Hriňovská 100 2019

Hriňovská 100 je novinkou na bežeckom menu SVK Ultratrail, neostáva nám nič len prísť vyskúšať, aj keď iba v tretinovom zastúpení. Vyrážam v piatok po obede z chalúpky, kde nechávam Gabiku s Gabkom a dedom. Budu mojou oporou na dialku aspon cez SMS~ky  počas celého preteku. V Hriňovej je už registrácia v plnom prúde, rýchlo si ju odbavím aj ja, aby som stihol ešte nakúpiť a osviežiť sa pivkom v dobrej spoločnosti. 

 

 

Pizzeria teda nič moc a frekvencia s akou sa objavuje čašníčka nám mohla čosi napovedať, ale v družnej debate nás to až tak veľmi netrápi. Do spacáku sa dostávam až okolo polnoci.

IMG_3133

Ráno vstávam  pred piatou, odbavím známe rané rituály a už sa len zbaliť a presunúť sa na štart. O šiestej je vzduch ešte príjemný, no deň bude pekne vypečený. Stretávame sa pri soche fujaristu, kde dostávame posledné pokyny a štartujeme za zvuku fujary od náčelníka. Po krátkom úseku mestom sa dostávame na zjazdovku Košútka, to asi aby sme sa dostali rýchlejšie na prevádzkovú teplotu. Rýchlo naberáme prvé výškové metre.  Za zjazdovkou sa sklon zmierňuje a tempo zvyšuje. Mierne sa vlniace kopčeky nás privádzajú až k prvej  kontrole. Dávam si kúsok melónu a pomaranča a pokračujem ďalej. Za kontrolou nás čaká dlhší zbeh do údolia, kde v príjemnom chládku preskakujem potok. Zatiaľ sa ešte netreba chladiť a tak pokračujem.

IMG_3139

Vlniacou sa krajinou sa dostávame až po tajnú kontrolu, dnes to bude asi hlavne o ovocí, dám si dva kúsky pomaranča a pokračujem, druhá kontrola je už blízko. Začína pripekať a za druhou kontrolou na Bratkovici nás čaká skoro 17 km úsek, na ktorej dopĺňam vodu a colu aj do fľašiek. Zásoby tekutín na tejto grilovačke sa míňajú rýchlejšie ako teplé rožky pre Sulíka. Tento úsek je prijemne behateľný a navyše skoro celý v lese, iba kde tu výhľady do krajiny. Ku koncu, ale začína pribúdať lúčnych častí a aj to slnko začína asfalt roztápať. Keď počujem zvonce z kontroly v Havrilove, z vďačnosti by som aj slzu uronil, ale všetku soľ som vypotil. Krátkodobo mi pomáha aj ovlaženie hlavy v potoku, ale po pár kilometroch je efekt preč a ja začínam výrazne spomaľovať.

IMG_3138

Terén by sa asi dal aj bežať, ale ja na to teraz už nemám energiu a rozbieham sa až v zbehu pred kontrolou na Chorepe. Dobíjam energiu, popíjam minerálku a po chvíli sa dávam do pohybu. Vraj jeden kopček a dlhý zbeh a sme v Kokave nad Rimavicou. Kopček to bol slušný a aj ten zbeh z neho, ale to peklo do ktorého som v Kokave vbehol ma dostalo úplne. Na kontrole sa zdržím dokopy asi 45 minút. Čosi zjem ale moc mi nechutí, zato si ale dávam liter džúsového striku s minerálkou a prekladám to studeným pivným ionťákom. Z kontroly sa pomaly rozhýbem až krátko pred štvrtou. Našťastie stúpanie ide príjemne lesom v chládku a aj to slnko už začína slabnúť. Keď sú rovinky a klesania, tak sa snažím aj čosi pobehnúť. Prebieham cestu a za ňou ma prekvapuje druhá tajná kontrola. Žalúdok protestuje a tak si dávam len suché syrové oplátky a minerálku. Treba ísť ďalej – ďalšia zastávka Ďubákovo. Tu nás čakajú dropbagy, využívam luxus a prezliekam sa do čistého. Stále bez chuti ale nakoniec si dávam aspoň suchý chlieb, ktorý výdatne zapíjam minerálkou. Dáva mi to aspoň nejakú energiu do ďalšej cesty. Dúfam že do Málinca dôjdem za svetla, ale nakoniec na posledný kilometer radšej vyťahujem čelovku. Zeleninový vývar je parádny hlavne, keď ho zapíjam minerálkou. Desať hodín večer a teplota je konečne pod 30 stupňami. Za kontrolu nás čaká ďalšie stúpanie v lúkach sa trochu strácam, odrazky sú osádzané náhodným výberom, ale navigácia ma vždy podrží a tak neblúdim. Začínam mať mikrospánky a trochu haluzím vidím ísť auto, ktoré existuje iba v mojej hlave. Ako pre mňa stvorenú objavujem luxusnú zastávku autobusu, s ešte luxusnejšou lavičkou. Budík si v mobile nastavujem na 5 minút. Zatváram oči, keď ich druhý krát otvorím, tak mi práve končí mojich 5 minút.  Krátky šlofík ma príjemne osviežil  a správa od Gabiky ma nakopla. Striedavo bežím, kráčam až po kontrolu v Dobroči. Dlho sa nezdržiavam, čaká ma posledné stúpanie sprvu strmé lesom a potom ďalej lúkami až na Vrchdobroč. Znovu sa mi ide dobre,  pomaly dobieham aj čelovky pred sebou.

Sledujem si na hodinách estimated time of arrival, na poslednej kontrole sa ustaľuje na hodnote 5:30 dopĺňam len colu a vodu a fičím ďalej ten čas musím ešte skresať, čo by nemal byť problém vzhľadom na to, že to už pobežím len z kopca. Cestou obieham zopár účastníkov, ktorý už viacmennej kráčajú. Výsledný čas 23:15 je ďaleko od toho, v čo som tajne dúfal ale mám to za sebou a to sa počíta.

 

 

This slideshow requires JavaScript.

Lazová stovka 2019

Lazovka si každý rok pripraví novú variantu počasia a tento rok bolo, ako ešte nebolo. Zvyklo byť teplo ako na Havaji, bývali dažde a blatíčko s bahníčkom a aj sneh na Veľkej Javorine, ale 4 stupne na štarte ešte neboli.  Predpoveď bolo neúprosná, teda taká akurát pre rýchliky, čo umierajú na prehriatie.

IMG_3050

Na poslednú chvílu kupujem nové, teplé bežecké nohavice, myslel som, že ma to čaká až na jeseň. V piatok nabalíme do auta sud a výčap pre smädných lazovníkov, tento rok sa čapovala Kométa, čerstvý ejlík. Gabika s Gabkom pokračujú na Moravu do našej chalúpky a ja sa pomaly chystám na sobotu. Obligátne pivko vonku a pizza nesmú chýbať, treba pokecať kto má čo nové a že sa dejú veci. Po večeri už len pohodička v  telocvični, nachystať si v kľude veci, pribaliť teplé ponožky, termofor a páperku. Heh len keby to bolo kam dať. V noci moc nenaspím, ale to už je jedno posledná noc to nezachráni.

Ráno sa zobúdzame do jemného mrholenia, trochu blbnem na poslednú chvíľu s bundou a nakoniec si vyberám membránovú. Vonku mrholí a akosi sa nikomu z telocvične nechce von, ale štart sa blíži a my sme sa sem neprišli smutne dívať na mokré cesty. Vonku sme si vypočuli pár slov od Slava, ani nebolo treba itinerár popísaný na husto ešte dodnes čítame po večeroch pred spaním, taký bol dlhý. Po štarte sa pomaly rozbiehame z Vrbového. Trasu poznám, myslím dôverne, idem si tento rok po mikinu. Vybiehame na Malú pec a začína nám jemne sypať sneh. Krátka zastávka a membránovú mením za tenkú bundu, začínam sa dostávať na správnu prevádzkovú teplotu. Zbeh do Lopušnej doliny, Košariská a jemne pocukrovaná mohyla na Bradle a nás čaká prvá živá kontrola. Dopĺňam najnutnejšie a dávam sa do pohybu.

IMG_3053

Úsek na Podbranč je pol na pol asfalt – trail, ale stále dosť behateľné, tempomat funguje a ja sa veziem na vlne sústavnosti. Bežím s Martinom a Vladom, a to je srandy kopec. Martin mi ešte na štarte ukázal svoj časoví rozpis na čas 16:20 to by som mohol zvládnuť, plán bol skúsiť sa ich držať. Na kontrole na Podbranči už máme 40 minút k dobru. Zatiaľ sa mi ide dobre a tak sa nezdržiavam dlho a po teplom čaji a pepsi si dávam ešte nejakú tu drobnosť a vyrážam. Vravím si, že skúsim ako to pôjde do Vrboviec a podľa toho upravím tempo na ďalšie úseky.

56899576_2208987905859229_4948992262861225984_n

Za Podbrančom je akurát jedno väčšie stúpanie, inak prudko behateľná stovka. Do Vrboviec vbieham okolo dvanástej, čas sa mi páči, neplánujem sa zdržiavať, potešila ma rodinka Gabka s Gabkom, ale treba makať, tak makám ďalej. Volám na Stana, či sa pridá. Vyrážame smer Žalostiná, čaká nás stúpanie ale to mi takto po kontrole vyhovuje. Na Žalostinej nás víta vietor a hmla, v ktorej chvíľu blúdime s ďalšími súpútnikmi. Našťastie nás to nestojí veľa času  a už sme na trase. Vlníme sa smerom ku Kuželovskému mlynu. Začínam bežať, po chvíli cítim v behu úplnú pohodu a tak pribieham až k mlynu a do chôdze prechádzam až za mlynom pred kontrolou. Za ňou sa znovu rozbieham a bežím si pohodovým tempom až na živú kontrolu vo Filipovskom údolí.

IMG_3055

Čaká nás tu fajný vývar a tak si dávam dupľu, ešte čosi drobné k tomu a poďme ho ďalej radšej si tu ani nesadám. Viem, že najviac času som strácal na kontrolách a tak sa tomu na Lazovke snažím vyhnúť. Na Javorinu to nie je ďaleko a na rozdiel od minulého ročníka sa beží ďalej bez kontroly.  Hore nebol sneh, ale len námraza na stromoch. V zbehu do Cetuny musím dva krát prejsť do chôdze ako ma štípu stehná.

Cetuna je novinka, prvýkrát si tu sadám a dávam si chvíľku oddych. Majú tu pre nás nachystanú aj šibenicu keby to niekto chcel “zavesiť”. Za mnou pribieha veľká skupina čo ma motivuje, aby som sa dal už do pohybu. Z Cetuny na pamätník ROH sa mi moc nechce a tak idem len rýchlejšou chôdzou a do toho pózujem dvornému fotografovi Rišovi. Dole sa mi moc nechce, ale na asfaltke sa začínam rozbiehať a aj za Hrušovým v stúpaní smerom do Višňového už viac menej len bežím. Cítim príťažlivosť cieľa a tá ma ťahá vpred.

    IMG_3056

Vo Višňovom si dávam prvé pivko aj keď len radler, potrebujem si trochu spraviť chuť. Rýchlo ho čiapnem a teším sa na Veľký Plešivec. Čaká ma tu moja obľúbená časť, príjemné ihličím vysypané singláče. Poniektorý tu už vyťahujú a zapínajú čelovky, čo sa mne zdá ešte prehnané, ale mám ju už v pohotovosti. Tma ma dostihne tesne pod vrcholom. Za ním pár vlnoviek a potom už len beh. Polia do Šípkového mi prídu nekonečné. Povinná, posledná živá kontrola, ale zastavujem sa tu naozaj len na skok čelovky predo mnou a za mnou ma ženú dopredu a ja im nedám svoju kožu zadarmo. Teda takto, celú trasu neriešim nikoho, ale pred koncom sa mi žiada trochu si zapretekať. Za Šípkovým nás čaká posledný úsek cez pole a sme vo Vrbovom. Finálny čas 15:36 a ja som viac než spokojný. Píšem Gabike a tá mi na oplátku volá naspať. Som šťastný, že to už mám za sebou. Dávam zaslúžené pivko a sprchu a o pol jednej idem konečne spať. Mikinau za piatu účasť  som si  myslím zaslúžil a o rok no uvidíme.

Maratón Pohronským Inovcom

Na zimný martón je ťažko natrénovať na juhu. Snežilo priebežne aj u nás, ale sneh mizol a nám to nevadilo. Na Inovci som si na záver zimnej sezóny užila trocha snehu, hoci už tajúceho. Vo vzduchu bolo cítiť jar a mne bolo na trati nechutne teplo, v dolinách mi mrzli ruky a chýbali mi mikro mačky, ktoré som po neuváženom zvážení nechala v aute. Štartovalo 140 ľudí, úplna masovka, ale TK Filozof a banda okolo Rada a Ľubky je zárukou stretnutí s kamarátmi, výborne vybavených občerstvovačkách a prebehu v slovenských pohoriach. Nedá sa doma obsedieť.

Moji chlapi boli so mnou, spravili si vlastný výlet a mne aj pár fotiek, napríklad aj zo štartu, kde vyzerám, že ani neviem, čo tam robím. Ale nechceli sa mi zapnúť hodinky, kde mám navigáciu, bez navigácie som len obyčajná stratená blondska a tak som aj vyzerala.

img_2960

Hodinky sa nakoniec rozbehli a aj ja, možno príliš zhurta, smerom na Inovec som vypotila dve včerajšie pivá na lepší spánok. Zatiaľ sa nešmýkalo a cesta sa príjemne vlnila, kdesi-čosi začína klesanie, kontrolujem hodinky a 10 kilometrové stúpanie je za nami, ide sa behať. Na Jaďovú som sa už nevedela dočkať, najdlhšie zimné tréningové behy som mala do 20 kilometrov a to je presne tá hranica znesiteľnosti, bez jedla. Na chate bandička kamarátov a známych, toto milujem, či SVK, či TK Filozof vždy je okolo nich super nálada. Spokojná a napapkaná bežím dole, po svoje martýrium pod Malým Inovcom. Cesta ani rovná, ani kopcovitá, len dlhá a pre mňa hotová pohroma. Ľad a sneh už boli len bonus. S mantrou “každý kopec má svoj koniec”, sme došli ku samokontrole, kam ma potiahli dvaja bežci. Pri zbehu som sa otriasla z tej ubíjajúcej chôdze smerom hore. Tušila som tajnú kontrolu plnú dobrôt a tomu prispôsobila rýchlosť, že ma tam čakali moji chlapi bola už len čerešnička. Vyprevadila ma ako inak pokrikom a ja som išla zdolať posledné kilometre, už nebol dôvod sa šetriť, aj tak som mala meškanie.

img_2969

Trasa sa vlnila smerom dole a mne ostalo dosť síl, no nie na boj so psami. Voľne pustené psy v akejsi obci brechali systematicky rozložení pri chodníku kadiaľ prechádzala trasa. To čo je novinka? Pomalým bežcom miesto časobrány, pustíme psov? Ale nie vraj to zažili aj rýchlejší. S riťou stiahnutou ako Madam Pompadour korzet som si strihla trať akousi lúčkou, do topánok sa mi nabral sneh, ale nechali ma ísť. Tak hádam to už do cieľa prežijem. Zbeh bol dlhý, ale deň jarný, lesným chodníkom tiekol potôčik a studená voda mi robila dobre na ubehané nohy, to je regenerácia priamo pred cieľom. V cieli v čase 5:51 na 42-och kilometroch s prevýšením 1500 m, no nie je to zlý začiatok, ale treba začať makať.

 

 

 

La Corsa della Bora 2019

Prvý ultra pretek nového roka na troch kráľov, takýto ostrý štart som ešte nemal a k tomu ešte v Taliansku, aj keď som sa k nemu dostal len šťastnou náhodou. Keď SVK ultratrail prišiel zo súťažami o štartovné, Corsa bola jeden s prvých pretekov, o ktorý sa súťažilo. Gabika navnadená fotkami a videom neváhala a hneď sa zapojila. Náhoda tomu chcela tak, že som nakoniec štartovné vyhral ja.

Hotel bookujeme na poslednú chvíľu pár dní pred Vianocami. Podmienky máme dve najlacnejšia voľba a aby sme mali blízko na štart aj do cieľa, vyšiel nám s toho Terst. Nie úplne dobrá voľba z hľadiska parkovania, ale aspoň sme si užili trochu talianskej mestskej radosti.

img_2882

Obligátna prehliadka mesta,  sacharidová večera (pizza) a nejaké to pivko. Potom už len  hotel, rýchlo sa nachystať a spať alebo nie. Gabko spokojne spí v izbe a my s Gabikou pred izbou sedíme na zemi s flaškou vínka ako za študentských čias na internáte. Ranné vstávanie nebolo o nič skôr, ako bežne doma, len trochu hektickejšie, rýchle raňajky v aute smer Pesek. Prichádzame zavčasu ešte ani organizátori nie sú nachystaný. Vo chvíli sa všetko mení, prichádzajú prvé autobusy so štartujúcimi. Stretávame známe tváre a tak ani neviem ako a zrazu hrá hymna, ktorá odštartovala okolo štvorstovku štartujúcich. Začíname pekne z kopca akurát chodník je priúzky a lievik upchal beh do chôdze, akonáhle sa dá tak valím dole.

img_2884

Trať prechádza do príjemnej roviny, spomaľujem, ale asi nie dosť, predsa len som trochu prepálil štart. Nevadí chybami sa človek učí a aspoň sa poriadne zahrievam a konečne dávam dole rukavice a bundu. Tvrdu kamenistú cestu, strieda krátka asfaltka a  dokonca zjazdová trať pre bike, pred prvou občerstvovačkou. Na niektorých miestach  nechápem akým zázrakom mi držia tenisky.

img_2887

Prvá kontrola a Danova skúsenosť s pretekom začína dávať zmysel, do cieľa človek príde vykŕmenejší než po Vianociach. Žiadna novoročná diéta sa nekoná, šunka, salámy údený losos, syr no len na vegetariánov moc nemyslia. Dopĺňam kolu do fľašky a vyrážam ďalej. Netreba sa príliš zdržovať, čaká nás luxusné stúpanie a ešte luxusnejší zbeh po kamenných poliach. Zabezpečenie trate je profesionálne, akýkoľvek strmší kopec alebo úzky chodník je doplnení lanom a veľkým množstvom záchranárov. Po zbehu sa dostávame do údolia, ktorým pomaly stúpame k ďalšej kontrole. Prechádzame do kopčekov nad Terstom. Tu sa trať už len pozvoľna vlní, niečo ako naše Karpaty, ale terén je kamenistejší,  vegetácia stredomorská a výhľady nebesky nekonečné.

img_2886

Kde tu míňame vyhliadkové plošiny, vysielače a čoraz pomalšie bežíme k tretej kontrole, na ktorej ma čaká rodinka. Gabko spí v nosiči a tak sa len ticho zdravíme a ja sa idem kŕmiť. Ale nie veľmi, do cieľa už veľa neostáva a máme mať ďalšie tri kontroly tak s mierou. Gabika ma aj s Gabkom odprevádza na parkovisko, kde ja pokračujem po trase, sadajú do auta, aby skúsili zaparkovať niekde v cieli a povzbudzovať slovenskú výpravu. Ja sa pomaly tlačím do kopca popri ceste, našťastie iba chvíľu. Opäť sme v lese až na dva menšie kopčeky ide tento úsek viac menej z kopca na kontrole nepohŕdam zeleninovým vývarom. Studená kola už neberie, a teplý nápoj potešil.

img_2888

Krajina sa výrazne zmenila, namiesto stromov sú všade na okolo roztrúsené terasové vinohrady s úžasnými výhľadmi na more no proste kraj Prosecca. S Danom prechádzame témami vinárskymi aj pivárskymi. O to väčšie prekvapenie nás čaká na ďalšej kontrole – čapované pivko a k tomu uvarené bravčové, z ktorého sa ešte dymí. Len škoda že nám nechce načapovať do krígľov, ale len do našich bežeckých mini pohárov. Pred výčapom sa točíme ako na kolotoči, slovenská hádzaná v taliansku. Krátko pred poslednou kontrolou nás dobieha Marek. Terén je výrazne kamenistý, poslednú kontrolu si ideme „len skontrolovať“ reku či aj tu nebudú mať pivo. Ale pivo sa tu nekoná a my sa tu tiež moc nezdržujeme. Začína zbeh na pláž. Čuduj sa svete a my tu kufrujeme, nie veľmi len tak možno 100 metrov zbiehame. Žiadna tragédia, zakrátko sme späť na trati.  Zbeh na pláž je strmý a tak nechýbajú laná a záchranári. Keď vidím niektorých účastníkov kratších tratí, ktorých dobiehame začínam tým záchranárom rozumieť. Úsek na pláži sa moc bežať nedá, veľké kamene sú vhodné na členkový strečing, našťastie nie je dlhý a my vchádzame do Sistiany, čistej snobárne. Luxusný prístav a zaujímavá uniformná architektúra.

 

 

Visogliano ciel je už na dohľad stretávame Rada, čaká nás ešte koliečko okolo štadióna a finálna rovinka. Už vidím premrznutú Gabiku a Gabka. Vbiehame do cieľa spoločne s Danom a Marekom. Než sa zorientujem už mám v ruke pivko od Gabiky, ktorá vie, čo mi najlepšie v cieli padne, prehodíme pár slov a lúčime sa, Gabko zhasínal a bol čas vrátiť sa na hotel. Pod hotelom sme si dali v kaviarničke zaslúženú odmenu pivo a proseco. Nakoniec sa s toho vykľula parádna akcia na začiatok roka, za ktorú môžem ďakovať Gabike a SVK Ultratrailu.

 

 

Javornícka 100 vol.4 2018

O rozdelení bežeckých podujatí v našej rodine rozhoduje obľúbenosť. Javornícku mi Zbyněk veľkoryso prenechal ako moju srdcovku. Trať, kraj, prelínanie s Kysuckou a mnoho spomienok, ma po dvoch rokoch opäť zvábili na kysucko-javornícke chodníčky. Prihlásili sme sa s kamarátkou, aby sme na štart nastúpili ako duet mamičiek na materskej. Duet sme nakoniec rozpustili, srdce mi pišťalo po behu a Janka hlavne potrebovala šetriť nedoliečené chodidlá.

Moji chlapi ma v piatok odprevadili na vlak a išli si užívať víkend u deda. Mňa čakala dvojdňová dovolenka, spánok v telocvični, kopec známych a kamarátov a hlavne 103 kilometrov z Čadce do Lysej pod Makytou, s prevýšením 4480 metrov. Spať som išla už okolo deviatej, štuple do uší a nevedela som o sebe do štvrtej ráno. Vôňa rannej kávy podávanej s úsmevom od dobrovoľníkov, organizátorov a k tomu koláčik je neprekonateľný servis SVK ultra trail. Lepšie to nemohlo začať. Pred štartom a vlastne aj po štarte v stúpaní na Kýčeru sme sa zahriali rečami, prehodila som pár slov s novými aj známymi tvárami a potom prišlo foto okienko. Deň sa črtal veľmi fotogenický.

img_5441

Zasvrbili ma nohy a už som aj letela do Zákopčia, na prvú občerstvovačku. Keď dovolenka tak s poriadnym cateringom. Už po tretej občerstvovačke som cítila, že hoci nemám kompresné nohavice, začínajú sa tak správať Kilometre pribúdali a tak aj kilečká. Obžerstvo neskutočné na každej jednej hostine, celkovo ich bolo 8, cieľ nepočítam, to už bola mega žúrka, pivo tieklo potokom a kde tu čosi aj pod zub.

Zo Zákopčia trasa išla na Blaškovú, po červenej vystúpať na Chotárny kopec, spod ktorého bolo krásne vidieť Malú Fatru. Celá trasa bola za nádherného slnečného dňa neznesitľne kochateľná. Avšak, mňa priťahoval cieľ. Hoci som bola opäť v stúpaniach slabá, stratený čas som ležérne dobiehala a na občerstvovačkách sa zdržiavala len nevyhnutne dlhú dobu, na doplnenie zásob. Užívala som si ticho a takmer žiadnu spoločnosť. Len s Vladom sme sa naháňali z občerstvovačky na občerstvovačku. Bežalo sa mi veľmi dobre, očakávala som, že sa to musí niekde pokaziť a keď sa nie a nie nič pokaziť, začala som si od Semetéša užívať trasu naplno. Moja zmenšená časť romantickej duše dúfala, že na hrebeni Javorníka budem mať ešte svetlo a tak som dupla na plyn, niekoho som obehla, niekto ma v stúpaní opäť predbehol a zdalo by sa, že taká stovka je vlastne hrozná nuda, ale tej myšlienkovej slobody sa neviem nabažiť. Až do chvíle, kým mi z hydrovaku prestala tiecť voda, vtedy sú to myšlienky upäté k základnému prežitiu. Zachránila ma partička nad Makovom, ich dobrá nálada a bohaté zásoby ma potiahli až ku Franu, kde som ešte bola za svetla a vôbec sa nezdržiavala. Vyrazila som hneď na hrebeň uchmatnúť si jednu spomienku zapadajúceho slnka na prvej stovke od Gabkovho narodenia. img_5458

V polovici hrebeňa, cestou na Portáš som zapla čelovku, bežateľný hrebeň som si užívala. Za mnou sa zacvakol jeden bežec, nerozprávali sme sa, len sme bežali, akoby vycítil jednotu ticha. Prerušil ju len Zbyňek, ktorý uložil Gabka spať u deda v Púchove a vyrazil sa prebehnúť nocou po miestach, čo bývali našimi tréningovým ihriskom. (Trénovali sme počet pív a počet ubehnutých kilometrov po borůvkových knedlíkoch z Kohútky na Beňadín.) Aj keď sa pridal ostali sme ticho a bežali sme na Portáš. Viem, že hrebeň je zradný vo svojej dĺžke, keď už si myslím, že musím byť pár metrov pred Portášom objaví sa rozcestník s 3,5 kilometrovou jóbovkou. Ale aj tento kúsok mal svoj koniec a na Portáši, so skvelým osadenstvom dobrovoľníkov, som si dala polievku trochu piva a išla bojovať s Krkostenou a Makytou. Výživné spoločníčky. Keď na Makytu viac klesáš ako stúpaš, aby si vystúpal ešte vyššie, no prežila som a bola aj fotka, aby sa nezabudlo.

img_5464.jpg

Nad Beňadínom ma Vlado definitívne obehol, ja som sa do cieľa už nešetrila, ale mal proste lepší záver. Bandička z Beňadína ma privítala vo veľkom štýle, veľmi im ďakujem boli skvelí, veselí a mali aj malé prekvápko. Odišli sme, ale rýchlo. Ponáhľala som sa do cieľa, čas sa črtal pod 17 hodín a ak sa nič nepokazí možno i o kus lepší. Cez lúky výborne značená trasa, nedalo sa zablúdiť, bolo treba už len makať. Nádeje na dobrý čas sa vo mne nafukovali ako balón, čo mohlo byť nakoniec len výsledok požitého jedla. V cieli nás privítali nielen potleskom, ale opäť novinkou. Zvonce zvučali chodbami základnej školy a  s príchodom každého ďalšieho účastníka desili spiacich bežcov. Mňa potešili a aj výsledok 16:20 je pre mňa krásnym výsledkom celoročnej práce. Nehovoriac o treťom mieste medzi ženami. Behať po pretekoch ma baví, je to čas, keď som opäť viac bežec ako len mama a keď sa môžem plne spoľahnúť na mojich chlapov, že to zvládnu, povzbudia a podržia ma, keď to budem potrebovať.

A vychvaľovať SVK Ultra Trail, ich neúnavnú prácu a dobrú náladu, množstvo endorfínov rozdaných len tak pre nás už je stará omieľaná pesnička. Ale oni sú fakt najlepší. Ďakujem im všetkým, združujú okolo seba ľudí, ktorých vždy rada stretnem.

This slideshow requires JavaScript.

 

Krasňanská kúria – jeseň 2018

Tento rok bolo o niečo menej ľudí, ale behá sa už všade, dá sa vybrať, no my volíme tradične, tuším už po štvrtýkrát. Slnečná jeseň nás opäť prilákala do Karpát na beh Krasňanská kúria. Chceli sme ísť spolu, aj keď každý zvlášť a tak sme Gabkovi zabezpečili opatrovanie. Pri pohľade na rozrastajúci sa počet batoliacich detí, by bolo načim porozmýšľať nad detským kútikom pre deti bežiacich rodičov. Aj keď už detský štvorkilometrový beh je výborný nápad, len ešte chvíľu potrvá, kým bude Gabko na štarte, ak bude vôbec chcieť.

Svoje zastúpenie tu mali aj SVK Ultra Trail, Rado s mamou fotili, Slavo so Silviou zabezpečovali krmelec na Kamzíku. Po štarte sme rozjímali nad osudom vinohradov, ako miznú pod tonami betónu a aké krásne by bolo ich zachovať, aspoň tie zvyšky. Nohy som mala nejaké ťažké a Zbyňka som musela odohnať, na 17 kilometrovej trati nie je čas na fotografovanie. Zbytočne strácal drahocený čas. Pri odbočke na Skalku som videla za sebou ešte hadíka bežcov a myslela na Gabka, ale od Skalky som sa plne sústredila na beh. Niekto bežal dlho za mnou, až neskôr som si všimla, že je to žena a myslím ešte nejaký pán v čiernom. Na singláči nad Vydricou sme to rozbalili na plný plyn, aspoň som sa tak cítila, fantastické tieto karpatské chodníčky. Chcela som uhnúť, ale vlastne nebolo treba, na chvíľu si ma zvolili za ťahúňa. Dojemné, až do stúpania na Kamzík, kde som sa odstavila. Stúpanie som čakala strmšie a tak som si nerobila ilúzie, že to vybehnem, išlo sa bokom a bolo to behateľné. No ja som prešla do chôdze a ich čierne chrbty som nevedela dostihnúť. Síce som sa opäť rozbehla, ale už to nebolo ono. Zdiaľky som mávala Slavovi, zjedla som nejakú tabletu asi hroznový cukor a stratila sa vo vysokej tráve. Pomohli by kozy alebo ovce, čo by spásali Bratislavské lúky. Na blbosti už nie je čas. Treba utekať, zvlnené klesanie s gravitačnou silou cieľa volá po behu. Kontrolovala som priemernú priemerku, ktorá nechcela klesnúť pod 6 minút a už som tušila, že svoj najlepší čas nevylepším, hoci som si išla v zbehoch nohy dolámať. 1:39 na 17 kilometroch  s prevýšením 464 metrov. Mala som dať do toho viac, ani nohy ma neboleli. Zbyněk nemal najlepší čas, ale mal blbý štart a aj tak ho nohy boleli. S účastníckou medailou na krku som utekala k autu, kde nás už čakala opatrovateľka so spokojným Gabkom, zobrali sme byciklík a išli na guľáš. Teda ja na pivo,  mala som nárok, tohtoročná krasňanská bola skoro narodeninová, tak som si dala tri. Nič sme v tombole nevyhrali, akoby sme aj mohli, keď najväčšie šťastie je, že sme spolu a slnko svieti na naše hlavy. Až kým nezačne pršať. Ale nie bolo to super, fantastické tieto meštianske behy. Tešíme sa na budúce alebo na najbližší beh, akokoľvek dlhý.

Topolská osmička

Prebehnúť sa v okolí Topolné, toť za humnami nám padlo vhod. Susedná obec organizovala krátky beh okolo Topolné. Zúčastnilo sa pár ľudí, ale v početnom zastúpení rodín s deťmi. Organizátori pritiahli deti na kratšie preteky od 1 kilometra, rodičom a iným priaznivcom behu pripravili 8,5 kilometrovú trať s prevýšením 105 m a teda výbeh do mierneho kopca niekde nad jazerom, kam sa chodievame kúpať nie len v lete.

Screen Shot 2018-09-24 at 16.08.48

Dedo postrážil Gabka a mohli sme sa konečne prebehnúť obidvaja na jednom preteku. Neplánovali sme, ale bežať spolu. Zbyněk je rýchlejší a i keď stále oblejší, na trať nastúpil ako pán. A vôbec, po odštartovaní som ostala vzadu so šiestimi ľudmi a priemerkou 4:50 na kilometer. Uf. Drsný začiatok, ale ja potrebujem trochu času, kým sa rozbehnem. Na rovinke k jazeru som začala obiehať bežcov a príjemne zahriata som sa rozbehla, kým ma nezastavili hasiči. Trať prebiehala cez cestu a hasiči nás zastavovali, aby sme bezpečne prešli na druhú stranu, kým prejdú autá. No nič moc, ja som čakala na štyri autá a pomaly som chcela sadnúť do kresla, otvoriť pivečko a počkať ako to dopadne. Svaly začali pomaly tuhnúť a pri predstave rozbehu sa stiahli ako mačací chvost pred rotvajlerom. A ľaľa ho, kopček. Tak poď, veď nepôjdeš šprintom, ale poskakuj, vlastne odpočívaj vo výbehu a v záverečnom zbehu to rozpáliš. Keďže som trať nepoznala, predpoklad zbehu bol teoretický, veď každý kopec ma svoj koniec a aj svoj zbeh. Našťastie aj tento topolský. Naštartovala som vnútorný gramec a moja pamäť našla najlepší vypalovák. Don’t stop me now I’m having such a good time. A to som nevedela, že Queens budú pokračovať aj v cieli. Pred futbalovým ihriskom, kde bol štart, cieľ a celá party, čakal dedo s Gabkom, moderátor hlási, že dobieha prvá žena a predo mnou bol len akýsi mladík. Tak reku, to budem asi ja. Fíha. We are the champions, my friends. Zbyněk dávno v cieli. Kým ja som sa pod 5 minút na kilometer nedostala, on si užíval svoju slávu 4:37 a to je týždeň po stovke. Klobúk dole páni. Dostala som kvety a pekný balík pre víťazku. A bolo to naozaj pekne popoludnie, hoci už je jeseň vo vzduchu a obloha má správnu oceľovo šedú farbu, neodmietla som ani pivečko. Teda tri. A o rok, ak bude druhý ročník, prídeme určite. Pekná akcia pre všetky vekové kategórie. Treba rozhýbať deti, vážení a takto sa to robí v Topolné.

Rýchlik Zoška Bratislava 2018

Na rýchlik zo Zošky do Bratislavy som nasadala s víziou cieľa pod sedem hodín, čím som chcela zlepšiť čas spred dvoch rokov.  Na štarte sme stretli veľa známych, ešte viac neznámych a počasie nám bolo sľúbené také akurát behateľné.

img_2411

Trať poznám  a po štarte som sa teda rozbehla po známych chodníkoch vpred, mala som opäť rodičovské voľno tak som sa utrhla hneď na začiatku. Skalanatú som zvládla akosi rýchlo a mohla som si užívať hrebeň, trávnaté lúky, ranné hmly a prvé kvapky dažďa. Začalo jemne kropiť, potom trochu viac a v lese už ani neviem, či pršalo alebo len padala voda zo stromov. Po teplotách, keď dozrieva citrusové ovocie aj na Orave, ma jemný daždík príjemne chladil a udržiaval v tempe. Zrazu prišla Pezinská Baba a dôverná trať z Kamzík-Baba-Kamzík, žiadne prekvapenie ani zneistenie, okrem toho trať bola výborne značená. Aj napriek tomu som pred Somárom začala trochu spomaľovať, dážď konečne ustal, aby sa spustil opäť nad Neštichom. Kde som po dvadsiatich kilometroch narazila na stanicu zvaná depka. Boleli ma nohy. To čo ja chcem ísť znovu na stovku. Veď sto je štyri krát dvadsaťpäť! Leto bolo úrodné a rýchle, tréning väčšinou záhradný a kopce ma volajú, ale nie je kedy ich poriadne opáčiť. To nič, to bude len tou asfaltkou, dole sa dobijem posilním  a bude dobre. Veď hlavne, že som v pohybe a bežím, dnes nie som mama, ale ultra mama a to stačí, kašli na čas. Diskusia z relácie, drž hubu a makaj, hoci aj pomaly. V Neštichu zo štartovného čísla ostala len mokrá guľka v prednom vrecku. Identifikácia prebehla len podľa čipu s číslom 5. Áno, číslo päť stále žije. Trochu som sa posilnila a vyrazila na žltú značku, tiahle stúpanie až na Biely kríž som neplánovala bežať, odpočiniem si v stúpaní a potom sa skúsim prehovoriť k behu. Ako vždy v stúpaní ma niekto obehol, ale veď ja sa preberiem, ja ešte udriem, až sa cesta zváži trochu dole.

img_2454 A tak aj bolo. Nevedela som sa dočkať Marianky, kto má ten behateľný terén vydržať, oprášila som vidinu cieľa pod sedem a bežala, nie rýchlo, ale kontinuálne, hlavne za mojimi chlapmi. Čakali v Marianke, užívali si spoločný deň a fandili maminke. Konečne som si sadla a dopriala si dobroty z ponúkaného občerstvenia. Milá skupinka ľudí a známych. Trochu som pookriala a v stúpaní na Klanec som si išla opäť len to svoje slimáčie tempo v tiahlom stúpaní. Len čo sa cesta preklopila do klesajúceho zakrivenia, naštartovala som opäť motory a zaradila rýchlosť, síce len dvoječku, ale lepšie ako brzdu. Niekde nad Železnou studničkou sa zatiahla obloha, zotmelo sa a nemohlo mi nič spraviť väčšiu radosť, ako v tejto pochmúrnej nálade dobehnúť do cieľa. Čím tmavšie, tým romantickejšie, osamelejšie a nádherne ticho. Dážď prišiel znenazdania v sile, ktorá vyplavovala podchody. A bola to paráda, na tvári sa mi rozhostil úsmev, a bolo dobre, že som tam sama, v tom zrode dementizácie a čistej radosti, ktorá sa vie rozhostiť len na mojej tvári. Pár kilometrov od cieľa som si vedela predstaviť bežať až do noci, a budem musieť už končiť. V cieli sa známa organizátorská suita krčila pod jedným stanom, Zbyněk bol s Gabkom schovaný v budove školy. Fotka nebola, ale bolo pivo, ktoré mi Zbyněk doniesol, a suché veci nechal v aute. Bolo dobre aj nohy si pochvaľujú, že trebalo by častejšie prevetrať. Akcia vydarená na jednotku, všetko klapalo a bol to parádny deň.  Tak uvidím aký bude záver roka. Držím si palce na nohách.

 

Dirndltal Extreme Trail 2018

Pohodová stovka v údolí Pielachtalu, alebo aj Dirndltal, ako sa mu zvykne hovoriť podľa veľkého množstva drienok. Lákala ma už pár rokov, ale kvôli iným povinnostiam sa nám podarilo na ňu zavítať až tento rok a uprímne, som veľmi rád že som ju mal možnosť bežať ale poporiadku.

“Skúmame čo sme dostali v balíčku, Gabko už pozerá itinerár”

Ranné vstávanie pred pretekom je pre mňa vždy ťažké, do poslednej chvíle sa mi nechce, ale väčšinu vecí mám pripravených a tak vyčkávam, ale hodinu pred štartom predsa len už je čas vyliezť s postele. Gabko netradične protestuje, na ranné vstávanie je zvyknutý, ale dnes ho čaká ťažký deň, aničoby to tušil sa mu nechce z postele rovnako ako mne. Obliekam bežecké, ľahké raňajky a sadáme do auta. Gabika otáča kľúčom a nič.. Auto jemne pradie ako mačky našich domácich z Airbnb. Asi som tu batériu už fakt mal vymeniť. Prechádzame si scenáre, domácich budiť o pol šiestej nechceme, nabíjačku síce máme ale zásuvka je v nedohľadne, pobežím na štart v rámci zahriatia sa? Nakoniec sa skúšam zaprieť do auta posúvam ho, no ok tak to by šlo. Vytlačím auto na príjazdovú cestu a začínam rozcvičku ťahačov. Gabika s Gabkom sedí v aute a čaká na môj pokyn. Jednotka, plyn a môžem naskakovať do rozbehnutého auta, takže dnes už len 111 km s prevýšením 5 000 m.

“Kontrola funkčnosti camelbacku”

Na štarte dostávame GPS tracker aby nás mohli naši blízky sledovať. Celá stovka a aj jej štart je veľmi komorný, na štarte je nás okolo 80 bežcov. Hodinu po nás ešte štartujú štafety a o jedenástej štartuje v polovici trate kratšia 55 km trasa. Robíme si ešte poslednú spoločnú fotku a ostávam sám, posledná minúta do štartu a je odštartované za skromného potlesku hŕstky pozbieraných ľudí. Prvé kilometre sú skoro úplná rovina a tak nie je dôvod na chôdzu. Po prvú občerstvovačku to je niečo málo cez 10 km a ani medzi ostatnými nie sú vzdialenosti väčšie ako nejakých 12 km. Dávam na nej len pár pohárov vody a ionťáku a utekám ďalej.

Na druhej kontrole ma čaká Gabika a tak sa snažím ponáhľať. Trasa sa začína viac vlniť a občas už prechádzam do chôdze, ale stále je ešte relatívne príjemne a terén je veľmi podobný Lazovke, len s tým rozdielom že teraz sú ovocné stromy obsypané úrodou. Prebiehame roztrúsené statky a trasa sa začína postupne viacej vlniť krajinou, niektoré pasáže mi nápadne pripomínajú časti Malých Karpát.

Kontrola číslo 2

Na druhej občerstvovačke sa vidím s Gabikou a Gabkom. Je príjemné ich stretať na trati vždy mi to dodá energie. Príliš sa tu nezdržujem len doplniť vodu čosi zajesť a makám ďalej. Nasleduje príjemný úsek lesom, kde konečne naberáme aj nejaké tie výškové metre, je tu dokonca aj horská chata ale na prvé pivo si počkám až budem za polovicou. Tretia kontrola a ja už začínam trochu cítiť hlad. Tlačím banány dopĺňam vodu a prichádza SMS, Gabika ma už z drobcom čaká na štvrtej kontrole. Tak sa dávam do pohybu, nasleduje asi najnudnejší úsek, ktorý sa nesie na vlne šotoliny a asfaltu zbeh do údolia, výbeh hore a zase zbeh nič viac, nič menej, len tie výhľady stoja za to.

Po asfaltovej časti sa snažím čo najviac osviežiť, našťastie nás na štvrtej kontrole čakajú melóny a tak tlačím jeden za druhým. Niektorí bežci sa idú občerstviť aj do rieky, ja si vystačím s hlavou ponorenou do kýbla so studenou vodou. Začína byť riadne horúco a tak tankujem vodu a ionťáky, plus si dávam soľ do vody v camelbacku.

Za občerstvovačkou nás čaká ďalšie stúpanie po asfalte, snažím sa ísť úsporne, zbytočne nebežím, ale udržujem svižné chodecké tempo. V polovici tohoto úseku  zrazu zbadám prameň a pri ňom ďalšieho bežca je mi jasné, že mu je teplo ako mne, prehodíme pár slov a popritom sa chladíme príjemnou studenou vodou. Ešte ma čaká jedno stúpanie a následne ďalší dlhý zbeh po asfalte. Tesne pred kontrolou mi už nohy tak horia, že aj v topánkach skáčem do riečky a chladím si chodidlá. Na piatej kontrole sa dnes posledný krát vidím s Gabikou a Gabkom, ďalej ma budú sprevádzať už len Gabikine SMS-ky. Za kontrolou sa začína najvýživnejšie stúpanie, resp dve stúpania. Každé je zakončené vrcholovou chatou a kontrolou.

IMG_2313

Chata a kontrola číslo 6

Ani na jednej si neodopriem pivko a rozhodne nie som jediný. Podobne to vidia aj ostatní. Za druhou, z týchto kontrôl, nás čaká príjemný zbeh cca 10 km a tak dúfam, že trochu naženiem čas, ktorý som stratil vysedávaním na posledných dvoch Kontrolách.  Cesta sa kľukatí dolu svahom, široká akurát pre auto, púšťam brzdu a pridávam.

 

IMG_2314

Výhľad s kontroly číslo 7

Mám zatiaľ dobrý medzičas, ale objavujú sa u mňa prvé pochybnosti o tom či stihnem čas pod 18 hodín, ktorý je potrebný na to, aby človek dostal pracku na opasok. Na ôsmej kontrole si dávam svoje nealko pivo z dropbacku, ale teplé mi moc neberie a tak doplním vodu a pomaly vyrážam. Na ďalšom úseku by mal byť len jeden kopec, ale trasa znova vedie z väčšej časti po asfalte. Trochu som dúfal že to dám ešte bez čelovky, ale krátky úsek lesom ma ju núti vybrať. Pribieham na deviatu kontrolu. Posledné dva úseky bežím už len sám,  mám ale trochu  stihomam že ma niekto predbehne a tak na nej dávam len vývar trochu koly a pokračujem. Za kontrolou cesta stúpa a trochu blúdim, ale nie som jediný, nasledujem čelovku predo mnou, ale ako sa ukazuje ani tento bežec netrafil správnu trasu. Našťastie je to len pár sto metrov a sme obaja spať na trase. Po uvážení našich rýchlostí sa lúčime a ja bežím ďalej. Som naštartovaný a nechcem sa mi ísť chôdzou. Krátko na to obieham ďalšieho bežca. Trasa je tu, behateľná, nasleduje kratšie stúpanie, ale asi aj vďaka kole ho skoro celé vybehnem, ďalšia horská chata a za ňou strmý zbeh a som zase na asfalte. Trochu ma to spomaľuje už mám asfaltu plné zuby, nechce sa mi veľmi bežať a tiež som dúfal, že už budem na poslednej kontrole. Našťastie prichádza. Dávam rýchlu kolu a trochu vody a idem ďalej posledné stúpanie, odbočka a vidím čelovku čo pokračuje rovno. Kričím na toho poblúdenca a ukazujem mu správny smer po chvíli sa vydáva za mnou. Hádam to už teraz trafí, ja pokračujem a obzerám sa , či ide. Ide za mnou, a v duchu si myslím, som ti pomohol, ale ty ma už nepredbehneš. Pridávam, našťastie trasa ide z kopca tak to nie je problém a už vidím že sa mu vzďaľujem.  Vbieham do Weinburgu, od teraz ma čaká už len rovina, do cieľa to je nejakých cca 5 km. Trasa je prakticky rovná a tak sa čochvíľa obzerám, ale žiadnu čelovku za sebou nevidím.  Trochu škoda že ani predo mnou, závery nám s Gabikou idú. V tomto stihomame dobieham až do Ober-Grafendorfu . Cieľ v čase 18:34 a celkovo na 24 mieste nie je zlý, keď si vezmem do úvahy ako teraz “netrénujem”. Dávam si pivko a v eufórii strávim ďalšiu hodinu s ostatnými bežcami a v tichosti počúvam ich debaty. Dávam sprchu a líham si na stoličky. Do rána prečkám, kým ma príde Gabika s drobcom vyzdvihnúť. Vyhlasovanie víťazov je o 10 ráno, kým sme sa pobalili, trochu som sa ešte prespal na izbe. Ale desať nie je desať, ale už skoro 11 a my musíme vyraziť, lebo šéfuje Gabko, je už nervózny a najradšej by spal. Beriem si finišerské tričko a vyrážame smer Morava a naša chalúpka. Bola to rakúska lazovka a bolo to príjemne odľahčené, možno prídem po tú pracku, čo mi ušla o pár minút.

 

This slideshow requires JavaScript.

Ultra Fatra 2018

Cítila som pretlak materstva a mala chuť na poriadnu zábavu. Bol prvý apríl,  čas prihlásiť sa na niečo bláznivé.  Návrat na ultra scénu  pretekom s nebeským prevýšením 3800 metrov na 55 kilometroch láka a jeden deň voľna pre maminku dobre padne, už nech to akokoľvek dopadne.

img_5001

Noc pred štartom nás prichýlila Janka s rodinou, skvelí ľudia a chytľavé debaty,  ale štart o siedmej nepustí treba ísť spať. Krátky pohľad na červený mesiac, koniec sveta sa nekonal, tak asi Fatru budeme musieť fakt odbehnúť. Cestou do Harmanca bolo veselo aj tesne pred štartom bolo veselo a potom bolo už len horúco. Prvý kopec nám to okorenil po hrebeni Japeňa (pracovne chalapeňa) som sa konečne rozbehla veď limity nepustia a krásne lúky volajú.

img_5002

V Starých  Horách ma čakali moji chlapi, ale nezdržovala som sa, oni mali svoj plán a  ja tiež. Smelo som dúfala, že by som do Ružomberka dobehla do 11 hodín, ale na Krížnej som chcela skončiť. Kým som vyliezla z lesa na holé stráne bývalej zjazdovky strácala som nádej na dokončenie, chýbala mi sila aj vôľa. Neostávalo mi veľa možností, len sa skúsiť prepracovať niekam, kde po mňa prídu zberači mŕtvol. Tak som bezmyšlienkovite išla ďalej, od Krížnej, kde sa dalo bežať som len pochodovala a necítila som sa veľmi dobre. Na Ostredku som sa spamätala, jemne pofukoval vetrík a zatiahlo sa nad Fatranskými kopcami.

img_4988

Do chaty pod Borišovom ďaleko, ale o niečo v lepšom stave som sa dokázala aj rozbehnúť. Pramene osviežovali, vďaka horám za každý studený hlt. V diaľke sa objavila červená strecha chaty a mne sa bežalo dobre, teda keď sa dalo. Pod chatou som stretala bežcov, čo boli o niečo rýchlejší, povzbudzovali ich dievčatá spod Borišova, mňa vítali a ich odprevádzali na Ploskú. Riadne som natankovala, doplnila vodu a išla som v ústrety nádhernému kopcu. Svojim miernym tempom som vystúpala za príjemného mrholenie až tam, kde obzor rastie. Bez veľkých emócii som sa rozbehla po žltej a bežala som až pod Rakytov. Neviem, kde sa vzala tá sila, ale dohnala som stratený čas a aj hŕstku bežcov.

Na Rakytov som vystúpala opäť svojím tempom s kulisou nádherných hôr v pozadí. Len mi došla voda. Opúšťala ma sila a akékoľvek slová o prežití akosi nepadali na úrodnú pôdu, nebola zavlažená, nemohlo z toho nič dobré vzrásť. Začala som spomaľovať. Stretla som skupinu bežcov, čo dumali kadiaľ ďalej. No tak išli za mnou, lebo moja navigácia na fénixoch ma viedla celú cestu neomylne. Žiadne značenie naviac, len turistické značky postačili na pohodlný prebeh celej trate. Mňa istil Fénix a vďaka za také vymoženosti pre vysoko dezorientačné typy ako ja. Chcela som sa držať skupiny, ale bez vody sa mi išlo veľmi ťažko. Išla som sama v utrpení smädného Werthera. Keď som uvidela Zbyňka s Gabkom v náručí bez ruksaku chcelo sa mi plakať. Vedela som, že vodu pre mňa nemá mať kde schovanú, a že mi prišiel v ústrety len tak z dlhej chvíle. Úplne podľahol pravidlám Hardrocku a nebude mi predsa podávať vodu 500 metrov pred oficiálnym občerstvením. Na Smrekovicu som dorazila desať minút pred limitom, no s cieľom isť ďalej. Rozlúčila som s chlapmi a vydala sa na posledných 15 kilometrov. Nad hlavou mi búracalo, ale odhodlanie vo mne rástlo a silu som ťahala zo suchej päty. Obehla som pár chlapov, užívala si samotu a ticho, ktoré som prerušovala buchotom palíc v sonáte pre medveďov. Kde sa vzal tu sa vzal hotel Malina tam podomnou stál. Paráda tak už len Sidorovo a môžem ísť na pivo. Kolmá stena na Sidorovo mi bola z počutia známa, bola som pripravená zdolať posledný kopec na trati, ale na zbeh som sa zabudla pripraviť. Hrôza zaspomínať, kde sú tie ružomberské lúky, keď ja som stále tak vysoko. Ale príťažlivosť cieľa ma nútila k behu a keď sa ozval mekot ovcí, nebola som od kalvárie ďaleko. Ulicami Ružomberka značenou cestou som spoľahlivo dobehla do aleje a za potlesku do cieľa. Hoci len tridsať minút pred limitom, v čase 12:30 bola som tam, boli tam moji chlapi a v nohách nádherných 55 kilometrov  z Veľkej Fatry. Čistá priama logická trasa s obrovskou podporou, slušnou výbavou občerstvovačiek na správnych miestach. Stanka s Filipom si zaslúžia metál. Je to náročné, prekrásne a behateľné. Fantastickí ľudia a ten pocit, dobre odvedenej roboty ma naštartoval do ďalších dobrodružstiev.