Krasňanská kúria – jeseň 2018

Tento rok bolo o niečo menej ľudí, ale behá sa už všade, dá sa vybrať, no my volíme tradične, tuším už po štvrtýkrát. Slnečná jeseň nás opäť prilákala do Karpát na beh Krasňanská kúria. Chceli sme ísť spolu, aj keď každý zvlášť a tak sme Gabkovi zabezpečili opatrovanie. Pri pohľade na rozrastajúci sa počet batoliacich detí, by bolo načim porozmýšľať nad detským kútikom pre deti bežiacich rodičov. Aj keď už detský štvorkilometrový beh je výborný nápad, len ešte chvíľu potrvá, kým bude Gabko na štarte, ak bude vôbec chcieť.

Svoje zastúpenie tu mali aj SVK Ultra Trail, Rado s mamou fotili, Slavo so Silviou zabezpečovali krmelec na Kamzíku. Po štarte sme rozjímali nad osudom vinohradov, ako miznú pod tonami betónu a aké krásne by bolo ich zachovať, aspoň tie zvyšky. Nohy som mala nejaké ťažké a Zbyňka som musela odohnať, na 17 kilometrovej trati nie je čas na fotografovanie. Zbytočne strácal drahocený čas. Pri odbočke na Skalku som videla za sebou ešte hadíka bežcov a myslela na Gabka, ale od Skalky som sa plne sústredila na beh. Niekto bežal dlho za mnou, až neskôr som si všimla, že je to žena a myslím ešte nejaký pán v čiernom. Na singláči nad Vydricou sme to rozbalili na plný plyn, aspoň som sa tak cítila, fantastické tieto karpatské chodníčky. Chcela som uhnúť, ale vlastne nebolo treba, na chvíľu si ma zvolili za ťahúňa. Dojemné, až do stúpania na Kamzík, kde som sa odstavila. Stúpanie som čakala strmšie a tak som si nerobila ilúzie, že to vybehnem, išlo sa bokom a bolo to behateľné. No ja som prešla do chôdze a ich čierne chrbty som nevedela dostihnúť. Síce som sa opäť rozbehla, ale už to nebolo ono. Zdiaľky som mávala Slavovi, zjedla som nejakú tabletu asi hroznový cukor a stratila sa vo vysokej tráve. Pomohli by kozy alebo ovce, čo by spásali Bratislavské lúky. Na blbosti už nie je čas. Treba utekať, zvlnené klesanie s gravitačnou silou cieľa volá po behu. Kontrolovala som priemernú priemerku, ktorá nechcela klesnúť pod 6 minút a už som tušila, že svoj najlepší čas nevylepším, hoci som si išla v zbehoch nohy dolámať. 1:39 na 17 kilometroch  s prevýšením 464 metrov. Mala som dať do toho viac, ani nohy ma neboleli. Zbyněk nemal najlepší čas, ale mal blbý štart a aj tak ho nohy boleli. S účastníckou medailou na krku som utekala k autu, kde nás už čakala opatrovateľka so spokojným Gabkom, zobrali sme byciklík a išli na guľáš. Teda ja na pivo,  mala som nárok, tohtoročná krasňanská bola skoro narodeninová, tak som si dala tri. Nič sme v tombole nevyhrali, akoby sme aj mohli, keď najväčšie šťastie je, že sme spolu a slnko svieti na naše hlavy. Až kým nezačne pršať. Ale nie bolo to super, fantastické tieto meštianske behy. Tešíme sa na budúce alebo na najbližší beh, akokoľvek dlhý.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s