Májové prebehy patria Strážovským vrchom. Kopce pomaľované roznymi odtieňmi zelenej, listnáče s ihličnanmi, lúky plné voňavých bylín a to všetko na 50kilometroch s prevýšením 2500 metrov. Noc pred štartom som mohla trochu viac pospať, ale nie som askét, ani bohvieaký atlét, tak som si užívala s kamarátmi pekný piatkový večer pri vínku.

Tak trochu to bolo poznať od samého rána. Ale prestalo pršať, chlapci ma zaviezli na štart a moju priepustku v kopcoch mi nemohlo nič pokaziť. No jedine, žeby mi nenaskočila navigácia, to som úplne stratená. A keď sa má čo pokaziť, to sa rado pokazí. Po dvoch-troch kilometroch som musela budíky trochu preklikať, lebo mi nechceli ukazovať smer. Trať poznám, ale za rok sa môže v našich kopcoch veľa zmeniť, alebo aj celé lesy možu zmiznúť. Našťastie nezmizli, krásne sa zelenajú nad Trenčianskymi Teplicami, kde bol štart aj cieľ. Príjemné počasie, žiaden dážď ani spaľujúce slnko, to sa mi bude cupkať. Zuzka mi po štarte vraví, že som asi vo forme, a mne ďalších 10kilometrov máta v hlave, či neprepaľujem. Keď ma v stúpaní na Baske došla, aspoň sme trochu pokecali, potiahli ma aj po hrebeni ešte kus, ale nemohla som ich ľahúčke tempo ustáť. Len som ich sledovala, ako sa vzďalujú a ja môžem opäť trochu rozjímať osamote. Do druhej občerstvovačky k bufetu Partizán, ma trápili kŕče v lýtkach a to som si nechcela ani predstaviť, ako budem stúpať na Vápeč a ešte aj bez palíc. Na občerstvovačke som si zobrala magnézium a nejaké bublinky, ale neostalo mi bohvieako lepšie. Tak len pokorne a v tichu mi trebalo na Vápeč vystúpať. Niekde mi palice naozaj chýbali, inde mi aspoň zbytočne nezavadzali. A keďže myseľ je programovateľná, tak som sa presvedčila, že bez palíc mi to predsa len ide lepšie, do kopca na prd, ale zvyšné úseky zľahúčka. Čo bola požičaná mantra od Zuzky. Na Vápeči som si urobila dôkazovú fotku, radšej dve, lebo vždy tam je niekoho riť, taká tam býva tlačenka. A hybaj do Poruby.

Na tretej, poslednej občerstvovačke bola kempovacia stolička, do ktorej som sa nachvíľu zložila. Zlatí dobrovoľníci vraj, či mi netreba voľačo. Netreba, vyzerám asi úboho, ale som v pohode. Tak som radšej suché, slané TUC dožula poklusom do posledného 15 kilometrového úseku. Jooj, tento úsek nemám rada, ale kódovací program na túto obernudu fungoval. Vedela som, čo ma čaká, zľahúčka som bežala, čo sa behať dalo, a odchodila kopce. V osamení, až som sa bála, že som posledný človek na trati. Veľmi príjemný les, krásne mohutné buky, jemné behateľné vlnky, ale hrozná otrava. No v Tepliciach opäť akcia ku dňu matiek zaplnila námestie, čo bolo počuť aj v lese nad mestom. Dobehla som s Gabkom, a dokonca o 22 minút rýchlejšie ako minulý rok. Plán bol zabehnúť 50tku pod osem hodín. Podarilo sa, hoci len o dve minúty. Ale bolo pivečko, boli kamaráti a bolo mi opäť fantasticky. Akcia SVK Ultra Trail sú top, stále pribúdajú noví bežci, ale ostávajú aj tí starí známi. A za to som vďačná, že ich mám kde stretnúť.