Tréning v období korony

Odišli sme na chalupu, zbalili sme sa tak ako zvykneme na víkend. Po pár dňoch nebolo jasné, či Zbyňka ako českého občana pustia cez hranice do Rakúska. Rozhodli sme sa pre izoláciu a ostali sme na chalupe, kde môžeme vybehnúť na záhradu alebo niečo stihneme porobiť na dome. Potom zavreli hranice a opatrenia pritvrdili, vychádzať môžeme len v prípade nevyhnutnosti a zhromažďovať sa nemôžeme, ale do lesa je povolené, tak pobehujeme. Všetko dodržujeme tak akoby išlo o život náš, aj našich blízkych.

Stretávame sa maximálne s kuriérom, zahalení a šťastní z balíčkov, ktoré k nám chodia. Na piaty deň karantény prišlo Turbo, trenažér na domáci bicyklový tréning. Sotva by som v prípade nehody vysvetlila naplno vyťaženým saniťákom, svoju nevyhnutnú túžbu ísť bicyklovať, lebo trénujem na preteky, ktoré aj tak zrušili. Obnovila som Netflix a prišiel senzor rýchlosti, bez ktorého ťažko hľadať motiváciu udržať sa na bicykli viac ako 20 minút. Rozmýšľame, že by sme pozvali kuriéra k našim dverám s meračom sily a kadencie. Zdá sa, že strávime ešte veľa času na domácom trenažéri, tak nech to máme aspoň pekne v číslach. Aj keď opatrenia pozvoľna povolujú a my môžno vyrazíme na naozajstný cyklo výlet, overiť si, či nám to šlape tak dobre aj vonku.

spinning

toto sú Zbyňkove čísla, pri StarTreku

 

Beháme výlučne v lese a cez obec prebiehame s ochranou na tváry, usmievame sa na ľudí, keď nejakého stretneme a vyhneme sa mu oblúkom. Dokonca objavujem nové cestičky, miesto rýchlosti trénujem orientáciu v teréne. Zbyněk pozrie na mapu a presne vie, kde som bola, ja ani po treťom výbehu nie som si istá, či trafím novou cestou domov. Cez víkendy ťažím z týchto tajných cestičiek, keď sa hrám s pochôdzkármi na skrývačku. Ľudia kým môžu, majú právo sa venčiť vonku, a ja aspoň trénujem orientáciu v priestore podľa machu a žiaľ aj vyťažených rúbanísk. To sú variácie jednej vrchovinky.

praksicka vrchovina

 

Tréningové jednotky sme skrátili, dočasne sme vypustili dlhé behy, ale beháme častejšie. Aj keď nás lákajú kadejaké karanténne výzvy. Možno ešte premyslíme. Výhodou karantény je dostatok spánku, teda príležitosť odpočinúť si doprajeme po vzájomnej dohode, lebo Gabko pobehuje ako s nasolenou riťou, je všade, učí sa od nás a všetko komentuje.

Chýba nám plávanie, Zbyňek tento spôsob posilňovania nahradil silovým tréningom na záhrade. Betónuje, rýľuje, behá so štetkou hore dole po stenách a cvičí tri/bicepsy pri maľovaní, ja potom pri čistení. Alebo chodím trošku blbnúť na štrkovisko, robím rybárom nadháňača a kačkám spoločnosť.

Strava (nie applikácia, tá je dosť monotématická) ale jedlo ostáva pestré a pripravované na prírodno. Tuníme grilovací priestor a s ním aj recepty. Vstávame skoro ráno, pracujeme do večera a ja som neprečítala ani jednu knihu, teda okrem Gabkových, rozširujem si obzory o traktoroch, bagroch, raketách a vesmíre (úplne som zabudla, že Urán má otočenú os a vrtí sa tak nejak naopak, asi ako teraz naša pandemická zemeguľa).

 

Maratón Pohronským Inovcom vol 2.

Po polmaratóniku na Trojkráľovej Trojke, pokračujem maratónom na Pohronskom Inovci. Trochu trénujeme, ale ešte stále to nie je ono. Sneh mizne z hôr rýchlejšie ako vianočné kilá, ale deň bol slnečný a kamarátsky tak prečo sa trochu nezabaviť na trati dlhej 42 km s prevýšením oficiálne 1 500 metrov, garmin ukazoval nakoniec o niečo menej čísel.

 

Minulý rok bolo dostatok snehu a ľadovej plochy, tento rok boli lúky blatisté a cesty behateľné. Slnko svietilo ako aj kopec nových ľudí na štarte v Novej Bani. Našťastie prišli aj starí známi a bolo veru s kým prehodiť pár slov. Po štarte sa Zbyňek vybral s Gabkom na výlet povzbudzovať závodníkov, ako honci oviec sa osvedčilia a získali na popularite. Zastihla som ich na Obyckých lúkach, ich vyladené heja heja ma poriadne nakoplo. Za sebou som mala hlavné stúpanie na Inovec a pred sebou Jaďovú, s poživňou a dobrou náladou kamarátov.

Bola som takmer v polovici a kilometre pekne odsýpali, minulý rok mi asfaltový úsek od Jaďovej Pod Malý Inovec trval nekonečne dlhý čas. Bol to bežateľný úsek, kde som mohla ušetriť minúty a do cieľa doraziť v dôstojnešom čase. No stúpanie pod Inovec je tiahle, ani na chodenie, ani úplne na  behanie. Striedala som beh s chôdzou a dorazila som k samokontrole s kliešťami možno v lepšom čase ako minulý rok, ale v rovnako biednom rozpoložení. Vzpružil ma zbeh a aj náhodný povzbudzovači, za ich potlesk ďakujem. V diaľke som počula vrčať vlek, no na lúkach ani stopy po snehu. Na tajne netajnú kontrolu som dobiehala v sprievode mojich chlapcov. Vladko ma lákal na svoje zrýchľujúce elixíry, ktorým som odolávala a až v cieli som si zaslúžený jeden dopriala.  Od tajnej občerstvovačky ostávalo 9 kilometrov a osada s brechajúcimi psami. Tentoraz tam však psy neboli a ja som sa mohla v zdraví rozbehnúť v poslednom klesaní do Novej Bane. Potôčik na chodníku, bahno a lístie nakoniec nezanechalo veľké stopy a relatívne čistá, celkom spokojná som dobehla do cieľa za 5:30 minút, čo je o 20 minút lepšie oproti minulému roku. V cieli ma potešila nielen polievka, pivko a kopec kamarátov, ale príjemná slnečná náladička na schodoch základnej školy, kotrá sa vždy šíri okolo bandičky zo Slovak Ultra Trail.

Trojkráľová trojka

Minulý rok Zbyněk ponatriasal vianočné kilá na Corsa della Bora v Taliansku a tento rok sme spoločne roztápali tuky na domácej pôde, hodinu cesty od chalúpky, kde dedo strážil Gabka. Trojvŕšie s prevýšením 886 metrov na necelých 19 kilometroch sme si tak užili tentoraz bez hlavného fanúšika. Na tri krále o krok dále sme sa posunuli, keď sme zavítali na Adamovu dvadsiatku v Strážovských vrchoch.

V Ľútove sme sa zvítali, popriali a vybozkávali  kamáratov v novom roku, žeby sme v zdraví užili prestupný, volebný a hlavne bežecký rok 2020. Na trať sme vyrážali asi stovka bežcov na 10 aj na 20 kilometrovu trať. Čakala nás Vysoká, Kňaží stôl a Bradlo. Mne nohy oťaželi hneď na lúčke za Adamovým domom. V tichosti a spokojnosti som nechala újsť každého, kto mal záujem naháňať sa už od začiatku. Veď som si ja dobre obzerala športové kluby na oblečení, to už  dnes má každý tričko z nejakým ŠK, a ku nám do PK sa nikto nepridá. Treba k tomu pupok to je podmienka inak aj kondička sa hodí, lebo keď sa súdok narazí, bez tréningu to je ťažko ho doraziť. V pivnom klube nie je veru ľahké byť, hlavne v kopcoch, ale aj v zbehoch, keď pupok treba pred foťákom skryť. Ale kilá sme prevetrali v peknom prostredí, trochu po snehu s peknými výhľadmi, na singláčoch, kde nohy len tak tancujú. Zbehlo to rýchlo, v trojkráľovo-novoročnom rozjímaní. Zbyněk dobehol v krásnom čase 2:04 ja 20 minút za ním. Medaila sa mi už neušla, chápem, veď po posledných ani pes nebrechol, ale zato Rado nám krásnu fotku spravil, a takto nám dobre bolo opäť medzi známymi.

 

 

Zápisky Mičúrínov 2019

12 Jún 2019

Zima nebola dlhá ani obzvlášť chladná, no jar bola neobvykle studená. Prvé slnečné lúče hriali nádejou na prebudenie, ale nakoniec sme dlho čakali kým začne naozajstná jar. Chlad sa dral pod kožu a kúrili sme ešte aj v apríli. Ešte ani jeden rok som nebola z tak dlhého nástupu jari otrávená ako tento rok. Výhodou bolo, že zmrznutí chlapi v kalendári nám nemali moc, čo zobrať, keďže toho veľa nezakvitlo, za to oni prikvitli v polovici apríla.

To už sme mali po reďkovkovej nádielke zo skleníka.  Polovica šalátov skončila na komposte. Zakvitli skôr ako sme ich stihli minúť pri grile. Grilovalo sa v apríli málo, pivo netieklo a skôr sme si varili čaje, pri medardovských dažďoch, ktoré prišli tak nejak uprostred mája. Prvé plody zimoleza tešili najmenšieho pomocníka, ktorý sa nevedel nabažiť tej kyslej chuti. Keď konečne prišlo leto, stihli sme čerešne obrať za horúca na začiatku júna. Hrášok som sadila na trikrát, nech máme úrodu postupne, čo zas až tak nevyšlo. Prvá várka sa rozbehla až s dažďom a posledná ju v slnečných lúčoch dobiehala. Tak sa pasieme na troch stanovištiach. V skleníku sa už pyšnia paradajky, papriky sú akési slabšie tento rok a uhorky v skleníku nechceli vôbec vyjsť a ani vonku sa im akosi nedarilo, zasadili sme teda kupované priesady. Dlho sa v pôde nič neobjavovalo, žiadne hokkaida, žiadne tekvice tak som zo zúfalstva sadila semienka kam mi napadlo. A teraz fakt neviem, čo je čo. Ale takto to bolo aj v minulom roku a úroda bola neúnosná.

15. júl 2019

Uhorky sa pomaly rozbehli, teplé letné dni trvaly dva týždne, keď sa začala aj stará chalupa prehrievať. Prišo ochladenie, ale dovtedy sa rozbehli rajčiny, uhorky, hokkaido aj cvikle, ale pri zalievaní mi ostáva ťažko na duši. Záhrada pripomína spúšť po vojenskom nálete. Hlodavce, hraboše, myši premnožené nenásytné chlpaté stvory, ktoré mi zožrali skoro všetko. Dokážem sa vysporiadať s tým, že veci nejdú podľa predstáv, že petržlen opäť nevyšla, že uhoriek nebude veľa, ale nedokážem prehrýzť cudzích návštevníkov, ktorí mi ničia úrodu. Mám chuť sa na to vykašlať, ale stále dúfam, že hokkaido, ktorá zabrala celý záhon nakoniec prežije, ak začne opäť svietiť trocha slnka, lebo posledné dni neboli veľmi sľubné. Prvý júlový týždeň, už skoro tradične, patrí včelám. Dovolili sme si pozbierať ich úrodu a naše experimentálno-intuitívny prístup nám priniesol slušnú nádielku, začo včelám opäť ďakujeme. Kým mám jedno očko na malom včelárovi, druhé nepozorne sleduje včelarinu na dvoch úloch, ktoré sa nám nepodarilo rozšíriť, ale napriek tomu sme so zásobami spokojní.

14. august 2019

Hokkaido pomaly zbieram do komôrky, s maslovou tekvicou nemám skúsenosti, ale o chvíľu sa budem vypekať v rúre, aby sme uprostred leta trochu zakúrili v chalupe. Hrozno visí a veľmi pomaly v teplých slnečných lúčoch dozrieva. Večery sú neobvykle daždivé a obávam sa, že pleseň napadne posledné ovocie tohto leta. Na jabloniach a slivkách po minuloročnej nádielke skoro nič nedozrieva. Ostáva nám len hrozno a dozrievajúce černice a maliny. Zbyňkovi sa podaril aj kýblový projekt. Nasadil baklažán a prisadil k nim rajčiny. Malé ľuľky už visia a tešia sa na gril. Na chalupe sme strávili tri dovolenkové týždne a nevieme sa nabažiť letnej pohody a záhrady. Postupne zbierame rajčiny, papriky a uhorky, hoci paprík je menej, zato chilli dozrieva v rôznych farbách.

28. september

Tekvice šalia. Dozrievajú a kvitnú, ťahajú sa po celej záhrade, jedna sa dokonca objavila v skleníku oneskorene a má prvý plod uprostred septembra. Uhorky zbierame v taškách a pred začiatkom októbra zbieram nakladačky, oneskorený projektík, keď sadeničky vyšli až niekde uprostred leta. Na záhrade ostáva ešte zeler a uschnutá slnečnica, ktorej koreň podľahol silnej búrke a vetru. Koniec leta bol neobvykle daždivý, než sme sa spamätali z hrozna už nepozbierame nič, niečo zplesnivelo, niečo oschlo. Začína padať lístie a orechy. Vďaka dažďu sú septembrové maliny veľké a stále chutné.

31.december

Z orechov sme nakoniec veľa nemali, čo nakoniec nie je až taká škoda, ešte máme z minulého roka. Lístie sme pohrabali na kopu pre ježkov, aby mali kde spať, ale najskôr sme si do sýtosti zaskákali, aby sme tú kôpku pekne stlačili. Zbyněk zrotávatoroval políčka. Porýľoval skleník. Ja som pred prvými mrazmi zasadila cesnak. Zeler sme zbierali ešte v decembri do polievky. Dokončila som svoj vysnívaný drevený projekt.  Vyrobila som si drevenú dosku s modrou živicou a tak mám tečúcu rieku priamo v kuchyni. Ale to už záhrada pomaly odpočívala, pár jabĺčok sme uložili do pivnice, tekvice pečieme ešte po vianociach, zakŕmili sme včely a naposledy pokosili trávu. Zdalo sa, že sa hádam budeme aj nudiť, ale nakoniec sme piekli medovníčky, robili všakovaké vianočné ozdoby a s vďakou k záhrade a prírode začali odpočívať.

Prešporský ultra punk

Nikdy sa nám nechcelo ísť na Prešporsky Ultra Trail, 100 kilometrov v okolí Bratislavy znie šialene, 74 kilometrov s prevýšením 2850 metrov už znelo rozumnejšie, teda ultra punkovo a bez fáboriek, len po turistických značkách. Gabko mal o zábavu postarané, prišiel dedo a my sme si išli užívať Prešporok a okolie.

Na štarte bola príjemná zmeska kamarátov, známych aj nováčikov. Štartovali sme na parkovisku už skoro za svetla a v náladičke. Dúbravská hlavica so zbehom do Devína okolo Sandbergu otvorila fotogenické okienko, Zbyněk bol utrhnutý z reťaze rodičovských povinností, fotil vykecával a užíval si krásne ráno. Celkom to šlo, dokonca mi nevadil ani prebeh cez mesto, zlomilo sa to až niekde za Horským Parkom. Chcela som to mať už za sebou. Zbyněk mi naordinoval rodhiolu, rozchodnicu rúžovú.  Adaptogén na posilnenie mysle. Rozchodnica, ktorá sa rozišla s mojím telom. V mysli vznikla mylná predstava, že by som mohla podať určitý bežecký výkon. Telo sa vzbúrilo a odmietalo postupovať podľa týchto šialených predstáv. Telo hlásilo do mozgovej centrály bolesť päty, potom piriformisu, najutajenejšieho, malého, zradného svalu, ktorý sa nedá rozmasírovať. Pred Mariankou nás obehli Vlado s Martinom, ktorý si koniec sezóny užívali vo veľkom rumovom štýle. Dala som na ich radu a pivečkom v Marianke som zaliala neľútostný boj, ktorý rozum a telo so sebou zvádzali na 43 kilometri. A začal beh od šenku k šenku, po stopách behu Lamač-Stupavy,  Beh na Pajštún, Beh Kamzík Baba Kamzík. Občerstovačky začali byť na náš vkus trochu ďaleko, čo vyznieva ako žart, ale pivo v rozostupe 10 až 18 kilometro  rýchlo vyprchalo. Inak čisté obžerstvo, všetkého veľa až sa bolo treba krotiť.

Cesta začala ubiehať a ani Pajštún nebol nejak vyšší, len menšou prekážkou do cieľa. Pod Dračím Hrádkom sme sa skoro ani nezdržiavali, začali sme byť ťahaní prítažlivosťou cieľa. Krtko s Dušanom a partáčkou boli stále nadohľad, až za Bielym krížom zaostali. Neúnavný Vladko s Martinom nám robili spoločnosť skoro celý pretek. No náš silný finiš a chuť na pivo nám nedovolil zastaviť. Ostáť stáť na asfalte 2 – 3 kilometre pred cieľom mohli byť osudovo-betónové. Dobehli sme za 11 hodín, 74 kilometrov nám garmin nakoniec dal s prevýšením 2450 metrov. V cieli už pivo zo Zbyňovaru nebolo (dúfam, že chutilo), ale pilo sa vo veľkom. Toľko narodenín sme nezapili za celý rok, zdá sa, že najlepší ultráci boli narodení v októbri. Užili sme si trať, jedlo, pitie a to všetko s množstvom kamarátov. Ďakujeme za perfektnú októbrovú žúrku.

Javornícka 100, vol.5

Javornícka stovka svietila v mojom kalendári ako jediná stovka v roku. Hoci som pobehovala a trénovala celý rok, zdalo sa mi, že to nebude stačiť, rok 2019 mi nebol naklonený, no priniesol aj novú úroveň tréningu, ktorý som zamerala na väčšiu rovnováhu. Vďaka príprave na triatlon sa okolo mňa šírila neodolateľná vôňa chlóru a na nohách som mala kérky od oleja po bicykli. No na Kysuce a Javorníky som išla už po piaty krát a zdalo sa, že ma nemôže nič zastaviť.

Tešila som sa na stretnutie s kamarátmi, na výbeh, na voľno a do cieľa, kde si spokojne všetci podebatíme, predtým než pôjdeme spať do spacákov na ZŠ Lysá p. Makytou. Všetko sa zdalo byť jednoduché, známe a radostné už od príchdu do telocvične v Čadci. Spánok pred pretekom nie je dôležitý, ráno sa po prechrápanej noci budím s úsmevom na tvári. Otravujem s radostným natešením ešte neprebudené tváre. Kávička a koláčik z bufetu SVK Ultra Trail ma zachránili, lebo som si nestihla kúpiť raňajky.

Ráno bolo neobvykle teplé a takým mal byť celý deň. Slnečný, farebný a veterný. No čo ešte viac si priať. A tu bol celý problém. Všetko vychádzalo, až sa z toho moja hlava nedokázala spamätať. Čeliť stresu je prirodzené, nepohoda ma vytrháva z nudy. Z pozície hrdinky, bojovníčky za moje lepšie ja, ťažím silu a chuť užívať si života. S čím som sa evidentne nedokázala vyrovnať bola pohoda. Pobehovať po Javorníkoch ako radostný hippie mi nesedelo a tak jediné, s čím som mohla začať bojovať, som bola ja sama. Prebudil sa vo mne hádavý jašter, ktorý by sa prehrýzol Freudovou pohovkou ako červ a rozložil jeho teórie na márnivý prach. Okrem toho červa, som bežala sama.

Z dlhej nad Kysucou sa mi zdalo, že postupujem napriek vnútornému boju celkom dobre. Prestala som sledovať hodiny, aby som nenašla ďalšiu zámienku na hádku. Na Semeteši som sa zdržala len nevyhnutnú dobu na dotankovanie a bežala som, čo najrýchlejšie na Portáš, kde ma mal čakať Zbyňek, aby ma zbavil tej jašterivej obludy. Chodiť ma nebavilo, tak som bežala a zdalo sami, že postupujem celkom dobre, hlava začala racionálnejšie uvažovať a telo sa hýbalo vpred už len zo zotrvačnosti. Pomaly som sa začala pripravovať na dlhý hrebeň, ktorý sa v tme natiahne o 3,5 kilometra práve vo chvíli, keď už by som očakávala, že bude Portáš. Tma je záhadná vec a tak isto aj ten hrebeň. Zúfalý pokus o prebehnutie TOHO úseku, sa nepodaril. Smerovník s 3,5 kilometrovou jóbovku ma nezlomil, to až ten ďalší, keď na Portáš ostávalo ešte jeden a pol kilometra som sa skoro rozložila na rašelinu. Na chate som si už pod Zbyňkovým velením dala pohár piva, normálne alkoholického na skľudnenie hormónu. Ani ten nepomohol, za Makytou som už mala toho plné zuby. Znervózňovala ma myšlienk na zjazdovku na Beňadín, denervovalo ma, že tma naťahuje kilometre proti metrickému systému. Neistota, či vôbec dôjdem do cieľa. Tak som toho jaštera vypustila, v tom lese nad Beňadínom, v škreku spolu s akýmisi vtákmi, čo pripomínali opice.

img_0024

Zjazdovka nakoniec nebola taká strašná, blikačka blikala a ešte aj lúky boli behateľné. Nič už však nezvrátilo čas 18:01, v ktorom som dobehla piatykrát do cieľa Javorníckej stopäťky s prevýšením 4480 metrov. V cieli bolo opäť super, my dvaja so Zbyňkom, kamaráti, ich novinky, dojmy a pocity. Tieto akcie sú ako zájsť na pivo po práci. Avšak na pivo treba dobehnúť po trati, o ktorej nikdy nevieš, čo ťa stretne alebo čo ťa vnútorne obnaží. Všetko išlo minulý rok ľahšie. Všetko bolo krajšie, pocity radostnejšie. Ostáva už len poučenie: žiadne pivo netreba brať príliš ľahkovážne a že nech sa rok zdá byť naprd už odpolovice, keď to vzdáš, nemôžeš nad sebou zvíťaziť.

Ponitrianska 100 vol.4

Bežecký kalendár je jasne daný. V polovici septembra ma čakala moja obľúbená Ponitrianska.  Doma sme si prehodili funkcie a tak v týždni pred ponitrianskou brázdim s Gabkom Hainburg a jeho ihriská. V piatok všetko nabalím do auta, Gabkove veci, Gabikine veci, dúfam, že mám všetky svoje veci a v Bratislave len odovzdám kľúč od auta so synom a utekám  na autobus do Nitry, kde mám dohodnutý odvoz do Handlovej. Gabika s drobcom vyrazili na našu chalupu, kde ju nečakane čakala Topoľská desiatka.

V Handlovej utekám na registráciu, ako obvykle stretám kopec známych ľudí, vyzerá to byť na peknú víkendovú žúrku. Potom už len nejaké to pivko a rýchlo spať. Žiaľ, v telocvični sa to málokedy dá a rovnako tomu bolo aj v tomto prípade, kedy kombinácia chrápajúcich a výborne nastavených budíkov (3:30) ma budí z mikrospánkov. Ráno skontrolujem batoh a idem na štart, kde sa maká od samého rána. Ja si z ponuky SVK Ultra volím nie len stovečku cez ospevovane obávaný Tríbeč, ale aj mätový čaj.

img_3468-1

Rado dáva posledné inštrukcie a presúvam sa pred štartovnú bránu.  Odštartované a celá masa sa valí smer Veľký Gríč. Teploty príjemné pomaly sa dostávam na prevádzkovú teplotu. Za Gríčom sa začína prijemne zvlnený terén.  Ani sa nenazdám a som na Jarabej skale, kde je druhá kontrola. Dopĺňam vodu, kolu a tlačím aj chleba, predsa len nás čaká asi najdlhší úsek medzi kontrolami. Na Vtáčnik to síce ide ešte do kopca, ale z Vtáčnik do Veľkého Pola je úsek hriešne behateľný.

img_3471-1

Na kontrole vo Veľkom Poli nás čaká polievka a kopec ďalších dobrôt, ale snažím sa tu netráviť príliš dlho času a vyrážam smer Jedľové Kostoľany. Zachytávam ešte info o sršniom hniezde za Penhýblom, škoda že ho neviem v mysli lokalizovať, spolieham sa, že ho včas zbadám. No bolo to tesné, zbadal som ich, až keď som preliezal strom spadnutý na ceste rovno pri ich hniezde. Skáčem do ľava od hniezda a kričím bežcovi za mnou, aby si dal pozor. Našťastie si ma nevšímali. Nasledujú behatelné úseky a tak si užívam v pokluse, kým sa dá.  Na kontrole mierim rovno do krčmy, kde si okrem piva, dávam ešte minerálku s džúsom. Vonku nás ešte čakajú cestoviny. Ďalší úsek na Skýcov sa snažím pobehnúť, potrebujem trochu zraziť čas, bežím všetko, čo sa bežať dá. Prichádzam na kontrolu a nejak ma začína hnevať žalúdok. Skúšam nápravu kyslými uhorkami.

Dlho sa nezdržujem, ešte ostáva čosi cez 40 km, ďalšia kontrola v sedle Rakyta a už mi ani tie kyslé uhorky nechutia, skúšam pritvrdiť klobásou a chlebom. Nasleduje behateľný úsek pod Javorový vrch. Od neho ma čaká húpačka až na Tríbeč, ozývajú sa jelene, ale nie je čas pokecať, bežím na Tríbeč sám. Na vrchu stretávam skupinu povzbudzovačou a jedného staršieho pána, jeho vzhľad a strapec hrozna pôsobia ako by ho tá povestná trhlina práve vypľula.

img_3474

Stále sa snažím stlačiť čas do ciela, ktorý mi ukazuje garmin, ale už viem že to pod “15 hodín” nestíham. Do Jedlín si idem nohy polámať, tento raz sa neplánujem šetriť. Ďalší úsek je krátky a tak dúfam, že to dám bez čelovky, až na pár zakopnutí v zbehu na Remitáž to celkom ide a tak čelovku vyťahujem až na kontrole. Polievka a radler ma posilnili do ďalšieho úseku. Čaká ma “vertikálna” stena Žibrice a Zobor, u ktorého som úplne zabudol ako vie byť stúpanie naň nekonečné. Ale každý kopec má svoj koniec a o desiatej som na kontrole. Teraz už len rýchlo zbehnúť do ciela, aj keď na tých kameňoch je to umenie sa nezabiť. Pribieham pár minút za Vladom s finálnym časom 15:37, dúfal som v trochu lepší, dnes to nevydalo, ale stále mám čo zlepšovať.  Dávam si naše pivko,  ale nejak nemám náladu popíjať a tak sa odoberám do telocvične. Ráno mi ide vlak o pol siedmej. Okolo pol šiestej vyrážam pešo na stanicu, svalovicu predsa treba rozhýbať. Medzinárodný expres z Nitry do Prahy, ktorý stojí v Uherskom Hradišťi, pripomína skôr prerastenú lokálku, ale svoj účel plní a ja krátko pred desiatou vystupujem v Hradišti, kde ma už čaká celá rodinka. Parádna akcia za mnou aj za Gabikou, máme zase o čom štebotať nad pivkom a plánovať ďalšie závody.

Topolská Osmička vol.2

Dátum sa posunul o týždeň a to bol Zbyňkov pretek v okolí Vtáčnika. Tak som si naplánovala víkend sama s Gabkom na chalupe v Bíloviciach, pozbierať plody skorej jesene a užívať posledné teplé dni. V sobotu ráno sa k  nám pridal dedo a bolo rozhodnuté, že namiesto záhradničenia si pôjdem zamakať do Topolnej na krátky prebeh. Vytiahla som staré, deravé bežecké topánky, niečo na behanie a vyrazilil sme po Gabkovom obednom šlofíku.

Topolská 8, síce nebola 8, ale atmosféra sa nezmenila. Deti a dospelí sa v krásny slnečný deň pozbierali na futbalovom ihrisku v Topolné. Skúsila som prehovoriť Gabka na jeho prvý súťažný beh, ale bol spokojný s nesúťažnou verziou prebehu okolo ihriska. Možno o rok bude stáť aj on na štarte. Kategórie boli od 0-6, 7-10, 11-15, 16-40, 41 a viac. Výkony mladých bežcov a bežkýň boli hodné pozornosti aj kvôli zanieteniu a výkonu, ale hlavne športovému duchu. Boli ohľaduplní, priateľskí a hoci na bedni stáli len najlepší, dokázali, že šport je pre nich viac ako len medaila.

Screen Shot 2019-09-18 at 22.01.37

Krásny výkon podali všetci a ja som sa už nevedela dočkať hlavného behu, 9,5 kilometra s maximálnym prevýšením 11 metrov. Na poslednú chvíľu som zistila, že trať nie je rovnaká ako rok predtým, že je o niečo dlhšia a že bežíme Kněžpolským lesom. Nebol čas na štúdium trate a síce rovinky zrovna neobľubujem, behať hádam viem, tak čakám na odpal. Postavila som sa skôr dozadu, lepšie sa mi rozbieha pomaly. Nikdy neviem ako veľká je konkurencia. Pri jazere sa pomaly ustálim v tempe a predbieham bežcov s nejasnou myšlienkou kam trasa povedie, ale na trati boli dobrovoľníci, ktorí nás navigovali a povzbudzovali. Kňežpolským lesom sme spravili okruh, s občerstvením na zhruba 5 kilometri. Dievča s pripravenou vodou sa blíži ku mne, ale zastavovať nebudem, smädná nie som. Kývam, že ďakujem-neprosím a bežím ďalej. Závod je rýchly, slnko svieti, trať je suchá, krásne podmienky poriadne to rozbaliť. Priemerné tempo 4:50 sa mi páči, držím sa modrého trička pred sebou a verím, že dokážem ešte zrýchliť. Nenechala som sa rozhádzať ani dreveným mostíkom, ktorý sa rozmarne rozhúpal pod mojími nohami. Záverečný úsek je už len späť po asfalte na ihrisko. Neďaleko od cieľa, popíja skupinka slivovicu, provokačne si nalievajú a ponúkajú známych, keďže som cezpoľná, ja som ponuku nedostala. Tak sa ozývam, či by sa aj mne ušlo, v tempe 4:30 min/km, už len z diaľky počujem, že nech sa zastavím. Tak snáď nabudúce, ja si bežím po svoje druhé miesto, ktoré nakoniec podľa kategórii vydalo na prvé. Gabko sa už odo mňa ani nepohol. Dedo mi doniesol pivo, teda nakoniec tri, lebo sa mi nechcelo odchádzať. Za krásny deň v Topolnej ďakujem organizátorom a dobrovoľníkom, že pripravili na jeseň v Topolnej parádny rýchly závod, so športovým duchom pre všetky generácie, ktoré mali chuť sa zapojiť.

Podersdorf Triathlon 2019

Niekde v procese zotavovania ma začali obchádzať chmáry, tvár som si nevedela umyť, vlasy upraviť a o tréningu ani nehovorím. Stupňujúce chmáry som zahnala prihláškou na triatlon na konci augusta. Niekto si kúpi čokoládu, nejaké handry alebo vybrakuje internet. Ja vezmem registračný bič a makám ďalej.

Štyri mesiace od operácie lakťa som sa postavila na štart Olympijského Triatlonu. Mám rada dlhé trate, ale uspokojila som sa s olympijskou vzdialenosťou. 1,5 km plávania, 40 kilometrov bicykel a 10 kilometrov behania. Na prvý triatlon akurát.

img_6641

Podersdorf triatlónom žije celý víkend. Registrácia prebehla hladko, dostala som fľašu miestneho vína, ktorú som ešte neochutnala, je čas Sturmu, tak burčakujeme. Do depa som odviezla všetko potrebné a starostlivo pripravené, hoci som zmeškala začiatok briefingu, o nič som neprišla. Na štarte bolo viac ako 300 triatlétov, nemohla som sa stratiť a našťastie som nič nepoplietla.

Plávanie štartovalo v dvoch vlnách. Najskôr muži a po 10 minutách ženy. Neusiedler See ma maximálnu výšku 1,1 metra, teplota vody bola 25°, žiaden neoprén. Po odpálení začala masová ohmatávačka a kľučkovanie, keďže som sa postavila triezvo na koniec, kým premotivované plavkyne sa postavili na začiatok. Až pri druhej bójke som našla konečne kľud a priestor som si kontrolovala rýchlym pohľadom z vody. Od vlajok, ktoré nám povolovali beh z vody to bolo ešte 300 metrov odhadom. Ani nebolo treba vlajky, prsty hrabli do blata a vedela som, že nemusím plávať. Skočila som niečo ako suchozemského motýlika, ešte dvakrát a už som len bežala. Čo bola makačka rozrážať vodu nohami, keď ma čakal bicykel a do depa treba bežať, lebo nič iné neviem.

Bicykel je najmenej obľúbená disciplína, nie kvôli úrazu, a hoci na cesťáčiku trénujem, nijak zvlášť ho nemilujem. Aj keď si výjazdy nakoniec užívam, tak možno je to láska, ale taká nejaká tŕnistá.

Miesto v depe som našla ľahko a kým som si dávala vaflu s medom, pripínala som si číslo, prilbu a topánky. Ani neviem ako a už som nasadala za depovou čiarou na bicykel. Niekde na 5 kilometri sme sa otáčali a išli sme späť, prekvapilo ma koľko atlétov je ešte za mnou. Tak som dupla na kufry (kto vie vie, a kto nevie tak do pedálov) a išla si užívať okruh. Pri Apletone sa mi oživili spomienky na 24 Stunden Burgenland, čo je 120 kilometrový beh okolo Neusiedler See s prevýšením 300 metrov, hrozná nuda, ale boli sme, dali sme.

Cesty pre pretek boli zčasti uzatvorené a preto mi nič nebránilo trochu to rozbaliť. Priemerka 29km/h nie je nič svetoborné, ale dokázala som obehnúť aj nejakých ľudí a nerátam tých na horákoch, čo boli asi dvaja, ale aj tak pre nich utrpenie. Všetko išlo strašne rýchlo, 40 kilometrov za mnou, zoskočila som z bicykla, obula si bežecké topánky a vyrazila na posledných 10 kilometrov v dvoch okruhoch.

Teda 2,5 kilometra tam, späť, tam a späť. Na beh som si verila najviac a najviac som pohorela. Chytili ma hrozné kŕče v bruchu, slnko pieklo nenormálne a ja som rovinu išla 6:50. Na chvíľočku som sa zastavila pri chlapcoch, čo mi veľmi pomohlo sa rozobrať a poskladať. Hoci som zvyšné kilometre zrýchlila na 5:50 už som nedokázala dať pod hodinu. Za top osvieženie by mal dostať chlapík zo záhrady metál, ktorý veľkoryso sprchoval tých, ktorí mali záujem. To bola jediná rozkoš a dokázala ma vždy posunúť o kus ďalej. Triatlon som tak dokončila za 3:00:26. Celkom spokojná. Zbyněk mi kúpil pivká a užívala som si zvyšok dňa. Bolo to krátke a ruka ma podržala, teda nesklamala a duša nepraskla, bo vymieňať by som ju nemala ako. A aj som veru  jedného predbiehala,  drtil plášť až na karbón. Asi to nakoniec zvládol. Dobre bolo, zážitok pekný a Podersdorf je super, ale hrozná rovina. A chlapci moji boli úžasní, ako inak.

img_6648

100 MKMK

Jednoduchá skratka ktorá v sebe skrýva nečakaný zážitok aj tak sa dá opísať táto akcia. Keď som sa o nej pred pár rokmi dozvedel prvý krát, prišla mi predstava mojej účasti niekde v oblasti SCI-FI a tu je rok 2019 a ja stojím na jej štarte. Posledný týždeň už len odpočívame na chalupe a ja sa snažím čo najviac si oddýchnuť. V piatok už len domáca pohoda a potom len “výlet” do Chtelnice, kde sa lúčim s Gabikou a Gabkom ich čaká víkend na chalupe a mňa motanie po Karpatoch.

Do telocvične prichádzame medzi prvými a tak si rýchlo odbavím registráciu a už len odpočívať do štartu máme 4 hodiny. S blížiacim sa štartom sa telocvičňa rýchlo plní a tak zo spánku už nič nebude. Nevadí obliekam sa, balím si dropbagy a batoh a už ide Slavo svoju inštruktážnu reč. Počúvam ho len na pol ucha väčšinu podstatného viem, predpoveď počasia je tiež priaznivá. Posledné dažde ustali v Karpatoch krátko pred štartom a minimálne sobota má byť pod mrakom a návrat horúčav máme očakávať až v nedeľu okolo obeda. Skoro do bodky to sedelo.

IMG295

S blížiacou sa desiatou hodinou sa presúvame pred telocvičňu. Z diaľky sa ozýva hluk kolotočov a hlasnej hudby. Našťastie ním po štarte rýchlo prebiehame a už stúpame nocou smerom k Výtoku. V doline je príjemne ale tempo sa mi na všetky tri trate zdá trochu prehnané, ale zatiaľ sa ho držím. Zvoľňujem až keď sa dostanem do kopcov nad Brezovou.  Ide sa mi dobre a tak si držím tempo. Pridáva sa ku mne Maťo, ale ten ide najkratšiu trať a tak trochu zneistím či by som predsa len nemal zvoľniť. Prvá kontrola v Hradišti pod Vrátnom. Dopĺňam colu a vodu v malých fľaškách a dávam si nejaké sladké drobnosti. Čaká nás úsek na Rozbehy(ďalšia živá kontrola), Bukovú a Záruby. Tesne za kontrolu na Rozbehoch si musím odskočiť a potom mám problém dohnať Martina. Až na kontrole v Jahodníku zisťujem že kvôli malému zablúdeniu bol celý čas za mnou.  Plán som mal byť tu do 6 – tej. To sa my nakoniec aj podarilo. Po výbornej rajčinovej polievke sa vydávam na ďalšiu časť. Čaká ma Čierna skala a za ňou také chuťovky ako Vápenna a Vysoká a to ešte ani netuším aké prekvapenie v sebe skrýva Petrklín.

IMG299

Tempo si držíme stále dobré, príjemné bežateľné klesania striedajú dlhé stúpania a jediné čo nám oddeľuje jednotlivé úseky trasy sú občerstvovačky. Na Vápenej sa lúčime s bežcami C – kovej trate. Za Vápennou čaká asi najnáročnejšie stúpanie celej 210-ky, teda aspoň mne tak pripadá cesta cez Petrklín. Na vrchole neodolám a štverám sa po rebríku aj na rozhľadňu. Za Petrklínom nás čaká trochu boj s rúbaniskom na ceste a nekonečná cesta na kontrolu na Vývrat. Tu sa musíme riadne dotankovať, pretože nás čaká úsek dlhý skoro 30 km bez občerstvovačky ak nepočítam vodu na Čermáku. V stúpaniach sa snažím držať svižné tempo a na rovinách a v klesaniach čo najviac bežať. Pred kontrolou pod Medveďou skalou neodoláme s Jarom občerstveniu Bernardom v miestnej krčme. Škoda že som nevedel o tých pivných špeciáloch ktoré Majci priniesol na kontrolu asi by som sa zariadil inak ale snáď nabudúce. Pokračujeme ďalej v trojici, ciel je jasný čo najďalej za svetla. Nakoniec nás tma núti vytiahnuť čelovky krátko za Doľanmi.

IMG300

Úsek do Smoleníc mi príde nekonečný a aj únava z prejdených kilometrov robí svoje a tak tu ideme výrazne pomalšie. V ponuke tu majú aj kura z ryžou a tak neodolám a za chvíľu už je vo mne. Čaká nás úsek cez Naháč(Mŕtva kontrola) Katarínku a Dobru vodu na Výtok. Dostávame ešte varovanie na medveďa okolo Dobrej vody, našťastie pre nás ho nestretneme. Po trase chytám sem tam mikro spánky a tak sa snažím aspoň trochu bežať, celkom to pomáha. Pred Dobrou Vodou sa nám už rozvidnelo a tak dobiehame na kontrolu vo Výtoku bez čeloviek. Odtiaľto nás čaká kolečko cez Bradlo a potom “už len” záverečný zbeh do Chtelnice.  Dostávame upozornenie že je kontrola pri rozhľadni, žiaľ nás ani nenapadne že k rozhľadni na Klenovej pôjdeme dole kopcom, nevadí nakoniec ju nachádzame, aj keď nás to stálo dobrú pol hodinu. V klesaní do Brezovej sa utrhnem a bežím až kým neprídem k stúpaniu na Bradlo. Za Bradlom nešťastne miniem občerstvovačku  ale mám to cca 17 km spať na kontrolu na Výtok a tak dúfam že mi voda bude stačiť. Žiaľ nestačila a ja v Pustej vsi už snorím kde by som dotankoval.  Slnko to spustilo naplno a do toho chýbajúca voda ma upne dostali a tak viacmennej kráčam až k starej horárni pred rázcestím Malá Klenová kde na mňa “volá” stará studňa. čosi vypijem čosi doplním do flašky a bežím na poslednú živú kontrolu pred cieľom

IMG_3364

Osadenstvo ma víta a ponúka všetko možné ja si dávam Pivo a kyslé uhorky a dávam sa na posledný úsek do Chtelnice. Kde sa dá bežím inak kráčam, tesne pred Chtelnicou v borovicovom lese ma ovalí teplý fén. Ďalej už len zbeh cez lúku a pomaly klusám dedinou do cieľa. Pribieham ku škole a tu zrazu sa predo mnou objavuje Gabika s Gabkom a hlasno ma povzbudzujú nielen teraz ale aj celý pretek ma Gabika podporovala SMS-kami. Výsledný čas 40:39 nie je úplne to čo by som si predstavoval (plán bol pod 40 hodín), ale konečné 9 miesto je super. To čo mi pred pár rokmi prišlo nepredstaviteľné sa mi teraz podarilo a návykové je to ako droga že až uvažujem o tom že sem prídem aj o rok.

IMG_3369

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.