Všade už z Vianoc blbnú a tak som si zablbla aj ja. Stromček počas zimných sviatkov do bytu neťahám, ani nevzdávam hold plastovým obludám, vetva s voňavým  ihličím si však miesto nájde. Do vázy som sa tentokrát rozhodla nadekorovať vlastné ozdoby. Námet na tvorbu ma osvietil v studenom vetre novembrového výbehu, s nohami zmáčanými od blata, výhľadmi do holých stromov bez lístia. Jelenčeky tu už boli, ťahajú tučného strýca so sánkami, z nákupného centra. Tučný ujko ťahá jelenčeky? Neradno si zahrávať s ochranárskym pekelným plameňom, okom čo dohliada na lesnú kultúru. V tomto kontexte, sa slovo kultúra, nehodí ani do úvodzoviek, ani do kurzívy, vymenila a prehodila by som písmenka, až by ostala ošklbaná zneuctená verzia samej seba.

Ani fúzač so severu, ani laň s bielym terčom na zadku, ani paroháčik v pokluse, jednoducho bežec. Silueta bežca v ihličí.

Hlinu na vypaľovanie mám, kufrík z farbami tiež, dieľňu si vytvorím v teple a žiari krbových kachiel a uvidím, čo nakoniec na čečinku zavesím.

Proces sa rozložil na niekoľko dní, vymodelovať, vyrezať, vysušiť, vykresliť, vypiť červeného vínka, na   krvinky.

Vyčkať, vybehnúť a vyvesiť.

Tvorba nenáročná, avšak napriek tomu došlo k obetiam, väčšinou na krehkých častiach bežeckého tela. Presne ako v živote.  Na vianočnej zeleni nám visí, takzvaný grécky vzor, niekoľko bežeckých apolónov s odťatými končatinami, a ostatné 2D verzie, toho čo nás baví,  vnáša radosť a zdravý náhľad do života.