Prvý ultra pretek nového roka na troch kráľov, takýto ostrý štart som ešte nemal a k tomu ešte v Taliansku, aj keď som sa k nemu dostal len šťastnou náhodou. Keď SVK ultratrail prišiel zo súťažami o štartovné, Corsa bola jeden s prvých pretekov, o ktorý sa súťažilo. Gabika navnadená fotkami a videom neváhala a hneď sa zapojila. Náhoda tomu chcela tak, že som nakoniec štartovné vyhral ja.

Hotel bookujeme na poslednú chvíľu pár dní pred Vianocami. Podmienky máme dve najlacnejšia voľba a aby sme mali blízko na štart aj do cieľa, vyšiel nám s toho Terst. Nie úplne dobrá voľba z hľadiska parkovania, ale aspoň sme si užili trochu talianskej mestskej radosti.

Obligátna prehliadka mesta,  sacharidová večera (pizza) a nejaké to pivko. Potom už len  hotel, rýchlo sa nachystať a spať alebo nie. Gabko spokojne spí v izbe a my s Gabikou pred izbou sedíme na zemi s flaškou vínka ako za študentských čias na internáte. Ranné vstávanie nebolo o nič skôr, ako bežne doma, len trochu hektickejšie, rýchle raňajky v aute smer Pesek. Prichádzame zavčasu ešte ani organizátori nie sú nachystaný. Vo chvíli sa všetko mení, prichádzajú prvé autobusy so štartujúcimi. Stretávame známe tváre a tak ani neviem ako a zrazu hrá hymna, ktorá odštartovala okolo štvorstovku štartujúcich. Začíname pekne z kopca akurát chodník je priúzky a lievik upchal beh do chôdze, akonáhle sa dá tak valím dole.

Trať prechádza do príjemnej roviny, spomaľujem, ale asi nie dosť, predsa len som trochu prepálil štart. Nevadí chybami sa človek učí a aspoň sa poriadne zahrievam a konečne dávam dole rukavice a bundu. Tvrdu kamenistú cestu, strieda krátka asfaltka a  dokonca zjazdová trať pre bike, pred prvou občerstvovačkou. Na niektorých miestach  nechápem akým zázrakom mi držia tenisky.

Prvá kontrola a Danova skúsenosť s pretekom začína dávať zmysel, do cieľa človek príde vykŕmenejší než po Vianociach. Žiadna novoročná diéta sa nekoná, šunka, salámy údený losos, syr no len na vegetariánov moc nemyslia. Dopĺňam kolu do fľašky a vyrážam ďalej. Netreba sa príliš zdržovať, čaká nás luxusné stúpanie a ešte luxusnejší zbeh po kamenných poliach. Zabezpečenie trate je profesionálne, akýkoľvek strmší kopec alebo úzky chodník je doplnení lanom a veľkým množstvom záchranárov. Po zbehu sa dostávame do údolia, ktorým pomaly stúpame k ďalšej kontrole. Prechádzame do kopčekov nad Terstom. Tu sa trať už len pozvoľna vlní, niečo ako naše Karpaty, ale terén je kamenistejší,  vegetácia stredomorská a výhľady nebesky nekonečné.

Kde tu míňame vyhliadkové plošiny, vysielače a čoraz pomalšie bežíme k tretej kontrole, na ktorej ma čaká rodinka. Gabko spí v nosiči a tak sa len ticho zdravíme a ja sa idem kŕmiť. Ale nie veľmi, do cieľa už veľa neostáva a máme mať ďalšie tri kontroly tak s mierou. Gabika ma aj s Gabkom odprevádza na parkovisko, kde ja pokračujem po trase, sadajú do auta, aby skúsili zaparkovať niekde v cieli a povzbudzovať slovenskú výpravu. Ja sa pomaly tlačím do kopca popri ceste, našťastie iba chvíľu. Opäť sme v lese až na dva menšie kopčeky ide tento úsek viac menej z kopca na kontrole nepohŕdam zeleninovým vývarom. Studená kola už neberie, a teplý nápoj potešil.

Krajina sa výrazne zmenila, namiesto stromov sú všade na okolo roztrúsené terasové vinohrady s úžasnými výhľadmi na more no proste kraj Prosecca. S Danom prechádzame témami vinárskymi aj pivárskymi. O to väčšie prekvapenie nás čaká na ďalšej kontrole – čapované pivko a k tomu uvarené bravčové, z ktorého sa ešte dymí. Len škoda že nám nechce načapovať do krígľov, ale len do našich bežeckých mini pohárov. Pred výčapom sa točíme ako na kolotoči, slovenská hádzaná v taliansku. Krátko pred poslednou kontrolou nás dobieha Marek. Terén je výrazne kamenistý, poslednú kontrolu si ideme „len skontrolovať“ reku či aj tu nebudú mať pivo. Ale pivo sa tu nekoná a my sa tu tiež moc nezdržujeme. Začína zbeh na pláž. Čuduj sa svete a my tu kufrujeme, nie veľmi len tak možno 100 metrov zbiehame. Žiadna tragédia, zakrátko sme späť na trati.  Zbeh na pláž je strmý a tak nechýbajú laná a záchranári. Keď vidím niektorých účastníkov kratších tratí, ktorých dobiehame začínam tým záchranárom rozumieť. Úsek na pláži sa moc bežať nedá, veľké kamene sú vhodné na členkový strečing, našťastie nie je dlhý a my vchádzame do Sistiany, čistej snobárne. Luxusný prístav a zaujímavá uniformná architektúra.

Visogliano ciel je už na dohľad stretávame Rada, čaká nás ešte koliečko okolo štadióna a finálna rovinka. Už vidím premrznutú Gabiku a Gabka. Vbiehame do cieľa spoločne s Danom a Marekom. Než sa zorientujem už mám v ruke pivko od Gabiky, ktorá vie, čo mi najlepšie v cieli padne, prehodíme pár slov a lúčime sa, Gabko zhasínal a bol čas vrátiť sa na hotel. Pod hotelom sme si dali v kaviarničke zaslúženú odmenu pivo a proseco. Nakoniec sa s toho vykľula parádna akcia na začiatok roka, za ktorú môžem ďakovať Gabike a SVK Ultratrailu.