Bežecký kalendár je jasne daný. V polovici septembra ma čakala moja obľúbená Ponitrianska.  Doma sme si prehodili funkcie a tak v týždni pred ponitrianskou brázdim s Gabkom Hainburg a jeho ihriská. V piatok všetko nabalím do auta, Gabkove veci, Gabikine veci, dúfam, že mám všetky svoje veci a v Bratislave len odovzdám kľúč od auta so synom a utekám  na autobus do Nitry, kde mám dohodnutý odvoz do Handlovej. Gabika s drobcom vyrazili na našu chalupu, kde ju nečakane čakala Topoľská desiatka.

V Handlovej utekám na registráciu, ako obvykle stretám kopec známych ľudí, vyzerá to byť na peknú víkendovú žúrku. Potom už len nejaké to pivko a rýchlo spať. Žiaľ, v telocvični sa to málokedy dá a rovnako tomu bolo aj v tomto prípade, kedy kombinácia chrápajúcich a výborne nastavených budíkov (3:30) ma budí z mikrospánkov. Ráno skontrolujem batoh a idem na štart, kde sa maká od samého rána. Ja si z ponuky SVK Ultra volím nie len stovečku cez ospevovane obávaný Tríbeč, ale aj mätový čaj.

Rado dáva posledné inštrukcie a presúvam sa pred štartovnú bránu.  Odštartované a celá masa sa valí smer Veľký Gríč. Teploty príjemné pomaly sa dostávam na prevádzkovú teplotu. Za Gríčom sa začína prijemne zvlnený terén.  Ani sa nenazdám a som na Jarabej skale, kde je druhá kontrola. Dopĺňam vodu, kolu a tlačím aj chleba, predsa len nás čaká asi najdlhší úsek medzi kontrolami. Na Vtáčnik to síce ide ešte do kopca, ale z Vtáčnik do Veľkého Pola je úsek hriešne behateľný.

Na kontrole vo Veľkom Poli nás čaká polievka a kopec ďalších dobrôt, ale snažím sa tu netráviť príliš dlho času a vyrážam smer Jedľové Kostoľany. Zachytávam ešte info o sršniom hniezde za Penhýblom, škoda že ho neviem v mysli lokalizovať, spolieham sa, že ho včas zbadám. No bolo to tesné, zbadal som ich, až keď som preliezal strom spadnutý na ceste rovno pri ich hniezde. Skáčem do ľava od hniezda a kričím bežcovi za mnou, aby si dal pozor. Našťastie si ma nevšímali. Nasledujú behatelné úseky a tak si užívam v pokluse, kým sa dá.  Na kontrole mierim rovno do krčmy, kde si okrem piva, dávam ešte minerálku s džúsom. Vonku nás ešte čakajú cestoviny. Ďalší úsek na Skýcov sa snažím pobehnúť, potrebujem trochu zraziť čas, bežím všetko, čo sa bežať dá. Prichádzam na kontrolu a nejak ma začína hnevať žalúdok. Skúšam nápravu kyslými uhorkami.

Dlho sa nezdržujem, ešte ostáva čosi cez 40 km, ďalšia kontrola v sedle Rakyta a už mi ani tie kyslé uhorky nechutia, skúšam pritvrdiť klobásou a chlebom. Nasleduje behateľný úsek pod Javorový vrch. Od neho ma čaká húpačka až na Tríbeč, ozývajú sa jelene, ale nie je čas pokecať, bežím na Tríbeč sám. Na vrchu stretávam skupinu povzbudzovačou a jedného staršieho pána, jeho vzhľad a strapec hrozna pôsobia ako by ho tá povestná trhlina práve vypľula.

Stále sa snažím stlačiť čas do ciela, ktorý mi ukazuje garmin, ale už viem že to pod “15 hodín” nestíham. Do Jedlín si idem nohy polámať, tento raz sa neplánujem šetriť. Ďalší úsek je krátky a tak dúfam, že to dám bez čelovky, až na pár zakopnutí v zbehu na Remitáž to celkom ide a tak čelovku vyťahujem až na kontrole. Polievka a radler ma posilnili do ďalšieho úseku. Čaká ma “vertikálna” stena Žibrice a Zobor, u ktorého som úplne zabudol ako vie byť stúpanie naň nekonečné. Ale každý kopec má svoj koniec a o desiatej som na kontrole. Teraz už len rýchlo zbehnúť do ciela, aj keď na tých kameňoch je to umenie sa nezabiť. Pribieham pár minút za Vladom s finálnym časom 15:37, dúfal som v trochu lepší, dnes to nevydalo, ale stále mám čo zlepšovať.  Dávam si naše pivko,  ale nejak nemám náladu popíjať a tak sa odoberám do telocvične. Ráno mi ide vlak o pol siedmej. Okolo pol šiestej vyrážam pešo na stanicu, svalovicu predsa treba rozhýbať. Medzinárodný expres z Nitry do Prahy, ktorý stojí v Uherskom Hradišťi, pripomína skôr prerastenú lokálku, ale svoj účel plní a ja krátko pred desiatou vystupujem v Hradišti, kde ma už čaká celá rodinka. Parádna akcia za mnou aj za Gabikou, máme zase o čom štebotať nad pivkom a plánovať ďalšie závody.