Cesta na blízky východ Slovenska je aj po rokoch úmorna. Nikdy nekončiace diaľnice, teda ich výstavba, nás odrádzajú od účasti vo východných kopcoch, a pritom je tam krásne a tých super ľudí, čo tam človek stretne. Vo Svite, v slovenskej kópii Zlína sme ešte neboli a kde sme neboli tam by sa patrilo prísť oňuchať nové prostredie. A za dobrú vec sa vždy lepšie behá, než sa len tak potiť v lesoch.

ALS Kozí kameň, 44 kilometrová trať s prevýšením 1900, pôsobí, že snáď ani nie je v kopcoch, zato s luxusným výhľadom na biele Tatry. Tachykardická krivka by mala ostať stabilná, a predsa sa tam našlo veľa srdcových výbežkov. Registrácia začala už v piatok, v kolibe sa zišla pekná partička kamarátov, známych a oddaných ľudí. Dlho sme sa nezdržiavali, lebo naša cesta viedla za rodinou, ktorú sme boli naposledy navštíviť hádam aj 7 rokov dozadu. V sobotu bol parádny program pre deti aj dospelých, rôzne trate, kopec zábavy, ale o tom bežci na najdlhšej trati mohli vediet neskôr už len z fotiek. Odšatrtovali sme o siedmej a zmizli v kopcoch užívať maximálne 7 hodinový beh. Limit bol šibeničný, po zime veľa nabehaného nemám, ale aj celkový odklon od dlhších behov dával tušiť, že budem ledva stíhať do cieľa dobehnúť do 14:00. Od kedy máme Gabka behávame každý zvlášť, každý na svoj čas, tentoraz sme sa išli prebehnúť spolu, zaspomínať ako nám to kedysi behalo.

Na prvý vyšší kopec Smolník, sme sa tiahli vo vláčiku. Štartovali sme so zadu, aby sme nezavadzali novšej verzií nás samotných, spred dvanástich rokov. I keď tie astronomické časy, čo dnes struhnú chlapci i dievky sú vzdialené na svetelné roky od našich výkonov. Ale veď čo, my sa chodíme už len vyvetrať od bežných povinností. Zvlášť na tak krásne komponovanej trati, keď ozaj len hore briežkom, dolu briežkom sa bežalo. Zľahka a plynulo. Kým neprišiel Kozí kameň. Pekne v tichosti, bez väčších rozpakov som vystúpala hore, kde Zbyněk už trpezlivo čakal a fotil. Bez zdržovania hybaj ďalej sa niekam občerstviť. Veľmi neprezieravo mi došla voda a keď ma začali opantávať zradné myšlienky vedela som, že potrebujem cukor a niečo vypiť. Predo mnou sa črtala horárnička, také pekné miesto, točňa pre autá, lenže SVK Ultra stánok nikde. Škoda, ale stánok nakoniec rozložili neďaleko Lučivnej, kde sme sa viacerí zišli pekne zničení. Z pepsi sa mi zdvihol žalúdok. Odvykla som nie len od dlhých behov, ale aj toľkého cukru naraz. Nuž treba aj tráviace ústrojenstvo trénovať, nie na lačno pobehovať. Zbyňek pohotovo naordinoval slaninu, ktorá naozaj sadla vynikajúco. Rozbehli sme sa, nechali sme za sebou aj nejakú skupinku a v spomienkovom optimizme sme sa rútili do cieľa, vraj aký silný finiš sme mávali, rozpamätávali sme sa, že cieľová príťažliovosť nás vždy potiahla. Keď v tom na poslednej občerstvovačke, 5 kilometrov pred cieľom nás uzemnila teta, že či ešte nejdú po nás tí zberači, že či sme už ozaj poslední. Neboli sme. Jooj tetka zlatá, dlho jej bolo. Zobrala som za hrsť slaniny, aby som si ústa zapchala, už sa mi dralo niečo štipľavého jej povedať. Vytunili sme sme cieľové magnety a aj do posledného kopca sme ťahali pekne v rytme. Výsledný čas 6:47, limit sme stihli, party tiež a neboli sme poslední. Ale o to ani nešlo, prišli sme podporiť tých, ktorí behať nemôžu a častokrát už ani dýchať. Kým mi vládzeme, radi podporíme našou skromnou aktivitou a štartovným, tých čo už nemôžu. Nádherná akcia aj myšlienka. Ďakujeme.