Takto rok dozadu to bol prvý pokus o beh nad dĺžku maratonu a vtedy to dopadlo o čosi lepšie ako teraz. Kto vie,  možno to bolo tou Istriou, možno nedostatkom spánku a možno ako sme to obaja od začiatku rozbehli. Zimná sezóna príliš nedovoľovala dlhé behy v dobrom tempe a stovky sa predsa len v našom podaní viac chodia ako behajú.

Ranné vstávanie o piatej, rýchlo čosi zajesť a už rozospalý sa vezieme trolejbusom na Kolibu (šoférka, odmietla vzdať sa čapovanej zlatistej odmeny po dobehu). Prichádzame na registráciu a nárast bežcov na tejto najdlhšej trati je poznať. Stretávame známych, s ktorými si vymieňame plány, aj odbehnuté akcie.

Vysvetlenie trate od Peťa Doláka, bežecký humor  a vyrážame na trať. Trať je na prekvapenie suchá a jediné fľaky snehu prebiehame až v záverečnom klesaní na Babu z Konských hláv. Škoda, na snehu sme trénovali asi najviac.. Pár kilometrov pred obrátkou, stretávam prvých chodcov, bežeckých borcov a nanešťastie aj vypustených 26károv z Baby. V polomrákotách z nedostatku cukru, kŕčovom omámení “zbieham” koňské hlavy, kde ma kŕče zrážajú do kolien. Stretám Zbyňka a prosim o hlt vody. 

Cesta spať na Kamzík ubieha veľmi pomaly a ja sa snažím aspoň chvíľami bežať, kŕče v lýtkách sa striedajú, s tými v žalúdku. Dochádzam konečne na Biely Kríž, natlačím sa gélom, zajem pomarančmi a ešte sa dopiť a vyrážam na posledných 11 km. Podobne, ako minulý rok, sa mi už odtiaľto, až do cieľa o čosi lepšie ide a chôdza sa s behom strieda čoraz častejšie. Záverečné bubny ma hecujú v strmom finiši.

Na Babe ma čakala hostina, a pár bežcov, ktorí so mnou dopĺňali stravu. Zdá sa, že som po soľnej dávke a ionťákoch schopná vyraziť vpred. Nie je to závratná rýchlosť, kŕče ma však nechcú opustiť, podrážajú mi kolená, ale čo, veď sukne môžem nosiť aj neskôr, a modriny tie zmiznú. Stav sa nezlepšuje, ale vôľa, krásny deň a aj pivná vidina, ma núti bežať, a keď nie bežať tak aspoň  ísť. Záverečné kopce na Kamzík poznám, viem, že bongisti čakajú, viem, že ma budú chcieť rozbehnúť, do strmého kopca, viem, že nedokážem kamzíkovský Matternhorn odbehnúť, ale nemám inú stratégiu v zálohe. A keď počujem, prvé bubny, cítim pulz radosti,  prekvapenie, z toho, že telo chce a vládze a ja hopkám, hop hop hop.

Tak ako väčšinu našich behov končíme aj tento s vidinou zlatavého moku a už len vychutnávame slnečné lúče na na lúke.. ďakujeme všetkým spolu-bežcom za príjemnú atmosféru a organizátorom za perfektný beh..