Nikdy sa nám nechcelo ísť na Prešporsky Ultra Trail, 100 kilometrov v okolí Bratislavy znie šialene, 74 kilometrov s prevýšením 2850 metrov už znelo rozumnejšie, teda ultra punkovo a bez fáboriek, len po turistických značkách. Gabko mal o zábavu postarané, prišiel dedo a my sme si išli užívať Prešporok a okolie.

Na štarte bola príjemná zmeska kamarátov, známych aj nováčikov. Štartovali sme na parkovisku už skoro za svetla a v náladičke. Dúbravská hlavica so zbehom do Devína okolo Sandbergu otvorila fotogenické okienko, Zbyněk bol utrhnutý z reťaze rodičovských povinností, fotil vykecával a užíval si krásne ráno. Celkom to šlo, dokonca mi nevadil ani prebeh cez mesto, zlomilo sa to až niekde za Horským Parkom. Chcela som to mať už za sebou. Zbyněk mi naordinoval rodhiolu, rozchodnicu rúžovú.  Adaptogén na posilnenie mysle. Rozchodnica, ktorá sa rozišla s mojím telom. V mysli vznikla mylná predstava, že by som mohla podať určitý bežecký výkon. Telo sa vzbúrilo a odmietalo postupovať podľa týchto šialených predstáv. Telo hlásilo do mozgovej centrály bolesť päty, potom piriformisu, najutajenejšieho, malého, zradného svalu, ktorý sa nedá rozmasírovať. Pred Mariankou nás obehli Vlado s Martinom, ktorý si koniec sezóny užívali vo veľkom rumovom štýle. Dala som na ich radu a pivečkom v Marianke som zaliala neľútostný boj, ktorý rozum a telo so sebou zvádzali na 43 kilometri. A začal beh od šenku k šenku, po stopách behu Lamač-Stupavy,  Beh na Pajštún, Beh Kamzík Baba Kamzík. Občerstovačky začali byť na náš vkus trochu ďaleko, čo vyznieva ako žart, ale pivo v rozostupe 10 až 18 kilometro  rýchlo vyprchalo. Inak čisté obžerstvo, všetkého veľa až sa bolo treba krotiť.

Cesta začala ubiehať a ani Pajštún nebol nejak vyšší, len menšou prekážkou do cieľa. Pod Dračím Hrádkom sme sa skoro ani nezdržiavali, začali sme byť ťahaní prítažlivosťou cieľa. Krtko s Dušanom a partáčkou boli stále nadohľad, až za Bielym krížom zaostali. Neúnavný Vladko s Martinom nám robili spoločnosť skoro celý pretek. No náš silný finiš a chuť na pivo nám nedovolil zastaviť. Ostáť stáť na asfalte 2 – 3 kilometre pred cieľom mohli byť osudovo-betónové. Dobehli sme za 11 hodín, 74 kilometrov nám garmin nakoniec dal s prevýšením 2450 metrov. V cieli už pivo zo Zbyňovaru nebolo (dúfam, že chutilo), ale pilo sa vo veľkom. Toľko narodenín sme nezapili za celý rok, zdá sa, že najlepší ultráci boli narodení v októbri. Užili sme si trať, jedlo, pitie a to všetko s množstvom kamarátov. Ďakujeme za perfektnú októbrovú žúrku.