Moja siedma účasť na Lazovej stovke, ak nerátam jednu Covidovú self-supported, sa blíži. V piatok po práci vyražam na klasický road trip smer Prašník – RS Dúbrava. Tentokrát to beriem cez Záhorie so zastávkou v Prievaloch na pivo v Sandorfe. Pivo však beriem len fliaškové a pokračujem ďalej. V stredisku už je dosť rušno, a tak rýchlo parkujem, aby som mal v aute rovinu na spanie. Dávam si večeru a pivko zo Sandorfu a idem sa zaregistrovať. Po registrácii si dám ešte jedno pivo a idem spať.

Ráno ma prebúdzajú svetlá áut bežcov, čo si dopriali luxus spánku doma v posteli, ale čas štartu sa blíži a tak sa chystám a s dropbagom v ruke idem na štart. Prichádzam práve včas, sotva ho dám na kupu, už je odštartované. Som síce medzi poslednými, ale rýchlo sa posúvam dopredu. Nad Lopúšnou dolinou ma zastihne brieždenie.

Na kontrole “Bradlo” sme krátko pred jej oficiálnym otvorením, ale “švédske stoly” sú už nachystané, a tak hádžem do seba pár drobností a pokračujem ďalej smer Podbranč. Trasa je rovnaká ako po minulé roky. Na kontrole Podbranč by mala byť Gabika s Gabkom, len ich najprv nikde nevidím, až zrazu zbadám za rohom Gabka. Dávam si nealkoholické pivo a sušienku a lúčim sa s kontrolou, ďalší cieľ – Vrbovce.

Ide sa mi na počudovanie stále dosť dobre, a tak do Vrboviec prichádzam pred jedenástou. Dávam si len tekutiny. Stále nie som hladný a úprimne sa už teším na polievku vo Filipovskom. Tu nám Slavo zariadil viacmenej “cestný úsek” a s cedulkami o sklone a dĺžke stúpania mám pocit ako na cyklotrenažéroch. Snažím sa čo najviac využiť relatívne dobrej behateľnosti tejto časti, aby som si zlepšil priemerku. Konečne Filipovské a vysnívaná polievka. Rýchlo ju zjem, doplním tekutiny a fičím ďalej smer Javorina.

Tento úsek ma asi najviac vytrápil. Sotva sa vlečiem, a keď na Javorine stretávam môj support tím, tak sa mi skoro ani nechce ďalej. Nakoniec ma ale namotivujú a ja si pomaly klusám do Cetuny.

Tam si doprajem jedno čapované a slaninu a môžeme vyraziť ďalej spoločne s Danom. On síce len kráča, ale ja musím za ním občas aj pobehnúť. Nakoniec dolu kopcom do Višnoveho sa mi ho podarí aj rozbehnúť. Za Višnovým nás čakajú krásne singletracky až skoro po Veľký Plesivec. Užívame si pomalý západ slnka, ale až po poslednú kontrolu to ide stále bez čelovky. V Šípkovom už len kofola a môžeme sa vidať na posledný úsek.

Tu to Slavo nostalgicky poňal cez Vrbové, ale okrem tej nostalgie samotná trať nestojí za veľa, a tak som rád, keď sa vymotáme z Vrbového a okolo priehrady zamierime k poslednému stúpaniu. Za ním už len rovinka a zbeh rozjazdenou lesnou cestou a sme v cieli, tentokrát s výsledným časom 17:28. Sice o 8 minút horší čas ako minule, ale inak maximálna spokojnosť. Tam už len kofola a pár slov s kamarátmi a môžem sa vidať na cestu domov lemovanú lesnou zverou.

Májové prebehy patria Strážovským vrchom. Kopce pomaľované roznymi odtieňmi zelenej, listnáče s ihličnanmi, lúky plné voňavých bylín a to všetko na 50kilometroch s prevýšením 2500 metrov. Noc pred štartom som mohla trochu viac pospať, ale nie som askét, ani bohvieaký atlét, tak som si užívala s kamarátmi pekný piatkový večer pri vínku.

Tak trochu to bolo poznať od samého rána. Ale prestalo pršať, chlapci ma zaviezli na štart a moju priepustku v kopcoch mi nemohlo nič pokaziť. No jedine, žeby mi nenaskočila navigácia, to som úplne stratená. A keď sa má čo pokaziť, to sa rado pokazí. Po dvoch-troch kilometroch som musela budíky trochu preklikať, lebo mi nechceli ukazovať smer. Trať poznám, ale za rok sa môže v našich kopcoch veľa zmeniť, alebo aj celé lesy možu zmiznúť. Našťastie nezmizli, krásne sa zelenajú nad Trenčianskymi Teplicami, kde bol štart aj cieľ. Príjemné počasie, žiaden dážď ani spaľujúce slnko, to sa mi bude cupkať. Zuzka mi po štarte vraví, že som asi vo forme, a mne ďalších 10kilometrov máta v hlave, či neprepaľujem. Keď ma v stúpaní na Baske došla, aspoň sme trochu pokecali, potiahli ma aj po hrebeni ešte kus, ale nemohla som ich ľahúčke tempo ustáť. Len som ich sledovala, ako sa vzďalujú a ja môžem opäť trochu rozjímať osamote. Do druhej občerstvovačky k bufetu Partizán, ma trápili kŕče v lýtkach a to som si nechcela ani predstaviť, ako budem stúpať na Vápeč a ešte aj bez palíc. Na občerstvovačke som si zobrala magnézium a nejaké bublinky, ale neostalo mi bohvieako lepšie. Tak len pokorne a v tichu mi trebalo na Vápeč vystúpať. Niekde mi palice naozaj chýbali, inde mi aspoň zbytočne nezavadzali. A keďže myseľ je programovateľná, tak som sa presvedčila, že bez palíc mi to predsa len ide lepšie, do kopca na prd, ale zvyšné úseky zľahúčka. Čo bola požičaná mantra od Zuzky. Na Vápeči som si urobila dôkazovú fotku, radšej dve, lebo vždy tam je niekoho riť, taká tam býva tlačenka. A hybaj do Poruby.

Na tretej, poslednej občerstvovačke bola kempovacia stolička, do ktorej som sa nachvíľu zložila. Zlatí dobrovoľníci vraj, či mi netreba voľačo. Netreba, vyzerám asi úboho, ale som v pohode. Tak som radšej suché, slané TUC dožula poklusom do posledného 15 kilometrového úseku. Jooj, tento úsek nemám rada, ale kódovací program na túto obernudu fungoval. Vedela som, čo ma čaká, zľahúčka som bežala, čo sa behať dalo, a odchodila kopce. V osamení, až som sa bála, že som posledný človek na trati. Veľmi príjemný les, krásne mohutné buky, jemné behateľné vlnky, ale hrozná otrava. No v Tepliciach opäť akcia ku dňu matiek zaplnila námestie, čo bolo počuť aj v lese nad mestom. Dobehla som s Gabkom, a dokonca o 22 minút rýchlejšie ako minulý rok. Plán bol zabehnúť 50tku pod osem hodín. Podarilo sa, hoci len o dve minúty. Ale bolo pivečko, boli kamaráti a bolo mi opäť fantasticky. Akcia SVK Ultra Trail sú top, stále pribúdajú noví bežci, ale ostávajú aj tí starí známi. A za to som vďačná, že ich mám kde stretnúť.

Prišli sme sa zaregistrovať ráno do Sokolovne, kde bola ozaj len hŕstka ľudí. Štart bol rozdelený podľa dĺžky trate. 25 kilometrový okruh s prevýšením 540 m štartoval o 11 hodine. Snažila som sa presvedčiť Zbyňka, či by si predsa len nepredĺžil pohyb v prírode, čerstvo pocukrovanej novembrovým snehom. No chlapský soplík neoblbneš, raz je zelenší, odporúčania odborníkov radia kľud a nohy v teple alebo maximálne desať kilometrov s prevýšením 160m.

Pred jedenástou sme sa išli schladiť pod slavobránu Morkovského biku, triatlonu a najnovšie aj behu. Morkovice-Slížany sú svojím športovým zanietením preslávený. Na štart som sa postavila so známym z ultrabehov a ďalšou skupinkou bežcov. V celkovom počte 15 kúskov. Bolo jasné, že budem posledná, ale všetko nasvedčovalo tomu, že to bude zábava. Bežala okrem mňa ešte jedna žena. No mala také dlhé nohy a rýchle tempo, že sme si ledva popriali veľa zdaru.

Ušli mi samozrejme všetci, trať mala byť dobre značená a ja som sa s veľkým kľudom zverila do rúk organizátorského značenia v absolútne neznámom prostredí. Teda až na okolie Kleštenca, ktorý poznám z cestného bickykla na Morkovském triatlonu. Po šiestich kilometroch sa zjavil stolík s dobrotami a dvaja dobrodejovia, ktorým som len zakývala a išla som naháňať skupinku chrtov. Tým ako veľmi som nezorientovaná a stratím sa aj vo vlastnej záhrade, som celú dobu netušila, kde vlastne som, bola to len zasnežená trať, miestami klzká na spevnenej ceste a poprepletaná tak, aby som čarovný stolík stretla ešte dva krát. Ale to som už nepohrdla karbohydrátmi, čo mi tam nechali 25tkári a keďže toho neostalo veľa predpokladám, že sa cez občerstvovačku prehnali kobylky z desaťkilometrovej trati, ktorá štartovala o 12tej.

Trať bola značená perfektne, dostala som sa do cieľa za 2:38 minút. Zbyněk svoju desinu zdolal za krásnych 50 minút, 5 v kategórii s 11minútami na celkového víťaza. Ja som dobehla posledná, prvá v kategórii a druhá žena. V areáli mali zapálený oheň a trochu sa mi aj z moravskej slivovice ušlo, aj spoločnosť zahriala na duši. Akcia nečakane zasnežená a úplne na jednotku.

Kedysi dávno, keď ultra na Slovensku bol ťažký punk, bol Beh Strážovskými vrchmi. Dnes je to Strážovská 50 a chrti, ktorí obsadia pódium v mužskej a ženskej kategóri sú už mimo môjho chápania. Prebehnúť 50 kilometrov s prevýšením 2500 metrov v čase pod päť hodín je veľká frajerina.

Ja som išla pochopiteľne pomalšie, veď treba sa aj pokochať a okrem toho na tohtoročné ultra sa ešte len ladím. Vymysleli sme si opäť nejaké somarinky na tento rok, tak nám treba potrénovať, ideálne v slovenských kopcoch a v spoločnosti kamarátov. Na štarte sa zišli samé legendy, s ktorými sme ešte na bánovskú stovečku zaspomínali, borci, ktorí prekonávajú neuveriteľné časové rekordy a vôbec okolo 200 účastníkov, ktorí keď chceli mohli ostať v cieli na pivo, kofolu, no skrátka po hromade bez odstupu a pod jednou strechou. Štartovali sme za sľubného mrholenia, ktoré nakoniec za Trenčianskymi Teplicami ustalo. Už ťažšie sa dalo ustáť blato po dvojnohom stáde natešených bežcov. Ale bahníčko vystriedali omšenské lúky, hmla sa pomaly stratila do údolia a na Baske začalo vysvecovať slniečko. Stúpala som sama v tichu, spoločnosť som nevyhľadávala len som si veselo ťapkala. Teda nebolo to vždy úplne veselé, keď som videla ako ma niekto takmer rovnakým tempom obieha a mizne v ďialke, zdanlivo bez väčšiho úsilia. Ľudia zrýchleviavajú.

Na Homôlku som dobehla už takmer bez vody, tak som sa len rýchlo dotankovala, ale zdržiavala som sa minimálne. Na päťdesiatke sa neradno vykecávať, všetko sa počíta. Hor sa na Vápeč. Išlo to tak nejak samé, bez reptania, čo je čudné bo ja keď kopec ešte len tuším, mám hmlu pred očami, ale čo sa nedá odbehať stále sa dá odchodiť. Fotka na Vápeči s výhľadom a lýtkami ostatných účastníkov, lebo sa nás tam vela zišlo. Do Hornej Poruby to už išlo samé, ani čo by som zabudla, že ešte 15 kilometrov do Trenčianskych Teplíc. A veru zabudla. Aj na tie kopčeky som zabudla, tak mi treba, veď mi Zbyněk nostalgicky vravel, že je to nekonečný úsek. Pff. No a bol. Stále som len čakala na siluetu jeleňa, čo sa tam kedysi týčila, ani jeleň, ani cieľ. Ušami som sa snažila zachytiť ruch kúpeľného mesta, nič len ticho lesa a predo mnou rovnako utrápený účastník. Jeleňa som nevidela, ale zato ma Zbyňek prekvapil. Spolu sme si zabehli záverečný kilometrík, ja na pivo a on len ako môj odvoz, že na deň matiek, nech si to užijem. Zlatíčko. Do cieľa som prišla za 8:20 minút, slušná priepustka. Tak aj pivečko bolo, aj kamaráti zlatí a organizátorom opäť vďaka, nielenže ich radi vidíme, ale vždy sa máme ešte na čo tešiť.

Keď chorobné čísla rastú a okresy sa farbia, na trati tradičnej javorníckej stovky sa čísla skracujú, lístie je opäť vymaľované jesenou paletou od Moneta. Zo stovky je tento rok 57, ale hlavne, že bežíme a že sa má kto o nás postarať. Lebo vybehnúť sa dá skoro vždy, ale stretnúť bandu dobrovoľníkov, organizátorov, kamarátov to sa oplatí zažiť na jeseň v Javorníkoch. Začiatkom októbra oslavujem, teda normálne neoslavujem, ale okrúhliny by sa mali. Tak nejak ma tie čísla desili, ale potom som sa stala ironmanom a ten sa predsa nebojí ani Hulka. Budem k veku jemne arogantná a neviazaná ako Stark a nechala som si do cieľa doviesť šampaňské na oslavu.

Dohodli sme sa s Jankou na stratégii. Teda ja som stratégiu len predstierala, Janka si vybudovala takú kondičku, že som jej nemala šancu stíhať, čo mi samozrejme ukázala hneď v prvom kopci. Vyštartovali sme z Vysokej nad Kysucou a išli druhú polovicu klasickej J100. Nestihli sme ešte ani poriadne klebetiť a už bola fuč. Lenže ja nemám nič nabehané tento rok, tak mi to vôbec nevadilo. Pomaly sme sa rozbiehali s jej parťákom Kuškom, keď sa zrazu objavila Janka uprostred nejakého kopčeka za Melocíkom. Vraj sme jej chýbali.

Hoci som sa snažila udržiavať s nimi krok, či skok, títo fatranci sú proste tento rok lepšie vytrénovaní. Terén je prudko behateľný, aj tak by sme si nepokecali. Ale kým oni v Makove na občerstvovačke papkali koláče, ja som si dala len colu, kus snickers a vyrazili sme po známej asfaltke smer Fran. Veľmi rýchla trať. Udržiavala som s nimi tempo v družnom rozhovore, ale prišiel väčší kopec a už ich opäť nebolo. Na trati sa objavili akési dievky v bielych tričkách. Hromadná turistika, tuším pať kilometrov vraveli, a že to je veru nič moc. Vraj len na pivo idú. Dievčatá vy ste moja krvná skupina, no ale mňa dnes čakajú iné bublinky, tak čau a na zdravie. Na Frane, koho opäť nevidím? Parťáci moji, že by sme ten krásny hrebeň od Javorníka po Kohútku išli zdolať spolu? Než sme stihli prebrať deti a ich úspechy, už boli preč, niekde za Malým Javorníkom. Ale tu som už doma, to je moje ihrisko.Tento raz ceduľa Portáš nebola ničím desivým, len normálna informácia štandardného metrického systému. Žiadne naťahovačky a prieťahy. Voila a je tu Portáš. No trebalo ísť až na Javorku. Čakali ma pri záchranároch. Lenže nikto z nás neumieral, ba naopak všetci sme cítili cieľovú príťažlivosť.

Krkosteny a Papajské sedlo naozaj nemám rada, veď tam mi aj zase ušli, ale už je to len kúsok na Beňadín. Teda Makyta najskôr, ale aj tam som prišla v kochacej nálade, unesená z jesene. Na Beňadíne ma vítal Gabko a všetci a náladička taká, že radšej ostať, ale ten úsek od Pasekov po žltej mám veľmi rada. Suché trávy, málo prechodené chodníky. Tak hybaj, vyzerá, že by som mohla mať aj celkom dôstojný čas. Celú cestu som budíky ignorovala, ukazovali mi len navigáciu. Skúsila som pridať, natiahnuť krok a už nič nešetriť. Ten kamenistý zbeh do Lysej je utrpenie, ale nohy nebudem tento týždeň potrebovať a ako hovoríme u nás, my máme silný finiš ako hovado.
V cieli som bola 7 minút za Jankou v čase 8:12, 57 kilometrov a 2300 výškových metrov. Bublinky boli, kamaráti boli, perfektne zorganizované a veselo bolo. Za toto veľká vďaka organizátorom. Majú okolo seba skvelých ľudí a vždy ich radi stretneme.

Grossglockner Ultra Trail 2021

Opäť jeden z restou korony. Presunuté štartovné na GGUT z minulého roka nezapasovalo do termínovky úplne ideálne. Mne štartovné podarovalo SVK Ultra Trail a Zbyněk sa pridal z čistého masochizmu.Počasie býva nestále a dokončiť tento ultra trail je veľmi rizikové. Ale aj tak sme si trúfali na dlhšie trate. Prišli sme si pozrieť, čo sme v roku 2015 nemohli dokončiť, kvôli búrke.

Do Kaprunu sme vyštartovali deň vopred, povozili sa na lanovke, dali si pivko so Stanom a Janom, tých čakala len 50tka, tým bolo hej, tí mali ruku hore. Večer sme už len sledovali ako sa nad Kaprunom čerti ženili. O týchto čertovských búrkach mali najlepšiu vedomosť samotní organizátori. Kým ja som si nebola istá, či vôbec mám štartovať, Zbyněk nedočkavo sledoval predpoveď počasia ako aj organizátorské hlásenie. Nakoniec prišlo rozhodnutie. 110 km hlavný pretek skrátili na 80 kilometrov a spojili ho s OTT 84. Štart presunuli na 04:00 a stiahli trať z najvyšších kopcov v záverečných kilometroch a teda sa do cieľa malo bežať viac menej údolím.

V deň preteku sme sa zobudili o 01:30 do dažďa. Autobus odchádzal o druhej v noci a veru sa nám nechcelo ísť mokrým do autobusu, ale len čo sme vyšli von prestalo pršať a bola celkom príjmná noc. Štartu nakoniec nič nebránilo. Prvé stúpanie na Rudolfshütte sme išli v tradičnom vláčiku až do svitania. Veľkorysá občerstvovačka s polievkou hneď po jeden a pol hodinke stúpania veľmi prekvapila. Zbyněk sa trocha zdržal ja som išla ďalej k vrcholu Kalser Tauern 2515 m.n.m. Aj tak ma v zbehu dobehne, hoci aj s plným pupkom. Zbeh bol skalistý a nekonečný. Niektorých účastníkov bolo treba prosiť, aby ma pustili, ale nakoniec som Zbyňka dobehla aby som sa s ním rozlúčila. Bežalo sa mi dobre, ale jemu ešte lepšie, zbytočne by sa zdržiaval, ak nás má chytiť búrka, nech beží čo najďalej. Nachvíľu sme sa opäť stretli, lebo neodolal čapovanému nealko Franziskaneru z neoficiálnej občerstvovačky pár kilometrov pred Kalsom. Potom mi zase ubzikol.

Do Kalsu som prišla v takej pohode, že sa mi to nechcelo ani veriť. Zbyněk sa ešte dokrmoval a tak sme vyrazili spolu. 10 kilometrov hore. Dlhých slnečných desať kilometrov stúpania. Na oblohe ani náznak búrky a moje vízie o predčasnom konci z dôvodu búrok sa rozplynuli ako mráčok, čo nachvíľu prekryl horské slnko. V polovici stúpania som Zbyňka prepustila. Každý sme si išli svoje a hoci sa mi nešlo zle jeho tempo som nemala šancu udržať. Keď už som si myslela, že by mohol byť koniec nejaký dobrák ma po anglicky povzbudil. Only 3km to the top. Och ty moja dobrota. To je celá večnosť. Nikto ma neobiehal, ako to v kopcoch zvyčajne býva, tak som sa nenechala vytočiť a dorazila som stále v celkom dobrom rozpoložení na Berger Törl 2651 m.n.m. Privítali ma horskáči, ale Zbyněk už letel do doliny. Zbeh bol veľmi pekný, okolo miznúcich ľadových políčok. Zbyněk si pomáhal šmykom po zadku, ostal mokrý ako sa na správnu sánkovačku patrí. Slnko hrialo, veď vysuší.

V zbehu boli roztrúsení ďalší horskáči, pre istotu. Nasledujúca zastávka Grossglockner Haus. Tu mi už dochádzala energia. Na priehrade mi Zbyněk volá ako to vidím. Vidím to biedne, ale povzbudzuje ma, že mám stále dobrý čas. Skrátené časové brány stíham s predstihom, ale chuť už nemám. Zbyněk sa ponúkol, že ma počká, ale zbytočne by sa zdržiaval posielam ho preč. Na Grossglockner Haus som si kúpila pivo a nechávam si čas na rozmyslenie. Nejaký krajan ma presviedča nech sa vzchopím a idem ďalej. Nechce sa mi ísť do ďalšieho stúpania. Akýsi chalanko sa pýta na autobus a vraj odchádza za chvíľu, sadám do neho a Zbyňkov boj budem sledovať online.

Zbyněk vyrazil do sedla Untere Pfadlscharte, posledný veľký kopček. Snehové polia do Fuschu v zbehu, chce zlyžovať, ale lyže neboli v povinej výbave, aj keď možno mačky by sa hodili, natiahnuté laná sú skôr na ozdobu.

Pomaly pribúdajú 55tkári a zdá sa, že na poslednej kontrole ho spláchne búrka, na ktorú som toľko čakala. Pokračoval vo vetrovke, kompletne mokrý, trailik začína byť pekne rozbahnený, ale finiš je nadosah.

V tuneli pred cieľom ešte chytá halušku, že ho niekto obieha. Pridáva a končí tento 80 kilomtrový trail v čase 16:04 o ôsmej večer. Účty s GGUT si Zbyněk vybavil, čaká nás len relax pri mori.