Naskytla sa príležitosť zaspomínať si v malofatranských kopcoch na stokilometrový mordor po jedenástich rokoch. Čeliť rozhodnutiam, keď v polovici je stále možnosť to zabaliť, lebo kontrola je neďaleko štartu. Odhodlať sa zo Strečna ísť do lúčanskej časti Malej Fatry, driapať sa na Minčol, hoci len po 25 kilometroch. No nedalo sa tomu odolať. Strečnianska mašľa je 52 kilometrový pochod/beh s prevýšením 3000 metrov. Mašlička bola namaľovaná v kopcoch Malej Fatry, v smere Strečno_Suchý_Starý hrad_Strečno_Minčol_Kojšová_Strečno.

Ráno sme dorazili do Strečna, pozdravili kamarátov, známych a tešili na vypečený deň. O siedmej sa dav rozbehol do kopcov, teda pochodom vchod cez novo opravený mosť v Strečne, vraj by záťaž bežiaceho 300 hlavového davu nemusel uniesť. Ešte nebolo super horúco, ale nás už riadne zlialo, aj tempo aj teplota. Za posledný mesiac mám viac nakajakované než nabehané, výlet v Dánsku, tréningu do kopcov tiež nepomohol, nuž bude trápenka, ale nikam sa neponáhľame. Zvykla som si, že účastníci miznú z dohľadu závratným tempom hneď po štarte, dnes sa nebudem ponáhľať, 12 hodinový limit stihneme s prehľadom pekne výletným tempom. Bežali sme spolu so Zbyňkom, ako za mladi, od prvej Malofatranskej stovky je to 11 rokov, a presne vtedy išla cez Biele Skaly, to bolo spomienok, to bola atmosféra. V spokojnom rozjímaní sme vyliezli hore na hrebeň a na skalách, hoci nebolo veľa ľudí, zato bolo treba sem-tam počkať, kým sa so skalami vysporiadajú aj tí menej zdatní. Organizátori boli absolútne špičkovo pripravení, na Suchom bola voda a prísľub skorej občerstvovačky na Chate pod Suchým. A tam tak ako pred rokmi na MF, opäť takmer nič nebolo, no toľko spomienok. Tak poďho do Strečna, čím rýchlejšie tým lepšie. Peťo, okolo nás preletel ako lesná víla a v družnom rozhovore som sa ponáhľala letecky za ním a za Zbyňkom. Prišlo tvrdé pristátie, zostala som na zemi, doránaná, ubolená a v šoku. Ostalo mi trochu na zvracanie, a jediné čo mi napadalo, musíš to rozchodiť. Ruky v pohode, na tie som videla, ale bála som sa pozrieť na kolená. Zatiaľ som išla, zatiaľ len pracujem v šokovom režime. Až na lúkach pri Strečne, mi prišlo echt blivno. Peťo išiel s nami na občerstvovačku, za čo som vďačná, lebo keď ostávate v družnom rozhovore, neostáva priestor na ľútosť. Na kontrole sa ma ujala, dobrá duša, ktorá mala jediný cieľ, vyčistiť ranu a vydenzifikovať. Nemala zľutovanie, presne tak sa to robí, aj som kričala, dali mi vývar a nevšímali si ma. Keď som to rozdýchala, nemohla som si nechať ujsť ten pocit šľapať na Minčol, jasné, že to bude dlhé, ale dnes sme sa prišli trochu prejsť a zda sa aj trochu pretrpieť.

Kým sme prišli na Minčol, bola ešte jedna občerstvovačka, s minerálkou ako po celej ceste, čo bola absolútna pecka za mňa. Voda je ťažká aj na splav, nieto ešte na žalúdok, ale minerály v tom výpeku, to je nad zlato. Smerom na Minčol sa začal črtať v diaľke Kľak, posledný kopec MF100, no ako vtedy tak aj dnes vyzeral brutálne ďaleko. No dnes pôjdeme iným smerom. Na Minčole ďalšia občerstvovačka, hoci len trochu kofoly, aby ešte aj tým pár za nami idúcim ostalo, no potešilo. Vo Višňovom mi ešte raz prestriekali koleno a s úsmevom sme odchádzali na Kojšovú, vraj Sidorovo UltraFatry, tak to sedelo. Boli sme pripravení a tak opäť s pokorou a akosi pohodou sme nakoniec vyšli aj na Kojšovú a tam nás čakala naozaj posledná občerstvovačka. V zbehu sa nám podarilo pozbierať nejaké skalpy ľudí, ktorým akosi došla energia alebo chuť zabojovať. No nás ako obvykle ťahala príťažlivosť cieľa, vidina pivka a hlavne už som to chcela mať za sebou. Do cieľa sme dobehli v čase 10:45 spokojní a priam uspomínaní ako tento blog. Nuž sme už staršie kusy a máme viac spomienok než aktuálne nabehaných kilometrov, ale teším sa, že zo spomienkami máme aj kamarátov, ktorých vždy radi vidíme a aj kvôlli ktorým sa oplatí ísť na to záverečné pivko v cieli. Super akcia, ďakujeme za oddanosť a priateľskú atmosféru.