lúčim s Gabikou a Gabkom ich čaká víkend na chalupe a mňa motanie po Karpatoch.

Do telocvične prichádzame medzi prvými a tak si rýchlo odbavím registráciu a už len odpočívať do štartu máme 4 hodiny. S blížiacim sa štartom sa telocvičňa rýchlo plní a tak zo spánku už nič nebude. Nevadí obliekam sa, balím si dropbagy a batoh a už ide Slavo svoju inštruktážnu reč. Počúvam ho len na pol ucha väčšinu podstatného viem, predpoveď počasia je tiež priaznivá. Posledné dažde ustali v Karpatoch krátko pred štartom a minimálne sobota má byť pod mrakom a návrat horúčav máme očakávať až v nedeľu okolo obeda. Skoro do bodky to sedelo.

IMG295

S blížiacou sa desiatou hodinou sa presúvame pred telocvičňu. Z diaľky sa ozýva hluk kolotočov a hlasnej hudby. Našťastie ním po štarte rýchlo prebiehame a už stúpame nocou smerom k Výtoku. V doline je príjemne ale tempo sa mi na všetky tri trate zdá trochu prehnané, ale zatiaľ sa ho držím. Zvoľňujem až keď sa dostanem do kopcov nad Brezovou.  Ide sa mi dobre a tak si držím tempo. Pridáva sa ku mne Maťo, ale ten ide najkratšiu trať a tak trochu zneistím či by som predsa len nemal zvoľniť. Prvá kontrola v Hradišti pod Vrátnom. Dopĺňam colu a vodu v malých fľaškách a dávam si nejaké sladké drobnosti. Čaká nás úsek na Rozbehy(ďalšia živá kontrola), Bukovú a Záruby. Tesne za kontrolu na Rozbehoch si musím odskočiť a potom mám problém dohnať Martina. Až na kontrole v Jahodníku zisťujem že kvôli malému zablúdeniu bol celý čas za mnou.  Plán som mal byť tu do 6 – tej. To sa my nakoniec aj podarilo. Po výbornej rajčinovej polievke sa vydávam na ďalšiu časť. Čaká ma Čierna skala a za ňou také chuťovky ako Vápenna a Vysoká a to ešte ani netuším aké prekvapenie v sebe skrýva Petrklín.

IMG299

Tempo si držíme stále dobré, príjemné bežateľné klesania striedajú dlhé stúpania a jediné čo nám oddeľuje jednotlivé úseky trasy sú občerstvovačky. Na Vápenej sa lúčime s bežcami C – kovej trate. Za Vápennou čaká asi najnáročnejšie stúpanie celej 210-ky, teda aspoň mne tak pripadá cesta cez Petrklín. Na vrchole neodolám a štverám sa po rebríku aj na rozhľadňu. Za Petrklínom nás čaká trochu boj s rúbaniskom na ceste a nekonečná cesta na kontrolu na Vývrat. Tu sa musíme riadne dotankovať, pretože nás čaká úsek dlhý skoro 30 km bez občerstvovačky ak nepočítam vodu na Čermáku. V stúpaniach sa snažím držať svižné tempo a na rovinách a v klesaniach čo najviac bežať. Pred kontrolou pod Medveďou skalou neodoláme s Jarom občerstveniu Bernardom v miestnej krčme. Škoda že som nevedel o tých pivných špeciáloch ktoré Majci priniesol na kontrolu asi by som sa zariadil inak ale snáď nabudúce. Pokračujeme ďalej v trojici, ciel je jasný čo najďalej za svetla. Nakoniec nás tma núti vytiahnuť čelovky krátko za Doľanmi.

IMG300

Úsek do Smoleníc mi príde nekonečný a aj únava z prejdených kilometrov robí svoje a tak tu ideme výrazne pomalšie. V ponuke tu majú aj kura z ryžou a tak neodolám a za chvíľu už je vo mne. Čaká nás úsek cez Naháč(Mŕtva kontrola) Katarínku a Dobru vodu na Výtok. Dostávame ešte varovanie na medveďa okolo Dobrej vody, našťastie pre nás ho nestretneme. Po trase chytám sem tam mikro spánky a tak sa snažím aspoň trochu bežať, celkom to pomáha. Pred Dobrou Vodou sa nám už rozvidnelo a tak dobiehame na kontrolu vo Výtoku bez čeloviek. Odtiaľto nás čaká kolečko cez Bradlo a potom “už len” záverečný zbeh do Chtelnice.  Dostávame upozornenie že je kontrola pri rozhľadni, žiaľ nás ani nenapadne že k rozhľadni na Klenovej pôjdeme dole kopcom, nevadí nakoniec ju nachádzame, aj keď nás to stálo dobrú pol hodinu. V klesaní do Brezovej sa utrhnem a bežím až kým neprídem k stúpaniu na Bradlo. Za Bradlom nešťastne miniem občerstvovačku  ale mám to cca 17 km spať na kontrolu na Výtok a tak dúfam že mi voda bude stačiť. Žiaľ nestačila a ja v Pustej vsi už snorím kde by som dotankoval.  Slnko to spustilo naplno a do toho chýbajúca voda ma upne dostali a tak viacmennej kráčam až k starej horárni pred rázcestím Malá Klenová kde na mňa “volá” stará studňa. čosi vypijem čosi doplním do flašky a bežím na poslednú živú kontrolu pred cieľom

IMG_3364

Osadenstvo ma víta a ponúka všetko možné ja si dávam Pivo a kyslé uhorky a dávam sa na posledný úsek do Chtelnice. Kde sa dá bežím inak kráčam, tesne pred Chtelnicou v borovicovom lese ma ovalí teplý fén. Ďalej už len zbeh cez lúku a pomaly klusám dedinou do cieľa. Pribieham ku škole a tu zrazu sa predo mnou objavuje Gabika s Gabkom a hlasno ma povzbudzujú nielen teraz ale aj celý pretek ma Gabika podporovala SMS-kami. Výsledný čas 40:39 nie je úplne to čo by som si predstavoval (plán bol pod 40 hodín), ale konečné 9 miesto je super. To čo mi pred pár rokmi prišlo nepredstaviteľné sa mi teraz podarilo a návykové je to ako droga že až uvažujem o tom že sem prídem aj o rok.

IMG_3369

This slideshow requires JavaScript.

UltraFatra vol. 2

Čo ma to opäť pochytilo? Skúsiť bežať Ultra Fatru? Ja neviem, to je asi tým prvým aprílom, kedy Plánkovci spúšťajú registráciu.  Keď vtipkovať, tak na vlastný úkor. Nech sa môžem dosýtosti zasmiať na svojej odvahe.

Zaradila som do tréningu bicykel, ktorý ma nakoniec doviezol až na operačný stôl, pribudlo pár drátikov, ktoré mi držia pohromade lakeť. Tri mesiace od drotára, stojím na štarte. V hlave celkom čisto, netuším, čo očakávať od seba. Držali mi palce aj policajti, ktorí mi ráno 5:15 dali fúkať za Ružomberkom. Pani vodička doklady. Áno, páni policajti, len vodička, žiaden alkohol. Humor ma neopúšťa, z tréningu ostal len vtip, tak prečo sa nepobaviť.

Chalapeňo ma roztopilo. Teda Japeň, pardón, ale keďže UltraFatru krásne okorení od začiatku, prischlo mu chalapeňo a kým vystúpam na vrchol, potím sa jak ochutnávač čili. Začiatok sa potrebujem vypotiť ako pacient pri horúčke, zvyšok si budem užívať. Riadna blboosť, ale tento rok som si fakt užívala. Kombinácia Majerova skala_Krížna v hmle a jemnom rachotení z diaľky navodilil atmosféru voľnosti. Na Ostredok som bežala, lebo som stúpanie v hmle nevidela a v nohách necítila. Z hrebeňa som zbiehala prekvapená, a čo ja viem asi motivovaná, tlieskali nám pastieri oviec, oproti idúci turisti a známi bežci. Malý kúsok uznania v hmlistej chvíli slobody. To je veta, čo so sebou ťahá syndróm materskej dovolenky. Takže, tak som sa mala.

Pod Borišovom som sa prikŕmila, napojila a bežala ďalej. Ploská ako doska_nie je, ale zvládnuť sa to dá. Z vrcholu behom na Rakytov. Viem aký je mohutný a krásny, ale teraz ho nie je vidieť v hmle, o to desivejší sa mi zdal. Všetky výstupy som mala pomalé, striedme a vyrovnané. Bez obáv stúpam s dostatočnou zásobou vody. Pri zostupovaní počujem zatúlanú kravu. Jój, horkýže krava v 1 400 mnm. Zoskupili sme formáciu bežcov, honcov a pískačov, aby sme na brumkajúceho medveďa neboli sami. Až po Smrekovicu sme to ťahali spolu a robili randál, lebo na výskyt medveďa ťa upozorňujú aj tabule, čiže ak je za rohom, nech vie, že nás nedojme. Aj keby kravu napodobnil. A ona to bola krava, čo napodobnila medveďa. Aj tak sme sa s jedným spolubežcom dohodli, že to cez to medveďovo doklepneme spolu. Rada behám sama, odkedy sa striedame pri Gabkovi a chodíme na preteky_kameň, nôžky, papier, neviem za Zbyňka  nájsť lepšieho parťáka. Ale spoločnosť potešila. Sidorovo je záverečné korenie UltraFatry, ale bez neho by to bolo o ničom. Nakoniec som do cieľa prišla o skoro hodinu v lepšom čase ako minulý rok. Kvôli počasiu, najmä. Spokojná s časom 11:37 na 55 kilometrov a 3600 m prevýšenie. Šťastná, že tam mám svojich chlapov, kamarátov a pivko v cieli. A vďačná Maťovi, že mi priniesol palice, lebo bez nich by to bolo o hubu. Záver fatranského výletu sme ukončili na  na Chate pod Chlebom, lebo aj v kopcoch treba spomaliť a užiť si rodinný výlet.

 

 

Hriňovská 100 2019

Hriňovská 100 je novinkou na bežeckom menu SVK Ultratrail, neostáva nám nič len prísť vyskúšať, aj keď iba v tretinovom zastúpení. Vyrážam v piatok po obede z chalúpky, kde nechávam Gabiku s Gabkom a dedom. Budu mojou oporou na dialku aspon cez SMS~ky  počas celého preteku. V Hriňovej je už registrácia v plnom prúde, rýchlo si ju odbavím aj ja, aby som stihol ešte nakúpiť a osviežiť sa pivkom v dobrej spoločnosti. 

 

 

Pizzeria teda nič moc a frekvencia s akou sa objavuje čašníčka nám mohla čosi napovedať, ale v družnej debate nás to až tak veľmi netrápi. Do spacáku sa dostávam až okolo polnoci.

IMG_3133

Ráno vstávam  pred piatou, odbavím známe rané rituály a už sa len zbaliť a presunúť sa na štart. O šiestej je vzduch ešte príjemný, no deň bude pekne vypečený. Stretávame sa pri soche fujaristu, kde dostávame posledné pokyny a štartujeme za zvuku fujary od náčelníka. Po krátkom úseku mestom sa dostávame na zjazdovku Košútka, to asi aby sme sa dostali rýchlejšie na prevádzkovú teplotu. Rýchlo naberáme prvé výškové metre.  Za zjazdovkou sa sklon zmierňuje a tempo zvyšuje. Mierne sa vlniace kopčeky nás privádzajú až k prvej  kontrole. Dávam si kúsok melónu a pomaranča a pokračujem ďalej. Za kontrolou nás čaká dlhší zbeh do údolia, kde v príjemnom chládku preskakujem potok. Zatiaľ sa ešte netreba chladiť a tak pokračujem.

IMG_3139

Vlniacou sa krajinou sa dostávame až po tajnú kontrolu, dnes to bude asi hlavne o ovocí, dám si dva kúsky pomaranča a pokračujem, druhá kontrola je už blízko. Začína pripekať a za druhou kontrolou na Bratkovici nás čaká skoro 17 km úsek, na ktorej dopĺňam vodu a colu aj do fľašiek. Zásoby tekutín na tejto grilovačke sa míňajú rýchlejšie ako teplé rožky pre Sulíka. Tento úsek je prijemne behateľný a navyše skoro celý v lese, iba kde tu výhľady do krajiny. Ku koncu, ale začína pribúdať lúčnych častí a aj to slnko začína asfalt roztápať. Keď počujem zvonce z kontroly v Havrilove, z vďačnosti by som aj slzu uronil, ale všetku soľ som vypotil. Krátkodobo mi pomáha aj ovlaženie hlavy v potoku, ale po pár kilometroch je efekt preč a ja začínam výrazne spomaľovať.

IMG_3138

Terén by sa asi dal aj bežať, ale ja na to teraz už nemám energiu a rozbieham sa až v zbehu pred kontrolou na Chorepe. Dobíjam energiu, popíjam minerálku a po chvíli sa dávam do pohybu. Vraj jeden kopček a dlhý zbeh a sme v Kokave nad Rimavicou. Kopček to bol slušný a aj ten zbeh z neho, ale to peklo do ktorého som v Kokave vbehol ma dostalo úplne. Na kontrole sa zdržím dokopy asi 45 minút. Čosi zjem ale moc mi nechutí, zato si ale dávam liter džúsového striku s minerálkou a prekladám to studeným pivným ionťákom. Z kontroly sa pomaly rozhýbem až krátko pred štvrtou. Našťastie stúpanie ide príjemne lesom v chládku a aj to slnko už začína slabnúť. Keď sú rovinky a klesania, tak sa snažím aj čosi pobehnúť. Prebieham cestu a za ňou ma prekvapuje druhá tajná kontrola. Žalúdok protestuje a tak si dávam len suché syrové oplátky a minerálku. Treba ísť ďalej – ďalšia zastávka Ďubákovo. Tu nás čakajú dropbagy, využívam luxus a prezliekam sa do čistého. Stále bez chuti ale nakoniec si dávam aspoň suchý chlieb, ktorý výdatne zapíjam minerálkou. Dáva mi to aspoň nejakú energiu do ďalšej cesty. Dúfam že do Málinca dôjdem za svetla, ale nakoniec na posledný kilometer radšej vyťahujem čelovku. Zeleninový vývar je parádny hlavne, keď ho zapíjam minerálkou. Desať hodín večer a teplota je konečne pod 30 stupňami. Za kontrolu nás čaká ďalšie stúpanie v lúkach sa trochu strácam, odrazky sú osádzané náhodným výberom, ale navigácia ma vždy podrží a tak neblúdim. Začínam mať mikrospánky a trochu haluzím vidím ísť auto, ktoré existuje iba v mojej hlave. Ako pre mňa stvorenú objavujem luxusnú zastávku autobusu, s ešte luxusnejšou lavičkou. Budík si v mobile nastavujem na 5 minút. Zatváram oči, keď ich druhý krát otvorím, tak mi práve končí mojich 5 minút.  Krátky šlofík ma príjemne osviežil  a správa od Gabiky ma nakopla. Striedavo bežím, kráčam až po kontrolu v Dobroči. Dlho sa nezdržiavam, čaká ma posledné stúpanie sprvu strmé lesom a potom ďalej lúkami až na Vrchdobroč. Znovu sa mi ide dobre,  pomaly dobieham aj čelovky pred sebou.

Sledujem si na hodinách estimated time of arrival, na poslednej kontrole sa ustaľuje na hodnote 5:30 dopĺňam len colu a vodu a fičím ďalej ten čas musím ešte skresať, čo by nemal byť problém vzhľadom na to, že to už pobežím len z kopca. Cestou obieham zopár účastníkov, ktorý už viacmennej kráčajú. Výsledný čas 23:15 je ďaleko od toho, v čo som tajne dúfal ale mám to za sebou a to sa počíta.

 

 

This slideshow requires JavaScript.

Lazová stovka 2019

Lazovka si každý rok pripraví novú variantu počasia a tento rok bolo, ako ešte nebolo. Zvyklo byť teplo ako na Havaji, bývali dažde a blatíčko s bahníčkom a aj sneh na Veľkej Javorine, ale 4 stupne na štarte ešte neboli.  Predpoveď bolo neúprosná, teda taká akurát pre rýchliky, čo umierajú na prehriatie.

IMG_3050

Na poslednú chvílu kupujem nové, teplé bežecké nohavice, myslel som, že ma to čaká až na jeseň. V piatok nabalíme do auta sud a výčap pre smädných lazovníkov, tento rok sa čapovala Kométa, čerstvý ejlík. Gabika s Gabkom pokračujú na Moravu do našej chalúpky a ja sa pomaly chystám na sobotu. Obligátne pivko vonku a pizza nesmú chýbať, treba pokecať kto má čo nové a že sa dejú veci. Po večeri už len pohodička v  telocvični, nachystať si v kľude veci, pribaliť teplé ponožky, termofor a páperku. Heh len keby to bolo kam dať. V noci moc nenaspím, ale to už je jedno posledná noc to nezachráni.

Ráno sa zobúdzame do jemného mrholenia, trochu blbnem na poslednú chvíľu s bundou a nakoniec si vyberám membránovú. Vonku mrholí a akosi sa nikomu z telocvične nechce von, ale štart sa blíži a my sme sa sem neprišli smutne dívať na mokré cesty. Vonku sme si vypočuli pár slov od Slava, ani nebolo treba itinerár popísaný na husto ešte dodnes čítame po večeroch pred spaním, taký bol dlhý. Po štarte sa pomaly rozbiehame z Vrbového. Trasu poznám, myslím dôverne, idem si tento rok po mikinu. Vybiehame na Malú pec a začína nám jemne sypať sneh. Krátka zastávka a membránovú mením za tenkú bundu, začínam sa dostávať na správnu prevádzkovú teplotu. Zbeh do Lopušnej doliny, Košariská a jemne pocukrovaná mohyla na Bradle a nás čaká prvá živá kontrola. Dopĺňam najnutnejšie a dávam sa do pohybu.

IMG_3053

Úsek na Podbranč je pol na pol asfalt – trail, ale stále dosť behateľné, tempomat funguje a ja sa veziem na vlne sústavnosti. Bežím s Martinom a Vladom, a to je srandy kopec. Martin mi ešte na štarte ukázal svoj časoví rozpis na čas 16:20 to by som mohol zvládnuť, plán bol skúsiť sa ich držať. Na kontrole na Podbranči už máme 40 minút k dobru. Zatiaľ sa mi ide dobre a tak sa nezdržiavam dlho a po teplom čaji a pepsi si dávam ešte nejakú tu drobnosť a vyrážam. Vravím si, že skúsim ako to pôjde do Vrboviec a podľa toho upravím tempo na ďalšie úseky.

56899576_2208987905859229_4948992262861225984_n

Za Podbrančom je akurát jedno väčšie stúpanie, inak prudko behateľná stovka. Do Vrboviec vbieham okolo dvanástej, čas sa mi páči, neplánujem sa zdržiavať, potešila ma rodinka Gabka s Gabkom, ale treba makať, tak makám ďalej. Volám na Stana, či sa pridá. Vyrážame smer Žalostiná, čaká nás stúpanie ale to mi takto po kontrole vyhovuje. Na Žalostinej nás víta vietor a hmla, v ktorej chvíľu blúdime s ďalšími súpútnikmi. Našťastie nás to nestojí veľa času  a už sme na trase. Vlníme sa smerom ku Kuželovskému mlynu. Začínam bežať, po chvíli cítim v behu úplnú pohodu a tak pribieham až k mlynu a do chôdze prechádzam až za mlynom pred kontrolou. Za ňou sa znovu rozbieham a bežím si pohodovým tempom až na živú kontrolu vo Filipovskom údolí.

IMG_3055

Čaká nás tu fajný vývar a tak si dávam dupľu, ešte čosi drobné k tomu a poďme ho ďalej radšej si tu ani nesadám. Viem, že najviac času som strácal na kontrolách a tak sa tomu na Lazovke snažím vyhnúť. Na Javorinu to nie je ďaleko a na rozdiel od minulého ročníka sa beží ďalej bez kontroly.  Hore nebol sneh, ale len námraza na stromoch. V zbehu do Cetuny musím dva krát prejsť do chôdze ako ma štípu stehná.

Cetuna je novinka, prvýkrát si tu sadám a dávam si chvíľku oddych. Majú tu pre nás nachystanú aj šibenicu keby to niekto chcel “zavesiť”. Za mnou pribieha veľká skupina čo ma motivuje, aby som sa dal už do pohybu. Z Cetuny na pamätník ROH sa mi moc nechce a tak idem len rýchlejšou chôdzou a do toho pózujem dvornému fotografovi Rišovi. Dole sa mi moc nechce, ale na asfaltke sa začínam rozbiehať a aj za Hrušovým v stúpaní smerom do Višňového už viac menej len bežím. Cítim príťažlivosť cieľa a tá ma ťahá vpred.

    IMG_3056

Vo Višňovom si dávam prvé pivko aj keď len radler, potrebujem si trochu spraviť chuť. Rýchlo ho čiapnem a teším sa na Veľký Plešivec. Čaká ma tu moja obľúbená časť, príjemné ihličím vysypané singláče. Poniektorý tu už vyťahujú a zapínajú čelovky, čo sa mne zdá ešte prehnané, ale mám ju už v pohotovosti. Tma ma dostihne tesne pod vrcholom. Za ním pár vlnoviek a potom už len beh. Polia do Šípkového mi prídu nekonečné. Povinná, posledná živá kontrola, ale zastavujem sa tu naozaj len na skok čelovky predo mnou a za mnou ma ženú dopredu a ja im nedám svoju kožu zadarmo. Teda takto, celú trasu neriešim nikoho, ale pred koncom sa mi žiada trochu si zapretekať. Za Šípkovým nás čaká posledný úsek cez pole a sme vo Vrbovom. Finálny čas 15:36 a ja som viac než spokojný. Píšem Gabike a tá mi na oplátku volá naspať. Som šťastný, že to už mám za sebou. Dávam zaslúžené pivko a sprchu a o pol jednej idem konečne spať. Mikinau za piatu účasť  som si  myslím zaslúžil a o rok no uvidíme.

Maratón Pohronským Inovcom

Na zimný martón je ťažko natrénovať na juhu. Snežilo priebežne aj u nás, ale sneh mizol a nám to nevadilo. Na Inovci som si na záver zimnej sezóny užila trocha snehu, hoci už tajúceho. Vo vzduchu bolo cítiť jar a mne bolo na trati nechutne teplo, v dolinách mi mrzli ruky a chýbali mi mikro mačky, ktoré som po neuváženom zvážení nechala v aute. Štartovalo 140 ľudí, úplna masovka, ale TK Filozof a banda okolo Rada a Ľubky je zárukou stretnutí s kamarátmi, výborne vybavených občerstvovačkách a prebehu v slovenských pohoriach. Nedá sa doma obsedieť.

Moji chlapi boli so mnou, spravili si vlastný výlet a mne aj pár fotiek, napríklad aj zo štartu, kde vyzerám, že ani neviem, čo tam robím. Ale nechceli sa mi zapnúť hodinky, kde mám navigáciu, bez navigácie som len obyčajná stratená blondska a tak som aj vyzerala.

img_2960

Hodinky sa nakoniec rozbehli a aj ja, možno príliš zhurta, smerom na Inovec som vypotila dve včerajšie pivá na lepší spánok. Zatiaľ sa nešmýkalo a cesta sa príjemne vlnila, kdesi-čosi začína klesanie, kontrolujem hodinky a 10 kilometrové stúpanie je za nami, ide sa behať. Na Jaďovú som sa už nevedela dočkať, najdlhšie zimné tréningové behy som mala do 20 kilometrov a to je presne tá hranica znesiteľnosti, bez jedla. Na chate bandička kamarátov a známych, toto milujem, či SVK, či TK Filozof vždy je okolo nich super nálada. Spokojná a napapkaná bežím dole, po svoje martýrium pod Malým Inovcom. Cesta ani rovná, ani kopcovitá, len dlhá a pre mňa hotová pohroma. Ľad a sneh už boli len bonus. S mantrou “každý kopec má svoj koniec”, sme došli ku samokontrole, kam ma potiahli dvaja bežci. Pri zbehu som sa otriasla z tej ubíjajúcej chôdze smerom hore. Tušila som tajnú kontrolu plnú dobrôt a tomu prispôsobila rýchlosť, že ma tam čakali moji chlapi bola už len čerešnička. Vyprevadila ma ako inak pokrikom a ja som išla zdolať posledné kilometre, už nebol dôvod sa šetriť, aj tak som mala meškanie.

img_2969

Trasa sa vlnila smerom dole a mne ostalo dosť síl, no nie na boj so psami. Voľne pustené psy v akejsi obci brechali systematicky rozložení pri chodníku kadiaľ prechádzala trasa. To čo je novinka? Pomalým bežcom miesto časobrány, pustíme psov? Ale nie vraj to zažili aj rýchlejší. S riťou stiahnutou ako Madam Pompadour korzet som si strihla trať akousi lúčkou, do topánok sa mi nabral sneh, ale nechali ma ísť. Tak hádam to už do cieľa prežijem. Zbeh bol dlhý, ale deň jarný, lesným chodníkom tiekol potôčik a studená voda mi robila dobre na ubehané nohy, to je regenerácia priamo pred cieľom. V cieli v čase 5:51 na 42-och kilometroch s prevýšením 1500 m, no nie je to zlý začiatok, ale treba začať makať.

 

 

 

La Corsa della Bora 2019

Prvý ultra pretek nového roka na troch kráľov, takýto ostrý štart som ešte nemal a k tomu ešte v Taliansku, aj keď som sa k nemu dostal len šťastnou náhodou. Keď SVK ultratrail prišiel zo súťažami o štartovné, Corsa bola jeden s prvých pretekov, o ktorý sa súťažilo. Gabika navnadená fotkami a videom neváhala a hneď sa zapojila. Náhoda tomu chcela tak, že som nakoniec štartovné vyhral ja.

Hotel bookujeme na poslednú chvíľu pár dní pred Vianocami. Podmienky máme dve najlacnejšia voľba a aby sme mali blízko na štart aj do cieľa, vyšiel nám s toho Terst. Nie úplne dobrá voľba z hľadiska parkovania, ale aspoň sme si užili trochu talianskej mestskej radosti.

img_2882

Obligátna prehliadka mesta,  sacharidová večera (pizza) a nejaké to pivko. Potom už len  hotel, rýchlo sa nachystať a spať alebo nie. Gabko spokojne spí v izbe a my s Gabikou pred izbou sedíme na zemi s flaškou vínka ako za študentských čias na internáte. Ranné vstávanie nebolo o nič skôr, ako bežne doma, len trochu hektickejšie, rýchle raňajky v aute smer Pesek. Prichádzame zavčasu ešte ani organizátori nie sú nachystaný. Vo chvíli sa všetko mení, prichádzajú prvé autobusy so štartujúcimi. Stretávame známe tváre a tak ani neviem ako a zrazu hrá hymna, ktorá odštartovala okolo štvorstovku štartujúcich. Začíname pekne z kopca akurát chodník je priúzky a lievik upchal beh do chôdze, akonáhle sa dá tak valím dole.

img_2884

Trať prechádza do príjemnej roviny, spomaľujem, ale asi nie dosť, predsa len som trochu prepálil štart. Nevadí chybami sa človek učí a aspoň sa poriadne zahrievam a konečne dávam dole rukavice a bundu. Tvrdu kamenistú cestu, strieda krátka asfaltka a  dokonca zjazdová trať pre bike, pred prvou občerstvovačkou. Na niektorých miestach  nechápem akým zázrakom mi držia tenisky.

img_2887

Prvá kontrola a Danova skúsenosť s pretekom začína dávať zmysel, do cieľa človek príde vykŕmenejší než po Vianociach. Žiadna novoročná diéta sa nekoná, šunka, salámy údený losos, syr no len na vegetariánov moc nemyslia. Dopĺňam kolu do fľašky a vyrážam ďalej. Netreba sa príliš zdržovať, čaká nás luxusné stúpanie a ešte luxusnejší zbeh po kamenných poliach. Zabezpečenie trate je profesionálne, akýkoľvek strmší kopec alebo úzky chodník je doplnení lanom a veľkým množstvom záchranárov. Po zbehu sa dostávame do údolia, ktorým pomaly stúpame k ďalšej kontrole. Prechádzame do kopčekov nad Terstom. Tu sa trať už len pozvoľna vlní, niečo ako naše Karpaty, ale terén je kamenistejší,  vegetácia stredomorská a výhľady nebesky nekonečné.

img_2886

Kde tu míňame vyhliadkové plošiny, vysielače a čoraz pomalšie bežíme k tretej kontrole, na ktorej ma čaká rodinka. Gabko spí v nosiči a tak sa len ticho zdravíme a ja sa idem kŕmiť. Ale nie veľmi, do cieľa už veľa neostáva a máme mať ďalšie tri kontroly tak s mierou. Gabika ma aj s Gabkom odprevádza na parkovisko, kde ja pokračujem po trase, sadajú do auta, aby skúsili zaparkovať niekde v cieli a povzbudzovať slovenskú výpravu. Ja sa pomaly tlačím do kopca popri ceste, našťastie iba chvíľu. Opäť sme v lese až na dva menšie kopčeky ide tento úsek viac menej z kopca na kontrole nepohŕdam zeleninovým vývarom. Studená kola už neberie, a teplý nápoj potešil.

img_2888

Krajina sa výrazne zmenila, namiesto stromov sú všade na okolo roztrúsené terasové vinohrady s úžasnými výhľadmi na more no proste kraj Prosecca. S Danom prechádzame témami vinárskymi aj pivárskymi. O to väčšie prekvapenie nás čaká na ďalšej kontrole – čapované pivko a k tomu uvarené bravčové, z ktorého sa ešte dymí. Len škoda že nám nechce načapovať do krígľov, ale len do našich bežeckých mini pohárov. Pred výčapom sa točíme ako na kolotoči, slovenská hádzaná v taliansku. Krátko pred poslednou kontrolou nás dobieha Marek. Terén je výrazne kamenistý, poslednú kontrolu si ideme „len skontrolovať“ reku či aj tu nebudú mať pivo. Ale pivo sa tu nekoná a my sa tu tiež moc nezdržujeme. Začína zbeh na pláž. Čuduj sa svete a my tu kufrujeme, nie veľmi len tak možno 100 metrov zbiehame. Žiadna tragédia, zakrátko sme späť na trati.  Zbeh na pláž je strmý a tak nechýbajú laná a záchranári. Keď vidím niektorých účastníkov kratších tratí, ktorých dobiehame začínam tým záchranárom rozumieť. Úsek na pláži sa moc bežať nedá, veľké kamene sú vhodné na členkový strečing, našťastie nie je dlhý a my vchádzame do Sistiany, čistej snobárne. Luxusný prístav a zaujímavá uniformná architektúra.

 

 

Visogliano ciel je už na dohľad stretávame Rada, čaká nás ešte koliečko okolo štadióna a finálna rovinka. Už vidím premrznutú Gabiku a Gabka. Vbiehame do cieľa spoločne s Danom a Marekom. Než sa zorientujem už mám v ruke pivko od Gabiky, ktorá vie, čo mi najlepšie v cieli padne, prehodíme pár slov a lúčime sa, Gabko zhasínal a bol čas vrátiť sa na hotel. Pod hotelom sme si dali v kaviarničke zaslúženú odmenu pivo a proseco. Nakoniec sa s toho vykľula parádna akcia na začiatok roka, za ktorú môžem ďakovať Gabike a SVK Ultratrailu.