Štiavnický trial 2018

S Jankou sme sa na diaľku dohodli, že vezmeme deti, mužov, bežecké vybavenie a vybehneme na 22 kilometrovú trasu Štiavnickými vrchmi. Ubytovanie pre pretekárov s deťmi a rodinami v Salamandra rezorte so zľavou, nás presvedčilo a obidve naladilo na malé dobrodružstvo. S Gabkom cestujeme radi, ale v hoteli sme ešte nestrávili noc, takto sme si odskúšali kompletný cestovný režim a stravovanie mimo pohodlia domova.

Limit na prebehnutie 22 kilometrovej trasy s prevýšením okolo 1000 boli 3 a pol hodiny, tento čas som plánovala využiť pre seba. Trénujem na rovine a každý hornatý pretek si vyžaduje značné úsilie, nemám veľké ambície, hlavne si nachvíľu užiť voľnosti v horách a  hoci aj medzi ostatnými bežcami. Mamou som veľmi krátkou, ale zato intenzívne pociťujem potrebu byť opäť bežkyňou naplno, so všetkou zábavou, útrapami a bohovskou radosťou so svojich, aj keď mizerných výkonov v cieli. So Zbyňkom sme si naplánovali bežecké preteky tak, aby každý dostal šancu sa zničiť na trati podľa ľubovôle.

 

Začínam rok s polmaratónikom. Smer Tanád, Paradajs a Salamander. Voľba trate bola jasná: dlhšia 22 a niečo kilometrová trať, čo znamenalo koliečko naviac cez Tanád. Občerstvenie bolo zabezpečené na hornej stanici lanovky a teda trikrát som mala prístup k vode a nejakému jedlu, podľa potreby. Zobrala som si len mobil, ak by som sa stratila nech chlapi vedia prečo sa nevraciam v limite. Fatranka Janka mi navrhla spoločný beh, no brzdiť som ju nechcela a vykecávanir na trati by som neudýchala. Každá sme si bežali svojim tempom so svojimi myšlienkami. Chcela som sa naladiť tempvou odrhovačkou, niečo s punkového súdka, Para, Gogol Bordelo hocičo od podlahy. No myseľ mi pozvoľna prechádzala do Modrého vrchu: až tam, až tam, až tam vysoko, až tam, kde obzor rastie/a ľahko stúpame na modrý vrch. Čo je mimochodom Gabkova obľúbená uspávanka a zároveň zapasoval do nálady dňa, jasný, slnečný deň nám ponúkal výhľady o akých snívam za prebaľovacím pultom.

 

Prvých osem kilometrov som sa naozaj snažila držať tempo aj v kopcoch, no od chvíle, čo som si musela zaviazať šnúrku, telo akosi zdrevenelo a odvtedy som si už len užívala výhľady, nič ma netrápilo, ale extra dobre sa mi už nebežalo. Myslela som na svojich chlapov a vlastne som sa nemala kam ponáhľať, viem stratégia nič moc, ale nedá sa tomu ubrániť. Ľudia z organizačného teamu, boli na trati na správnych miestach, aby sme nezablúdili a ono by sa mi možno aj chcelo zablúdiť, takéto rojčenie trebalo zastaviť a pokúsiť sa dobehnúť aspoň so cťou, veď možno budem budúci vzor nášmu Gabkovi ak sa rozhodne, že rodičov raz dobehne. Krátko pred cieľom sa ku mne pripojil Zbyněk s kočíkom a spolu sme bežali okolo tajchu až do cieľa.

Screen Shot 2018-04-16 at 11.25.19

Akcia na jednotuku, parádna trať a skvelí organizátori. Zakomponovať do behu stretnutie s kamarátmi a ich deťmi bol výborný nápad a naozaj sme si to užili. Deti boli deťmi, aj kričali aj sa smiali, chlapi sa starali, mamy bežali a v hoteli nás hýčkali. Ja si dám povedať aj nabudúce.

Zápisky Mičúrínov 4

04.február 2018

Slabá zima a slnečné dni nás lákajú do záhrady. Snehová nádielka mizerná, aspoň u nás na dolniakoch, mrazy takmer žiadne, hoci vraj ešte bude pár dní cez deň pod nulou. Ako mizerná zima bola dokazuje stále zelená majoránka, ktorú ešte suším na okne. A ja  mám opäť naponáhlo.  Koncom januára som zasiala prvé semiačka šalátov zatiaľ len na okno, až vzídu presuniem ich do skleníka. Zbyněk rozbehol výsadbu paprík a chilli papričiek. Nachystala som skleník, prekopaný a prehrabaný čaká na prvých obyvateľov. Tento rok som začala netradične s cibuľovinami. Ostali nám cibuľky tulipánov a narcisov, ktoré čakali na výsadbu. Strategicky som ich rozmiestnila po dvore a do kvetináčov keď začnú kvitnúť, prekvapia nás svojou krásou z rôznych kútov záhrady.

31.marec 2018

Záver zimy nakoniec prekvapil, nasnežilo a aj na dolniakoch zima neodchádzala ani začiatkom marca. Posledné mrazy boli osudné pre naše včely. Jeden úľ opäť napadol dotieravý vták, vydlabal dieru a včely pravdepodobne umrzli. Zásoby ešte mali, ale našli sme je schúlené  v klbku. Matka v jednej kope svorne so svojimi robotnicami, sa snažili odolať najväčším náporom zimy. Strašný pohľad, do jari ostávalo už len pár dní. Skúsime vychovať vlastnú matku a rozšíriť ostatné včelstvo.

Prvý jarný deň nasnežilo a záhrada musela ešte počkať, hoci do skleníka som už presunula vyklíčené šaláty a zasadila reďkovky. No konečne mínusové teploty ustúpili už aj v noci a zdá sa, že záhradu možeme rozbehnúť naplno. Zbyněk zrotavátoroval miestečko, kde pred rokom prespávali ovce, veríme, že novovzniknutý záhon bude dodávať rastlinám potrebné živiny. Medzitým som nasadila hrach, cibuľu a dosadila cesnak, ktorého nikdy nie je dosť pri letných grilovačkách. Pripravila som druhú časť pareniska na ďalšie predpestované šaláty, ktoré zatiaľ čakajú v skleníku, pardón rastú do krásy. Vybláznila som sa aj v ríbezľovej aleji. Okopala som každý krík, ku ktorému som prisypala náš poctivý kompost. Minulý rok nám na záhonoch výdatne zahnojených našim kompostom vyrástli nádherné cukiny, pre menší okruh priateľov a známych. Kompost som pridávala aj k okopanej pôde pred výsadbou, uvidíme aká bude úroda, no nezabúdam ani na počasie, lebo všetko záleží hlavne od počasia.

08.apríl 2018

Započali sme grilovaciu sezónu, teploty vystúpili na príjemných skoro dvadsať stupňov, nádherné slnečné počasie nás odlákalo od behu rovno do záhrady. Spolu s kamarátmi sme vdýchli život vyvýšenému záhonu, o ktorom Zbyňek už dlho sníval. Ja takéto zásahy do záhrady nemám v láske. Zbyňek naopak to je samé tu vybetónujeme prístrešok, tam vybetónujeme prístrešok a stále by budoval. Ja skor preferujem bezzásahové hospodárstvo. Minimalizovat možný odpad a ponechať plochu neporušenú, ale v rámci likvidácie priniesol Zbyňek z povaly debňu a bolo rozhodnuté výška akurát pre malého záhradníka a my sa mu zatiaľ postaráme o jeho budúci záhon.

Nejde o prevratný projekt, klasika záhon akých nájdete všade na internete. Na spodok kartón, drevo a piliny, hlina a na záver hlina z kompostom. Hlinu som pozvážala z vinohradu, ktorý Zbyňek pravidelne rotavátoruje, a teda hlina bola jemne prekyprená ani čoby sa stádo dážďoviek vybláznilo.

Očakávam netrpezlivo prvé redkvičky a o šalátoch sa mi sníva zelený chrumkavý sen. Preživšie včely sme prezreli a zdá sa, že matka ploduje a tak veríme, že počas prichádzajúcich slnečných dní sa rozbehnú a budú nám robiť radosť pri rozkvitnutých stromoch. Držíme si palce, aby zmrznutí bratia neudreli v mrazivej sile ako posledné dva roky a zachovali nám ovocné stromy pre bohatú úrodu.

Lamač – Stupava beh starej školy

Beh starej školy je naša jesenná klasika od 2011. Návrat v tomto roku bol neistý, Gabko mal dva a pol mesiaca a ja som trénovala skromne. So Zbyňkom sme si našli systém striedania pri drobčekovi a výbehoch, aby sme boli obaja spokojní a ani jeden z nás úplne nezblbol. Môj týždenný objem sa pohybuje okolo 40 kilometrov, striedanie kopcov a rovinky s kočíkom. Pri večernom tréningu s čelovkou namierenou niekam ku hviezdam som sa rozhodla, že to chcem skúsiť, aj keby to bolo len o prežití.

IMG_0789

V sobotu ráno som sa zobudila s určitým vzrušením, ktoré mi pri posledných organizovaných behoch veľmi chýbalo. Rutina sa stratila a mne sa obligátne šero pochybností prečo to robím, rozplynulo v čistej radosti. Logisticky bolo treba hlavne zvládnuť Gabka, jeho spánok, jeho kŕmenie a až potom som mohla pomýšľať na štart, ktorý tradične odštartoval výstrelom v Lamači. Vybehlo okolo 170 bežcov a jedna malá dušička. Od pôrodu vykurujem akosi efektívnejšie, a.k.a potím sa jak prase preto som sa neobávala pri 9 stupňoch ostať v krátkom tričku, deň mal byť slnečný a ja som s ľahkosťou vybehla na 18 kilometrovú trať. Ostala som vzadu, bez spoločnosti s pár ľuďmi za chrbtom. Na Kačín som vybehla rýchlejšie ako som si myslela, trať sa nádherne vlnila a radosť striedala obavy, či vydržím až dokonca. Pred Pánovou lúkou som sa ešte viac rozletela,  aby som sa v stúpaní na lúku úplne spálila. Nohy mi oťaželi a hlava to nechcela pochopiť, že treba makať ďalej. Cítila som sa ako ťahač s nechutným nákladom, čo má bez pohonu ešte veľa kilometrov pred sebou. L-S je čistý punk, beh starej školy, kde sa o vás nikto nestará počas trate, nie ste servisovaný, je len na vás ako to odbehnete. Našťastie som mala pri sebe hroznový cukor, ktorý som schrúmala, aby som sa pri prechode na žltú značku smerujúcu do Stupavy, trochu oklepala a znova rozbehla, len ten náklad nechcel povoliť a tak som ťažké nohy ťahala síce vpred, ale len tak ledabolo, aby sa nepovedalo, že som to neodbehla. Aj najmenšie stúpanie ma akosi tlačilo opačným smerom, a ani zbehy neboli o lietaní, ako som si myslela. Značenie som nesledovala, veď predo mnou bežia spolubojovníci, tak načo. Orientačne nie som zdatná, ale predsa mi len napadlo, že ten zbeh trvá oproti iným rokom akosi dlho, a ani tie domy tu predtým neboli a vôbec mali by sme tam už každú chvíľu byť. Zmätene sme skupinka troch ľudí pobehovali niekde po parku a pýtali sa na penzión s cieľom.  Kam som nakoniec dorazila s horším časom ako som dúfala, ale spokojná, že návrat na bežecké podujatia sa podaril. Dobehla som z druhého konca, než sa očakávalo, ale aj tak dobre, Zbyněk ma aspoň ušetril fotky plnej trápenia, on totiž čakal v lese na správnej strane, na rozdiel odomňa. Mohlo to byť lepšie, ale mohla som aj ostať doma na zadku a zožierať sa, že na pobehovanie ešte nemám. Trochu som sa obávala, aby som Gabkovi na celý deň neznechutila mliečny bar, ale je to malý pažrút, jemu nevadí snáď nič, tváril sa spokojne, hlavne, že je mamina v cieli.

L

bežecké paralely

Tretí trimester prebiehal ako letná dovolenka, len ťažkopádnejšia. Objemy som prestala rátať, preplávala som sa teplom, najčastejšie v jazere pri chalupe, ale pohojdala som Gabka sem tam aj na kraulovej vlne v bazéne. Užívali sme si dovolenku v záhrade, na horách aj doma. Dokonca sa mi zdá, že sa mi kondička zlepšila a do kopca na Weisses Kreuz som nedychčala, vďaka tomu, že sa chlapča posunulo nižšie k východu, uvoľnil sa priestor pre bránicu začalo sa mi dýchať lepšie a aj žiť. Veľa som čítala a užívala si voľné dni s kamarátmi na záhrade, kde sme pripravovali letné špeciality na grile.

Drobček sa konečne narodil a nám začal nevídaný závod, ultra na takej trati, ktorú sme ešte ani jeden neabsolvovali niečo ako etapový závod, kde cieľ nepoznáme a ani najbližší bod, tušíme nejaké etapové méty, ale ako a či sa k nim dostaneme ostáva v nedohľadne. Ultrabeh je dobrá príprava na starostlivosť o dieťa v mnohých paralelách. Niektoré závody sa začínajú ránom, keď vstávate v preplnenej telocvični, alebo vonku zo spacáku alebo na inom nepohodlnom mieste, keď noc nebola sladká prechádzka snovým údolím, len bezútešný pokus aspoň pár hodín, minút prespať a byť schopný postaviť sa ráno na štart. Noci s drobčekom sa veľmi podobajú tým nociam, až na to, že ráno sa nezaoberáte myšlienkou, prečo to robím, ale zaradíte automat a vstávate, keď je treba, budík už dávno nepotrebujem, vstávam na zaklopanie do mliečneho baru, keď Gabko hladno mľaská z postieľky a čaká na svoj nápoj.

 

Deň sa rozbieha pozvoľne, ako trať každej stovky, netreba prepáliť začiatok, deň s drobcom môže byť dlhý, náročný alebo úplna pohoda, záleží od pripravenosti, nastavenia a tak trochu aj od počasia, ako na každej stovke. Ja som nastavená, že noc už nedospím, ale poučená z predchádzajúcich dní, viem, že, keď sa mi naskytne možnosť občerstvovačky po trati, neodbijem ju kolou a čokoládou, ale poriadne sa nafutrujem, len čo to bude možné. Prípadne poprosím Zbyňka, aby niečo ukoristil po ceste. Občerstvovačky bývajú tri, raňajky zvládame všetci traja spolu, jedlo do seba skôr hádžeme, kávu popíjame samozrejme bezkofeinovú, nechceme doma naspeedovaného Kiliana. Obed, hlavná občerstvovačka sa výrazne zlepšuje každou etapou. Zo začiatku som zajedala čokoládu čokoládou, zaháňala únavu banánami, a táto zblúdila cesta viedla do pekla. Teraz využívam plody záhrady, cukiny, rajčiny, hokaidda a varím si narýchlo polievky, ktoré jedávam z taniera len cez víkendy. Hrnčeková polievka je praktickejšia aj z hľadiska potreby ísť obluhovať do mliečneho baru, alebo náhlom pohybe do priestoru, odkiaľ sa ozývajú ponosy na osamelosť a odložený pocit synáčika. A večera? Ani neviem, Zbyněk príde domov, ide si zabehať alebo sa ideme spolu prejsť, Gabko v šatke nádherne odpočíva a my máme čas na rodičovské dišputy, prípadne sa zasnívame, kam, kto a ako by sme išli behať, čo je v termínovke a vôbec len také plány. Jáj, večera. Pri každom dlhšom behu dobre padne pivko, a tak nie je to iné ani večer po celom kolotoči, keď naposledy otvorím mliečny bar, Zbyněk mi nachystá nealko pivo a uložíme Gabka spať. Sú aj také závody, ktoré začínajú do noci. Noc je tak o niečo dlhšia a plná nástrah. Veľakrát som Zbyňka obdivovala pri nočných pochodoch jeho spací režim. Spí idúc vpred. Na prvej Malofatranskej ešte v 2013, vôbec netuší ako sa dostal od Rotundy na Kýčeru. Stav spánku v chode vecí, som si osvojila pri nočnom vstávaní. Mozog funguje v základnom režime, zložité funkcie vypnuté, ostáva starostlivosť o malého človiečika. Ľudské plemä, ktoré sa ani po roku života nie je schopné postaviť na vlastné nohy, kým žriebä vstane za pár minút, človeka treba po pôrode donosiť a tak sa Gabko nosí, veď má ešte čas, pred  jeho dlhým závodom sa treba dobre zregenerovať a potom uvidíme, kam sa rozbehne.

Malofatranská 100 vol.V

Po dobrom začiatku roka kedy ma tréning vyslovene bavil sa celé moje nastavenie akosi prevrátilo. Chuť vybehnúť klesá geometrickou radou a aj akcie, ktoré som mal v pláne ma už akosi nelákajú ako predtým. Miesto toho, aby som sa z nich tešil, idem na ne s obavami či ich vôbec fyzicky zvládnem. Na Lazovke to bolo ešte v pohode, na Hochkonigmanovi  som sa posledných 30 km vyslovene trápil a aj preto som na MF100 išiel s obavami a s myšlienkou, či som to nemal radšej zmeniť na 50-ku. Ale piatok nadišiel a my sme pri centre Terchovec auto naložené pivom zo Zbyňovarne. Hlad a smäd ideme uhasiť na Vŕšky, pivo síce fajn, ale obsluha a jedlo nikdy viac.

 

Rýchlo spať vyložiť sudy s naším pivom do cieľa a potom sa už len veget. Spíme klasicky pod strechou vonku ako posledné 4 roky. Ráno síce ešte neprší, ale s blížiacim sa štartom sa počasie mení a prichádza vyslovene lejak, mnohí sa schovávame pod prístreškom trhovcov. Minútu pred štartom sa pomaly presúvam na štartovnú líniu, veď aj tak budem mokrý až za ušami, ale ostatným sa nejak nechce a mnohí ostávajú pod prístreškom aj po odštartovaní preteku 40 až 50 minút. Trasu prvej polovice poznám z minulého roka a tak GPS ostáva schované. Dážď už síce postupne uberá na intenzite, ale trať sa medzičasom zmenila na bahenné kúpele. Do kopca to ešte ide, ale dolu kopcom je to jedna veľká šmykľavka a treba dávať pozor na každý jeden krok.

IMG_4613

Na prvej živej kontrole vo Vrátnej sa dozvedám, že sa Rozsutec tento rok nekoná vraj kvôli bleskom. Verím, že keď tadiaľ bežali prvý to vyzeralo inak ale keď som sa tam dostal ja, tak už vysvecovalo slnko. Za Rozsutcom sa vraciame na tradičnú trasu šmykľavkou dole zo Stohu a ďalej cez Poludňový Grúň, smer chata pod Chlebom. Tam ma už čaká Gabika, ktorá mi ako minulý rok robí support, a hlavne si užíva krásy hrebeňa s malým drobcom v bruchu. Bola vždy na blízku, ak by som to chcel vzdať na 50 kilometri. Tento rok, aj vďaka počasiu, 100vku nevdzávam, ide sa mi dobre, a je to moja posledná stovka aspoň v tomto roku.

IMG_4617

Z Lipovca sa cesta uberá po asfalte do Vrútok a potom hurá na Minčol. Novinku z minulého ročníka si v mysli porovnávam z predchádzajúcimi alternatívami, ale nejako nevidím rozdiel a hlavne sa výstup snažím mať čo najskorej za sebou. Na Minčole sa mi naskytá pohľad na celý hrebeň Lúčanskej Fatry aj s jej posledným bodom Kľakom. Ale teraz je pre mňa prioritou dojsť na Martinské hoľe za svetla.

IMG_1237

To sa mi nakoniec aj darí, ale ďalej už pokračujem s čelovkou. Užívam si nočnú samotu a iba občas vidím svetlá predo mnou, ktoré mi udávajú smer. Trať je vcelku pohodová, až na pár strmých úsekov. Noc si užívam sám, trasa je príjemne zvlnená ani príliš strmé stúpania, ani klesania až na Hnilickú Kyčeru. Jedinou mojou starosťou je či, na mňa spoza kríkov niekde nevybehne medveď a tak si radšej pre sebe stále čosi pospevujem. Našťastie zbeh z Kýčery nie je taký mokrý a tak bez pádu prichádzam na poslednú živú kontrolu. Tam mi chýba záchrana v podobe melóna a s ostatných vecí si neviem vybrať a tak radšej vyrážam na posledný úsek. Na tom ma dobieha spánkový deficit a mení ma na riadnu mátohu. Len s obtiažmi sa posúvam dopredu a pod Kľakom sadám na peň, aby som si aspoň trochu zdriemol pred finálnym stúpaním. Moc to nepomohlo, ale je to len kopec a aj ten má svoj vrchol z neho sa snažím čo najrýchlejšie dole, kde už ma čaká Gabika a klasickým pokrikom ma povzbudzuje k behu. Plán dôjsť po tretí krát MF100 som mal pod 24 hodín, no nakoniec sa stopky zastavujú na čase 25:05 tak možno nabudúce.

Hochkönigman 2017

Druhý tohtoročný pretek alebo tiež posledná dovolenka vo dvojici, ak nepočítame pravidelné víkendy na chalupe. Výber penzionu bol rýchly a jediné, čo sme cez fotky nemohli tušiť, bol pach, ktorý sa šíril celým údolím, kravský aromat, hustý aromat.  Na druhý deň, po raňajkách, vyrážame na obhliadku Mariam Almu. Mestečko žije prípravami na Hochkönigmana, ale my s mapou v ruke vyrážame radšej do kopcov. Aby sme ušetrili čas a aj trochu energie, volíme výstup lanovkou do výšky 1.500 mnm na menší okruh lesom. Až na penzióne zisťujem, že sme si prešli krátku časť zajtrajšieho preteku. Počas výletu nás zastihne ľahký dážď, ktorý je príjemným osviežením obzvlášť v zostupe pomedzi všade prítomné kravy.

IMG_1096

Piatok o polnoci je štart. Na registráciu sa vyberáme krátko pred jedenástou doobeda a tak máme čas si ešte obzrieť úvodný kilometer trate. Trať začína stúpaním, mizne v serpentínkach lesom a pokračuje na zjazdovke nad Maria Almom. Túto časť ocením až v noci, keď sa otvára úžasný pohlaď do doliny. Na registráciu som sa vybral aj s celou povinnou výbavou, čo sa však dodatočne ukázalo ako zbytočné kedže nikto nič nekontroluje. Poobede odchádzame vegetovať na penzión, času máme dosť a až do desiatej len ležíme v posteli. O desiatej večer len rýchlo nahádžem veci do batoha, oblečiem sa a som pripravený vypočuť si aktuálne správy o počasí na brífingu. Ten sa naťahuje a tak nám neostáva veľa času pred štartom. Vstup do priestoru štartu podmieňuje kontrola povinnej výbavy, aspoň sa môžem pochváliť mojími novými nepremokavými nohavicami, nad ktorými krútila hlavou aj predavačka, vraj was für eine blöde Idee. Kontrola prebieha štýlom.. Has du Stirn Lampe – ja; Has du Handy – ja und Waser? – in Rucsack, Prima komt rein .. moc sa s tým neserú ale pre istotu ťahám povinnú výbavu celým pretekom, čo keď si zmyslia ma kontrolovať niekde v polovici trate. O polnoci je odštartované a prvé kilometre príjemne ubiehajú. Všade sa váľajú kravy a asi z toho svetla čeloviek nadobudli pocit, že už začal ďalší deň a prežúvajú svoje polnočné raňajky, alebo neskorú večeru do svojich štyroch žalúdkov.

IMG_1122

Prvá občerstvovačka je naplánovaná na 12 km v obci Hinterthall. Limit je tri hodiny našťastie mám rezervu 40 minút nezdržujem sa dlho zatiaľ ani netreba len vodu a ionťák a pokračujeme na Königswegg popod masív Hochkönig. Trasa spočiatku stúpa aby prešla do príjemného single tracku, na ktorom kilometre pribúdajú samé. Ešte pred druhou kontrolou ma zastihol úsvit, odkladám čelovku. Na ďalšej kontrole  si zvyšujem náskok na limit o ďalšiu hodinu. V zbeh do Mühlbachu sa ponáhlam,  na 40 km ma čaká Gabika, je sedem hodín ráno.

IMG_1131

Z Mühlbachu sa trať, aničoby otáčala a oblúkom nás viedla smerom do cieľa. Stúpanie  popri lanovke mi dáva zabrať a slnko začína pražiť do chrumkava.  Našťastie je všade dosť prameňov a tak o vodu nie je núdza. Ďalšia kontrola sa nachádza v Dientne na nej ma opäť čaká Gabika a jedno nealko pivo. Konečne máme aj polievku, pre istotu dávam radšej dva krát. Občerstvenie je slabšie a na výber nie je toho veľa. Keď organizátor  vidí, že si dávam pivo,  prináša mi ďalšie. Neodmietam, aj keď zase len nealko.

IMG_1139

Z Dientnu nás čaká 30 km a najvyšší bod preteku okolo 2.100 mnm, to najlepšie na koniec.  Slnko udiera plnou silou, a ja sa len pomaly vlečiem a ďakujem za každý mráčik, ktorý aspoň na chvíľu zatieni slnko. Keď sa konečne dostanem na hrebeň, len v hĺbi duše dúfam, že to čo vidím, nebudem musieť aj prejsť. Žiaľ, som sa mýlil, v skratke mi “posledných” 30 km trvalo bezmála 7 hodín cestou sme mali najvyšší bod Hundstein s chatou Statzerhaus, kde ma na kontrole zachránili jedným chladeným nealkom. Inak to bolo čisté utrpenie, s jediným želaním, nech sa trasa stočí do údolia, ale to by bolo príliš jednoduché.  Jedinou útechou sú prekrásne výhľady na Zell am See a Kaprun s masívom Grossglockneru.

IMG_1143

V poslednom zbehu sa snažím aspoň trochu nahnať čas, aby som došiel  pod 19 hodín, čo sa mi  nakoniec aj podarilo.  Do cieľa prebieham námestíčkom Maria Almu, ľudia tlieskajú a ja viem, že som si to zaslúžil, v cieli ma čaká Gabika, čapovaný Stiegel, finisherská fotografia pred plagátom B’jakového preteku.

IMG_1136

Suma sumárum, parádny pretek, na ktorý som asi nemal úplne ideálne natrénované, čo sa prejavilo aj na výslednom čase ,ale mám také tušenie že sme tu neboli naposledy.

potulky tehotenstvom

Pomaly sa mi v štrnástom týžndni vracia vôňa a aj chuť do varenia a pečenia. Croisssanty, ktoré som nám upiekla jedno studené sobotné ráno zahriali na duši a ešte dodnes by Zbyněk písal o nich básne, ale nepíše, lebo má radšej vtipy. Život je tak o niečo veselší.

Objem kilometrov z bežného týždňa sa znížil o 30%, bez možnosti dlhého behu. Rýchlosť je limitovaná pulsom a teda som bežecký pochôdzkár nocou. Okresaný tréning je vidieť hlavne na váhe. Do bežeckej bundy sa pomaly nezmestím a zima nekončí. Zašli sme si teda na nákupy do Decathlonu. Bundička proti vetru, ľahko zbaliteľná za pár eur. Zobrala som mužskú veľkosť, Zbyněk prípadne využije, keď ja už nebudem môcť. Vzala som aj ľahkú turistickú obuv.  Zníženú bežeckú kilometráž nahrádzam chôdzou kamkoľvke a aj do schodov. Keď ich zoderiem, 11 Eur mi nebude ľúto. Počet nastúpaných poschodí ako aj ujdených krokov mi meria milovaný Fenix 3. Kým ráno šumia za schodiskovými dverami kancelárie, ľudia pijú svoju druhú kávu, prekopávajú sa desiatkami emailov a šedivejú ja pomaly a v tichosti stúpam na dvadsiate piate poschodie. Krok po kroku každé ráno stúpam na Žíhľavný grúň, kto bol na Kysuckej stovke pozná, kto nie predstaví si akýkoľvek kopec zo stoviek.

A kým Zbyněk sa rozplýva od radosti zo zlepšujúcej sa kondície a nabehanom objeme, ja sa teším, keď mám na konci dňa aspoň 30 poschodí a 10.000 krokov, plus štyrikrát za týždeň výbeh do lesa alebo do polí. Gravid jógou začínam týždeň, každý pondelok sa stretneme na hodine, trochu naťahovania, po celom víkende v záhrade, pôsobí blahodárne. Len jedno sa stále neviem naučiť. Ako sa mám šetriť. Teda, znie to jednoducho, nohy na stôl a… Neviem obsedieť. Keď sa vyjasnilo a rozkvitlo všetko vôkol, vyrazila som na bicykli do práce. Nedávno som tých istých 16 kilometrov odbehla pri priemerke 06:05, povedzme keď fúkalo, čo je zhruba 1:35 plus mínus, záleží, či išiel so mnou aj Zbyňek, lebo na posledných piatich kilometroch od domu sme sa zvykli v lete zastaviť na pšeničné orosené. Na bicykli mi cesta z práce domov trvala 1:28. Bola som taká unavená, protivietor silnel a nakoniec prišla rana. Okolo mňa pozvoľna prebehol človek. Obehol ma bežec. Chcela som ho predbehnúť a zakričať, že stovku behom zvládnem pod 16hodín, sotva by mi to uveril a vôbec, v blúzke a bielych topánočkách by mi neuveril, že bicyklujem až do Hainburgu. Keď som konečne dorazila domov, neskutočne ma bolel zadok, ani som sa neobťažovala vyzliecť, zaspala som prikrytá dekou na dve hodiny, so slinkou na vankúši. Už sa mi na bicykli nechce ísť ani do obchdou. Tak zas len chodím a sem-tam niečo pobehnem. Napríklad na Javorinu, obzrieť Holubyho chatu, keď sa tam na Lazovke nedostanem. Alebo na Jamské pleso. Kedysi sme medzi návštevami na východe vybehli na Rysy, tentorok aspoň na Jamské pleso z Troch Studničiek.

A keď nechodím, tak kopkám v záhrade. Tu niečo vyplejem, tam pokopem, keď už je vypleté, pokopané tak zasadím trébars reďkvičky a keď už je vypleté, pokopané a zasadené, tak ešte dosadím špenát, kaleráb, doložíme včelám rámiky a obzeráme včelstvo s dymákom v ruke. A v pondelok v šavasáne počuť tiché chrápanie na hodine jógy. Únava ma nakoniec dostala, miernu teplotu a bolesť hrdla som sa snažila zraziť paralenom a konečne odpočinkom. Bábätkám sa má vraj spievať, ja môžem spustiť niečo od Barryho White, môj hlas je zrovna tak sexi chrapľavý. Takže sa teraz hlavne učím odpočívať. Na konci druhého semestra už nehovorím, že si idem zabehať, kadencia nemá zelené bodky a teda už aj garmin sa nemilosrdne červená bodkami chôdze. Chodím a zbieram bylinky po lese, alebo energiu po celom dni v práci. Cítim sa výborne, a pomaly sa obzerám po bežeckom kočíku, hoci ešte nemáme ani dupačky.

Lazová stovka 2017

Pivko  na desiaty ročník legendárnej Lazovky sme stihli navariť v predstihu, našej účasti tak nič nebránilo.  S narazením výčapu sme odšťartovali večernú party. Po prvom pohári sme sa vytratili, pred punkovým nocľahom na karimatke v telocvični sme dali prednosť kľudnému penziónu na brehu vodnej nádrže Čerenec. Ráno pred štartom kontrolujeme ešte osadenstvo telocvične a výčap. Zdá sa, že chutilo.

IMG_1014

Ranný chlad ma ženie dopredu, ale zase nie príliš, aby som to neprepálil, známa trasa mi dáva istotu dobrého rozloženia síl. Žiaľ, príde zrada v podobe častí na Podbranč a z neho pekne cez kopček do Vrboviec. Lazovka je klasická česká asfaltovka, ale zato behateľná.  Vo Vrbovciach padlo prvé pivo, nechladené Svijany, chlieb s masťou a cibuľou. Očakávam stúpanie, ale omyl sa dostavuje hneď po opustení občerstvovačky, keď väčšina bežcov vyráža akýmsi divným smerom. Nič sa nedá robiť namiesto lesa, polia a potoky.  Krátke stúpanie a následný zbeh k veternému mlynu v Kuželově. Tu sa mi rozjasnieva, viem kde som a teším sa na ďalšiu kontrolu, kde bude Gabika. Aj preto sa mi ide akosi lepšie, rýchlejšie. Dávam si len polievku a jedno nealko na ostatné ani nepozerám,  mením si tričká za suché a dávam sa do pohybu smer Veľká Javorina a Holubyho chata. Tesne nad “Megovkou” začína pomaly smokliť aby sa to postupne zmenilo na sneh z daždom. Vyťahujem pončo a keď ho už konečne dostanem na seba uvedomujem si ako je na prd.  Bez rukávov vám žiaden igelit nepomôže, niekde výrobcovia urobili chybu. No, neostáva nič iné len pokračovať.  Veľmi pomaly stúpam a všetci ma obiehajú. Prichádzam k besiedke, kde pod strechou balím pončo do batohu a vyťahujem “membránovku”. Keď nebudem suchý, aspoň nech ma neprefukuje. Cestou mi začína škvŕkať v bruchu. To som asi podcenil. Zachraňuje ma aspoň vrecko s medom z vlastných zásob. V poslednom stúpaní už myslím na čaj s rumom, ktorý si doprajem a doplním vývarom. Stovku si treba vedieť užívať.

Pri hodovaní na Holubyho chate, počúvam okolie, niektorí to plánujú zabaliť a poniektorí už riešia taxík. Spomeniem si na Kysuckú, Malofatranskú a možno sa vo mne ozve skrblík, ktorý nechce platiť taxikárovy a radšej sa rýchlo zdvíham než ma premôže blbá nálada. Keď vyrazím z chaty na chvíľu si spomeniem na Martinské hole a Rotundu o polnoci na MF100. Pohyb je jediná záchrana, zakaždých okolností.  Zaraďujem bežecké prvky, aj sa mi zdá, že bežím akosi ľahšie než v prvej polovici, síce terén dole skôr pripomína šmykľavku, ale čo, aj to je len pohyb a aspoň si vynahradím absenciu poriadnej lyžovačky. Ešte pred Cetunou sa roztrhla obloha a ukazuje sa azúro.

Od Javoriny je trasa rovnaká, akú si pamätám a tak viem, čo si kde môžem dovoliť a snažím sa pridať.  Na kopci ROH ma príjemne prekvapí tajná občerstvovačka v podaní “Páleník” family s výbornej ponuky si vyberám kávu a ďalšiu rundu Rumu alebo Umu? Na pána. Ide sa mi zas o poznanie ľahšie. Rýchlo prebieham Lubinu, Hrušové a stále dúfam že do Višňového prídem ešte bez čelovky. To sa mi už nepodarí a na kontrole pod Vaďovským vrchom ju vyťahujem aj pre vlastnú bezpečnosť aby som sa v zbehu nerozpľaštil v bahennom kúpeli. Pribieham na kontrolu, kde panuje skvelá atmosféra, rum tu mením za Jacka Danielsa a pár porcií skvelej slaniny doplnenej soľou a už sa teším na záverečnú pasáž, singláč až na “Veľkého Plešivca”, ktorého sme dávno premenovali  na “Prašivca”, si vlastne celkom užívam.

IMG_1029Predčasne som sa tešil, na čistý zbeh, ale Jack je ešte so mnou a čerpám energiu z jeho zlatej sily. Dokonca sa snažím aj do kopca pobehnúť. Cesta do Šípkového, po iné roky blativá, je tento rok nakoniec príjemne porastená trávou a tak cez pole krásne bežím. V Šípkovom ma prekvapí posledná živá kontrola. Dostávam pečiatku a po pohári kofoly sa porúčam, predsa len ma už Gabika čaká v cieli a nechcem sa zbytočne zdržovať. Ešte dostávam možnosť voľby, do Vrbového poľom alebo po ceste. Logicky vyberám po ceste,  blata bolo už dosť. Prichádzam spokojný do cieľa ešte pred polnocou s časom 17:15 a už ma tam nejakú hodinu čaká Gabika v družnej debate s Honzom, tak si dávam len malé pivko a padáme do penziónu do postele. A keď si to tak spätne uvedomujem, zdá sa mi akoby to počasie zintenzívnilo samotný zážitok z tejto akcie.

 

Dnes sa hľadá ultra

na margo spokojnosti Lazovky.  O Lazovke samotnej neskôr.

Každou jednou účasťou hľadáme niečo na tom ultra, Adam hľadá objektívom, inokedy vlastnou hlavou na trati. Aj my hľadáme, strácame sa v lese, nachádzame seba, prekonávame nástrahy počasia alebo vlastnej slabosti. No, nehľadáme odpoveď na dne organizátorskeho prázdneho taniera s chlebom od masti.

Teraz, keď nemôžem behať, v pozícii lotosového kvetu ticho závidim Zbyňkovi, ako sa sťažka dvíha z kresla a so stuhnutými nohami si ide po zaslúžené pivo. Spomínam na veľa akcií, ktorých sme sa zúčastnili, na prvé ráno na stovke, s oparom a novým dňom pred nami, spomínam na mokré nohy, ktoré som 120 kilometrov zabárala do kysuckého snehu zas a znova, kvôli jedinému. Cieľu? Koncu? Začiatku niečoho mystického? Ani neviem prečo, ale potom sedím s Honzom na zemi a smejeme sa spolu na historkách z ciest, z ultra, zo spoločných akcií a ja si utieram tajne slzy v pološere lebo sa mi za tým všetkým cnie. Ale ani jedna slza smiechu alebo nostalgie nepadla za smietku jedla, ktoré sme nedostali, alebo ktorá sa nám neušla. Za každý jeden zážitok som vďačná predovšetkým organizátorom, že majú chuť obetovať kopec času na úkor aj niektorých nevďačných duší, ktoré sa dožadujú dotazníka spokojnosti. Súhlasím, s diplomom o prekonaní vlastnej slabosti a zdolaní trate,  odovzdávať dotazníka spokojnosti organizátora s výkonom jednotlivých účastníkov. Posúdenie jeho výkonu, pripravenosť na trať, dodržiavanie pravidiel a etiky bežca na trati. Za nesplnenie stanoveného percentuálneho limitu, výlúčenie účastníka do odvolania, prípadne s možnosťou nápravy po polroku.

Som vďačná za bežeckú aj dobrovoľnícku činnosť, spoznávam nových ľudí a vytvárame novú históriu. S nimi z vás opadáva stres a rastie dobrá nálada. Nie ste si istí, či všetko klapne k spokojnosti všetkých, ale v závere ste radi, že ste to prežili.

Punkáči, nevzdávajme to a skúsme sa vyrovnať predovšetkým sami so sebou a zabaviť sa s ostatnými na trati, aj keď nie sme servisovaní ako závodníci formule 1 v pitsope.  Pri hľadaní ultra môže prdnúť šľacha, žalúdok alebo niekomu v bedni, ale s trochou veľkorysosti a pokory nájdeme na tom ultra viac ako len kus žvanca.

 

iné potulky

V októbri som dostala nové Fénixy 3, v garmin kalendári som tak získala záznamy o dĺžke kroku, intenzite tréningu, VO2 Max a s hrudným pásom som zažívala opätovné zblíženia. Nie vždy sme si rozumeli, ale behalo sa nám spolu dobre. Na kopček za domom vybieham najradšej, pri dobrej kondícii som na vŕšku za 33 minút pri priemernej tepovej frekvencii 150-170 úderov. No ku konci roka, keď sa kondícia mala zlepšovať, som najrýchlejšie vybehla za 37 minút, s prechodom do chôdze niekde v poslednej tretine. Nasledujúce dni som volila výbeh do polí, žiadne kopce len rovinka. Hrudným snímačom som chytala mimozemské signály, inak si 209 úderov za minútu neviem vysvetliť. V podprsenke začalo byť akosi tesno, tak som hrudný pás radšej nechávala doma. Spomalila som, a aj keď som do kopca viac chodila ako behala, les je moja radosť a nenechala som si beh znechutiť. Radosť sa   dokonca znásobila. Najskôr som upodozrievala anémiu, že sa vracia a nasadila som viac železa. Podozrenie sa rozplynulo po  pozitívnom teste a ja som v  kopcoch začala premýšľať o tréningu v tehotenstve. Skúsila som sa poradiť s internetom, najskôr v materskom jazyku. No stránky pre tehotné sú odstrašujúce svojim farebným stvárenením, jazykom mentálne slabších jedincov a radami, ktoré chcete veriť, že sa šíria internetom zo srandy. Skúsila som angličtinu aj nemčinu a výsledky začali byť o niečo uspokojivejšie. No niektoré stránky s americkou doménou sú presne ako výsledky volieb, naznačujú vznik slabomyseľného národa.

Nakoniec som to vzdala. Doktor nenamietal na bežeckú záťaž nič, ale on si ani o káve nemyslí, že by mohla nejak zvlášť škodiť. A tak skúšam na sebe počas nasledujúcich mesiacov, čo znesieme. Riadim sa opäť pulzom, lebo to je zatiaľ jediný signál, ktorý dostávam.  Viac chodím ako bežím, ale doma hlásim, že si idem zabehať. V konečnom dôsledku polovicu vždy odbehnem. Okrem toho si neviem zvyknúť na slovo joggovať alebo poklusávať. A tak behám, najradšej v Adidas Kanadie, kedysi s goratexom, dnes už po goratexe nie je ani stopy, ale sú pevné, nie je mi v nich zima, lebo nohy mi mrznú, akoby telo prekrvovalo len oblasť brušnú. Do letovej fázy sa s nimi nedostanem, aby som bola fér, váhou topánky to nebude. A čo neodbehnem, aspoň odchodím. Fenix 3 mi prináša pravidelné záznamy o nachodených krokoch,  a teda nesledujem len objem kilometrov alebo prevýšenie, ale akúkoľvek pohybovú aktivitu. Nazačiatku, v prvých týždňoch nevedomého tehotenstva, sme vyrazili na skialpy. A to bol posledný lyžiarsky víkend sezóny. V záznamoch mi ostáva 30-40 kilometrov v bežeckých teniskách. Priemerná rýchlosť 8 až 9 minút na kilometer, podľa toho, aký strmý je kopec alebo ako  veľmi je zľadovatelý povrch. V kalendári máme stále poznačené ultra, len nie trail, ako po iné roky, ale ultrazvuk. Srdcom ostávame stovkári, no ja sa k stovke blížim, akurát pulzom. Pri meraní tlaku, ktorý ostáva nízky ma šokuje pulz, 78 v kľude. Pri pohybovej aktivite je  140 tepov odporúčaná maximálna hranica v tehotenstve. Ja sa na stodvadsať dostnem poľahky, len čo zistím, že už nemám marhuľový jogurt. No pohybujú sa medzi nami aj také budúce matky, ktoré zvládnu ťažký tréning až do piateho mesiaca, ja som v prvom trimestri a snažím sa hýbať tak, aby mi ostala radosť zo života a kontakt s prírodou. Svieži a ľadový pocit z behu v bielej krajine je nádherná predohra k jedlu bez výčitiek, a teda nie len to. 😛

Stravu nekomplikujem, keďže som 17 rokov vegetarián, respektív 7 rokov pescetarián, stravujem sa zdravo a pestro (nie od slova pesce). Míňam letné zásoby z mrazničky, plnej domácich potravín zo záhrady, predovšetkým tých zelených. Strukoviny a vajcia sú v kurze, teda vajcia sú naozaj  jednotka. Bylinky ostávajú v komôrke. Majú svoju čarovnú moc, ktorú v tehotenstve nechcem riskovať od stimulácie maternice až po nebezpečné látky, ktoré blokujú účinky progesterónu, napríklad milovaná dobromyseľ. Ostávam verná len šípkovému čaju, baze a lipe. Ale čaj vlastne nepijem už vôbec.

Chýba mi dáviaci reflex. Dobrá vec, keď behám stovky, väčšinu potravín tak dokážem udržať v tele, od občerstvovačky po občerstvovačku. Intuitívne jem, čo mi chutí a čo si telo pýta, rozumieme si zdá sa dobre, žiadna potrava sa zatiaľ nepýtala von. Ale prišla som o čuch, jedlo z milosrdnosti necítim, aspoň nie intenzívne.  Mäso stále smrdí a čerstvo vyúdené klobásky  od otca v komore nemôžu visieť, ale chýba mi radosť pri varení, nemám nos, nemám chuť stáť hodinu pri hrncoch. Ostáva mi len neurčitý hnusný pocit, ktorý neviem zahnať ani vodou. Nevadí, zatiaľ je všetko, zdá sa, v poriadku. Zbyněk trénuje a ja ostávam v pohybe, objem naberáme obaja, len každý niekde inde.