Bolo ako ešte nebolo a bolo fantasticky. Za trinásť ročníkov si organizátori zažili všelijaké chuťovky, zmeny a nástrahy počasia. Ale aby museli upraviť relatívne jednoduchú a jedinú plochú disciplínu, to tu ešte nebolo. Plávanie zkomplikovala hmla, ktorá sa nechcela rozpustiť nad Liptovskou Marou a organizátori sa rozhodli upraviť trať, aby plavci aspoň na bóje videli. Štyri okruhy plávania, rovnaký čas štartu pre krátku, aj dlhú trať, znamenal poriadnu práčku, ktorá začala o 07:10 pre všetkých účastníkov Oravamana. Bola to mela a kuca paca, a chcela som po prvom kole vyjsť z vody a už sa nevrátiť, ale aby som si nechala ujsť trojboj na Huty, to zase nie. Ale poporiadku Oravaman je pre všetkých, malých, pivných, veselých, borcov aj odvážlivcov.

Piatok sa Gabko zúčastnil detského Oravamana, jeho ambície rastú, a zažíva aj svoje prvé sklamania. Bojoval statočne na trati a aj po dobehnutí do cieľa. Za všetky zážitky ďakujeme Slavata Teamu, ktorý robí jedinečnú atmosféru pre deti a ich rodičov, motivovaných nemenej, aby potomkovia zvíťazili, ochotných malých účastníkov dotlačiť hoci aj s plačom do cieľa. Motivovaných sa tentorok pozbieralo dosť aj na pivnom kilometri, kde nás zastupoval slávny sládek Zbyňovarského pivovaru. Piatok sa všetci bavili a v sobotu sa budú baviť Oravamani. Len treba prečkať búrkovú noc. Blýskalo sa a búšilo nad Roháčskymi vŕškami, no uvidíme aké bude ráno. Trať behu organizátori zmenili už v piatok na 19,9 kilometrov, bez Brestovej, ale zato lanovkou Spálenej doliny. Stále výživné stúpanie a vzhľadom na búrky omnoho bezpečnejšie. Keď vybehnem, je mi jedno kam, hlavne ak stihnem bike. Po večeri v penzióne sme si zahrali ešte bowling, zábava pre celú rodinu. Až do chvíle, keď mama strkala ruky kam nemala. Guľe mi zválcovali malíček a vyfarbili do modra. Nuž nevadí, najhoršie bude sa dostať z neoprénu, inak by to vadiť nemalo.

Ráno sme vstávali o štvrtej, rýchle raňajky v penzióne a nástup do autobusov. Príchod k Liptovskej Mare bol hmlistý. Ranný opar sa nechcel nad nádržou rozpustiť a nejeden účastník začal mať obavy, ako trafiť k bójkam. Necelých 10 minút pred štartom prišlo definitívne rozhodnutie, zkrátiť okruh na dohľadnú viditeľnosť a tým zaistiť bezpečnosť plavcov. Štyri okruhy plávania, od druhej polovice začali byť znesiteľné, šorťáci už boli na bicykloch a dlhý Oravaman mohol v kľude doplávať svoje necelé dva kilometre, mne nameralo 1898 metra. Keď som prišla do depa po bicykel, príjemne ma prekvapilo množstvo ešte neprevzatých strojov, ja som ten svoj osedlala po 42 minútach plávania a 3 minútach v depe. Stihla som sa rozlúčiť s mojimi chlapcami a hor sa na Huty. Snickersku som začala chrúmať ešte pred Matiašovcami, aby som vládala dupať do kopca. Slnko nás začalo opekať hneď od prvého stúpania, ešte neuschol trisuit už som sa začala potiť od tepla. Ale prvé Huty boli skoro zadarmo, veď nie nadarmo som ich virtuálne drtila na Rouvy počas zimných večerov. Trochu som sa bála v zjazde. Nový asfalt sa mal šmýkať, ale nakoniec vozovka pekne počas dňa vysychala. Zuberec prišiel nečakane, moji chlapci v nedohľadne tak poďho do Oravíc. Celý bicykel bola drina. Nie som cyklista, ale dnes som mala v pláne nechať aj dušu na trati. Nebolo treba, duša držala, aj nové plášte. Z Oravíc do Zuberca ma aj moji chlapci povzbudili a hybaj Huty druhýkrát. Stále bolo relatívne veľa účastníkov za mnou, čo ma nesmierne povzbudilo. Dupala by som aj bez nich, ale s nimi sa mi išlo oveľa lepšie. Tentoraz ma nesprevádzali zberači mŕtvol, stíhala som s prehľadom. Otočka Matiašovce a poďho na Huty tretíkrát. Jemne som si kontrolovala čas, ale už som musela prirátavať minúty únavy, to čo išlo prvýkrát ein-zwei, tentoraz išlo omnoho pomalšie. Ťahala som do kpca tak tak pomaly, že ma začali aj ovady žrať. Buď pridám alebo ma vyciciajú. No pridať už nebolo veľmi z čoho, ale vyšlo to. S maximálkou 71,5 kilometra za hodinu dole kopcom. Do Pribisko som prišla 15 minút pred uzáverou a teda ide sa do kopcov.

V depe ma čakali moji chlapci. Zbyňek bol nadšený, len ma trochu poplietol, že ma nie je vidiet na GPS trackeri, no ja neviem prečo, ale zrovna s touto informáciou sa mi nechcelo vybiehať. Čo mám skončiť, prečo ma nie je vidieť. Stretla som Paťa, ktorý mi povedal, že trackeri su naprd a že mám makať. Tak som makala, celých 11 kilometrov do kopca chôdzou a nehanbím sa za to. Bežať budem až dole kopcom. Zabezpečila som si tým celkom stabilné tempo, ktoré nemohol rozhodiť žiaden kopec. Na vrchole mali slaninu a nealko pivko, trochu som pookriala a tak hybaj do cieľa. Ešte bolo veľa roboty predo mnou, ale do zdarného cieľa som sa dopracovala za pekných 08:07 hodin. Beh mi nakoniec nameralo 20.4 kilometra, a výškových 887m. V cieli som si dala pivo, užila si každý jeden moment tohto dlho vytúženého preteku, ktorému prechádzal pád aj operácia pred Goralmanom. Vtedy to veru nevyzeralo, že sa nakoniec podarí prísť do Zuberca, ale ja sa svojich snov nevzdávam. A prídem opäť, len dúfam, že nie len ako podpora, ale opäť ako účastník, lebo aj Zbyňka svrbia lýtka, že by si išiel do Roháčov trochu zapretekať. Tak uvidíme ako bude, určite tak ako ešte nebolo.