Podersdorf Triathlon Fullka a Polka

Prvý septembrový víkend, po daždivom studenom počasí prestalo fúkať a vyšlo slnko. Na triatlon v Podersdorfe sme boli prihlásení už veľmi dlho, takmer polročnú prípravu sme potom zúročili na trati tiratlonu v polovičnej (halfironman) trati a plnej (ironman) trati. Teda Zbyněk nemusí ani trénovať, v Zlínskom přebori zdolal Hulmena sprint, Morkomana olympijskú vzdialenosť a na polovičného ironmana nastúpil ako kráľl. Kúpil si neoprén tri dni pred pretekom u Petra Vabrouška, ktorý nám dal pár cenných rád ohľadne sacharidov a tepov a mne dodal dôveru, že svojho prvého ironmana zvládnem. Mala som toľko pochybností, ktoré sa rozplynuli behom veľmi príjemného rozhovoru. Neoprén si Zbyněk narýchlo vyskúšal rozplavbou 180 metrov na šterkáči v Topolnej a bol pripravený. Neoprén bol povolený, kým náš otužilý Gabko si zaplával po registráci deň vopred len v plavkách, my sme boli plne vybavení na 19 stupňovú vodu.

Vstávali sme o štvrtej ráno, aby sme o pol šiestej stihli ranný check in, ešte v polotme som ukladala do úhľadnej kôpky veci na bike, na beh a hromadu sacharidov v podobe rôznych tyčiniek. Zbyňkovi do štartu ostávali ešte tri hodiny, ale išiel ma podporiť na hromadný štart, ktorý bol pre full distance v jednej vlne. Plávanie sme odštartatovali dostatočne na široko, nebola to teda žiadna veľká mela, len okolo bójok na začiatok bola tlačenica, ale nakoniec som ostala skôr v zadnej línii a pekne v kľude som si odplávala 3,8 kilometra v dvoch koliečkach za 1:28. Ešte pri výbehu ma Zbyněk stihol odfotit a povzbuditť, pomaly bol čas sa chystať na jeho plaveckú časť, jedno koliečko v objeme 1,9 kilometra zvládol za 36 minút, na čo mu stačilo občasné plávanie v bazéne s trénerom. Po prvýkrát si užil práčku v jazere pri masovom štarte.

Na bicykel som nasadala o pol deviatej ráno, keď bolo ešte celkom čerstvo, ale slnečno a bezvetrie. Čakalo ma šesť 30 kilometrových okruhov s jednou občerstvovačkou v centre mesta. Chvíľu mi trvalo, kým som roztočila pedále, ale v polovici prvého okruhu som zapla motory a začala makať. V druhom okruhu som si zobrala ionťák, ktorý mi dobrovoľníci podali vo fľaši so šroubovacím uzáverom. Aspoň som mala zábavku na dlhých rovinkách, keď som zdokonaľovala pitite a otváranie flaše na aerobaroch. V mojom treťom koliečku vypustili modrú vlnu, teda polovičnú trať, na ktorej bol Zbyňek. Masa ľudí sa valila na bicykli okolo mňa. Boli nabušení, natešení a nešetrili wattmi. Niektorí chlapi ma povzbudzovali a priali mi úspešné dokončenie. Veľa žien na dlhej trati s červeným číslom nebolo, milé, že dokázali oceniť výkon a odhodlanie.

Zbynňka som nestretla. Išiel si svoj masaker s priemerkou 33 kilometrov za hodinu a hoci dostal defekt dokázal zdolať svoj 90 kilometrový okruh za 2:46 minút. Ešteže si naposlednú chvíľu v depe eletkrikárskou páskou omotal pumpu, defekt tak opravil za úžasných 8 minút. Ja som si dotočila svoje piate a šieste koliečko už len v tichosti, modré šípy prehrmeli a zostali sme krúžiť len červený masochisti svoje zvyšné okruhy. Pri piatom som oslávila svoju prvú 160 kilomtrovú jazdu. Nikdy som naraz toľko na bicykli nenasedela. Do depa som sa po rútila za 6:02 bez povšimnutia, celé mesto už sledovalo ako krúžia modrý s červenými na maratónskej časti, ktorá mala 4 okruhy po desať a niečo kilometroch. Vybavila som toaletu priamo v depe, aby som vyprázdnila mechúr a s ľahkosťou vyrazila na maratónik. Hneď pri prvej občerstvovačke som stretla Zbyňka, išiel posledných 10km svojej polmaratónskej porcie. Niečo sme pokecali a poslala som ho preč, nech si ide po svoje parádne tempo. Ja som potrebovala predýchať bicykel a trochu sa zkonsolidovať. Prešla som do chôdze a len som sledovala ako Zbyňek s ľahkosťou beží ďalej, pomaly do cieľa svojho prvého polovičného ironmana. Ja som dojedla banán z občerstvovačky a dala som sa do behu. Slnko pieklo ako bláznivé a ja som sa na každej občerstvovačke, ktorá bola každých 2,5 kilometra, osviežovala špongiou so studenou vodou. Na prvej otočke po piatich kilometroch som sa trochu upratala, upokojila a vedela som, že na trati budem ešte dlho krúžiť. Odhadovala som 5 až 5.5 hodiny. Beh som striedala s chôdzou, ale bola som v kľude. Bicykel som zvládla o hodinu lepšie ako som si myslela, tak cut off stihnem s prehľadom. Bolo to ťažké, ale krásne zároveň. Slnko sa pomaly začalo skláňať k zemi a nasvecovalo NeusiedlerSee v diaľke. Posledné dva okruhy som nedokázala dostať do tela nič, ani jedlo ani vodu. Nepríjmala som už žiadnu potravu. Do posledných desať kilometrov ma povzbudzoval aj Zbyňek s Gabkom, ktorého stihol priviezť aj s dedom. Chcela som teda udrieť, ešte sa predviesť, ale bez energie sa ťažko beží, skúsila som teda dať šancu banánu. Ale žalúdok som mala taký rozrobený, že ten kúsok žltej hmoty vyvrhol rovno za smetný kôš. Ostala som čupieť, zronená, ale neporazená. Toto dokážem rozchodiť, možno už nie rozbehať, ale svoj boj nevzdám. Tak som išla a išla, pobehla, s okoloidúcimi bojovníkmi sme si vymieňali úsmevy, a natočené koliečka a priali si veľa štastia do cieľa. Fantastický pocit mať spolubojovníkov, hoci každý bojoval s niečím iným. Jeden kríval, druhý prdel, ale každý chcel čo najdôstojnejšie do cieľa. Pri poslednej občerstvovačke sa vo mne pohol finišer, a ako si vždy so Zbyňkom spievame: my máme silný finiš ako hovado Som začala bežať, zasa prestala, žalúdok nezdieľal tú natešenú radosť s hlavou. Jedna pani mi vraví, es solte eine schöne Spurr zum Ziel sein, tak som sa zase rozbehla a okoloidúci povzbudzovači boli nadšení ešte takým bežeckým výkonom, pýtali sa či to je poslené kolo, či bežím do cieľa a ja som sa tešila, vykrikovala, že jasné, už len cieľ. Skupina ľudí okolo poslednej rovinky ma povzbudzovala robila vlny a ja som bola v eufórii. Bežím a moderátor hlási moje meno, trochu skomolene, ale som to ja v cieli celého triatlonu za 12:56. Je zo mňa ironman. Zbyněk dokončil spokojný svoju polku za 5:28. Chlapci sú za cieľovou čiarou, tešia sa so mnou a ja možno žalúdok napravím jedným pivečkom. Zbyněk bol spokojný, ja som bola nadšená takto zdielať radosť, utrpenie, odhodlanie a nové výzvy.

Morkoman 2021, vol. 2

Za kopcom jeden triatlon si moje srdce vzal, náročný Morkoman. Počarovala som aj Zbyňkovi aby sa so mnou vydal na 21. Ročník olympijského triatlonu v Morkoviciach, kde cestná cyklistika so 40 kilometrami má nastúpané 770 výškových metríkov. A beh ďalšiu stovečku na 10 kilometroch. Jedine plávanie je pekne po rovinke v 50m bazéne v klasickom objeme 1500 metrov. Náročnosť Morkomana zdôrazňujú aj v propozíciach a ja len vravím, počkaj podrž mi pivo, skúsim.

Po druhýkrát som sa ocitla v Morkoviciach na kúpalisku aj so Zbyňkom na štarte. Gabko s dedom povzbudzovali a my dvaja sme sa išli vyblázniť. Zbyňek z bazéna vyliezal po 33 minútach. A ja presne ako minulý rok za 0:38. Hlad som zaháňala na cyklistike ešte pred prvým kopcom. Trať sa ide v dvoch 20 kilometrových okruhoch. V Litenoviciach doprava a do kopca Kleštěnec, vlastne je to samý kopec, taká hravá cyklistika. Kde je kopec je aj zjazd stratený čas som naháňala v zjazdoch, no najrýchlejšie len 66 km/h, kým Zbyňek pustil ručnú a s maximálkou 70.9 km/h dorazil do depa za 1 hodinu 34, o 4 minúty rýchlejšie než moja cyklistika. Stretávame sa prvýkrát pri behu, nevyzerá zrovna v top forme, vraj musel niekde aj prejsť do chôdze, ja sa trápim s močovým mechúrom. Plný trisuit mi nedovolí len tak stiahnuť nohavice, musela by som sa  z toho trikotu dlho vyzliekať a predsa chcela som čas zlepšiť. Čo sa mi nakoniec podarilo zlepšenie o tri minútky a desať minút za Zbyňkom. Druhý triatlon v rámci Zlínskeho pohára vo veľmi dobrej atmosfére. Vypili sme tri pivečka a zhodnotili závody, aj sme sa trápili aj sme sa dobre zabavili. Tak možno o rok zas.

Možno celú sériu dáme o rok, tento rok sme sa v Zlínskom poháry umiestnili v prvej tretine aj v mužoch a ženách. výsledky tu

GGUT vol. 2

Grossglockner Ultra Trail 2021

Opäť jeden z restou korony. Presunuté štartovné na GGUT z minulého roka nezapasovalo do termínovky úplne ideálne. Mne štartovné podarovalo SVK Ultra Trail a Zbyněk sa pridal z čistého masochizmu.Počasie býva nestále a dokončiť tento ultra trail je veľmi rizikové. Ale aj tak sme si trúfali na dlhšie trate. Prišli sme si pozrieť, čo sme v roku 2015 nemohli dokončiť, kvôli búrke.

Do Kaprunu sme vyštartovali deň vopred, povozili sa na lanovke, dali si pivko so Stanom a Janom, tých čakala len 50tka, tým bolo hej, tí mali ruku hore. Večer sme už len sledovali ako sa nad Kaprunom čerti ženili. O týchto čertovských búrkach mali najlepšiu vedomosť samotní organizátori. Kým ja som si nebola istá, či vôbec mám štartovať, Zbyněk nedočkavo sledoval predpoveď počasia ako aj organizátorské hlásenie. Nakoniec prišlo rozhodnutie. 110 km hlavný pretek skrátili na 80 kilometrov a spojili ho s OTT 84. Štart presunuli na 04:00 a stiahli trať z najvyšších kopcov v záverečných kilometroch a teda sa do cieľa malo bežať viac menej údolím.

V deň preteku sme sa zobudili o 01:30 do dažďa. Autobus odchádzal o druhej v noci a veru sa nám nechcelo ísť mokrým do autobusu, ale len čo sme vyšli von prestalo pršať a bola celkom príjmná noc. Štartu nakoniec nič nebránilo. Prvé stúpanie na Rudolfshütte sme išli v tradičnom vláčiku až do svitania. Veľkorysá občerstvovačka s polievkou hneď po jeden a pol hodinke stúpania veľmi prekvapila. Zbyněk sa trocha zdržal ja som išla ďalej k vrcholu Kalser Tauern 2515 m.n.m. Aj tak ma v zbehu dobehne, hoci aj s plným pupkom. Zbeh bol skalistý a nekonečný. Niektorých účastníkov bolo treba prosiť, aby ma pustili, ale nakoniec som Zbyňka dobehla aby som sa s ním rozlúčila. Bežalo sa mi dobre, ale jemu ešte lepšie, zbytočne by sa zdržiaval, ak nás má chytiť búrka, nech beží čo najďalej. Nachvíľu sme sa opäť stretli, lebo neodolal čapovanému nealko Franziskaneru z neoficiálnej občerstvovačky pár kilometrov pred Kalsom. Potom mi zase ubzikol.

Do Kalsu som prišla v takej pohode, že sa mi to nechcelo ani veriť. Zbyněk sa ešte dokrmoval a tak sme vyrazili spolu. 10 kilometrov hore. Dlhých slnečných desať kilometrov stúpania. Na oblohe ani náznak búrky a moje vízie o predčasnom konci z dôvodu búrok sa rozplynuli ako mráčok, čo nachvíľu prekryl horské slnko. V polovici stúpania som Zbyňka prepustila. Každý sme si išli svoje a hoci sa mi nešlo zle jeho tempo som nemala šancu udržať. Keď už som si myslela, že by mohol byť koniec nejaký dobrák ma po anglicky povzbudil. Only 3km to the top. Och ty moja dobrota. To je celá večnosť. Nikto ma neobiehal, ako to v kopcoch zvyčajne býva, tak som sa nenechala vytočiť a dorazila som stále v celkom dobrom rozpoložení na Berger Törl 2651 m.n.m. Privítali ma horskáči, ale Zbyněk už letel do doliny. Zbeh bol veľmi pekný, okolo miznúcich ľadových políčok. Zbyněk si pomáhal šmykom po zadku, ostal mokrý ako sa na správnu sánkovačku patrí. Slnko hrialo, veď vysuší.

V zbehu boli roztrúsení ďalší horskáči, pre istotu. Nasledujúca zastávka Grossglockner Haus. Tu mi už dochádzala energia. Na priehrade mi Zbyněk volá ako to vidím. Vidím to biedne, ale povzbudzuje ma, že mám stále dobrý čas. Skrátené časové brány stíham s predstihom, ale chuť už nemám. Zbyněk sa ponúkol, že ma počká, ale zbytočne by sa zdržiaval posielam ho preč. Na Grossglockner Haus som si kúpila pivo a nechávam si čas na rozmyslenie. Nejaký krajan ma presviedča nech sa vzchopím a idem ďalej. Nechce sa mi ísť do ďalšieho stúpania. Akýsi chalanko sa pýta na autobus a vraj odchádza za chvíľu, sadám do neho a Zbyňkov boj budem sledovať online.

Zbyněk vyrazil do sedla Untere Pfadlscharte, posledný veľký kopček. Snehové polia do Fuschu v zbehu, chce zlyžovať, ale lyže neboli v povinej výbave, aj keď možno mačky by sa hodili, natiahnuté laná sú skôr na ozdobu.

Pomaly pribúdajú 55tkári a zdá sa, že na poslednej kontrole ho spláchne búrka, na ktorú som toľko čakala. Pokračoval vo vetrovke, kompletne mokrý, trailik začína byť pekne rozbahnený, ale finiš je nadosah.

V tuneli pred cieľom ešte chytá halušku, že ho niekto obieha. Pridáva a končí tento 80 kilomtrový trail v čase 16:04 o ôsmej večer. Účty s GGUT si Zbyněk vybavil, čaká nás len relax pri mori.

Hulmen 2021

Tradičný závod na tratiach 500 metrov plávania, 30 kilometrov cestná cyklistika a 6 kilometrový beh. Zázemie závodu, ktorý je súčasťou pohára TRISERIES.cz, bol v Hulíne na kúpalisku, kam sme zobrali aj našich kamarátov, aby si zažili triatlonovú atmosféru okresného přeboru a teda postrážili Gabka, lebo tentoraz sme sa zúčastnili obaja. Zbyněk na triatlone premiérovo.

Plávalo sa v 50 metrovom bazéne, do bazéna sme skákali podľa registrácie, ja som išla prvá Zbyněk sekundu dve po mne.  Nepochybovala som, že mi Zbyňek dá na frak, ale pre istotu som si odplávala o 50 metrov viac, aby som jeho náskok podčiarkla. Malo to byť desať dĺžok, ale ja som sa zase trochu zabudla a z vody ma museli vyťahovať po 11 dĺžke, že na dnes stačí, treba ísť bicyklovať. Tak sa prehĺbil rozdiel na plávani až o tri minúty. No klobúk dole a facku na hubu za taký omyl.  

Na bicykli som nevedela roztočiť nohy, všetko išlo dosť ztuha. Trať išla mierne do kopca, ale aj Zbyněk to rozpálil až v Holešove za kruhovým objazdom. Kde bolo prvé väčšie stúpanie. Počkala som si na zjazd a začala trochu viac makať. Išli sme za plnej premávky, ale s ambasádormi na križovatkách, ktorý zastavovali autá to bola bezpečná a príjemná cyklistika. Chcela som to zraziť pod hodinu, no nakoniec som 30 kilometrový okruh s prevýšením 296 metrov dala za 1:02, kým Zbyňek mi nadelil ďalších 8 minút a z bicykla zoskakoval po 56:37.

Sme bežci a aj keď teda žiadny šprintéri bola som rozhodnutá si aj grcnúť, a tie straty vylepšiť, čo sa nakoniec nestalo. Bežali sa tri okruhy po 2 kilometroch. Po každom okruhu jedna šnúrka a teda v cieli tri. Na začiatku prvého okruhu ma obehol Zbyněk s farebnou šnúrkou okolo krku. Paráda jedno celé kolo predo mnou. Šesť kilometrový okruh skresal pod 30 minút a vážne si to užíval. Ja som si užila aspoň sprchu z miestnej záhrady, kde nás osviežoval miestny fanúšik a márne presviedčala nohy, aby aspoň do ciela leteli. Zbyňek podal parádny výkon a patrí mu veľká gratulácia. Ja, povedzme si, som podala výkon taký, aby mi aspoň jedno pivečko načapovali v cieli.

Ešte sme niečo poplávali v bazéne s deťmi a išli si užívať na chalúpku v príjemnej atmosfére kamarátov a pivečkom so Zbyňovaru.

Krátke, veselé a parádne zorganizované.

Zbyňkove výsledky

Hriňovská 100, vol. 2

Naša trojčlenná výprava sa vydala na prvú tohtoročnú akciu z kuchyne Slovak Ultra Trail, a teda že to bol pekne vypečený kúsok, Hriňovská 100.

Naložili sme auto a hor sa do Hriňovej. Ja ako účastník stovečkového zájazdu a rodinka na výlet. Grossglockner ultra sa blíži a tréning treba doladiť, lebo kondička ostala v minulom roku, hádam sa stihnem vytuniť aj vďaka Hriňovským výstupom a zbehom.

Zaparkovali sme auto na parkovisku pri základnej škole, kde sme v autách spali spolu s ďalšími dobrodružnými bežcami, tí rozmaznanejší využili služby miestneho penziónu. Nejaké veľké zoskupovanie nie je vítané v dnešných časoch, ale bolo super vidieť známe tváre a trochu pokecať.

Štartovali sme o šiestej ráno pri fujaristovi, síce v menšom zložení oproti štartu z pred dvoch rokov a vo väčšej pohode, možno aj preto, že som si všetko stihol nachystať ešte večer. Po lanovku sa pomaly zahrievam, aby ma na nej kompletne zlialo, našťastie nás čakajú otvorené lúky, na ktorých ešte pofukuje príjemný ranný vetrík. Prvé tri kontroly sú v 10 kilometrových odstupoch, úplná rozmaznávačka, teplota sa tiež drží v normále a tak napredujem v celkom dobrej nálade. Na tretej kontrole plním všetky fľašky, čaká nás 18 km bez vody. Gabika si medzitým odskočila do Čierneho Balogu na výpravnú cestu vláčikom.

Zbeh do Kokavy nad Rimavicou zo Slopova, preveril natrénované kilometre. Nakoniec v tom teple sa začala míňať voda a ja som definitívne spomalil. V Kokave sa okrem občerstvenia podávala sprcha, doplnil som tekutiny, niečo zjedol a vyrazil na ďalšie lúčne cesty.

Za Kokavou nás čaká ďalšie stúpanie, ďalšie lúky s výhľadom na lúky, ktorými sme šli do Kokavy a na druhej strane už vidíme “ďalšie” lúky, po ktorých sa budeme krútiť smerom Ďubákovo. Opúšťa ma chuť sa tu krútiť a energiu neviem vyžmýkať už ani z teplého ionťáku. V Ďubákove stopujem hodiny a ostávam spokoný so 68 kilometrami. Dva roky dozadu bola Hriňovská možno ešte náročnejšia a trvala mi 24 hodin, nič tejto krásnej stovke nedľžim a ktovie možno sa tu prídeme ešte prebehnúť.

Na parkovisku pred Základnou školou sme uložili Gabka spať po náročnom dni, plnom zážitkov a suvenírov z vlakovej stanice Čierny Balog. My dvaja sme sa pripojili k skromnej skupinke dobehnutých a popíjali pivko s organizátormi a  vítali pribehnuvších. Aj keby nič iné, opäť bolo super vidieť túto bandičku ultrákov, organizátorov a každého kto prispel k parádnej atmosfére na Podpoľaní.

Challenge St. Pölten Triathlon

O tomto triatlone sníval Zbyněk, ale od októbra sa neplávalo a tak si nakoniec netrúfal. Ja som si trúfla, aj keď bolo ešte všetko zavreté a nevyzeralo, že sa veľké akcie budu konať. Challenge organizátori si verili a rozbehli organizáciu na plno. Keď si oni veria, ja idem do toho. 1.9 km plávanie, 90 km bicykel a 21 km beh.

Zázemie pre triatlon bolo v aréne pri Ratzerdorfer See, St. Pölten. Čerstvo otestovaní sme nasadli do auta a vyrazili za prvým dobrodružstvom v roku. Noc pred pretekom sme spali v aute, priamo v kempe. Najlepší, najčistejší kemp aký som kedy videla. Počasie sa vôbec neumúdrilo a nakoniec sme ešte aj zmokli, ale Zbyněk mal všetko okolo auta vytunené a pekne pod strechou nám nevadilo vôbec nič. Celý areál bol obrovský a ja som mala pocit, že sa z toho nikdy nevysomárim, čo je kde, kde sa registruje ako ďaleko je depo. Ale nakoniec pozvoľnou chôdzou sme spoznali všetky zákutia, všetky zóny, bubliny kam mohli ísť len atléti s jednou sprievodnou osobou. My sme chodili traja, týždeň pred pretekom mi telefonicky potvrdili, že trojročný Gabko nebude problém, tak sme mohli byť všetci spolu. Všetko išlo hladko, 1600 triatlétov a nikde žiadna tlačenka.

O šiestej večer sme už boli len v kempe, Gabko sa pomaly uložil spať, a ja s ním, lebo v tej zime mi bolo najlepšie v spacáku. Vstávali sme okolo piatej, štart plávania som mala 7:25, čo bola predposledná vlna. Dosť neskoro, ale nelámala som si s tým hlavu. Čas na plávanie som odhadovala na 40 minút, teda čas z posledného triatlonu. Voda mala okolo 16°C, ale nikto nemal nič špeciálne, všetci sme asi poctivo otužovali počas pandémie, a kto radšej kváskoval ten mal extra čiapku, takých bolo asi päť. Chlapci išli so mnou až k mólu, úžasná podpora pre mňa, vidieť ich na blízku. Do vody sa skákalo, čiže rýchla smrť. Šok pominul, ale zima nie. Prvé jazero bolo nekonečne dlhé, čo potvrdil aj čas pri prebehu k druhému jazeru. Do Ratzerdorfer See sa bežalo po drevenom moste, betóne a štrku, z čoho boli nohy ubolené a tá studená voda žiadno nepomáhala. Zrazu som niečom chytila, fuj len chaluha alebo čo. Plávam ďalej hlava pod vodou a nádych. Tam je toho viac. Vodné trávy ma začali obopínať. Bože to je zlé. Nepanikárim, asi to nikoho nestiahlo ku dnu. Zatiaľ. Dýchaj plávaj. Týpek vedľa mňa prechádza na prsia. Bolo to nepríjemne, ale keď som nepozerala pod vodu, dalo sa to ustáť. Neplávalo sa mi zle, hoci som bola na bazéne tento rok len 3x, ale dlho, predlho to trvalo. Pri výbehu z vody do depa som nemohla uveriť tomu času. 53 minút, no servus. Makáme ďalej.

Už ste niekedy videli triatlonistu počas behu vyzliekať si neoprén a beží k bicyklu, no tak to sa nestalo. Ruky som mala take stuhnuté, že som nevedela pohnúť so suchým zipsom. Chcela som na lavičke niekoho poprosiť, ale ja bojujem zásadne sama. Ja sama, kurča prečo to nejde. Skoro osem minút som strávila prezliekaním v depe. A keď som už pomaly odbiehala, jeden chlapík ma poprosil, či mu to nerozopnem. Jasné, posťažovali sme sa na depperte Zipp. Balíček s neoprénom som odovzdala, bundu mám a ide sa na bike. 90 km s prevýšením okolo 900 metrov. Tri kopce, jedno horské sedielko. Trať kompletne uzavretá, začiatok po diaľnici smer Krems. Bola som zvedavá, veď koľko príležitosti bude si zajazdiť na diaľnici. No, ale bola to nudaaaa a ešte aj fúkal vietor, žiadna novinka. Tri mesiace už trénujem vo vetre, prečo nepretekať s tým čo mám natrénované. Ako prvú stravu po plávaní som mala čokoládovú tyčinku, nalepenú elekrikárskou páskou o prednú vidlu. Trochu nepozornosti a môj poklad skončil na zemi. To čo teraz? Na diaľnici sa nemá otáčať, tak sa už ani neobzerám, moja poživeň leží ďaleko na zemi a bola som rada, že nešli kontrolóri, asi by mi fukli penaltu. Pri prvom stúpani, som uvidela SVK na drese, pekne som sa krajanovi pozdravila, niečo sme pokecali a potom mi zdrhol, lebo bol v kopci silnejší. Ja som sa sem tam aj pokochala, lebo kraj a trasa je nádherná, popri Dunaji fukot, ale bolo čo obzerať. Prišlo horské sedielko, obehla som pár ľudí, čo ma dosť prekvapilo, v kopcoch nie som silná, ale prestalo fúkať a začalo konečne pršať. Celý čas sa mračná točili okolo nás, bola to nakoniec úľava. Mám rada, keď sú moje starosti pekne rozložené do viacerých výziev. Slnečné okuliare som si nechala na nose, nechcelo sa mi s nimi bojovať v tom kopci, prd som videla, ale to som videla ako jedno dievča šlape popri bicykli, no chúďa ešte takých päť kilometrov do kopca mala pred sebou. V záverečnom stúpaní občerstvovačka, odhadzujem fľašu a kričím iont. Waaas? Zmätení dobrovoľníci pozerajú, aj by pomohli, ale nerozumejú. Kurča ako sa to povie. Mozog sa mi odkrvil, beriem nejaký gél od nich, čo ja teda nepapkám, bo to nezášam, ale ak mi dajú čistú vodu aspoň budem mať niečo v zálohe. Voda pre pivára ťažká, to sa vie. Svitá mi a posledným dvom zmoknutým pršiplášťom kričím ISOOO. Štastne ten blivajs pijem, 30 kilometrov do ciela neumriem. Niekto kričí für mich Bier, a hoci ešte stúpame kričím do zadu Ich will auch eins. Srandičky, ale srdce mi búši, už je dobre. Teda dobre zima, hneď ako sa cesta začne zvažovať obliekam bundu. Voda mi steká po nohách do ponožiek, ale ruky mám v pohode. Pustím sa do zjazdu a v zákrute len počujem, čudný piskot, nejaké škŕkanie. Fíha asi pojdem rýchlejšie, ak tá brzda povolí. Už sa dobre bavím, lebo všeobecne bicykel nebol v najlepšej kondícii. O dedinu ďalej počuli v marhuľovom raji, že ja prehadzujem na nižší level. Posledných 10 kilometrov prestalo pršať, ponožky na beh mám nachystané, ale nakoniec sa v depe rozhodnem ísť na boso. Prstami na rukách nevládzem hýbať, kašlem na to. Za necelé tri minúty som hotová vybehnúť z depa na polmaratónik. Chlapci ma vítajú pri moste, aká úľava ich opäť vidieť. V centre mesta super ľudia, Hervorragende Leistung, Gabriela. No zas až taký výkon to nie je, ale ďakujem tým debilne šťastným úsmevom na všetky strany. Prvé kolečko paráda, pri druhom cítim chýbajúce ponožky, nevadí koža sa zahojí. Teda dnes mi to trochu vadí, ale do cieľa som dobehla v celkom čase 6:46. Chlapci tam boli, pivo mi vybavili a vôbec som bola rada, že ma tak povzbudzovali. Zbyněk zbalil auto a zaviezol nás domov. Stihli sme aj našeho obľúbeného vinára, kde som sa konečne po 12 hodinách najedla. Vďaka chlapcom za podporu a radosť. Bol to pekný víkend, veľa ľudí, ktorí si aj pivko dali, veľmi dobrá atmosféra a organizácia.

Polovičný železňák-Pilman Triatlon

Tento rok pretekáme doma alebo tam, kde sa niečo deje. Je heslo proti korone. Preteky sa kvôli novému vírusu rušili, odkladali a vlna za vlnou sa valila ďalej, takže berieme všetko, čo nám príde pod ruku alebo nevypadne z termínovky. Všetka tá neistota už začínala byť otravná, ale rozšírila nám obzory domácej (československej) triatlónovej scény. Zrazu sa objavil Morkoman, Zlínsky pohár v krátkom triatlone v Morkoviciach hodinu cesty od chalupy. Gabko oslavoval tri roky a chlapci mi dovolili oslavovať trojkombináciou športov. 1.5 kilometra plávania v bazéne, 40 kilometrov cestnej cyklistiky v kopcoch a 10 kilometrov behu. Rozhodne nevyzerám ako atletický chrt a budím určité podozrenie o nedostatku formy, ale ja som pivne odlievaná a istená titánom a oceľou. Moderátor takmer s nevôľou pozeral, keď som sa pred štartom uisťovala kadiaľ bežať z depa von. No neviem, pôsobila som exoticky, zdá sa, že na triatlon sa nenosí, takétie ultra kecy idem sa len prejsť. Trojboj treba odmakať. Olympisjký triatlon v Morkoviciach je, ale milá akcia, aj keď čakanie na bazén bola trochu otrava, nakoniec som si to užila s úsmevom. Takže víkend na to sme balili stan do Žďáru nad Sázavou.

Čakáme na poradie do bazéna

Na Pilmana som sa prihlásila na poslednú chvíľu. Zrušili mi jeden pretek v Slovinsku, tak čo s tou pivnou formou? Poďme ho na Vysočinu. Majstrovstvá Českej Republiky v strednom triatlone alebo aj polovičný železný muž. 1.9 kilometra v Pilskej vodnej nádrži, 90 kilometrov v troch okruhoch a s nastúpanými 1200 metrami a na záver polmaratónik 21,1 kilometra v troch okruhoch. Registráciu som nemala zaplatenú, tak mi dali jedno prázdne miesto na štartovke, číslo 10. Spali sme v kempe pod stanom, jasné, že som sa už veľmi nevyspala, bola búrka, vietor a dážď. Raňajkovali sme pod strechou a pod dáždnikom. Nohy studené, cítila som sa premrznutá a trochu zlomená pri pohľade na pilskú nádrž, kam mäkko dopadali kvapky dažďa. Štartovali sme o jedenástej a dovtedy dokonca prestalo pršať. Navlečená v neopréne čakám spolu s ostatnými na štart. Moderátor vyhlásil desať najlepších nasadených žien, spolu so mnou. To bolo to zostávajúce číslo desať, Zbyněk sa len uchechtáva a ja nesmelo prikračujem k moderátorovi, že ja veru nie som žiaden borec a že nech ma k plaveckej časti nevyzýva do predných radov. Budem rada, keď tento, vraj náročný triatlon, s kopcom jak prase do Vepřové prežijem. Skromne som teda štartovala plávanie zo zadnej pozície, žiadne strkačky ani kopance som neutŕžila a mohla som sa sústrediť na plávanie, len pri bójkach bol boj, ale v druhom koliečku sme si už vyslovene užívali pohodu. V depe sa neviem rozhodnúť, či brať bundu, nebrať, voda mala 20 stupňov a ja som stále trochu mrzla. Z depa vybieham na bicykel po štyroch minútach na 90 kilometrovú trať, trochu pozmenenú oproti minulým rokom, no najväčší strašiak ostal, stúpanie do Vepřovej. Nakoniec to nebola taka hrôza, ani pri treťom koliečku a spokojne som mohla zdolávať svoje posledné vertikálne cyklometre do druhého depa.

Cyklistický profil
Bežecký profil

Na beh vybieham s vestičkou. Z plávania mi totiž ostala zaplynená bójka v žalúdku a moje atletické ego potrebovalo prekryť tieto nedostatky, bola mi zima je oficiálna verzia a malo ešte pršať. Bežecké koliečko malo 7 kilometrov 80 nastúpaných metrov, s výstupom na Salvátor a zbehom v druhej polovici. Všade stáli ambasádori a ukazovali, povzbudzovali a občerstvovali pretekárov na výbornú. Podľa analýzi som mala prvé koliečko najrýchlejšie, druhé naslabšie a tretie som zabojovala zase s nejakou blbou pesničkou na perách. V cieli boli moji najmilovanejší chlapci. Medaila. Sprcha a pivo. A hrozne dobrý pocit. 6:36 hodín.

Pilman v číslach

UltraFatra vol.3

Mal to byť výlet na Grossglockner Ultra Trail, mali sme zabezpečené stráženie pre Gabka, mali sme mať natrénované, ale prišiel tento čudný rok a preteky sa nekonali. Blbli sme na malých súkromných projektíkoch, a stráženie sme mali stále zabezpečené tak sme sa prihlásili na UltraFatru. 55 kilometrov a 3 600 metrov vo Veľkej Fatre som už dvakrát prežila a machrovala som ako Zbyňkovi opäť ukážem naozajstné horské ultra. Vykapala som hneď na začiatku.

Posledný júlový víkend Gabko strávil u deda a my sme sa vybrali do Ružomberka, spali sme v aute a cítili sme sa dobrodružne, ako za mladi. Ráno sme nasadli do autobusu s kávičkou a raňajkami.  Predpoveď sa značne zmenila, búrky zmizli z radaru a ani zrážky nás nemali potopiť. Ešte som očakávala blatíčko na trase, ale dokonca ani to nebolo. Po štarte bežci vypálili ako chrty za návnadou. Minulý rok sa mi osvedčil triezvy štart, nie som chrt a už vôbec nie vrchár, kam by som sa ponáhľala.  Okrem prvých dvoch Japeňov ma ešte čaká kopcov dosť. Na občerstvovačke v Starých Horách som mala pocit, že závod zatvárame, že nie sú za nami ani zberači mŕtvol, ale vlastne sme neboli úúúúplne poslední, len nám skoro všetci v šialenom tempe ušli. Utrpenie starého anemika pokračovalo na Majerovu skalu a Krížnu, ale išla som, pomaly a vytrvalo. Každý kopec má svoj koniec, je moja ultra mantra. Tešila som sa na hrebeň, na Ostredok, kde sa dá konečne bežať. Výhľady nádherné, pocity masakrálne, bol to náš deň voľna od rodičovských povinností, tak sme si ho užívali po svojom. Voda pomaly dochádzala a keď sme zbehli z hrebeňa smer Chata pod Borišovom, tešila som sa na premene po ceste. Ďalší bežateľný úsek, na ktorom nás podporovali úsmevom aj potleskom každoroční účastníci turistickej akcie Chodníkom Jana Váňa. Veselá skupinka ľudí, parádny pocit s nimi zdieľať kúsok Fatry takto na záver júla, dokonca za zvuku fujary, čo slovenské srdce rozjarí. Tak veľmi ma potešili, že aj veršík mi vykĺzol.

Na chate pod Borišovom, nás privítal výkvet orgov z SVK Ultra, dopili sme sa nealkom pivom, pojedli, čo sa dalo, čakala nás nielen Ploská, ale aj Rakytov a Skalná Alpa. Ďalšie kŕmenie až na Smrekovici. Každého straší Ploská, ale mne sa zdá, že to jeden z tých miernejších kopčkov. Z Ploskej opäť dlhý behateľný kúsok ku Rakytovu. Dopĺňala som priebežne energiu, pila ionťák a s touto stratégiou sme obehli prvé umierajúce kusy. V stúpaní na Rakytov nás chladil príjemný vánok. Vánok bol príjemný, ale čiernota niekde nad Smrekovicou vyzeral hrozivo dobre. Už sa nám žiadalo trochu sa zmočiť, nie len od potu. Nakoniec nás mraky obišli a my sme ostali zas len spotení a opálení. Smrekovica nás privítala tridsať minút pred limitom. Ostáva už len zbeh do Malinovho Brda, čo je tuším ešte horšie ako Sidorovo výstup. Ale len výstup, lebo čo je horšie ako Sidorov krpál, je to čo nasleduje za ním. Hrebienok, čo nemá konca. Aspoň po všetkých tých výškových metroch, chce človek už len klesať a klesať, a on predsa ešte stúpa a stúpa, Ružomberok po pravej strane ostáva nedosiahnuteľný, ale len po dobeh na lúky, kde aj vidina piva začína mať chladné kontúry, ktoré lahodia bruchu. My máme silný finiš ako hovado. Je naša ďalšia ultra mantra. Obrovská radosť z cieľa, kamarátov, piva a ešte jedného voľného večera nás úplne ohromila. Kopce za odmenu, pivo pre radosť a svalovka ešte na pár dní.

Ako to dopadlo? 12:19 na 55 kilometroch s prevýšením 3600. Po dlhej dobe sme sa so Zbyňkom popreháňali po kopcoch spoločne, užili sme si nielen deň ale aj večernú afterku. Strašne dobre to bolo.

Čausa-Čičmany

Jazda to mala byť dámska, ale bola pánsko-dámska. Mala byť dlhšia, ale bola uspôsobená rodinne. Mala byť ultra punková, a to vlastne aj bola, kým ju nezomlela búrka. Zobrali sme s Jankou deti a mužov na výlet, ubytovanie v zrube s výbehom pre deti vo Veľkej Čause, bol výborným útočiskom pre chlapov, ktorí mali na starosti troch zdivočených potomkov, kým sme sa my zbavovali mamičkovských starostí. Mohol by to byť aj tréning, bol, ale aj nebol. 51 kilometrov, 2300 výškových metrov za 8:38 h.

img_1335

V sobotu sme vyrážali skoro ráno, s veľkým lúčením, v srdcervúcich objatiach a bozkoch deťom a chlapom, aby to zvládli a užili si krásny deň.  Ale preháňam nikomu nešlo o život, hoci chalupa bola hore nohami už od piatej ráno, ale deti sa tešili hlavne na nafukovací hrad, v ktorom nakoniec strávili hádam len nejakých pár minút, lebo obetavo robili občerstvovací personál v sedlách Vyšehradné a Fačkovské. Všade sa najedli viac ako my traja účastníci prebehu. Janka, Janči a ja.

Správnosť trasy som poistila navigáciou, lebo netreba mi nabehať viac ako bolo v pláne. Nablúdili sme 400 metrov, keď sme sa zakecali, ale inak sme sa spoľahlivo nechali viesť traťou. Rozobrali sme vzťahy, ultra aj samých seba v tichom stúpaní, lebo až po Vyšehradné sedlo sme nestretli živáčika, teda okrem kliešťov, ktorých som oberala pod Vyšehradom, kým si Janka nechala urobiť momentku. Našla som dvoch, ani nie po 20 kilometroch.

img_1331

V sedle nás čakala rodinka, naložená dobrotami a hlavne v dobrej nálade, chlapi s deťmi nakoniec vystúpali na Vyšehrad, aby sa zabavili kým nás prekvapia vo Fačkovskom sedle. Neočakávali sme ich, lebo hoci vody po ceste nie je veľa, malo sa to dať zvládnuť. Pod Vraniou skalou bol jeden výživný prameň, ktorý nám ešte za horúceho počasia pomohol sa osviežiť, ale nie je nad pivko. Do Fačkovského sedla sme prichádzali po červenej značke, ktorá sa stretala so žltou od Kľaku nad Fačkovom. Spomienky romantické pre všetkých úspešne dokončivších stovkárov Malofatranskej. Pohľad, keď konečne v diaľke svieti slavobrána a na chate už sa pije pivo. No, ale dnes sa ide ďalej, od chaty Veronika po červenej do Čičmian.

Výrazne sa ochladilo, silný vietor prevaľoval hmlu z ľava do prava. Zahaľoval nádherné voňavé lúky plné bylín a nútil nás ostať v pohybe. Trochu sa zotmelo a z oblakov sa prášil dážď. Niežeby pršalo, ale niečo z neba padalo.

Nad Čičmanmi zarúbali hromy a nás hnalo do hostinca sa občerstviť. No nielen to, padli aj rozhodnutia o bezpečnosti, neznámosti terénu a správanie sa v búrke. Boli tri hodiny poobede, Zbyněk po nás ochotne prišiel, lebo máme nové auto, ktoré popreháňal ochotne po horských priesmykoch a my sme si dali ešte výdatnú večeru, s deťmi a manželmi, ktorých ľúbime ešte viac, lebo sa môžeme sem-tam vybehať, s ich obetavou podporou. A ako to malo byť? Až do Bojníc na pivo. Bežecky nevidalo, tak sme tam rodinky vzali aspoň na nedeľný obed.

Tréning v období korony

Odišli sme na chalupu, zbalili sme sa tak ako zvykneme na víkend. Po pár dňoch nebolo jasné, či Zbyňka ako českého občana pustia cez hranice do Rakúska. Rozhodli sme sa pre izoláciu a ostali sme na chalupe, kde môžeme vybehnúť na záhradu alebo niečo stihneme porobiť na dome. Potom zavreli hranice a opatrenia pritvrdili, vychádzať môžeme len v prípade nevyhnutnosti a zhromažďovať sa nemôžeme, ale do lesa je povolené, tak pobehujeme. Všetko dodržujeme tak akoby išlo o život náš, aj našich blízkych.

Stretávame sa maximálne s kuriérom, zahalení a šťastní z balíčkov, ktoré k nám chodia. Na piaty deň karantény prišlo Turbo, trenažér na domáci bicyklový tréning. Sotva by som v prípade nehody vysvetlila naplno vyťaženým saniťákom, svoju nevyhnutnú túžbu ísť bicyklovať, lebo trénujem na preteky, ktoré aj tak zrušili. Obnovila som Netflix a prišiel senzor rýchlosti, bez ktorého ťažko hľadať motiváciu udržať sa na bicykli viac ako 20 minút. Rozmýšľame, že by sme pozvali kuriéra k našim dverám s meračom sily a kadencie. Zdá sa, že strávime ešte veľa času na domácom trenažéri, tak nech to máme aspoň pekne v číslach. Aj keď opatrenia pozvoľna povolujú a my môžno vyrazíme na naozajstný cyklo výlet, overiť si, či nám to šlape tak dobre aj vonku.

spinning

toto sú Zbyňkove čísla, pri StarTreku

 

Beháme výlučne v lese a cez obec prebiehame s ochranou na tváry, usmievame sa na ľudí, keď nejakého stretneme a vyhneme sa mu oblúkom. Dokonca objavujem nové cestičky, miesto rýchlosti trénujem orientáciu v teréne. Zbyněk pozrie na mapu a presne vie, kde som bola, ja ani po treťom výbehu nie som si istá, či trafím novou cestou domov. Cez víkendy ťažím z týchto tajných cestičiek, keď sa hrám s pochôdzkármi na skrývačku. Ľudia kým môžu, majú právo sa venčiť vonku, a ja aspoň trénujem orientáciu v priestore podľa machu a žiaľ aj vyťažených rúbanísk. To sú variácie jednej vrchovinky.

praksicka vrchovina

 

Tréningové jednotky sme skrátili, dočasne sme vypustili dlhé behy, ale beháme častejšie. Aj keď nás lákajú kadejaké karanténne výzvy. Možno ešte premyslíme. Výhodou karantény je dostatok spánku, teda príležitosť odpočinúť si doprajeme po vzájomnej dohode, lebo Gabko pobehuje ako s nasolenou riťou, je všade, učí sa od nás a všetko komentuje.

Chýba nám plávanie, Zbyňek tento spôsob posilňovania nahradil silovým tréningom na záhrade. Betónuje, rýľuje, behá so štetkou hore dole po stenách a cvičí tri/bicepsy pri maľovaní, ja potom pri čistení. Alebo chodím trošku blbnúť na štrkovisko, robím rybárom nadháňača a kačkám spoločnosť.

Strava (nie applikácia, tá je dosť monotématická) ale jedlo ostáva pestré a pripravované na prírodno. Tuníme grilovací priestor a s ním aj recepty. Vstávame skoro ráno, pracujeme do večera a ja som neprečítala ani jednu knihu, teda okrem Gabkových, rozširujem si obzory o traktoroch, bagroch, raketách a vesmíre (úplne som zabudla, že Urán má otočenú os a vrtí sa tak nejak naopak, asi ako teraz naša pandemická zemeguľa).