Lavaredo Ultra Trail (skrátená verzia)

Do Talianska sme cestovali v štvrtok po práci. Informácie o počasí neboli priaznivé, ale na akékoľvek ne/podmienky sme boli vybavení, plný kufor vecí, na ktoré sa ani nedostal rad. Prespať sme plánovali v kempe neďaleko Cortiny, so silnejúcim dažďom sme zvažovali hotel, a keď sa nám na prednom skle rozprskli niečo_ako_snehové_vločky rozhodli sme sa na drsniakov: prespíme v kempe, stan sme nerozkladali, auto nie je síce veľké, ale poslúžilo účelu (ešte dvakrát).

Pocukrované hory čerstvým snehom nás vítali v nádhernom prostredí, rýchlo nejaké raňajky a presun do Cortiny. Až keď sa pomaly trhali  oblaky nad Cortinou, sme videli, že hory nie sú pocukrované, ale zasnežené a pripravené na letnú lyžovačku. Večerný briefing priniesol nečakanú správu. Trať skrátená na 85km namiesto 118, štart posunuli na rannú hodinu a prevýšenie max 3.500 m. Podmienky vraj nie sú vhodné a nad 2.000 m dokonca nebezpečné… Neviem, aké tie podmienky boli, neviem ako zradné Dolomity sú a či strach zo strany horskáčov bol oprávnený, beh sme si plánovali užiť aj v skrátenej verzii. Radosť z hôr sa nedá pokaziť malichernými poznámkami o dĺžke preteku. Aj pasta party bola pripravená a nebolo sa kam ponáhľať, noc namiesto behu, prespíme a ponúknuté pivko nebol dôvod odmietať.

Ráno bola obloha jasná a vonku 4 stupne. Atmosféra na štarte rozohrala bežeckú dušičku, okolo nás pobehovali chrty a neúnavné zajačiky duracell, nabité energiou  pripravené vyštartovať, akoby sa nevedeli dočkať tej chuťovky v podobe 85 kilometrov nad Cortinou.

Štart bol pomalý, had z bežcov sa ťahal do kopcov, v ktorých sme neosameli ani na malú chvíľu. Každé menšie zastavenie, alebo odskočenie znamenalo predbehnutie 5 bežcami. Udržiavali sme si dobré tempo smerom hore a v zbehoch, ktoré boli prudko bežateľné sme sa nešetrili. Sem tam som vytiahla GoPro, aby som zachytila krásu hôr, ku ktorým sa môžem vrátiť s vyloženými nohami. Zo začiatku sa mi točila hlava, neviem, či som až taký romantik, alebo je to horším krvným obrazom a výškou okolo 2.000 mn.m. Terén bol každopádne veľmi jednoduchý, výstup hore, zostup dole a potom jedna rovinka, ktorá nás úplne zabila. Nedalo sa bežať žiadnemu účastníkovi v našom časovom poli, všetci sme poslušne išli, ťukajúc palicami do bielych kamienkov, ktorými bola vysypaná cesta cca 5-7km. Zabiják na unavené nohy. Zbyněk mal jediné prianie, pivo na ďalšej občerstvovačke. Keby mne sa tak plnia priania na počkanie asi som už zajačik duracell. 🙂 Dopriali sme si hneď dve tretinkové pivká a pár kúskov parmezánu, labužnícky sme si dopriavali len to najlepšie, a rýchlo do kopcov, čakalo nás, našťastie, hodinové stúpanie.

Z 1.5l camelbacku, mi ostalo v cieli pol litra vody, bez dopĺňania vody do camelbacku. Nie preto, že by sme šľapali len na pive, ale po okolitých skalách tiekla číra horská voda, neskutočne osviežujúca a „výtečná“. Ku koncu sme začali dúfať v 15 hodinový čas,  síl bolo dosť, nebol dôvod sa šetriť. Posledný masaker do Cortiny ma trochu odrovnal, nenajedla som sa poriadne, dúfajúc ešte v jednu občerstvovačku a ostalo mi zle od žalúdka. Zmena trate, tiež spôsobila, že sme nevedeli, presne odhadnúť, čo nás čaká. Ale tempo sme si držali, vytiahli sme čelovky. Posledné kúsky parmezánu, ešte jedno pivko pred poslednými 5 kilometrami, a juchúúú smer cieľ. Budú tam ešte ľudia fandiť, budú nám tlieskať, zaštekne po nás aspoň pes, kým dobehneme? Jasnéé, v Cortine to žilo, ľudia po ulici kričali Bravi Brava, (čo asi rozlišovali podľa pohlavia, ťažko povedať, keďže naša talianska slovná zásoba pozostávala zo štyroch slov) Nakoplo nás to, úsmev taký široký a pocit taký radostný, dokáže vyvolať ľudský potlesk. Sme v cieli 14:13, pani nás víta a pýta sa odkiaľ sme. You are from Slovakia and you from Czech, so Czechoslovakia. Yes, my dear all together, forever.

Krásna Cortina, nádherný beh, atmosféra, taká, že mám oči ešte trochu lesklé a úsmev stále široký. A nabudúce prídeme možno opäť, aby sme si dali celé Lavaredo Ultra Trail, tak ako má byť.