Hochkönigman – B´jak Marathon 2018

Po roku stojíme na štarte, každý z inej strany. Zbyněk za čiarou štartového koridoru, ja na štarte v kotly natešených bežcov, pripravených zdolať 47,3 kilometrov s prevýšením 2730 výškových metrov. Pätnásť minút pred štartom je Gabko úplne ohučaný a radšej by bol v postieľke, než čakať, že sa mu mama stratí z očí na niekoľko hodín. Odišli a zanechali ma pred štartovnému rozjímaniu. Som vyplašená, či som dosť trénovala a mám pochybnosti o príprave v našich pidi horách, kde najvyšší kopec má na vrcholovom kríži hrdo vyrytých 480 mnm. B´jak Maraton štartuje z nadmorskej výšky 800 metrov a najvyšší bod má niečo nad 2000 mnm. DJ robí super atmosféru a s odpalom štartujúcich niečo aj zo mňa vypálilo, všetky pochybnosti aj strach ostala len radosť a vzrušenie.

img_4677

Keby som nebola úplne spotená z dusného počasia, verila by som, že do prvého kopca nás vyviezli lanovkou. Vláčik bežcov sa usporiadal na zúženom chodníku v lese, odkiaľ sme vzorne šľapali do kopca v hustej skupine. Na vrchol lanovky sme vyšli akosi rýchlo a bezbolestne. Do najbližšej občerstvovačky ostávalo 5 kilometrov a viac menej klesanie. Klusali sme dole opäť v skupine bežcov, keď ma zrazu niekto predbehol bočným chodníčkom a ja som si uvedomila, že som prišla tiež behať. Tak som vypálila vpred, mala som plán dokončiť pod deväť hodín, tak preto musím niečo spraviť a v nezničenom, nevyťaženom lese, lúkami zarastenými rozkvitnutých bylín sa bežalo nádherne, nebol dôvod sa šetriť, do kopca nemám natrénované, tak odbehnem aspoň, čo sa dá a uvidím, kde ma to dostihne. Na občerstvovačke ma čakali moji chlapi, krátko sme sa zvítali a ja som išla zdolávať ďalší kopec o niečo vyšší a o niečo dlhší. Obehli ma snáď všetci, čo boli na dohľad, ale tak nejak som s tým počítala, nemohla ma taká malichernosť ako dvadsať ľudí rozhodiť. No trochu predsa, ale veď dole kopcom oni kontrolovali môj chrbát a rozviatu sukňu. Nad Dientom bolo počuť bubnovačku, na 18 kilometer som skoro priletela od radosti z hudby, ktorá ma vždy naladí. Chlapci boli niekde opodiaľ, kvôli hluku. Niekto do mňa stále strkal, keď som si chcela nabrať vodu z bandasky, obliala som si telefón sladkou vodou a kde je Zbněk som vôbec nepočula. Nevadí, zjedla som pár keksov a zakývala bubnovačom na znak vďaky za dar dobrej nálady. Hrozne ma pobavilo, čo som videla, bubnovači, boli skôr bubnovačky v rozpätí od 40 do 50 rokov, velil im nejaký mladší dredatí hipisák a boli úžasní, vložili do toho kopec energie, ktorá má sprevádzala do najbližších kopcov. A Zbyňek ich videl nasadať do auta s ŠPU NR, že by naše slovenské duše?

Dole v dedine sa zrazu objavil Zbyněk aj s Gabkom a odprevadili ma na kúsok cesty. Už sa uvidíme až v cieli. Čakal nás hrebeň hrebeňový. Stúpali sme opäť v nejakej skupine, ktorá ma po čase opustila v rýchlejšom tempe. Mali sme vystúpať do 2000 mnm a okolo nás boli stále stromy, ešte nezačala ani kosodrevina a ja som začala tušiť, že na také stúpanie sa asi nedá úplne pripraviť. Zrazu sa objavili sľúbené osamotené bandasky s vodou a od nich za rohom aj sľúbený mohutný hrebeň a vysoké kopce. Nachvíľu si pomyslím, aké krásne kopce až do chvíle keď si uvedomím, že to sú tie naše kopce. Sánka dole, hlava v pokore tiež a nohy radostne stúpajú do kopca. Až tam až tam, až tam vysoko kde obzor rastie…

img_4672

Fénix mi zobrazoval profil trate, z ktorého som jasne videla, v ktorej časti stúpania som, a že ani zďaleka nie som tam, kde by som si myslela, že už som. Mordor, ale nádherný. Výhľady, prevaľujúca sa hmla nad našimi hlavami a kopcamm. Minuli sme veľa krížov, ktoré mohli naznačovať, že sme dosiahli najvyšší bod, no ani s pribúdajúcim počtom krížov, sa profil trate nezvažoval k nížinám. Keď sme dorazili konečne na Statzer Haus, 32 kilometer, nálada mi mierne stúpla, i keď o kríze nemôže byť ani reči, nádherný, náročný kus hôr, ktorý mi pripomínal Malofatranskú 100 a keď som vedela zabojovať doma, v tomto kraji s výhľadom na Zell am See môžem predsa tiež. Od Statzer Haus sa hrebeň zvažoval do naklonenej roviny a mne narástli krídla, našla som opustenú už roztrúsenú skupinu spolubežcov a opäť im ukázala vietor vo vlasoch. Z profilu som mala jasne dané, že pôjdeme ešte pekný kus hore, ale čo sa dalo som bežala, aby som nestrácala drahocenný čas. Volám Zbyňkovi, kde sa zhruba nachádzam, a že vidím ďalší kríž, no nebolo to ani tentoraz zadarmo, ale za tri-štyri ďalšie kríže. Ale začala som na hrebeni obiehať ďalších bežcov Marathon aj Endurance, čo sa ľahko rozlišovalo podľa farby čísla. Endurance, 85 km, tmavofialoví ako biskupské rúcho, náležite dôležité a naše rozšafne cyklámenové ako farba lesklého časopisu, akože niečo pre ženské. Letela som na krídlach redbullu, čo som dostala na poslednej občerstvovačke a nevedela som sa po piatich kilometroch dočkať ďalšieho soft drinku pre maminku. Čo je dlhé je ešte aj pekne vysoko, ale každý kopec má svoj koniec, z nakresleného profilu na štartovnom čísle mala byť ďalšia občerstvovačka medzi poslednými dvoma kopčekmi, ale horskáči svoj pekelný plán ukuli až vo finálnom klesaní, keď ma opúšťala nádej na jedlo, nieže by som ho nemala dosť, vlastne som zo svojich zásob neminula skoro nič, ale tešila som sa na teplé ľudské slovo. Trať bola totiž najtichšia zo všetkých tratí, čo sme išli, teda až na ViaNatura, ktorú tiež mimochodom organizuje Thomas Bosnjak, kde boli na trati len smutné tiché bandasky namiesto občerstvovačiek. Bežci len zriedka prehodili medzi sebou slovo, teda okrem geht schon. Nakoniec som sa dočkala aj poslednej občerstvovačky pred 10 kilometrovým zbehom. Kde som, ani neviem odkiaľ, pozbierala silu a bežala ako o závod na 5 kilometrov. Až mi bolo ľúto, že je to koniec, že vidím kostolík v Mária Alme, že moji chlapci ma už čakajú, že nebude už žiadne stúpanie, ale čakal ma beh centrom dedinky, ľudia z terás a chodci tlieskali, Zbyňek sa pripojil s kočíkom, v ktorom Gabko spokojne žužlal uhorku a ja som bola v cieli za 8:13 minút. Nebola som posledná a vedela by som bežať ešte niekam. Chlapci mi dopriali ešte pár minút v bazéne s ostatnými borcami a ja som mala pocit, že som späť. Že vládzem a baví ma to. Bola to mini ultra previerka, ktorá nekončí cieľovým opíjaním, ale starostlivosťou o potomka, ktorý ma v noci ešte pár krát zobudí, ale je to o niečo bohatší pocit vidieť ich obidvoch, mojich najmilších, ako ma čakajú a fandia na trati. A za to im ďakujem.

img_2044

už len pár metrov do ciela. 

B´jak Marathon

Devínsky ríbezlák

Zájsť si uprostred týždňa na ríbezlák je krásna dekadencia. Tento ríbezlák je vyzretej chuti, plný bazovej vôňe s krásnym výhľadom na rieku Moravu a výživným stúpaním na Kobylu. Tretí krát sa sem vraciame na polmaratónik Devínskou Kobylou,  Zbyněk ako starostlivý otec a ja ako bezstarostná bežkyňa.

Screen Shot 2018-05-24 at 13.56.28

trať

Trať som si zbežne pozrela, spolieham sa na organizačný team okolo Rada, ktorý akékoľvek podujatie dotiahol do dokonalosti. Nečaká nás žiaden cik-cak, tak verím, že nezablúdim, beriem si len mobil, keby predsa len náhodou, veď o nič nejde, stratiť sa v lese môže byť niekedy oslobodzujúce, teda pre mňa.

img_1955

 

Kým mi Zbyněk robil fotku pri prvom zbehu k záhradám, Gabko už veselo spinkal a nás zlial jemný dážď alebo sparná vlhkosť, už sa to nedalo rozoznať. Pri prvom stúpaní k zelenej odbočke na Sandberg som veľmi zodpovedne držala rozumné tempo, žiadne prepaľovanie a cítila som sa veselo. Okruh bol hravý, bežateľný, celý rozkvitnutý a voňavý po baze. Tešila som sa na stúpanie k Devínskej kobyle, zdolať najskôr návrat na okruh po červenej a potom na Kobylu, kde som prešla do chôdze. Medzery v tréningu do kopca sú zrejmé, no nie nenapraviteľné. Aspoň dúfam, že ma  moji chlapi pustia aj do vyšších kopcov trochu potrénovať. Ale aj Kobyla bola nakoniec za mnou a v roztrúsenej skupinke sme bežali k občerstvovačke na 14 kilometri. Odtiaľ smerom do Jezuitských lesov, kde som trať vôbec nepoznala, čo ma mierne rozhádzalo, lebo som netušila koľko ešte stúpania alebo aký profil tu môžem očakávať, ale nakoniec som sa otriasla a nechala sa unášať značenými lesnými cestičkami do cieľa. Počiatočná ľahkosť ostala na Kobyle, ale vidina cieľa a muža v čiernom, s ktorým sme sa doťahovali pekný kúsok trate ma napĺňali optimizmom na pekný čas. Čo sa mi nakoniec na 21 kilometrovej trati s prevýšenim 830 m (vraj oficiálne) aj podarilo, celkový čas 2:20 a veľká spokojnosť. Gabko zvládol svoj prvý večerný výlet. Totiž, kým on chodí spávať, my sme ešte len štartovali, ale Zbyněk to dal na jednotku, kúpil mi zaslúžene nealko pivo a hneď sme išli domov. Tradične super zorganizované, tváre po ročnej pauze sú akési neznámejšie, ale atmosféra nákazlivá, už-už by som sa prihlásila zas na nejakú ďalšiu akciu, za čo im všetkým ďakujem.

img_1977

cieľová psychadélia

Lazová stovka 2018

Od Lazovky prešiel už skoro mesiac, dozrel čas na report, zážitky sú utriedené a v duši ostáva už len pocit spokojnosti. Pred Lazovkou nás, ale hlavne Gabka, čakal ťažký cestovateľský týždeň, ktorý štartujeme výletom do Hodruše na Salamandra trail. Odtiaľ rýchlo na chalúpku na Morave skontrolovať záhradu, aby sme už v pondelok so študentami trávili v zámockom parku v Kočovciach. Gabko má spoločnosť rád a tak je to aspoň z tohto pohľadu fajn. V piatok už len zbaliť pivo a výčap a vyraziť smer Vrbové.

img_1878

Cestou z chalúpky na Morave sa vyberám autom tak povediac po trase L100. Prvá príde na rad rozhľadňa nad Javorníkom, odbočku ku Kuželovskému mlynu zdvorilo odmietnem, aby som to cez Vrbovce zobral smer Košariská a od stadiaľ už len na skok do Vrbového, kde registrácia prebieha v plnom prúde. Vyložím pivo a výčap a vydávam sa na prechádzku po Vrbovom. Cesta do zatvoreného Lidla nebola až tak zbytočná, cestou stretávam v krčme známe tváre a tak tu kotvím, len na “pár” pív. Ponaučenie prvé, keď sedíte v krčme, kde robia pizzu, rýchlejšie sa k nej dostanete, keď si ju objednáte cez donášku ako cez čašníčku. Po návrate ešte prebehne povinná degustácia destilátov myjavských kopaníc, ale nič netreba preháňať a tak sa radšej vyberám k autu, v ktorom sme už s Gabikou zopárkrát prespali pred pretekom.

img_1880

Bola to dobrá voľba relatívne ticho príjemný chlad. Vstávam krátko po piatej, ale akosi sa mi nechce chystať a už vôbec mi nechutí, skôr mám opačný problém, ale ten sa vyrieši po pár kilometroch.  Zrazu prichádza štart a ja sa s celou masou bežcov pomaly suniem kupredu. Trasa je mix predošlých ročníkov a tak aspoň viem, čo ma kde čaká aj to, kde môžem čakať kontroly. Prvá časť až po Bradlo je príjemne behateľná a aj ranná teplota je znesiteľná a tak sa mi dobre beží.

Po krátkej zastávke na “Bradle” sa poberáme smer Podbranč, tento úsek je asi najviac obdarený asfaltom, ale zatiaľ to moc nevadí, aj keď slnko už stúpa po oblohe. Snažím sa stále bežať, ale keď zbadám hradnú zrúcaninu Podbranč, prechádzam do chôdze, pred občerstvovačkou neodolám možnosti sa ovlažiť vodou zo studne. Začína byť teplo a tak pomaranče na občerstvovačkách prichádzajú vhod a ja len smutne spomínam na melóny. Na tie je však ešte priskoro, aj keď v tomto skorom lete jeden nikdy nevie. Za občerstvovačkou nás čaká zbeh do údolia, aby sme následne vystúpali na náprotivný hrebeň.

img_1883

Slnko už riadne pečie a tak studni neodolám a ako väčšina bežcov sa v nej príjemne ovlažím. Ďalej sa terén vlní cez myjavské kopce až do Vrboviec. Kde-tu prechádzame ledabolo roztrúsene osady, v ktorých čulý stavebný ruch sa prejavuje aj na lesných cestách v podobe vyvezeného stavebného odpadu. Vbieham do Vrboviec a zrazu mi zvoní telefón, Gabika mi volá už z nedočkavosti vraj kde sa flákam. V momente, keď ju uistím, že to už mám len par metrov zbadám občerstvovačku na ktorej ma s Gabkom a dedom čakajú.  Obligátne pivko dopĺňam  džúsovým strikom, ktorý sa pre tento ročník stáva highlightom .. nič viac ovocný džús s minerálkou  v prijateľnom pomere ideálne vychladený.

Lúčim sa s rodinkou a pomaly sa vydávam smer Žalostiná – Kuželovský mlyn – Filipovské údolie asi môj najútrpnejší úsek tohoto ročníka. K rozhľadni stúpam ešte povzbudený G&G ale postupne sa začína prejavovať teplo, ktoré ma úplne dorazí na prašnej ceste ku Kuželovskému mlynu. Cestou sa pridáva Mišo, pre ktorého to nakoniec bude prvá dokončená stovka.  Na občerstvovačke vo Filipovskom údolí som skoro úplne K.O., ale som rozhodnutý dôjsť do cieľa bez ohľadu na to, ako dlho to bude trvať. Takéto stavy treba proste rozchodiť a keď sa bude dať, tak zase pridám. Na úsek na Veľkú Javorinu sa posilňujem vývarom a dvojicou džúsov, pivo, ktoré som si k nim objednal nedopíjam možno je to značkou, možno dočasnou nechuťou k pivu. Trasa ďalej stúpa a tak nemá význam bežať a úprimne v danom stave by som to ani nedokázal. Kríza sa ma drží ako kliešť hostiteľa až na Holubyho chatu, kde mám pocit, že uvidím aj to čo som doposiaľ zjedol. Našťastie rakytnikový džús a minerálka nejakým zázrakom zaúčinkujú a už  v zbehu do Cetuny sa mi zlepšuje nálada a spolu s Mišom a Matejom špekulujeme, kedy by sme mohli byť v cieli.

img_1887

Začína sa stmievať a tak už pred “pamätníkom” vyťahujeme čelovky. Trasa až do Višňového je pohodová ale radšej miesto behu volíme rýchlu chôdzu. Na občerstvovačke vo Višňovom sa chystám na posledný “kopcovitý” úsek. Minulý rok som tu zvládal aj bežať a tak si skrátiť čas na trati, čo tento rok nehrozí. Aj tie vlnovky za Veľkým Prašivcom sa mi zdajú voľajaké nekonečné. Dobiehame Mateja a spolu bežíme cez polia do Šípkového. Pred poslednou živou kontrolou padá rozhodnutie, že to chceme “dať” pod 20 hodín a teda máme nejakých 45 minút do cieľa a teda po rýchlom občerstvení vyrážame. Do sýtosti si užívam úsek, ktorému som sa pred rokom vyhol, našťastie tento rok je relatívne suchý. Posledná tajná kontrola odbočka na hlavnú cestu a za zvukov Pary “Doma dobre” vbiehame do Vrbového. Ciel sa podaril dali sme to za 19:55, obligátne diplomy, podania rúk. Lúčim sa s Mišom a už len čo najrýchlejšie sprcha pivko a spať, aby som mohol ráno vyraziť za najbližšími. Na chalupe už zvonia prvé Gabkove zuby o pohár a teda čakajú nás prebdené noci, ale spokojne zničený sa teším na ďalšie masochizmy.

Štiavnický trial 2018

S Jankou sme sa na diaľku dohodli, že vezmeme deti, mužov, bežecké vybavenie a vybehneme na 22 kilometrovú trasu Štiavnickými vrchmi. Ubytovanie pre pretekárov s deťmi a rodinami v Salamandra rezorte so zľavou, nás presvedčilo a obidve naladilo na malé dobrodružstvo. S Gabkom cestujeme radi, ale v hoteli sme ešte nestrávili noc, takto sme si odskúšali kompletný cestovný režim a stravovanie mimo pohodlia domova.

Limit na prebehnutie 22 kilometrovej trasy s prevýšením okolo 1000 boli 3 a pol hodiny, tento čas som plánovala využiť pre seba. Trénujem na rovine a každý hornatý pretek si vyžaduje značné úsilie, nemám veľké ambície, hlavne si nachvíľu užiť voľnosti v horách a  hoci aj medzi ostatnými bežcami. Mamou som veľmi krátkou, ale zato intenzívne pociťujem potrebu byť opäť bežkyňou naplno, so všetkou zábavou, útrapami a bohovskou radosťou so svojich, aj keď mizerných výkonov v cieli. So Zbyňkom sme si naplánovali bežecké preteky tak, aby každý dostal šancu sa zničiť na trati podľa ľubovôle.

 

Začínam rok s polmaratónikom. Smer Tanád, Paradajs a Salamander. Voľba trate bola jasná: dlhšia 22 a niečo kilometrová trať, čo znamenalo koliečko naviac cez Tanád. Občerstvenie bolo zabezpečené na hornej stanici lanovky a teda trikrát som mala prístup k vode a nejakému jedlu, podľa potreby. Zobrala som si len mobil, ak by som sa stratila nech chlapi vedia prečo sa nevraciam v limite. Fatranka Janka mi navrhla spoločný beh, no brzdiť som ju nechcela a vykecávanir na trati by som neudýchala. Každá sme si bežali svojim tempom so svojimi myšlienkami. Chcela som sa naladiť tempvou odrhovačkou, niečo s punkového súdka, Para, Gogol Bordelo hocičo od podlahy. No myseľ mi pozvoľna prechádzala do Modrého vrchu: až tam, až tam, až tam vysoko, až tam, kde obzor rastie/a ľahko stúpame na modrý vrch. Čo je mimochodom Gabkova obľúbená uspávanka a zároveň zapasoval do nálady dňa, jasný, slnečný deň nám ponúkal výhľady o akých snívam za prebaľovacím pultom.

 

Prvých osem kilometrov som sa naozaj snažila držať tempo aj v kopcoch, no od chvíle, čo som si musela zaviazať šnúrku, telo akosi zdrevenelo a odvtedy som si už len užívala výhľady, nič ma netrápilo, ale extra dobre sa mi už nebežalo. Myslela som na svojich chlapov a vlastne som sa nemala kam ponáhľať, viem stratégia nič moc, ale nedá sa tomu ubrániť. Ľudia z organizačného teamu, boli na trati na správnych miestach, aby sme nezablúdili a ono by sa mi možno aj chcelo zablúdiť, takéto rojčenie trebalo zastaviť a pokúsiť sa dobehnúť aspoň so cťou, veď možno budem budúci vzor nášmu Gabkovi ak sa rozhodne, že rodičov raz dobehne. Krátko pred cieľom sa ku mne pripojil Zbyněk s kočíkom a spolu sme bežali okolo tajchu až do cieľa.

Screen Shot 2018-04-16 at 11.25.19

Akcia na jednotuku, parádna trať a skvelí organizátori. Zakomponovať do behu stretnutie s kamarátmi a ich deťmi bol výborný nápad a naozaj sme si to užili. Deti boli deťmi, aj kričali aj sa smiali, chlapi sa starali, mamy bežali a v hoteli nás hýčkali. Ja si dám povedať aj nabudúce.

Zápisky Mičúrínov 4

04.február 2018

Slabá zima a slnečné dni nás lákajú do záhrady. Snehová nádielka mizerná, aspoň u nás na dolniakoch, mrazy takmer žiadne, hoci vraj ešte bude pár dní cez deň pod nulou. Ako mizerná zima bola dokazuje stále zelená majoránka, ktorú ešte suším na okne. A ja  mám opäť naponáhlo.  Koncom januára som zasiala prvé semiačka šalátov zatiaľ len na okno, až vzídu presuniem ich do skleníka. Zbyněk rozbehol výsadbu paprík a chilli papričiek. Nachystala som skleník, prekopaný a prehrabaný čaká na prvých obyvateľov. Tento rok som začala netradične s cibuľovinami. Ostali nám cibuľky tulipánov a narcisov, ktoré čakali na výsadbu. Strategicky som ich rozmiestnila po dvore a do kvetináčov keď začnú kvitnúť, prekvapia nás svojou krásou z rôznych kútov záhrady.

31.marec 2018

Záver zimy nakoniec prekvapil, nasnežilo a aj na dolniakoch zima neodchádzala ani začiatkom marca. Posledné mrazy boli osudné pre naše včely. Jeden úľ opäť napadol dotieravý vták, vydlabal dieru a včely pravdepodobne umrzli. Zásoby ešte mali, ale našli sme je schúlené  v klbku. Matka v jednej kope svorne so svojimi robotnicami, sa snažili odolať najväčším náporom zimy. Strašný pohľad, do jari ostávalo už len pár dní. Skúsime vychovať vlastnú matku a rozšíriť ostatné včelstvo.

Prvý jarný deň nasnežilo a záhrada musela ešte počkať, hoci do skleníka som už presunula vyklíčené šaláty a zasadila reďkovky. No konečne mínusové teploty ustúpili už aj v noci a zdá sa, že záhradu možeme rozbehnúť naplno. Zbyněk zrotavátoroval miestečko, kde pred rokom prespávali ovce, veríme, že novovzniknutý záhon bude dodávať rastlinám potrebné živiny. Medzitým som nasadila hrach, cibuľu a dosadila cesnak, ktorého nikdy nie je dosť pri letných grilovačkách. Pripravila som druhú časť pareniska na ďalšie predpestované šaláty, ktoré zatiaľ čakajú v skleníku, pardón rastú do krásy. Vybláznila som sa aj v ríbezľovej aleji. Okopala som každý krík, ku ktorému som prisypala náš poctivý kompost. Minulý rok nám na záhonoch výdatne zahnojených našim kompostom vyrástli nádherné cukiny, pre menší okruh priateľov a známych. Kompost som pridávala aj k okopanej pôde pred výsadbou, uvidíme aká bude úroda, no nezabúdam ani na počasie, lebo všetko záleží hlavne od počasia.

08.apríl 2018

Započali sme grilovaciu sezónu, teploty vystúpili na príjemných skoro dvadsať stupňov, nádherné slnečné počasie nás odlákalo od behu rovno do záhrady. Spolu s kamarátmi sme vdýchli život vyvýšenému záhonu, o ktorom Zbyňek už dlho sníval. Ja takéto zásahy do záhrady nemám v láske. Zbyňek naopak to je samé tu vybetónujeme prístrešok, tam vybetónujeme prístrešok a stále by budoval. Ja skor preferujem bezzásahové hospodárstvo. Minimalizovat možný odpad a ponechať plochu neporušenú, ale v rámci likvidácie priniesol Zbyňek z povaly debňu a bolo rozhodnuté výška akurát pre malého záhradníka a my sa mu zatiaľ postaráme o jeho budúci záhon.

 

 

 

Nejde o prevratný projekt, klasika záhon akých nájdete všade na internete. Na spodok kartón, drevo a piliny, hlina a na záver hlina z kompostom. Hlinu som pozvážala z vinohradu, ktorý Zbyňek pravidelne rotavátoruje, a teda hlina bola jemne prekyprená ani čoby sa stádo dážďoviek vybláznilo.

Očakávam netrpezlivo prvé redkvičky a o šalátoch sa mi sníva zelený chrumkavý sen. Preživšie včely sme prezreli a zdá sa, že matka ploduje a tak veríme, že počas prichádzajúcich slnečných dní sa rozbehnú a budú nám robiť radosť pri rozkvitnutých stromoch. Držíme si palce, aby zmrznutí bratia neudreli v mrazivej sile ako posledné dva roky a zachovali nám ovocné stromy pre bohatú úrodu.

 

 

 

 

02. máj 2018

Kým my sme hútali ako si zaobstaráme novú matku do úľa, keďže pomaličky dožíva tretí rok, včely to vyriešili bez nás. Nastala tichá výmena. Plodu na rámikoch pribúda exponenciálne a to vďaka novej matke, ktorú si vychovali včely sami. Momentálne nie je ešte označená na červeno, teda za predpokladu, že ju vymenili tento rok, a ani krídla nemá pristrihnuté, ja navrhujem jednoznačne odstrihnúť. Sme neskúsení včelári a dosť, že sa s nami zahráva počasie a nikdy nevieme ako to dopadne, ešte aby nám aj včely uleteli. Pridali sme tretí nadstavok, nech sa včely zabavia, kvitne repka, stromy pomaly odkvitajú a teda sme oddelili medník od plodiska materskou mriežkou. Dôležité je teraz spraviť oddelok a vychovať ďalšiu matku, nech sa nám opäť hrdia dva úle nakonci záhrady.

Apríl v záhrade narobil riadny fukot. Tento rok jar vymazali z kalendára, najskôr predĺžená zima a vzápätí prikvitlo leto so svojou sľubnou vôňou. Sľúbilo nám veľa ovocia na stromoch a kríkoch. Kvety odkvitli a my s nádejou kontrolujeme ovocné stromy s ich nádieľkou. Kým sa tešíme so zelených bobuliek ríbezlí, zbieram posledné redkvičky, pri takom teple začne pomaly aj špenát kvitnúť, a to ešte ani poriadne nevyliezol so zeme.

 

 

 

Na konci marca som vysypala balíček so semiačkami do skleníka a teraz už len presádzam, všade kde sa nájde, čo i len voľné miestečko. K rôznym druhom zeleniny. Ku hrachu, k zeleru ale aj hneď vedľa začínajúcich tekvíc a cukín. V skleníku redkvičky nahradili papriky a prvé rajčiny už trónia medzi dorastajúcimi šalátmi. Vzklíčilo takmer všetko čo som zasadila, okrem červenej repy a tradične petržlenu, ten sa mi nedarí dopestovať ani jeden rok, teda niečo málo na vňať mám, ale korene veru nezbieram.

29. máj 2018

Zmrznutí pršli odetí v ľahkom habite s dáždnikom nad hlavou. Najnižšia nočná teplota sa pohybovala okolo 7 stupňov a padal intenzívny dážď, ktorý veselo zavlažoval záhrady, plnil potoky a sudy na dažďovú vodu. V našom okolí nenarobil žiadnu škodu a po prechádzke v záhrade sme sa tešili s natekajúceho ovocia. Stromy plné života a utešených plodov sliviek, jabĺk, ríbezlí, broskýň aj malín sľubujú šťavnaté leto, ak sa nič nepokazí. Šaláty s rukolou už kvitnú a špenát akosi tento rok nevyšiel, ale zachvíľu s k šalátovým hodom pridá kaleráb a jeho listy už teraz chutia ako mladé kapustičky. Hrášok pomaly zbierame  a kŕmime Gabka, ktorý som svojími rastúcimi zubami je čoraz preberavejší, raz chutí a inokedy sladký hrášok končí na zemi. Bôb tiež strukovatie, ale má ešte čas. Prvé mladé cukiny som použila do ryžových závitkov vo vínnových listoch. Vinohradnícke suši som to nazvala. Oberali sme čerešne, teda pásli sme sa na čerešni, z košíka nám už nechutili. A kosíme, vytrhávame trávu a čakáme na úrodu.

 

 

 

18. jún 2018

Vo výbehu po ovciach nastal riadený chaos. Do upraveného záhona som nasadila hokkaida, patizón, cukiny, zeler, kaleráb, uhorky a čo ja viem, čo ešte. Všetko sa rozrástlo, expanduje a nažíva v blízkom susedstve. Kým na začiatku mali rastliny svoj priestor, teraz nie je priestor ani na chodenie. Hokkaido expanduje do priestoru na všetky svetové strany. Zbyněk sa jeduje, lebo sa mu bude ťažko pomedzi chápadlá tekvice kosiť, ale až sa budú piecť v rúre, len tak sa bude zalizovať. Listy z patizónov sú ako milosrdné slnečníky pred pálivým slnkom. Keď si Gablko pod ne sadne ich veľkosť ma vždy ohromí.  S úrodou sa delíme s kamarátmi, susedmi, zaváram malé patizóny a cukiny s kvetmi. Nádhera sa brodiť takou divočinou. Len kaleráby majú listy väčšie než hlavy, čo ma mrzí, lebo kaleráby zbožnujeme a sú zasadené snáď v každom kúte záhrady, na starých záhonoch trpia na všeobecnú malosť a v novom záhone na listovú veľkosť.

img_4700

 

Hrach sme zbierali aj po druhýkrát, ostáva ešte tretia runda, snáď na začiatok júla. Zbyněk presadil rajčiny na vonkajšie stanovišťa, vyrástli v skleníku a možno sa im bude dariť aj vonku, z minulých rokov nemáme dobrú skúsenosť, ale nevzdávame sa. V skleníku nám dorastá paprika a aj uhorky sa plazia po bočných sieťkach. Je to jediné miesto, kde ostáva vlhko, vďaka kvapôčkovej závlahe, keď vonku bez výdatnej zálievky všetko vysychá. Sucho je na cukornatosť vína opäť priaznivé, no zvyšok záhrady dosť trpí, je také sucho, že aj krtkovia sa prestali tou sušinou prehrabávať, možno majú polámané lopatky z tej tvrdej zeme.

Vyzbierala som prvé sladké maliny, ochutnávame višňe, ktoré som tak sladké a v tak hojnom počte ešte nezažila. Ríbezle už pomaly oberáme a čakáme na skoré jablká. Tento rok Zbyněk opäť experimentuje so zemiakmi. Nasadil do kýbla a podľa dorastajúcej zelenej vrchnej časti dosýpal kompost. Kvitnú, no či bude v kýbli dosť zemiakov uvidíme, ale pravda ostáva, že takto pestované zemiaky sú zatiaľ bezúdržbové.

 

Po štyroch rokoch mi vykvitla aj leuzea. V bylinkovej špirále sa rozrástla nielen šalvia a levanduľa, ale narátala som už do štrnásť bylín. Zelená korenička priamo pri krbe.

08. júl 2018

Pri kontrole úla pred mesiacom, nedopatrením letela kvapka medu z plástu, ktorý som našťastie zachytila na prst. Po ochutnaní nebesky lipového medu, sme boli rozhodnutí, skúsiť vytočiť hoci len pohárik. Prehadzovali sme rámiky, nasadili sme materskú mriežku medzi plodisko a medník, rozostavali sme rámiky tak, aby sa oplatilo roztočiť medomet a zanechať včelám ich zásoby, ale trochu si odobrať na zimu do čaju alebo na koláče. Podarila sa nám vytočiť celá 10 litrová konva, ale nedokážeme sa včelám za ich prácu dostatočne odmeniť a poďakovať, snáď len spätným zakŕmením, vrátením nevytočeného medu a celoročnou starostlivosťou. Med tiekol a nič krajšie na tom svete nebolo, než usilovná práca pretavená do zlatistého sladkého omamného pokladu.

Inak je na záhrade kľud. Po ranej jóge idem do záhrady na zeleninu alebo ovocie k raňajkám a je počuť len vtáky a trávu rásť. Uhorky sa s každou zálievkou rozrastajú, patizóny zaváram ešte malinké k večerným grilovačkám a jabĺčka dávam hryzkať Gabkovi, ktorý sa prestravuje už sám, keď ho posadím ku kríčku s ríbezľami. Večer až utíchne jeho hýkanie nad rozmanitosťou sveta idem zalievať, bo leto je opäť suché a slnečné. Už nie je horúco, ale predsa sme len napustili bazén, keď sa po behu potrebujeme schladiť pred grilovačkou. A vôbec  v kuchyni sa nezastavím, jablkové pité, zaváraniny, nakladaniny od výmyslu sveta, keď sa rozpáli gril, treba sa opäť potešiť novým výmyslom z mojej malej dielne.

img_4860

Lamač – Stupava beh starej školy

Beh starej školy je naša jesenná klasika od 2011. Návrat v tomto roku bol neistý, Gabko mal dva a pol mesiaca a ja som trénovala skromne. So Zbyňkom sme si našli systém striedania pri drobčekovi a výbehoch, aby sme boli obaja spokojní a ani jeden z nás úplne nezblbol. Môj týždenný objem sa pohybuje okolo 40 kilometrov, striedanie kopcov a rovinky s kočíkom. Pri večernom tréningu s čelovkou namierenou niekam ku hviezdam som sa rozhodla, že to chcem skúsiť, aj keby to bolo len o prežití.

IMG_0789

V sobotu ráno som sa zobudila s určitým vzrušením, ktoré mi pri posledných organizovaných behoch veľmi chýbalo. Rutina sa stratila a mne sa obligátne šero pochybností prečo to robím, rozplynulo v čistej radosti. Logisticky bolo treba hlavne zvládnuť Gabka, jeho spánok, jeho kŕmenie a až potom som mohla pomýšľať na štart, ktorý tradične odštartoval výstrelom v Lamači. Vybehlo okolo 170 bežcov a jedna malá dušička. Od pôrodu vykurujem akosi efektívnejšie, a.k.a potím sa jak prase preto som sa neobávala pri 9 stupňoch ostať v krátkom tričku, deň mal byť slnečný a ja som s ľahkosťou vybehla na 18 kilometrovú trať. Ostala som vzadu, bez spoločnosti s pár ľuďmi za chrbtom. Na Kačín som vybehla rýchlejšie ako som si myslela, trať sa nádherne vlnila a radosť striedala obavy, či vydržím až dokonca. Pred Pánovou lúkou som sa ešte viac rozletela,  aby som sa v stúpaní na lúku úplne spálila. Nohy mi oťaželi a hlava to nechcela pochopiť, že treba makať ďalej. Cítila som sa ako ťahač s nechutným nákladom, čo má bez pohonu ešte veľa kilometrov pred sebou. L-S je čistý punk, beh starej školy, kde sa o vás nikto nestará počas trate, nie ste servisovaný, je len na vás ako to odbehnete. Našťastie som mala pri sebe hroznový cukor, ktorý som schrúmala, aby som sa pri prechode na žltú značku smerujúcu do Stupavy, trochu oklepala a znova rozbehla, len ten náklad nechcel povoliť a tak som ťažké nohy ťahala síce vpred, ale len tak ledabolo, aby sa nepovedalo, že som to neodbehla. Aj najmenšie stúpanie ma akosi tlačilo opačným smerom, a ani zbehy neboli o lietaní, ako som si myslela. Značenie som nesledovala, veď predo mnou bežia spolubojovníci, tak načo. Orientačne nie som zdatná, ale predsa mi len napadlo, že ten zbeh trvá oproti iným rokom akosi dlho, a ani tie domy tu predtým neboli a vôbec mali by sme tam už každú chvíľu byť. Zmätene sme skupinka troch ľudí pobehovali niekde po parku a pýtali sa na penzión s cieľom.  Kam som nakoniec dorazila s horším časom ako som dúfala, ale spokojná, že návrat na bežecké podujatia sa podaril. Dobehla som z druhého konca, než sa očakávalo, ale aj tak dobre, Zbyněk ma aspoň ušetril fotky plnej trápenia, on totiž čakal v lese na správnej strane, na rozdiel odomňa. Mohlo to byť lepšie, ale mohla som aj ostať doma na zadku a zožierať sa, že na pobehovanie ešte nemám. Trochu som sa obávala, aby som Gabkovi na celý deň neznechutila mliečny bar, ale je to malý pažrút, jemu nevadí snáď nič, tváril sa spokojne, hlavne, že je mamina v cieli.

L

bežecké paralely

Tretí trimester prebiehal ako letná dovolenka, len ťažkopádnejšia. Objemy som prestala rátať, preplávala som sa teplom, najčastejšie v jazere pri chalupe, ale pohojdala som Gabka sem tam aj na kraulovej vlne v bazéne. Užívali sme si dovolenku v záhrade, na horách aj doma. Dokonca sa mi zdá, že sa mi kondička zlepšila a do kopca na Weisses Kreuz som nedychčala, vďaka tomu, že sa chlapča posunulo nižšie k východu, uvoľnil sa priestor pre bránicu začalo sa mi dýchať lepšie a aj žiť. Veľa som čítala a užívala si voľné dni s kamarátmi na záhrade, kde sme pripravovali letné špeciality na grile.

Drobček sa konečne narodil a nám začal nevídaný závod, ultra na takej trati, ktorú sme ešte ani jeden neabsolvovali niečo ako etapový závod, kde cieľ nepoznáme a ani najbližší bod, tušíme nejaké etapové méty, ale ako a či sa k nim dostaneme ostáva v nedohľadne. Ultrabeh je dobrá príprava na starostlivosť o dieťa v mnohých paralelách. Niektoré závody sa začínajú ránom, keď vstávate v preplnenej telocvični, alebo vonku zo spacáku alebo na inom nepohodlnom mieste, keď noc nebola sladká prechádzka snovým údolím, len bezútešný pokus aspoň pár hodín, minút prespať a byť schopný postaviť sa ráno na štart. Noci s drobčekom sa veľmi podobajú tým nociam, až na to, že ráno sa nezaoberáte myšlienkou, prečo to robím, ale zaradíte automat a vstávate, keď je treba, budík už dávno nepotrebujem, vstávam na zaklopanie do mliečneho baru, keď Gabko hladno mľaská z postieľky a čaká na svoj nápoj.

 

Deň sa rozbieha pozvoľne, ako trať každej stovky, netreba prepáliť začiatok, deň s drobcom môže byť dlhý, náročný alebo úplna pohoda, záleží od pripravenosti, nastavenia a tak trochu aj od počasia, ako na každej stovke. Ja som nastavená, že noc už nedospím, ale poučená z predchádzajúcich dní, viem, že, keď sa mi naskytne možnosť občerstvovačky po trati, neodbijem ju kolou a čokoládou, ale poriadne sa nafutrujem, len čo to bude možné. Prípadne poprosím Zbyňka, aby niečo ukoristil po ceste. Občerstvovačky bývajú tri, raňajky zvládame všetci traja spolu, jedlo do seba skôr hádžeme, kávu popíjame samozrejme bezkofeinovú, nechceme doma naspeedovaného Kiliana. Obed, hlavná občerstvovačka sa výrazne zlepšuje každou etapou. Zo začiatku som zajedala čokoládu čokoládou, zaháňala únavu banánami, a táto zblúdila cesta viedla do pekla. Teraz využívam plody záhrady, cukiny, rajčiny, hokaidda a varím si narýchlo polievky, ktoré jedávam z taniera len cez víkendy. Hrnčeková polievka je praktickejšia aj z hľadiska potreby ísť obluhovať do mliečneho baru, alebo náhlom pohybe do priestoru, odkiaľ sa ozývajú ponosy na osamelosť a odložený pocit synáčika. A večera? Ani neviem, Zbyněk príde domov, ide si zabehať alebo sa ideme spolu prejsť, Gabko v šatke nádherne odpočíva a my máme čas na rodičovské dišputy, prípadne sa zasnívame, kam, kto a ako by sme išli behať, čo je v termínovke a vôbec len také plány. Jáj, večera. Pri každom dlhšom behu dobre padne pivko, a tak nie je to iné ani večer po celom kolotoči, keď naposledy otvorím mliečny bar, Zbyněk mi nachystá nealko pivo a uložíme Gabka spať. Sú aj také závody, ktoré začínajú do noci. Noc je tak o niečo dlhšia a plná nástrah. Veľakrát som Zbyňka obdivovala pri nočných pochodoch jeho spací režim. Spí idúc vpred. Na prvej Malofatranskej ešte v 2013, vôbec netuší ako sa dostal od Rotundy na Kýčeru. Stav spánku v chode vecí, som si osvojila pri nočnom vstávaní. Mozog funguje v základnom režime, zložité funkcie vypnuté, ostáva starostlivosť o malého človiečika. Ľudské plemä, ktoré sa ani po roku života nie je schopné postaviť na vlastné nohy, kým žriebä vstane za pár minút, človeka treba po pôrode donosiť a tak sa Gabko nosí, veď má ešte čas, pred  jeho dlhým závodom sa treba dobre zregenerovať a potom uvidíme, kam sa rozbehne.

Malofatranská 100 vol.V

Po dobrom začiatku roka kedy ma tréning vyslovene bavil sa celé moje nastavenie akosi prevrátilo. Chuť vybehnúť klesá geometrickou radou a aj akcie, ktoré som mal v pláne ma už akosi nelákajú ako predtým. Miesto toho, aby som sa z nich tešil, idem na ne s obavami či ich vôbec fyzicky zvládnem. Na Lazovke to bolo ešte v pohode, na Hochkonigmanovi  som sa posledných 30 km vyslovene trápil a aj preto som na MF100 išiel s obavami a s myšlienkou, či som to nemal radšej zmeniť na 50-ku. Ale piatok nadišiel a my sme pri centre Terchovec auto naložené pivom zo Zbyňovarne. Hlad a smäd ideme uhasiť na Vŕšky, pivo síce fajn, ale obsluha a jedlo nikdy viac.

 

Rýchlo spať vyložiť sudy s naším pivom do cieľa a potom sa už len veget. Spíme klasicky pod strechou vonku ako posledné 4 roky. Ráno síce ešte neprší, ale s blížiacim sa štartom sa počasie mení a prichádza vyslovene lejak, mnohí sa schovávame pod prístreškom trhovcov. Minútu pred štartom sa pomaly presúvam na štartovnú líniu, veď aj tak budem mokrý až za ušami, ale ostatným sa nejak nechce a mnohí ostávajú pod prístreškom aj po odštartovaní preteku 40 až 50 minút. Trasu prvej polovice poznám z minulého roka a tak GPS ostáva schované. Dážď už síce postupne uberá na intenzite, ale trať sa medzičasom zmenila na bahenné kúpele. Do kopca to ešte ide, ale dolu kopcom je to jedna veľká šmykľavka a treba dávať pozor na každý jeden krok.

IMG_4613

Na prvej živej kontrole vo Vrátnej sa dozvedám, že sa Rozsutec tento rok nekoná vraj kvôli bleskom. Verím, že keď tadiaľ bežali prvý to vyzeralo inak ale keď som sa tam dostal ja, tak už vysvecovalo slnko. Za Rozsutcom sa vraciame na tradičnú trasu šmykľavkou dole zo Stohu a ďalej cez Poludňový Grúň, smer chata pod Chlebom. Tam ma už čaká Gabika, ktorá mi ako minulý rok robí support, a hlavne si užíva krásy hrebeňa s malým drobcom v bruchu. Bola vždy na blízku, ak by som to chcel vzdať na 50 kilometri. Tento rok, aj vďaka počasiu, 100vku nevdzávam, ide sa mi dobre, a je to moja posledná stovka aspoň v tomto roku.

IMG_4617

Z Lipovca sa cesta uberá po asfalte do Vrútok a potom hurá na Minčol. Novinku z minulého ročníka si v mysli porovnávam z predchádzajúcimi alternatívami, ale nejako nevidím rozdiel a hlavne sa výstup snažím mať čo najskorej za sebou. Na Minčole sa mi naskytá pohľad na celý hrebeň Lúčanskej Fatry aj s jej posledným bodom Kľakom. Ale teraz je pre mňa prioritou dojsť na Martinské hoľe za svetla.

IMG_1237

To sa mi nakoniec aj darí, ale ďalej už pokračujem s čelovkou. Užívam si nočnú samotu a iba občas vidím svetlá predo mnou, ktoré mi udávajú smer. Trať je vcelku pohodová, až na pár strmých úsekov. Noc si užívam sám, trasa je príjemne zvlnená ani príliš strmé stúpania, ani klesania až na Hnilickú Kyčeru. Jedinou mojou starosťou je či, na mňa spoza kríkov niekde nevybehne medveď a tak si radšej pre sebe stále čosi pospevujem. Našťastie zbeh z Kýčery nie je taký mokrý a tak bez pádu prichádzam na poslednú živú kontrolu. Tam mi chýba záchrana v podobe melóna a s ostatných vecí si neviem vybrať a tak radšej vyrážam na posledný úsek. Na tom ma dobieha spánkový deficit a mení ma na riadnu mátohu. Len s obtiažmi sa posúvam dopredu a pod Kľakom sadám na peň, aby som si aspoň trochu zdriemol pred finálnym stúpaním. Moc to nepomohlo, ale je to len kopec a aj ten má svoj vrchol z neho sa snažím čo najrýchlejšie dole, kde už ma čaká Gabika a klasickým pokrikom ma povzbudzuje k behu. Plán dôjsť po tretí krát MF100 som mal pod 24 hodín, no nakoniec sa stopky zastavujú na čase 25:05 tak možno nabudúce.

Hochkönigman 2017

Druhý tohtoročný pretek alebo tiež posledná dovolenka vo dvojici, ak nepočítame pravidelné víkendy na chalupe. Výber penzionu bol rýchly a jediné, čo sme cez fotky nemohli tušiť, bol pach, ktorý sa šíril celým údolím, kravský aromat, hustý aromat.  Na druhý deň, po raňajkách, vyrážame na obhliadku Mariam Almu. Mestečko žije prípravami na Hochkönigmana, ale my s mapou v ruke vyrážame radšej do kopcov. Aby sme ušetrili čas a aj trochu energie, volíme výstup lanovkou do výšky 1.500 mnm na menší okruh lesom. Až na penzióne zisťujem, že sme si prešli krátku časť zajtrajšieho preteku. Počas výletu nás zastihne ľahký dážď, ktorý je príjemným osviežením obzvlášť v zostupe pomedzi všade prítomné kravy.

IMG_1096

Piatok o polnoci je štart. Na registráciu sa vyberáme krátko pred jedenástou doobeda a tak máme čas si ešte obzrieť úvodný kilometer trate. Trať začína stúpaním, mizne v serpentínkach lesom a pokračuje na zjazdovke nad Maria Almom. Túto časť ocením až v noci, keď sa otvára úžasný pohlaď do doliny. Na registráciu som sa vybral aj s celou povinnou výbavou, čo sa však dodatočne ukázalo ako zbytočné kedže nikto nič nekontroluje. Poobede odchádzame vegetovať na penzión, času máme dosť a až do desiatej len ležíme v posteli. O desiatej večer len rýchlo nahádžem veci do batoha, oblečiem sa a som pripravený vypočuť si aktuálne správy o počasí na brífingu. Ten sa naťahuje a tak nám neostáva veľa času pred štartom. Vstup do priestoru štartu podmieňuje kontrola povinnej výbavy, aspoň sa môžem pochváliť mojími novými nepremokavými nohavicami, nad ktorými krútila hlavou aj predavačka, vraj was für eine blöde Idee. Kontrola prebieha štýlom.. Has du Stirn Lampe – ja; Has du Handy – ja und Waser? – in Rucsack, Prima komt rein .. moc sa s tým neserú ale pre istotu ťahám povinnú výbavu celým pretekom, čo keď si zmyslia ma kontrolovať niekde v polovici trate. O polnoci je odštartované a prvé kilometre príjemne ubiehajú. Všade sa váľajú kravy a asi z toho svetla čeloviek nadobudli pocit, že už začal ďalší deň a prežúvajú svoje polnočné raňajky, alebo neskorú večeru do svojich štyroch žalúdkov.

IMG_1122

Prvá občerstvovačka je naplánovaná na 12 km v obci Hinterthall. Limit je tri hodiny našťastie mám rezervu 40 minút nezdržujem sa dlho zatiaľ ani netreba len vodu a ionťák a pokračujeme na Königswegg popod masív Hochkönig. Trasa spočiatku stúpa aby prešla do príjemného single tracku, na ktorom kilometre pribúdajú samé. Ešte pred druhou kontrolou ma zastihol úsvit, odkladám čelovku. Na ďalšej kontrole  si zvyšujem náskok na limit o ďalšiu hodinu. V zbeh do Mühlbachu sa ponáhlam,  na 40 km ma čaká Gabika, je sedem hodín ráno.

IMG_1131

Z Mühlbachu sa trať, aničoby otáčala a oblúkom nás viedla smerom do cieľa. Stúpanie  popri lanovke mi dáva zabrať a slnko začína pražiť do chrumkava.  Našťastie je všade dosť prameňov a tak o vodu nie je núdza. Ďalšia kontrola sa nachádza v Dientne na nej ma opäť čaká Gabika a jedno nealko pivo. Konečne máme aj polievku, pre istotu dávam radšej dva krát. Občerstvenie je slabšie a na výber nie je toho veľa. Keď organizátor  vidí, že si dávam pivo,  prináša mi ďalšie. Neodmietam, aj keď zase len nealko.

IMG_1139

Z Dientnu nás čaká 30 km a najvyšší bod preteku okolo 2.100 mnm, to najlepšie na koniec.  Slnko udiera plnou silou, a ja sa len pomaly vlečiem a ďakujem za každý mráčik, ktorý aspoň na chvíľu zatieni slnko. Keď sa konečne dostanem na hrebeň, len v hĺbi duše dúfam, že to čo vidím, nebudem musieť aj prejsť. Žiaľ, som sa mýlil, v skratke mi “posledných” 30 km trvalo bezmála 7 hodín cestou sme mali najvyšší bod Hundstein s chatou Statzerhaus, kde ma na kontrole zachránili jedným chladeným nealkom. Inak to bolo čisté utrpenie, s jediným želaním, nech sa trasa stočí do údolia, ale to by bolo príliš jednoduché.  Jedinou útechou sú prekrásne výhľady na Zell am See a Kaprun s masívom Grossglockneru.

IMG_1143

V poslednom zbehu sa snažím aspoň trochu nahnať čas, aby som došiel  pod 19 hodín, čo sa mi  nakoniec aj podarilo.  Do cieľa prebieham námestíčkom Maria Almu, ľudia tlieskajú a ja viem, že som si to zaslúžil, v cieli ma čaká Gabika, čapovaný Stiegel, finisherská fotografia pred plagátom B’jakového preteku.

IMG_1136

Suma sumárum, parádny pretek, na ktorý som asi nemal úplne ideálne natrénované, čo sa prejavilo aj na výslednom čase ,ale mám také tušenie že sme tu neboli naposledy.

potulky tehotenstvom

Pomaly sa mi v štrnástom týžndni vracia vôňa a aj chuť do varenia a pečenia. Croisssanty, ktoré som nám upiekla jedno studené sobotné ráno zahriali na duši a ešte dodnes by Zbyněk písal o nich básne, ale nepíše, lebo má radšej vtipy. Život je tak o niečo veselší.

Objem kilometrov z bežného týždňa sa znížil o 30%, bez možnosti dlhého behu. Rýchlosť je limitovaná pulsom a teda som bežecký pochôdzkár nocou. Okresaný tréning je vidieť hlavne na váhe. Do bežeckej bundy sa pomaly nezmestím a zima nekončí. Zašli sme si teda na nákupy do Decathlonu. Bundička proti vetru, ľahko zbaliteľná za pár eur. Zobrala som mužskú veľkosť, Zbyněk prípadne využije, keď ja už nebudem môcť. Vzala som aj ľahkú turistickú obuv.  Zníženú bežeckú kilometráž nahrádzam chôdzou kamkoľvke a aj do schodov. Keď ich zoderiem, 11 Eur mi nebude ľúto. Počet nastúpaných poschodí ako aj ujdených krokov mi meria milovaný Fenix 3. Kým ráno šumia za schodiskovými dverami kancelárie, ľudia pijú svoju druhú kávu, prekopávajú sa desiatkami emailov a šedivejú ja pomaly a v tichosti stúpam na dvadsiate piate poschodie. Krok po kroku každé ráno stúpam na Žíhľavný grúň, kto bol na Kysuckej stovke pozná, kto nie predstaví si akýkoľvek kopec zo stoviek.

A kým Zbyněk sa rozplýva od radosti zo zlepšujúcej sa kondície a nabehanom objeme, ja sa teším, keď mám na konci dňa aspoň 30 poschodí a 10.000 krokov, plus štyrikrát za týždeň výbeh do lesa alebo do polí. Gravid jógou začínam týždeň, každý pondelok sa stretneme na hodine, trochu naťahovania, po celom víkende v záhrade, pôsobí blahodárne. Len jedno sa stále neviem naučiť. Ako sa mám šetriť. Teda, znie to jednoducho, nohy na stôl a… Neviem obsedieť. Keď sa vyjasnilo a rozkvitlo všetko vôkol, vyrazila som na bicykli do práce. Nedávno som tých istých 16 kilometrov odbehla pri priemerke 06:05, povedzme keď fúkalo, čo je zhruba 1:35 plus mínus, záleží, či išiel so mnou aj Zbyňek, lebo na posledných piatich kilometroch od domu sme sa zvykli v lete zastaviť na pšeničné orosené. Na bicykli mi cesta z práce domov trvala 1:28. Bola som taká unavená, protivietor silnel a nakoniec prišla rana. Okolo mňa pozvoľna prebehol človek. Obehol ma bežec. Chcela som ho predbehnúť a zakričať, že stovku behom zvládnem pod 16hodín, sotva by mi to uveril a vôbec, v blúzke a bielych topánočkách by mi neuveril, že bicyklujem až do Hainburgu. Keď som konečne dorazila domov, neskutočne ma bolel zadok, ani som sa neobťažovala vyzliecť, zaspala som prikrytá dekou na dve hodiny, so slinkou na vankúši. Už sa mi na bicykli nechce ísť ani do obchdou. Tak zas len chodím a sem-tam niečo pobehnem. Napríklad na Javorinu, obzrieť Holubyho chatu, keď sa tam na Lazovke nedostanem. Alebo na Jamské pleso. Kedysi sme medzi návštevami na východe vybehli na Rysy, tentorok aspoň na Jamské pleso z Troch Studničiek.

A keď nechodím, tak kopkám v záhrade. Tu niečo vyplejem, tam pokopem, keď už je vypleté, pokopané tak zasadím trébars reďkvičky a keď už je vypleté, pokopané a zasadené, tak ešte dosadím špenát, kaleráb, doložíme včelám rámiky a obzeráme včelstvo s dymákom v ruke. A v pondelok v šavasáne počuť tiché chrápanie na hodine jógy. Únava ma nakoniec dostala, miernu teplotu a bolesť hrdla som sa snažila zraziť paralenom a konečne odpočinkom. Bábätkám sa má vraj spievať, ja môžem spustiť niečo od Barryho White, môj hlas je zrovna tak sexi chrapľavý. Takže sa teraz hlavne učím odpočívať. Na konci druhého semestra už nehovorím, že si idem zabehať, kadencia nemá zelené bodky a teda už aj garmin sa nemilosrdne červená bodkami chôdze. Chodím a zbieram bylinky po lese, alebo energiu po celom dni v práci. Cítim sa výborne, a pomaly sa obzerám po bežeckom kočíku, hoci ešte nemáme ani dupačky.