Tretí ročník Johnnyho akcie sľuboval veľa, perfektné zázemie, výborné občerstvovačky a predovšetkým “pekelné počasie”, aj keď som tomu do poslednej chvíle nechcel veriť. Postupne si človek prechádza všetkými rituálmi, stretnutia s kamarátmi pri pive pred pretekom rozhovory o všeličom možnom od úrovne študentov na štátniciach, až po obligátnu tému stravy na ultra a večného “súboja” tuky verzus cukry. Každý má tú svoju pravdu a tak je to asi najlepšie. Pár teplých slov od organizátora, večer už ani moc nevnímam väčšinu trasy mám v hlave ešte s pred roka a s navigáciou nie je hádam kde sa stratiť. Tak už len nachystať veci a spať a dúfať, že nás ráno zase neprebudí priškripnutý hlas kohúta s mobilného telefónu.
Ráno nafasovať chipy, mal som skôr pocit, že je to rolnička proti medveďom, na ktorých nás Johnny upozorňoval. Štart trochu posunutý, ale už všetci vybiehajú ale niečo je tu, zle, buď sme tak pomalí alebo všetci sú tak rýchly. Prvá živá kontrola v Uhrovci a ja v omyle že som len na 6 km neveriacky pozerám na hodiny. Horúčava do prvých vážnych stúpaní bola nekompromisná, až tam som pochopil aký bláznivý som bol, keď som si myslel, že sa to dá s tým čo mám natrénované v tom teple valiť. Pokračujem ďalej, snažím sa si držať tempo, ale už pred občerstvovačkou na Kšinianskej poľane mi dochádza a “doplazenie” sa k občerstveniu je vykúpením. Našťastie studený prameň a radler ma dávajú dohromady, nachvíľu. Pokračujeme v stále sa meniacej skupinke, ale až po chatu na Baske to je trápenie, vždy na chvíľu sa vychladiť v lese a potom čo najrýchlejšie prejsť lúčne pasáže. Sem tam stíhame aj malé občerstvenie lesnými jahodami. A samozrejme asi ako väčšina sa zastavujem pri zelenej hadici alias zachytenému prameňu-potoku.
Na Baske obligátna kapustnica, moc sa mi do nej nechcelo, nakoniec si hladný žalúdok vypýta ešte jednu a vyrážam do druhej polovice. Po búrke ani vidu ani slychu ale predsa len je o čosi znesiteľnejšie a ja zase bežím a naplno si to užívam, tak že zastavujem až dole v Omšení, kde nás pred rokom pekne spláchlo. Dávam si záväzok, že sa budem snažiť čo najviac, aj keď to sprvu nejde, ale sem tam ma niekto potiahne (vďaka Mário -aj keď to pivko by som si v Tepliciach bol dal). Nevadí, čo nebolo v Tepliciach, vynahradím si s chalanmi v Kubrej. Zhovorčivý pán Výčapný nás baví historkami ako v mladosti chodil s kamarátmi popíjať na Baske, mi ho zase informujeme koľko smädných chrtov ide ešte za nami a aby si každého pekne na pivko odchytil. Cesta pomaly stúpa až do otvoreného sedla, odkiaľ ako si dobre pamätám je to už len dole kopcom na Peťovku a tak to berieme pekne svižne, nehodí sa čas strácať chôdzou a navyše som si dal záväzok že tam prídem za svetla, čo sa mi aj plní a čelovku zapíname až na hlavnej ceste pod Peťovkou. Jediné drobné sklamanie, že cestovinu nahradil syr a tak volím „menšie zlo“ jeden párok ktorý ma sprevádza až do cieľa. Snažíme sa a do Krásnej vsi prichádzame behom prekladaným s chôdzou. Skupinka sa trochu trhá a naberá nových členov, aby sme sa v stále sa meniacom zložení dostali až na poslednú stanicu pitnej pomoci v Dubničke. Rýchly radler, málo kofoly a nohy idú samé do posledného stúpania a potom, už len príjemný padáčik do Bánoviec idem popredu, beží sa mi výborne len sem-tam zastavujem, aby som počkal parťákov. Už vidím priehradu finálny beh do sokolovne. Výsledný čas nič moc proti minulému roku, no nevadí hlavne že už je to za mnou. Fajná polievka sprcha a jediné na čo už myslím je spočinúť.
bezeckepotulky 