Lamač – Stupava beh starej školy

Beh starej školy je naša jesenná klasika od 2011. Návrat v tomto roku bol neistý, Gabko mal dva a pol mesiaca a ja som trénovala skromne. So Zbyňkom sme si našli systém striedania pri drobčekovi a výbehoch, aby sme boli obaja spokojní a ani jeden z nás úplne nezblbol. Môj týždenný objem sa pohybuje okolo 40 kilometrov, striedanie kopcov a rovinky s kočíkom. Pri večernom tréningu s čelovkou namierenou niekam ku hviezdam som sa rozhodla, že to chcem skúsiť, aj keby to bolo len o prežití.

IMG_0789

V sobotu ráno som sa zobudila s určitým vzrušením, ktoré mi pri posledných organizovaných behoch veľmi chýbalo. Rutina sa stratila a mne sa obligátne šero pochybností prečo to robím, rozplynulo v čistej radosti. Logisticky bolo treba hlavne zvládnuť Gabka, jeho spánok, jeho kŕmenie a až potom som mohla pomýšľať na štart, ktorý tradične odštartoval výstrelom v Lamači. Vybehlo okolo 170 bežcov a jedna malá dušička. Od pôrodu vykurujem akosi efektívnejšie, a.k.a potím sa jak prase preto som sa neobávala pri 9 stupňoch ostať v krátkom tričku, deň mal byť slnečný a ja som s ľahkosťou vybehla na 18 kilometrovú trať. Ostala som vzadu, bez spoločnosti s pár ľuďmi za chrbtom. Na Kačín som vybehla rýchlejšie ako som si myslela, trať sa nádherne vlnila a radosť striedala obavy, či vydržím až dokonca. Pred Pánovou lúkou som sa ešte viac rozletela,  aby som sa v stúpaní na lúku úplne spálila. Nohy mi oťaželi a hlava to nechcela pochopiť, že treba makať ďalej. Cítila som sa ako ťahač s nechutným nákladom, čo má bez pohonu ešte veľa kilometrov pred sebou. L-S je čistý punk, beh starej školy, kde sa o vás nikto nestará počas trate, nie ste servisovaný, je len na vás ako to odbehnete. Našťastie som mala pri sebe hroznový cukor, ktorý som schrúmala, aby som sa pri prechode na žltú značku smerujúcu do Stupavy, trochu oklepala a znova rozbehla, len ten náklad nechcel povoliť a tak som ťažké nohy ťahala síce vpred, ale len tak ledabolo, aby sa nepovedalo, že som to neodbehla. Aj najmenšie stúpanie ma akosi tlačilo opačným smerom, a ani zbehy neboli o lietaní, ako som si myslela. Značenie som nesledovala, veď predo mnou bežia spolubojovníci, tak načo. Orientačne nie som zdatná, ale predsa mi len napadlo, že ten zbeh trvá oproti iným rokom akosi dlho, a ani tie domy tu predtým neboli a vôbec mali by sme tam už každú chvíľu byť. Zmätene sme skupinka troch ľudí pobehovali niekde po parku a pýtali sa na penzión s cieľom.  Kam som nakoniec dorazila s horším časom ako som dúfala, ale spokojná, že návrat na bežecké podujatia sa podaril. Dobehla som z druhého konca, než sa očakávalo, ale aj tak dobre, Zbyněk ma aspoň ušetril fotky plnej trápenia, on totiž čakal v lese na správnej strane, na rozdiel odomňa. Mohlo to byť lepšie, ale mohla som aj ostať doma na zadku a zožierať sa, že na pobehovanie ešte nemám. Trochu som sa obávala, aby som Gabkovi na celý deň neznechutila mliečny bar, ale je to malý pažrút, jemu nevadí snáď nič, tváril sa spokojne, hlavne, že je mamina v cieli.

L

bežecké paralely

Tretí trimester prebiehal ako letná dovolenka, len ťažkopádnejšia. Objemy som prestala rátať, preplávala som sa teplom, najčastejšie v jazere pri chalupe, ale pohojdala som Gabka sem tam aj na kraulovej vlne v bazéne. Užívali sme si dovolenku v záhrade, na horách aj doma. Dokonca sa mi zdá, že sa mi kondička zlepšila a do kopca na Weisses Kreuz som nedychčala, vďaka tomu, že sa chlapča posunulo nižšie k východu, uvoľnil sa priestor pre bránicu začalo sa mi dýchať lepšie a aj žiť. Veľa som čítala a užívala si voľné dni s kamarátmi na záhrade, kde sme pripravovali letné špeciality na grile.

Drobček sa konečne narodil a nám začal nevídaný závod, ultra na takej trati, ktorú sme ešte ani jeden neabsolvovali niečo ako etapový závod, kde cieľ nepoznáme a ani najbližší bod, tušíme nejaké etapové méty, ale ako a či sa k nim dostaneme ostáva v nedohľadne. Ultrabeh je dobrá príprava na starostlivosť o dieťa v mnohých paralelách. Niektoré závody sa začínajú ránom, keď vstávate v preplnenej telocvični, alebo vonku zo spacáku alebo na inom nepohodlnom mieste, keď noc nebola sladká prechádzka snovým údolím, len bezútešný pokus aspoň pár hodín, minút prespať a byť schopný postaviť sa ráno na štart. Noci s drobčekom sa veľmi podobajú tým nociam, až na to, že ráno sa nezaoberáte myšlienkou, prečo to robím, ale zaradíte automat a vstávate, keď je treba, budík už dávno nepotrebujem, vstávam na zaklopanie do mliečneho baru, keď Gabko hladno mľaská z postieľky a čaká na svoj nápoj.

 

Deň sa rozbieha pozvoľne, ako trať každej stovky, netreba prepáliť začiatok, deň s drobcom môže byť dlhý, náročný alebo úplna pohoda, záleží od pripravenosti, nastavenia a tak trochu aj od počasia, ako na každej stovke. Ja som nastavená, že noc už nedospím, ale poučená z predchádzajúcich dní, viem, že, keď sa mi naskytne možnosť občerstvovačky po trati, neodbijem ju kolou a čokoládou, ale poriadne sa nafutrujem, len čo to bude možné. Prípadne poprosím Zbyňka, aby niečo ukoristil po ceste. Občerstvovačky bývajú tri, raňajky zvládame všetci traja spolu, jedlo do seba skôr hádžeme, kávu popíjame samozrejme bezkofeinovú, nechceme doma naspeedovaného Kiliana. Obed, hlavná občerstvovačka sa výrazne zlepšuje každou etapou. Zo začiatku som zajedala čokoládu čokoládou, zaháňala únavu banánami, a táto zblúdila cesta viedla do pekla. Teraz využívam plody záhrady, cukiny, rajčiny, hokaidda a varím si narýchlo polievky, ktoré jedávam z taniera len cez víkendy. Hrnčeková polievka je praktickejšia aj z hľadiska potreby ísť obluhovať do mliečneho baru, alebo náhlom pohybe do priestoru, odkiaľ sa ozývajú ponosy na osamelosť a odložený pocit synáčika. A večera? Ani neviem, Zbyněk príde domov, ide si zabehať alebo sa ideme spolu prejsť, Gabko v šatke nádherne odpočíva a my máme čas na rodičovské dišputy, prípadne sa zasnívame, kam, kto a ako by sme išli behať, čo je v termínovke a vôbec len také plány. Jáj, večera. Pri každom dlhšom behu dobre padne pivko, a tak nie je to iné ani večer po celom kolotoči, keď naposledy otvorím mliečny bar, Zbyněk mi nachystá nealko pivo a uložíme Gabka spať. Sú aj také závody, ktoré začínajú do noci. Noc je tak o niečo dlhšia a plná nástrah. Veľakrát som Zbyňka obdivovala pri nočných pochodoch jeho spací režim. Spí idúc vpred. Na prvej Malofatranskej ešte v 2013, vôbec netuší ako sa dostal od Rotundy na Kýčeru. Stav spánku v chode vecí, som si osvojila pri nočnom vstávaní. Mozog funguje v základnom režime, zložité funkcie vypnuté, ostáva starostlivosť o malého človiečika. Ľudské plemä, ktoré sa ani po roku života nie je schopné postaviť na vlastné nohy, kým žriebä vstane za pár minút, človeka treba po pôrode donosiť a tak sa Gabko nosí, veď má ešte čas, pred  jeho dlhým závodom sa treba dobre zregenerovať a potom uvidíme, kam sa rozbehne.

Malofatranská 100 vol.V

Po dobrom začiatku roka kedy ma tréning vyslovene bavil sa celé moje nastavenie akosi prevrátilo. Chuť vybehnúť klesá geometrickou radou a aj akcie, ktoré som mal v pláne ma už akosi nelákajú ako predtým. Miesto toho, aby som sa z nich tešil, idem na ne s obavami či ich vôbec fyzicky zvládnem. Na Lazovke to bolo ešte v pohode, na Hochkonigmanovi  som sa posledných 30 km vyslovene trápil a aj preto som na MF100 išiel s obavami a s myšlienkou, či som to nemal radšej zmeniť na 50-ku. Ale piatok nadišiel a my sme pri centre Terchovec auto naložené pivom zo Zbyňovarne. Hlad a smäd ideme uhasiť na Vŕšky, pivo síce fajn, ale obsluha a jedlo nikdy viac.

 

Rýchlo spať vyložiť sudy s naším pivom do cieľa a potom sa už len veget. Spíme klasicky pod strechou vonku ako posledné 4 roky. Ráno síce ešte neprší, ale s blížiacim sa štartom sa počasie mení a prichádza vyslovene lejak, mnohí sa schovávame pod prístreškom trhovcov. Minútu pred štartom sa pomaly presúvam na štartovnú líniu, veď aj tak budem mokrý až za ušami, ale ostatným sa nejak nechce a mnohí ostávajú pod prístreškom aj po odštartovaní preteku 40 až 50 minút. Trasu prvej polovice poznám z minulého roka a tak GPS ostáva schované. Dážď už síce postupne uberá na intenzite, ale trať sa medzičasom zmenila na bahenné kúpele. Do kopca to ešte ide, ale dolu kopcom je to jedna veľká šmykľavka a treba dávať pozor na každý jeden krok.

IMG_4613

Na prvej živej kontrole vo Vrátnej sa dozvedám, že sa Rozsutec tento rok nekoná vraj kvôli bleskom. Verím, že keď tadiaľ bežali prvý to vyzeralo inak ale keď som sa tam dostal ja, tak už vysvecovalo slnko. Za Rozsutcom sa vraciame na tradičnú trasu šmykľavkou dole zo Stohu a ďalej cez Poludňový Grúň, smer chata pod Chlebom. Tam ma už čaká Gabika, ktorá mi ako minulý rok robí support, a hlavne si užíva krásy hrebeňa s malým drobcom v bruchu. Bola vždy na blízku, ak by som to chcel vzdať na 50 kilometri. Tento rok, aj vďaka počasiu, 100vku nevdzávam, ide sa mi dobre, a je to moja posledná stovka aspoň v tomto roku.

IMG_4617

Z Lipovca sa cesta uberá po asfalte do Vrútok a potom hurá na Minčol. Novinku z minulého ročníka si v mysli porovnávam z predchádzajúcimi alternatívami, ale nejako nevidím rozdiel a hlavne sa výstup snažím mať čo najskorej za sebou. Na Minčole sa mi naskytá pohľad na celý hrebeň Lúčanskej Fatry aj s jej posledným bodom Kľakom. Ale teraz je pre mňa prioritou dojsť na Martinské hoľe za svetla.

IMG_1237

To sa mi nakoniec aj darí, ale ďalej už pokračujem s čelovkou. Užívam si nočnú samotu a iba občas vidím svetlá predo mnou, ktoré mi udávajú smer. Trať je vcelku pohodová, až na pár strmých úsekov. Noc si užívam sám, trasa je príjemne zvlnená ani príliš strmé stúpania, ani klesania až na Hnilickú Kyčeru. Jedinou mojou starosťou je či, na mňa spoza kríkov niekde nevybehne medveď a tak si radšej pre sebe stále čosi pospevujem. Našťastie zbeh z Kýčery nie je taký mokrý a tak bez pádu prichádzam na poslednú živú kontrolu. Tam mi chýba záchrana v podobe melóna a s ostatných vecí si neviem vybrať a tak radšej vyrážam na posledný úsek. Na tom ma dobieha spánkový deficit a mení ma na riadnu mátohu. Len s obtiažmi sa posúvam dopredu a pod Kľakom sadám na peň, aby som si aspoň trochu zdriemol pred finálnym stúpaním. Moc to nepomohlo, ale je to len kopec a aj ten má svoj vrchol z neho sa snažím čo najrýchlejšie dole, kde už ma čaká Gabika a klasickým pokrikom ma povzbudzuje k behu. Plán dôjsť po tretí krát MF100 som mal pod 24 hodín, no nakoniec sa stopky zastavujú na čase 25:05 tak možno nabudúce.

Hochkönigman 2017

Druhý tohtoročný pretek alebo tiež posledná dovolenka vo dvojici, ak nepočítame pravidelné víkendy na chalupe. Výber penzionu bol rýchly a jediné, čo sme cez fotky nemohli tušiť, bol pach, ktorý sa šíril celým údolím, kravský aromat, hustý aromat.  Na druhý deň, po raňajkách, vyrážame na obhliadku Mariam Almu. Mestečko žije prípravami na Hochkönigmana, ale my s mapou v ruke vyrážame radšej do kopcov. Aby sme ušetrili čas a aj trochu energie, volíme výstup lanovkou do výšky 1.500 mnm na menší okruh lesom. Až na penzióne zisťujem, že sme si prešli krátku časť zajtrajšieho preteku. Počas výletu nás zastihne ľahký dážď, ktorý je príjemným osviežením obzvlášť v zostupe pomedzi všade prítomné kravy.

IMG_1096

Piatok o polnoci je štart. Na registráciu sa vyberáme krátko pred jedenástou doobeda a tak máme čas si ešte obzrieť úvodný kilometer trate. Trať začína stúpaním, mizne v serpentínkach lesom a pokračuje na zjazdovke nad Maria Almom. Túto časť ocením až v noci, keď sa otvára úžasný pohlaď do doliny. Na registráciu som sa vybral aj s celou povinnou výbavou, čo sa však dodatočne ukázalo ako zbytočné kedže nikto nič nekontroluje. Poobede odchádzame vegetovať na penzión, času máme dosť a až do desiatej len ležíme v posteli. O desiatej večer len rýchlo nahádžem veci do batoha, oblečiem sa a som pripravený vypočuť si aktuálne správy o počasí na brífingu. Ten sa naťahuje a tak nám neostáva veľa času pred štartom. Vstup do priestoru štartu podmieňuje kontrola povinnej výbavy, aspoň sa môžem pochváliť mojími novými nepremokavými nohavicami, nad ktorými krútila hlavou aj predavačka, vraj was für eine blöde Idee. Kontrola prebieha štýlom.. Has du Stirn Lampe – ja; Has du Handy – ja und Waser? – in Rucsack, Prima komt rein .. moc sa s tým neserú ale pre istotu ťahám povinnú výbavu celým pretekom, čo keď si zmyslia ma kontrolovať niekde v polovici trate. O polnoci je odštartované a prvé kilometre príjemne ubiehajú. Všade sa váľajú kravy a asi z toho svetla čeloviek nadobudli pocit, že už začal ďalší deň a prežúvajú svoje polnočné raňajky, alebo neskorú večeru do svojich štyroch žalúdkov.

IMG_1122

Prvá občerstvovačka je naplánovaná na 12 km v obci Hinterthall. Limit je tri hodiny našťastie mám rezervu 40 minút nezdržujem sa dlho zatiaľ ani netreba len vodu a ionťák a pokračujeme na Königswegg popod masív Hochkönig. Trasa spočiatku stúpa aby prešla do príjemného single tracku, na ktorom kilometre pribúdajú samé. Ešte pred druhou kontrolou ma zastihol úsvit, odkladám čelovku. Na ďalšej kontrole  si zvyšujem náskok na limit o ďalšiu hodinu. V zbeh do Mühlbachu sa ponáhlam,  na 40 km ma čaká Gabika, je sedem hodín ráno.

IMG_1131

Z Mühlbachu sa trať, aničoby otáčala a oblúkom nás viedla smerom do cieľa. Stúpanie  popri lanovke mi dáva zabrať a slnko začína pražiť do chrumkava.  Našťastie je všade dosť prameňov a tak o vodu nie je núdza. Ďalšia kontrola sa nachádza v Dientne na nej ma opäť čaká Gabika a jedno nealko pivo. Konečne máme aj polievku, pre istotu dávam radšej dva krát. Občerstvenie je slabšie a na výber nie je toho veľa. Keď organizátor  vidí, že si dávam pivo,  prináša mi ďalšie. Neodmietam, aj keď zase len nealko.

IMG_1139

Z Dientnu nás čaká 30 km a najvyšší bod preteku okolo 2.100 mnm, to najlepšie na koniec.  Slnko udiera plnou silou, a ja sa len pomaly vlečiem a ďakujem za každý mráčik, ktorý aspoň na chvíľu zatieni slnko. Keď sa konečne dostanem na hrebeň, len v hĺbi duše dúfam, že to čo vidím, nebudem musieť aj prejsť. Žiaľ, som sa mýlil, v skratke mi “posledných” 30 km trvalo bezmála 7 hodín cestou sme mali najvyšší bod Hundstein s chatou Statzerhaus, kde ma na kontrole zachránili jedným chladeným nealkom. Inak to bolo čisté utrpenie, s jediným želaním, nech sa trasa stočí do údolia, ale to by bolo príliš jednoduché.  Jedinou útechou sú prekrásne výhľady na Zell am See a Kaprun s masívom Grossglockneru.

IMG_1143

V poslednom zbehu sa snažím aspoň trochu nahnať čas, aby som došiel  pod 19 hodín, čo sa mi  nakoniec aj podarilo.  Do cieľa prebieham námestíčkom Maria Almu, ľudia tlieskajú a ja viem, že som si to zaslúžil, v cieli ma čaká Gabika, čapovaný Stiegel, finisherská fotografia pred plagátom B’jakového preteku.

IMG_1136

Suma sumárum, parádny pretek, na ktorý som asi nemal úplne ideálne natrénované, čo sa prejavilo aj na výslednom čase ,ale mám také tušenie že sme tu neboli naposledy.

potulky tehotenstvom

Pomaly sa mi v štrnástom týžndni vracia vôňa a aj chuť do varenia a pečenia. Croisssanty, ktoré som nám upiekla jedno studené sobotné ráno zahriali na duši a ešte dodnes by Zbyněk písal o nich básne, ale nepíše, lebo má radšej vtipy. Život je tak o niečo veselší.

Objem kilometrov z bežného týždňa sa znížil o 30%, bez možnosti dlhého behu. Rýchlosť je limitovaná pulsom a teda som bežecký pochôdzkár nocou. Okresaný tréning je vidieť hlavne na váhe. Do bežeckej bundy sa pomaly nezmestím a zima nekončí. Zašli sme si teda na nákupy do Decathlonu. Bundička proti vetru, ľahko zbaliteľná za pár eur. Zobrala som mužskú veľkosť, Zbyněk prípadne využije, keď ja už nebudem môcť. Vzala som aj ľahkú turistickú obuv.  Zníženú bežeckú kilometráž nahrádzam chôdzou kamkoľvke a aj do schodov. Keď ich zoderiem, 11 Eur mi nebude ľúto. Počet nastúpaných poschodí ako aj ujdených krokov mi meria milovaný Fenix 3. Kým ráno šumia za schodiskovými dverami kancelárie, ľudia pijú svoju druhú kávu, prekopávajú sa desiatkami emailov a šedivejú ja pomaly a v tichosti stúpam na dvadsiate piate poschodie. Krok po kroku každé ráno stúpam na Žíhľavný grúň, kto bol na Kysuckej stovke pozná, kto nie predstaví si akýkoľvek kopec zo stoviek.

A kým Zbyněk sa rozplýva od radosti zo zlepšujúcej sa kondície a nabehanom objeme, ja sa teším, keď mám na konci dňa aspoň 30 poschodí a 10.000 krokov, plus štyrikrát za týždeň výbeh do lesa alebo do polí. Gravid jógou začínam týždeň, každý pondelok sa stretneme na hodine, trochu naťahovania, po celom víkende v záhrade, pôsobí blahodárne. Len jedno sa stále neviem naučiť. Ako sa mám šetriť. Teda, znie to jednoducho, nohy na stôl a… Neviem obsedieť. Keď sa vyjasnilo a rozkvitlo všetko vôkol, vyrazila som na bicykli do práce. Nedávno som tých istých 16 kilometrov odbehla pri priemerke 06:05, povedzme keď fúkalo, čo je zhruba 1:35 plus mínus, záleží, či išiel so mnou aj Zbyňek, lebo na posledných piatich kilometroch od domu sme sa zvykli v lete zastaviť na pšeničné orosené. Na bicykli mi cesta z práce domov trvala 1:28. Bola som taká unavená, protivietor silnel a nakoniec prišla rana. Okolo mňa pozvoľna prebehol človek. Obehol ma bežec. Chcela som ho predbehnúť a zakričať, že stovku behom zvládnem pod 16hodín, sotva by mi to uveril a vôbec, v blúzke a bielych topánočkách by mi neuveril, že bicyklujem až do Hainburgu. Keď som konečne dorazila domov, neskutočne ma bolel zadok, ani som sa neobťažovala vyzliecť, zaspala som prikrytá dekou na dve hodiny, so slinkou na vankúši. Už sa mi na bicykli nechce ísť ani do obchdou. Tak zas len chodím a sem-tam niečo pobehnem. Napríklad na Javorinu, obzrieť Holubyho chatu, keď sa tam na Lazovke nedostanem. Alebo na Jamské pleso. Kedysi sme medzi návštevami na východe vybehli na Rysy, tentorok aspoň na Jamské pleso z Troch Studničiek.

A keď nechodím, tak kopkám v záhrade. Tu niečo vyplejem, tam pokopem, keď už je vypleté, pokopané tak zasadím trébars reďkvičky a keď už je vypleté, pokopané a zasadené, tak ešte dosadím špenát, kaleráb, doložíme včelám rámiky a obzeráme včelstvo s dymákom v ruke. A v pondelok v šavasáne počuť tiché chrápanie na hodine jógy. Únava ma nakoniec dostala, miernu teplotu a bolesť hrdla som sa snažila zraziť paralenom a konečne odpočinkom. Bábätkám sa má vraj spievať, ja môžem spustiť niečo od Barryho White, môj hlas je zrovna tak sexi chrapľavý. Takže sa teraz hlavne učím odpočívať. Na konci druhého semestra už nehovorím, že si idem zabehať, kadencia nemá zelené bodky a teda už aj garmin sa nemilosrdne červená bodkami chôdze. Chodím a zbieram bylinky po lese, alebo energiu po celom dni v práci. Cítim sa výborne, a pomaly sa obzerám po bežeckom kočíku, hoci ešte nemáme ani dupačky.

Lazová stovka 2017

Pivko  na desiaty ročník legendárnej Lazovky sme stihli navariť v predstihu, našej účasti tak nič nebránilo.  S narazením výčapu sme odšťartovali večernú party. Po prvom pohári sme sa vytratili, pred punkovým nocľahom na karimatke v telocvični sme dali prednosť kľudnému penziónu na brehu vodnej nádrže Čerenec. Ráno pred štartom kontrolujeme ešte osadenstvo telocvične a výčap. Zdá sa, že chutilo.

IMG_1014

Ranný chlad ma ženie dopredu, ale zase nie príliš, aby som to neprepálil, známa trasa mi dáva istotu dobrého rozloženia síl. Žiaľ, príde zrada v podobe častí na Podbranč a z neho pekne cez kopček do Vrboviec. Lazovka je klasická česká asfaltovka, ale zato behateľná.  Vo Vrbovciach padlo prvé pivo, nechladené Svijany, chlieb s masťou a cibuľou. Očakávam stúpanie, ale omyl sa dostavuje hneď po opustení občerstvovačky, keď väčšina bežcov vyráža akýmsi divným smerom. Nič sa nedá robiť namiesto lesa, polia a potoky.  Krátke stúpanie a následný zbeh k veternému mlynu v Kuželově. Tu sa mi rozjasnieva, viem kde som a teším sa na ďalšiu kontrolu, kde bude Gabika. Aj preto sa mi ide akosi lepšie, rýchlejšie. Dávam si len polievku a jedno nealko na ostatné ani nepozerám,  mením si tričká za suché a dávam sa do pohybu smer Veľká Javorina a Holubyho chata. Tesne nad “Megovkou” začína pomaly smokliť aby sa to postupne zmenilo na sneh z daždom. Vyťahujem pončo a keď ho už konečne dostanem na seba uvedomujem si ako je na prd.  Bez rukávov vám žiaden igelit nepomôže, niekde výrobcovia urobili chybu. No, neostáva nič iné len pokračovať.  Veľmi pomaly stúpam a všetci ma obiehajú. Prichádzam k besiedke, kde pod strechou balím pončo do batohu a vyťahujem “membránovku”. Keď nebudem suchý, aspoň nech ma neprefukuje. Cestou mi začína škvŕkať v bruchu. To som asi podcenil. Zachraňuje ma aspoň vrecko s medom z vlastných zásob. V poslednom stúpaní už myslím na čaj s rumom, ktorý si doprajem a doplním vývarom. Stovku si treba vedieť užívať.

Pri hodovaní na Holubyho chate, počúvam okolie, niektorí to plánujú zabaliť a poniektorí už riešia taxík. Spomeniem si na Kysuckú, Malofatranskú a možno sa vo mne ozve skrblík, ktorý nechce platiť taxikárovy a radšej sa rýchlo zdvíham než ma premôže blbá nálada. Keď vyrazím z chaty na chvíľu si spomeniem na Martinské hole a Rotundu o polnoci na MF100. Pohyb je jediná záchrana, zakaždých okolností.  Zaraďujem bežecké prvky, aj sa mi zdá, že bežím akosi ľahšie než v prvej polovici, síce terén dole skôr pripomína šmykľavku, ale čo, aj to je len pohyb a aspoň si vynahradím absenciu poriadnej lyžovačky. Ešte pred Cetunou sa roztrhla obloha a ukazuje sa azúro.

Od Javoriny je trasa rovnaká, akú si pamätám a tak viem, čo si kde môžem dovoliť a snažím sa pridať.  Na kopci ROH ma príjemne prekvapí tajná občerstvovačka v podaní “Páleník” family s výbornej ponuky si vyberám kávu a ďalšiu rundu Rumu alebo Umu? Na pána. Ide sa mi zas o poznanie ľahšie. Rýchlo prebieham Lubinu, Hrušové a stále dúfam že do Višňového prídem ešte bez čelovky. To sa mi už nepodarí a na kontrole pod Vaďovským vrchom ju vyťahujem aj pre vlastnú bezpečnosť aby som sa v zbehu nerozpľaštil v bahennom kúpeli. Pribieham na kontrolu, kde panuje skvelá atmosféra, rum tu mením za Jacka Danielsa a pár porcií skvelej slaniny doplnenej soľou a už sa teším na záverečnú pasáž, singláč až na “Veľkého Plešivca”, ktorého sme dávno premenovali  na “Prašivca”, si vlastne celkom užívam.

IMG_1029Predčasne som sa tešil, na čistý zbeh, ale Jack je ešte so mnou a čerpám energiu z jeho zlatej sily. Dokonca sa snažím aj do kopca pobehnúť. Cesta do Šípkového, po iné roky blativá, je tento rok nakoniec príjemne porastená trávou a tak cez pole krásne bežím. V Šípkovom ma prekvapí posledná živá kontrola. Dostávam pečiatku a po pohári kofoly sa porúčam, predsa len ma už Gabika čaká v cieli a nechcem sa zbytočne zdržovať. Ešte dostávam možnosť voľby, do Vrbového poľom alebo po ceste. Logicky vyberám po ceste,  blata bolo už dosť. Prichádzam spokojný do cieľa ešte pred polnocou s časom 17:15 a už ma tam nejakú hodinu čaká Gabika v družnej debate s Honzom, tak si dávam len malé pivko a padáme do penziónu do postele. A keď si to tak spätne uvedomujem, zdá sa mi akoby to počasie zintenzívnilo samotný zážitok z tejto akcie.

 

Dnes sa hľadá ultra

na margo spokojnosti Lazovky.  O Lazovke samotnej neskôr.

Každou jednou účasťou hľadáme niečo na tom ultra, Adam hľadá objektívom, inokedy vlastnou hlavou na trati. Aj my hľadáme, strácame sa v lese, nachádzame seba, prekonávame nástrahy počasia alebo vlastnej slabosti. No, nehľadáme odpoveď na dne organizátorskeho prázdneho taniera s chlebom od masti.

Teraz, keď nemôžem behať, v pozícii lotosového kvetu ticho závidim Zbyňkovi, ako sa sťažka dvíha z kresla a so stuhnutými nohami si ide po zaslúžené pivo. Spomínam na veľa akcií, ktorých sme sa zúčastnili, na prvé ráno na stovke, s oparom a novým dňom pred nami, spomínam na mokré nohy, ktoré som 120 kilometrov zabárala do kysuckého snehu zas a znova, kvôli jedinému. Cieľu? Koncu? Začiatku niečoho mystického? Ani neviem prečo, ale potom sedím s Honzom na zemi a smejeme sa spolu na historkách z ciest, z ultra, zo spoločných akcií a ja si utieram tajne slzy v pološere lebo sa mi za tým všetkým cnie. Ale ani jedna slza smiechu alebo nostalgie nepadla za smietku jedla, ktoré sme nedostali, alebo ktorá sa nám neušla. Za každý jeden zážitok som vďačná predovšetkým organizátorom, že majú chuť obetovať kopec času na úkor aj niektorých nevďačných duší, ktoré sa dožadujú dotazníka spokojnosti. Súhlasím, s diplomom o prekonaní vlastnej slabosti a zdolaní trate,  odovzdávať dotazníka spokojnosti organizátora s výkonom jednotlivých účastníkov. Posúdenie jeho výkonu, pripravenosť na trať, dodržiavanie pravidiel a etiky bežca na trati. Za nesplnenie stanoveného percentuálneho limitu, výlúčenie účastníka do odvolania, prípadne s možnosťou nápravy po polroku.

Som vďačná za bežeckú aj dobrovoľnícku činnosť, spoznávam nových ľudí a vytvárame novú históriu. S nimi z vás opadáva stres a rastie dobrá nálada. Nie ste si istí, či všetko klapne k spokojnosti všetkých, ale v závere ste radi, že ste to prežili.

Punkáči, nevzdávajme to a skúsme sa vyrovnať predovšetkým sami so sebou a zabaviť sa s ostatnými na trati, aj keď nie sme servisovaní ako závodníci formule 1 v pitsope.  Pri hľadaní ultra môže prdnúť šľacha, žalúdok alebo niekomu v bedni, ale s trochou veľkorysosti a pokory nájdeme na tom ultra viac ako len kus žvanca.

 

iné potulky

V októbri som dostala nové Fénixy 3, v garmin kalendári som tak získala záznamy o dĺžke kroku, intenzite tréningu, VO2 Max a s hrudným pásom som zažívala opätovné zblíženia. Nie vždy sme si rozumeli, ale behalo sa nám spolu dobre. Na kopček za domom vybieham najradšej, pri dobrej kondícii som na vŕšku za 33 minút pri priemernej tepovej frekvencii 150-170 úderov. No ku konci roka, keď sa kondícia mala zlepšovať, som najrýchlejšie vybehla za 37 minút, s prechodom do chôdze niekde v poslednej tretine. Nasledujúce dni som volila výbeh do polí, žiadne kopce len rovinka. Hrudným snímačom som chytala mimozemské signály, inak si 209 úderov za minútu neviem vysvetliť. V podprsenke začalo byť akosi tesno, tak som hrudný pás radšej nechávala doma. Spomalila som, a aj keď som do kopca viac chodila ako behala, les je moja radosť a nenechala som si beh znechutiť. Radosť sa   dokonca znásobila. Najskôr som upodozrievala anémiu, že sa vracia a nasadila som viac železa. Podozrenie sa rozplynulo po  pozitívnom teste a ja som v  kopcoch začala premýšľať o tréningu v tehotenstve. Skúsila som sa poradiť s internetom, najskôr v materskom jazyku. No stránky pre tehotné sú odstrašujúce svojim farebným stvárenením, jazykom mentálne slabších jedincov a radami, ktoré chcete veriť, že sa šíria internetom zo srandy. Skúsila som angličtinu aj nemčinu a výsledky začali byť o niečo uspokojivejšie. No niektoré stránky s americkou doménou sú presne ako výsledky volieb, naznačujú vznik slabomyseľného národa.

Nakoniec som to vzdala. Doktor nenamietal na bežeckú záťaž nič, ale on si ani o káve nemyslí, že by mohla nejak zvlášť škodiť. A tak skúšam na sebe počas nasledujúcich mesiacov, čo znesieme. Riadim sa opäť pulzom, lebo to je zatiaľ jediný signál, ktorý dostávam.  Viac chodím ako bežím, ale doma hlásim, že si idem zabehať. V konečnom dôsledku polovicu vždy odbehnem. Okrem toho si neviem zvyknúť na slovo joggovať alebo poklusávať. A tak behám, najradšej v Adidas Kanadie, kedysi s goratexom, dnes už po goratexe nie je ani stopy, ale sú pevné, nie je mi v nich zima, lebo nohy mi mrznú, akoby telo prekrvovalo len oblasť brušnú. Do letovej fázy sa s nimi nedostanem, aby som bola fér, váhou topánky to nebude. A čo neodbehnem, aspoň odchodím. Fenix 3 mi prináša pravidelné záznamy o nachodených krokoch,  a teda nesledujem len objem kilometrov alebo prevýšenie, ale akúkoľvek pohybovú aktivitu. Nazačiatku, v prvých týždňoch nevedomého tehotenstva, sme vyrazili na skialpy. A to bol posledný lyžiarsky víkend sezóny. V záznamoch mi ostáva 30-40 kilometrov v bežeckých teniskách. Priemerná rýchlosť 8 až 9 minút na kilometer, podľa toho, aký strmý je kopec alebo ako  veľmi je zľadovatelý povrch. V kalendári máme stále poznačené ultra, len nie trail, ako po iné roky, ale ultrazvuk. Srdcom ostávame stovkári, no ja sa k stovke blížim, akurát pulzom. Pri meraní tlaku, ktorý ostáva nízky ma šokuje pulz, 78 v kľude. Pri pohybovej aktivite je  140 tepov odporúčaná maximálna hranica v tehotenstve. Ja sa na stodvadsať dostnem poľahky, len čo zistím, že už nemám marhuľový jogurt. No pohybujú sa medzi nami aj také budúce matky, ktoré zvládnu ťažký tréning až do piateho mesiaca, ja som v prvom trimestri a snažím sa hýbať tak, aby mi ostala radosť zo života a kontakt s prírodou. Svieži a ľadový pocit z behu v bielej krajine je nádherná predohra k jedlu bez výčitiek, a teda nie len to. 😛

Stravu nekomplikujem, keďže som 17 rokov vegetarián, respektív 7 rokov pescetarián, stravujem sa zdravo a pestro (nie od slova pesce). Míňam letné zásoby z mrazničky, plnej domácich potravín zo záhrady, predovšetkým tých zelených. Strukoviny a vajcia sú v kurze, teda vajcia sú naozaj  jednotka. Bylinky ostávajú v komôrke. Majú svoju čarovnú moc, ktorú v tehotenstve nechcem riskovať od stimulácie maternice až po nebezpečné látky, ktoré blokujú účinky progesterónu, napríklad milovaná dobromyseľ. Ostávam verná len šípkovému čaju, baze a lipe. Ale čaj vlastne nepijem už vôbec.

Chýba mi dáviaci reflex. Dobrá vec, keď behám stovky, väčšinu potravín tak dokážem udržať v tele, od občerstvovačky po občerstvovačku. Intuitívne jem, čo mi chutí a čo si telo pýta, rozumieme si zdá sa dobre, žiadna potrava sa zatiaľ nepýtala von. Ale prišla som o čuch, jedlo z milosrdnosti necítim, aspoň nie intenzívne.  Mäso stále smrdí a čerstvo vyúdené klobásky  od otca v komore nemôžu visieť, ale chýba mi radosť pri varení, nemám nos, nemám chuť stáť hodinu pri hrncoch. Ostáva mi len neurčitý hnusný pocit, ktorý neviem zahnať ani vodou. Nevadí, zatiaľ je všetko, zdá sa, v poriadku. Zbyněk trénuje a ja ostávam v pohybe, objem naberáme obaja, len každý niekde inde.

Zápisky Mičurínov 3

19. február 2017

Chceli by sme chystať prvé priesady, ale sneh v záhrade nás brzdí. Prestávame dúfať, že parenisko zahájime v prvé marcové dni. Zima sa nám zdá dlhá a neústupná. Aj vinič sme strihali na snehu.  Dúfame, že  mladé hlavy viniča prežili holomrazy do -15° v posledné dni minulého roka, keďže snežiť začalo až v januári. Záhrada začala naozaj odpočívať pod desaťcentimetrovou pokrývkou, ktorá sa drží aj posledné februárové dni. Ďateľ nám od hladu vyďobal dve veľké diery do úľa, sám sa do vnútra nemohol dostať, no radi by sa prišli ponúknúť sýkorky. Zbyňek obe diery elegantne zakryl latkami a nám neostávalo nič, len čakať na prvé prelety včiel, či vôbec nejaké prežili. Sme úzkostliví a ustarostení, domáce zvieratá sme ešte nemali a veľmi nám na chlpatých včielkách záleží. Cez vianočné sviatky som v studenej dielni s kladivom a vŕtačkou majstrovala nové rámiky do úľov. Zbyněk mi pripravil muster a s dôverou mi zveril nebezpečné nástroje. Nehet na ukazováku mi konečne začína odrastať, ale toto zranenie mám z inej voľnochvíle. Pri príprave triesok som si sekerou jemne zaťala do prsta. Také rany sa hoja rýchlo, ostatne časom pribudnú nové.

03. marec 2017

Tak predsa len, sme v záhrade a pracujeme v prvých ozajstných lúčoch slnka. Zbyněk rýľoval už len v krátkom tričku, ale vzduch je chladný, hoci slniečko príjemne hreje. Včely lietajú a pri prvej zbežnej prehliadke včelstiev sa zdajú pri sile, hlavne dvojka prezimovala v zdraví, doďobaná jednotka je o niečo v menšom počte, ale všetko teraz záleží od matky. Do krmítka sme im dali medové cesto, ich prvé kŕmenie. V parenisku sú už šaláty a redkvičky, rovnako tak aj skleník som prekyprila a nasadila prvé semiačka, skôr než prídu papriky a rajčiny.

 

 

 

Cesnak začína vystrkovať svoje zelené rožky a onedlho môžem čakať na prvú jarnú cibuľku, ktorú som sadila prvý marcový víkend. Cesnak, čo sme sadili zo semiačka minulý rok sa objavuje v záhone a bude ho treba opatrne pretrhať od buriny. A aby sme záhradu pripravili na výsadbu investovali sme do novej hračky. Rotavátorom Zbyněk prekypril aj vinohrad, kam plánujeme zasadiť rajčiny. Semiačka už sú zasadené a prvé rastlinky čakáme o pár týždňov,  uvidíme ako sa nám tentorok bude dariť a či budeme ospevovať vinohradnícke rajčiny. Naše plány na ďalší rok v záhrade začínajú mať jasné obrysy, plánujeme a tešíme sa na veľa práce, driny a radosti, ktorú nám prináša naša zem.

 

 

 

02. apríl 2017

V priebehu troch dní rozkvitli stromy, zlaté kríky a všetko obletujú neúnavné včielky. Teplota cez víkend vystúpila k letným výšinám, 21°C. Pri úprave záhradných tratí nás obletujú čmeliaky, tak aj tento rok dúfame, že majú svoje hniezdo v našich starých múroch. Ríbezľovú alej sme okopali a zahnojili krasvkým hnojom, teda granulami.  Našli sme ešte narýchlo miesto pre dva nové stromy. Vysnívala som si mandľovník, aj kvôli kvetom pre včely a aj kvôli plodom, pre nás, obsahujú užitočné minerály a oleje. Uvidíme, či sa im bude dariť v našom kraji neďaleko vinohradu, ktorý Zbyněk nie len preryl rotavátorom, ale aj vyviazal v prvý aprílový víkend. Do riadkov som zatiaľ za pomoci Zbyňka a jeho pekelných strojov zasadila mrkvu, druhý hrášok a priesady kalerábov.

 

 

 

Cibuľa a cesnak už krásne vytvorili zástupy zelených cíbikov. Minulý rok na jar, sme zasadili cesnak zo semiačka a tento rok, keď sa objavil v trati, Zbyněk ho elegantne obišiel rotavátorom, preplela som ho od suchej trávy a tešíme sa na úrodu. Zatiaľ, sa zdá byť cesnaková. V skleníku a v parenisku pomaly budeme zbierať redkvičky a špenát, hoci je šalát akýsi zabrzdený, dúfam, že čoskoro bude na stole s grilovanými špecialitami. Grilovaciu sezónu sme zahájili aj výsadbou chmeľov k drevenej strieške od grilu. Zbyňek na jeseň, až pozbiera úrodu vlastných chmeľových šišiek, chystá uvariť pivo nevýdanej kvality. V bylinkovej špirále vykukol zo zeme ligurček a minuloročný estragón, rozmarín síce zrmzol, ale alchemilka sa utešene rozrastá, s timiánom tvoria stálych obyvateľov špirály, ostatné pomaly dosadím, až predpoveď bude priaznivá a nezničí nám úrodu ako minulý rok.

01. máj

Chladné dni a mrazivé rána ešte nie sú ani zďaleka za nami. Na prvého mája slnko svitlo novým nádejam, aj keď orechy zmrzli a marhuľa tiež, zatiaľ sa tešíme na jablká a ríbezle. Prvé kaleráby počas mrazivých rán zmenili farbu, ale zatiaľ sa držia vzpriamene v radách po dvoch. Špenát vysádzam do vonkajších záhonov, pri večernej grilovačke sa ho nevieme nabažiť. Rekdvičky majú nádhernú cyklaménovú farbu, štipľavú chuť a sú chrumkavé k zblázneniu. Z rukoly odtŕham lístok po lísktu, vysadila som ju na jedno miesto v skleníku, rastie v hustom trse a v šaláte je to najlepšie korenie. Vysadili sme už aj uhorky na vonkajšie stanovište, mrkva ešte ani nemukla a sme plní očakávania.

19. máj

Teplota sa už týždeň drží nad 20°, cez deň. Mrazy dúfam načisto pominuly a záhrada sa bez obáv môže rozbehnúť. Orech sa pomaly zelená, ale žiaľ plody ani tento rok nebudú. Nezúfame, nádej nám dodávajú včely, ktoré sa vďaka repkovému polu za potokom rozbehli k zblázneniu. Pozeráme úle každý týždeň a smelo dokladáme rámiky. Nadstavili sme medník a treba nám medomet opraviť, lebo keď už nás mrazy nevytočili, vytočíme možno za pohárik medu na zimu. Každý máme svoje plodisko a medník, sledujeme kondíciu včiel a matky a obaja pristupujeme k včelám experimentálne, skúšame rôzne prístupy k zakladaniu nových rámikov do plodišťa a preskupujeme do medníka. Veľa sa radíme s Matúšom a veľa vecí snáď časom pochopíme na vlastnej koži. Sú to úžasné stvorenia, my dvaja skôr pôžitkári, tak ich nechceme upracovať k smrti, včela totiž nepozná v práci mieru.

 

 

 

Preskupujeme aj kompost. Rozobrali sme štvoročný kompost a založili nový. Vrchná vrstva poslúžila ako základ pre nové kompostovište a od stredu berieme humóznu hlinu na výsadbu cukín, hokkaido a presádzanie rajčín.  Priesady rajčín aj paprík sme nakoniec kupovali na trhu, v našom 17° stupňovom byte sa nám nepodarilo dopestovať skoro nič, okrem rôznych druhov čili, ktoré sme nakoniec premiestnili do skleníka, kde od Apríla bolo teplejšie, než u nás v byte.

 

 

 

V záhonoch nachádzam okrem buriny aj prvé lístky repy červenej, nepreplievam, aby som nevytrhala nenapadné rastlinky. Užívame si najmä špenát, šaláty a štipľavé redkvičky z pareniska a zo skleníka. Pikantné a chrumkavé, biele, či červené stále ich máme na tanieri dosť.

Chceli sme sa tešiť na egreše, ktorých plody boli prvé z ovocia, žiaľ opäť nám ich napadla pleseň. Otec nám nachystal odrezky z jeho kríka, dúfame, že budú odolnejšie, keď pochádzajú z Javorníkov. O chvíľu by mohli byť maliny, a v malinách zakvitla baza, ale na tú pôjdeme niekam do lesa, aby bolo dosť na sirup, bazolé a čaj.

image

Na záhrade pribudli noví obyvatelia, kosačka s krátkou životnosťou. Zbyněk im nachystal veľkorysú ohradu, čím sa snažil ochrániť aj ríbezle aj malé stromky. V prvé dni sú ovečky zmätené, ukazujú nám len talent a chuť na parkúr. Prvé ráno nás zobudili s bekotom pod oknami, keď preskočili 1m vysoký plôtik, aby nás o pol siedmej prišli pozdraviť, sú veľmi spoločenské a chceli byť aj pri našich raňajkách. No uvidíme, skončia na grile len nevieme, či nie o niečo skôr, než sme plánovali.

04. júl 2017

Márne čakám na uhorky, zjedla by som za bedničku, ale zatiaľ sme mali štyri nakladačky, pár paprík a ešte ani jednu rajčinu. Leto je opäť veľmi suché a už ani tráva pre ovce nerastie. Náramne som si ja myslela, že ovečky budú spásať trávu, zatiaľ sme to len my dvaja, ktorí kosíme a zhrabujeme seno pre naše chlpaté kamarátky, aby sme im zapchali ústa plné výčitiek a trápenia, taký je to totiž bekot, pri večerných grilovačkách znie ich ovčie blues.  Jarná zelenina už došla, hrach som pozbierala, ani šaláty už nemám, no čakám na mangold, ktorý by mal rásť aj v teple a nehnať sa hneď do kvetu. Postupne zbieram kaleráby, chrumkavé, lahodné a hlavne vo veľkom množstve. Tento rok ma nesmierne potešila cukina, teda štyri rastliny, ktoré sa vyhrievajú na kôpke hliny z kompostu. Nestíham ich trhať a spracovávať. Sú nadherné a aj keď dlhé a veľké, dúfam, že ešte chvíľu vydržia chrumkať na obed aj večeru.

IMG_4597

V polovici júna sme stočili med. Pár fľašiek na zimu, niečo pre rodinu a ak zoženieme kvasnice tuším si aj trochu medoviny spravíme. V siedmom mesiaci tehotenstva som nechcela riskovať včelí vpich, obliekla som sa a prepásala opaskom, aby ma žiadna včielka nebodla. Počasie bolo zamračené, nie úplne ideálne a teplota okolo 24 stupňov, ale pri vyťaženosti, sme už nemohl dlhšie čakať. Včely zbierali hlavne nektár z repky a tá tvrdne v plástoch do dvoch týždňov. Včelám sme nechali polovicu zásob, polovicu sme si vzali a za ich usilovnú prácu im ďakujeme. Med sme stáčali na starom medomete, ktorý nám daroval strýc Milan a ktorí veľmi dobre poslúžil. Kvitnú  lúky a lipy, usilovní pracanti ešte môžu znášať, uvidíme pri pravidelnej prehliadke ako sa im bude dariť.

 

 

Za teplého počasia som obrala sladké ríbezle a nejaké maliny, aj keď malín je tohto roku veľmi málo, neviem či premrzli alebo sa dusia pod jarmom žihľavy a bazy, ktorá sa nám rozrastá v malinčí. Aj hrozno trochu premrzlo, ale možno nám pár strapcov predsa len ostane. Terasa je hotová, najmä vďaka Fridimu, dôsledný kamarát, ktorý neobsedí a pomôže hoci sme ho len zavolali leňošiť a grilovať. Po pergole sa ťahá vinič zo starého koreňa, na jeseň až hrozno dozreje budú nám bobuľe samé padať do úst.

 

 

 

25. júl 2017

Leto je opäť veľmi suché, zalievam najmä skleník, hoci je vnútri natiahnutá závlaha, uhorky akosi nechcú dorastať a rajčiny sa nechcú červenať. Vonkajšie uhorky sa ohýbajú na sieťke počas horúcich suchých dní a trápia ma svojim nedostatkom plodov. Papriky v skleníku rozvoniavajú a habanera dorastajú do obrej veľkosti. Zeleniny nie je veľa, ale na večerné posedenie s rodinou alebo kamarátmi tak akurát. Taboulé zachráni hocijaká varianta z cukiny, šalát, nakladaná s kôprom alebo grilovaná s cesnakom.

 

Cvikla tento rok sklamala úplne, nevenovala som jej až takú pozornosť a hlavne chýbala závlaha, rovnako zúbožene vyzerajú zemiaky. Ešte dúfam, že do jesene dorastie ďalší hrášok, vybuľví sa fenikel a hokkaida. Každý rok, zdá sa, dozreje iný druh. Minulý rok sa hokkaido na hnojisku vytrápilo a tento rok sa utešene plazí od rohu skleníka až doprostred záhrady, dúfam, že oranžové gule hebkej maslovej chuti ozdobia náš jesenný stôl, keď vonku padá lístie. Ovečkám priebežne kosíme okolie, naše aj susedovie, zhrabávame trávu v horúcich lúčoch slnka a oni ťahajú len to svoje béblues z prázndých útrob ich nenažraných brúch. Keď stíchnu, vieme, že žuvkajú trávu z jasiel a my máme na chvíľu pokoj. Priebežne zalievam vinohrad a ríbezle, a vôbec chodiť s hadicou po záhrade a zalievať je najkrajšie, keď vonku praží slnko do chrumkava, mna chladí studená voda a dobrý pocit, že sa môžno o rok rozrastú kríky sladkých ríbezlí  a vinohrad nám odovzdá aspoň ako takú úrodu. Zbyněk priebežne strihá šlahúne a hádže do ringu našim ovečkam, ktoré ako bakchusantky pôžitkársky zmĺknu nad mladými listami viniča.

14. september 2017

Záhradu sme nechali napospas samej sebe, okrem zalievania a zberu urody sa nám, žiaľ už nedarí priložiť ruku k dielu, či lepšie povedané zaryť ruky do hliny. Na deň vpádu priateľských vojsk, prišiel na svet aj náš Gabko, budúci pomocník do záhrady a do chalúpky. Kým sme mohli spolu vycestovať, Zbyněk chodil na otočku kŕmiť ovce a zbierať rajčiny a iné plody. Nakoniec sa začervenali a budú sa hádam červenať až do októbra. Cukiny sme rozvážali po kamarátoch, susedoch a všade, kde mali záujem o plody našej záhrady. Vynaliezavosť pri receptoch pomaly došla a tak sa bez záujmu dívam ako cukiny pomaly miznú v hnilobnom procese a odovzdávajú zemi, čo z nej vyťažili. Kaleráby sme tiež nestihli pojesť, niektoré ešte miznú v silných vývaroch, ale jesť sa už moc nedajú. Uhorková stena v skleníku, po dvoch mesiacoch svojho intenzívneho plodenia, pomaly opadáva a kde tu ešte nachádzame stále chutné uhorky. Do skleníka stále prúdi kvapková závlaha a úroda je preto utešená. Špenát, ktorý som vysadila v máji treba pozbierať a zamraziť, nádherne sa rozrástol, a aj keď sú dni chladné a grilujeme už pomenej, stále by sa vynímal v šalátovom bare, keby som mala viac rúk a možno aj času.

Polievky tohto leta opäť korunuje domáca mrkva, sladká na zbláznenie. V záhonoch ju síce musím dôkladne hľadať a vôbec neostane na zimu, ale nedarí sa vždy. Z petržlenu mám len vňať, ale aj tá je plnohodnotným zdrojom železa a vôňe, ktorá očarí. A cviklu som nevidela vôbec.

 

Zbyněk sa vrhol na zemiaky pod jabloňou, kde panovalo večné sucho a div sa svet, vykopol za bedničku, ktorú sme ani nedúfali, že sa nám urodí. Postupne všetko pozbierame a zrýľujeme. Zaváranin nemám tento rok veľa, uhorky, kupované broskyne a chili, ktoré ozdobila perla negra, nádherná rastlinka s ozaj pikantnými plodmi. Ostáva ešte obrať hrozno.

 

V chalúpke sme vymaľovali obývačku, nechali opraviť a rozšíriť komín pre nové krbové kachle, ktoré majú zabezpečiť teplo domova pre najmenšieho člena. My v zime vydržíme aj 15 stupňov, ale už nie sme sami a na studený odchov je ešte čas. Gabko zatiaľ moravský vzduch miluje a my sa tešíme, keď sladko spinká na čerstvo pokosenom dvore, kde sa premáva Zbyněk na novej kosačke. Práca okolo záhrady ide trochu bokom, ale časom sa nový člen zapracuje a o pár rokov budeme pozerať s vyloženými nohami na našeho potomka, či sme ho to dobre naučili.

02.október 2017

Babie leto maľuje záhradu aj lesy do nádherných farieb, slniečko svieti a John Deery sa premávajú po cestách. Jablká sú sladké a mošt už je v pivničke, uskladnili sme 25l jabkovej šťavy, ktorú sa nám podarilo vypresovať, hlavne vďaka dedovi, ktorý opatroval Gabka, kým my sme makali na záhrade. Skontrolovali včely, či majú dosť zásob, či matka ešte ploduje a vôbec ako sa im darí. Zbyněk vykopal posledné zemiaky, preoral rotavátorom pôdu a nachystal na jesennú sadzdbu cesnaku. Pomaly sme začali upratovať v záhonoch, prerývame a bude treba na zimu zahnojiť a zavápniť pôdu. Fenikel som ostrihala, vňať suším a uskladním na prdkavý čaj, rada by som ochutnala aj buľvy, ale nie sú veľmi veľké a bojím sa, aby drobca z toho nevystrelilo niekam na mesiac. V skleníku ostáva všetko po starom, zozbierala som asi posledné uhorky, ale papriky s rajčinami ešte nejaký týždeň potiahnu. I keď rána bývajú už skoro mrazivé. V záhonoch ostáva cukina, kvitne a obdarúva nás svojimi plodmy, ktoré v chladničke už nie je kam dávať. Cukina tak končí u nás skoro v každom recepte, nenápadne zakomponovaná do obeda, v rajčinovej polievke na hustotu, v rizote na farbu v plackách… Až skončí cukinová variácia, budem kreovať z dyne, veľkej ako svet. Hokkaida odložím na neskôr, hádam vydržia v pivnici do vianoc.

 

Mangold sa rozrástol do zelenej krásy a po častiach končí v mrazničke alebo v zemiakoch, ako blitva, milá spomienka na Chorvátske dovolenky. V ohrade pobehujú ovce, ktoré narástli a pomaly menia srsť. V ohrade sa pýši aj idaretka, ktorú musíme obrať a aj keď jabĺk nebolo veľa, dúfame, že nejaké uskladníme na zimu. Orechy, na naše prekvapenie opäť padajú v celkom hojnom počte, nedúfali sme, kvôli jarným mrazom, ale opäť bude do koláčov alebo len tak pod zub, k večerným dišputám. Sporadicky zbieram maliny do ranného smoothies a z bazy, ktorá dozrela v malinách som spravila bezinkový likér, ak by nás prepadli náhodou nejaké jesenné neduhy. Roboty je ešte veľa a aj hríbov, len čas ten akosi chýba, treba nám spravodlivo čas rozdeliť, aby sme postíhali do blížiacej sa zimy, čo najviac.

20.november

Hríby sme nakoniec nazbierali v Javorníkoch, našli sme aj dubáčiky, tak akurát do vianočnej kapusty. Kapusta už kvasí a pomaly budeme môcť ochutnať prvú ukážku vitamínovej bomby. Zo záhrady sme zozbierali posledne plody, teda stále je ešte špenát v jednej polovicy pareniska, ale nemyslím, že prežije s prvými mrazmi. Druhú polovicu pareniska som zrýľovala a posypala vápnom. Zbyněk mi tam nechal vytiecť poslednú uskladnenú dažďovú vodu, až sa ochladí, pôda premrzne a vyhubí pliagu. Ostáva ešte skleník vyčistiť, poumývať, ale papriky zo skleníka sme raňajkovali ešte pred týždňom  a rajčiny dochutili veggie boršč a vobec stále je tam veľa zelených plodov, v habanerach a chili papričkách dozrieva kapsaicín, aby nás v zime dobre hriali v polievke. Ak vyjde čas zavarím harissu k hocičomu alebo k jahňatám, ktoré úž sú v mrazničke. Bola zabíjačka a bolo veselo, ostal nám hnoj, ktorý bude dva-tri roky dozrievať aby sa dal použiť do záhonov. Uvidíme, či spoločnosť domácich zvieratiek prospela jabloniam, veríme, že dobre pohnojené ich výlučkami nám o rok prinesú úrodu, ak opäť nezmrznú kvôli jarným mrazom.

Do čerstvo preoranej pôdy som zasadila cesnak, pravý paličák, len sa mi zdá, že akosi málo. Chýba mi ešte cibuľka, hádam ešte zoženiem sadzačky. Skúsila som zasadiť tento rok petržlen už teraz na jeseň, ak prežije, mohol by z jari skôr vyklíčiť a konečne by som sa a dočkala voňavej úrody. Pozbierala som aj posledný zeler s veľmi maličkými buľvami, ale zato voňavými, ani čo by ich parfumovali. Z koreňovej zeleniny, kalerábu a všetkého, čo mi ostalo som porobila balíčky do mrazničky, polievka zo záhrady v zimné, dúfam zasnežené dni, poteší a zahreje.

Padlo lístie z orecha, tento rok veľmi postupne a sporadicky, akoby vyčkával až si konečne nájdeme čas aj na jeho zhrabanie. Susedovi tiež padalo a tak sa Zbyňek konečne dokopal k jeho prerezaniu, bolo už treba, rozrástol sa starý orech do šírky, aby sme uchránili strechu na chalupe a aj mladé stromčeky museli sme mu korunu zrezať, no len po bokoch. Konáre som potom strihala na menšie, aby sa zmestili na rozkurovanie alebo len tak večer do krbu, až sa preschnú. Popri tom som Gabkovi nastrihala konáre v rôznach tvaroch do hračky, ktorá až bude vedieť chytiť prvé veci, bude rozvíjať jeho motoriku. img_3982

 

 

 

50 km Štiavnickýmy vrchmi

Dosť bolo zimného odpočinku, zdalo sa, že sneh tiež pomaly mizne a nám sa rozbieha další ročník diaľkových behov v podaní SVK Ultratrail. Nečakane zrušená kysucká stovka takmer zhatila plány v bežeckom kalendári, ale organizátori TK Filozov nachystali 50-ku na rozcvičku v Štiavnickych vrchoch, volume 2.

Keď už ultra nie je tak úplne punk na Slovensku, vzali sme to tentoraz na pánov aj my. V penzióne Richňava sme sa vyspali do ružova. Zbyněk pripravení na pretek a ja pripravená na občerstvovačku do Hodruše.

Ráno sa pri Počúvadle už od ôsmej zbiehali známe tváre, parkovisko plné a slnko v plnej paráde žiarilo do nového dňa. Prvých 15 kilometrov čakalo na bežcov vskutku behateľný paradajs. (Ten s výšľapom prišiel až na 33 kilometri). V Hodruši-Hámroch sa hodovalo, v ponuke bolo ovocie, slané, sladké, čaj, voda, chleba s nutelou, masťou aj na sucho ak by sa niekomu žiadalo. Prvý ultrák ani nemal záujem sa zdržiavať, nakoniec, aby neostal v inzulínovom šoku na Kerlingu, vzal si aspon kúsok ovocia. Zbyněk prišiel prekvapivo desiaty a mal naozaj výborný rozjazdový čas. Bála som sa, aby neprepálil, už som ho na trati nebrzdila, no ten sa na chlpatých krídlach rozletel do štiavnického kraja s takou chuťou, až som mu závidela tú radosť. Občerstvili sme každého kto sa zastavil a za hudby Parova Stelara vyprevádzali na cestu ďalej. Keď sme občerstvovačku zabalili, prepravila som sa aj s dvoma plzničkami na Červenú studňu, kde sa o pretekárov starali ďalší obetaví dobrovoľníci. Zbyňka som stihla a pivkom napojila, aby  opäť dostal krídla. Trochu sa posťažoval, že sa prežral v Hodruši syra a na 15 kilometroch sa trochu vytrápil do kopcov, našťastie trať poznal z prvej edície a stále si držal pekný čas. Do cieľa ostával Paradjs, Tanád a nádherný trail, o ktorom v bežeckej tónine spievali viacerí. Zvlnený mierny padáčik do cieľa a slnko stále na oblohe. Do cieľa dobehol v čase 6:48. Krátka previerka zimného tréningu, dopadla na výbornú. Od organizácie, cez počasie a mnoho známych ľudí, kamarátov sa vydarilo úplne všetko. Ani mierny poprašok snehu na trati nevadil. Desaťročnica lazovky sa blíži a treba makať ďalej, tak zatiaľ do zbehania.

IMG_4046