Najstaršia slovenská stovka je o každého svedomí. Dá sa prebehnúť, podbehnúť alebo pretrápiť v tridsaťstupňových horúčavách, ale hlavne je to stovka-nestovka s najväčšou účasťou na organizovanom pochode na Slovensku. Snažili sme sa vyhnúť sedemsto hlavej mase, pochodujúcej z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom, skorým štartom, ktorý bol pre tento rok prvý krát umožnený pre bežcov a “rýchlopresúvačov”. Na registráciu sme prišli krátko po piatej hodine rannej a už sa tvorili rady na kontrolné karty.
Odštartovali sme zapnutím garmina za príjemného, slnečného a ešte chladivého rána. Smerom na Biely Kríž sme obiehali pár turistov. Včelín bol otvorený a pečiatkári na svojom mieste, aj napriek skorej rannej hodine. Ďalšiu občerstvovačku sme čakali na Babe, aj keď deň sa ešte nerozpálil do ružova, tekutiny boli najdôležitejšími doplnkami. Somár, Konské Hlavy všetko akosi bežalo samo, dokonca sme stretali oprotibežiace skupinky, ktoré nás pri rannom trainingu povzbudzovali potleskom. Na Babe sme dostali po palacinke, vypili sme dve kofoly a so zavodnenými bruchami sme išli dupať na Skalnatú. Začalo pripekať, ale pokiaľ vial vetrík dalo sa dýchať. Karpatské kopce nie sú náročné, hoci sme v opačnom smere nikdy nebežali, pamätám si trať dobre, z občasných trainingov zo Zošky do Bratislavy. Zo Skalnatej sme sa v peknom tempe posúvali smerom k najlepšiemu prameňu, ktorý v Karpatoch poznám – Čermák – Modranská Baba. Mali sme dosť času sa pooplachovať a dosýtosti dopiť, lebo kontrola ešte len mala prísť. Menšia skupinka čakateľov sa medzi tým pofotila a pozoznamovala, kým sme dostali pečiatky.
Utekali sme ďalej roztrúsení podľa rýchlosti, až na Taricových skalách sme akosi osameli. Veľmi pekný úsek si mnohí nechali ujsť. V zbehu do sološnickej doliny som začala psychickú prípravu na výstup, vietor ustal, len sem-tam zavial, ako keď sa po kúpaní vyfénujete. Pod nástupom na trojkilometrové trápenie na Vápennú bolo odparkovené množstvo áut, zdá sa, že si niektorí zabezpečili podporný servis.
Vo výstupe mi hral bubeník od Gogol Bordelo na pľúcne chlopne. Cítila som ľahkú arytmiu, odpočívala som posediačky, postojačky zavesená na stromoch, a priala som si nech už som na Roštúne. Veľmi vhodný názov, žeby od slova roštiť sa, ako na grile? Slovami jedného účastníka: “bez Vápennej by to bolo o ničom”
Na vrchole sme chceli niečo zjesť, ale neostávalo síl na prežúvanie, ani na trávenie. Hlavne sa, čo najrýchlejšie dostať k prameňu, najlepšie toho v Bukovej. Z Vápennej sme prešli ešte žihľavovou kúrou, ktorú si myslím kompresáci nemohli dostatočne užiť, vo vysokých ponožkách.
Slabý prameň pod Vápennou potešil, ale aj tak už nedokázal vzpružiť naše rozbité žalúdky. Stravu sme mali so sebou aj vody dosť, ale žalúdok odmietal spolupracovať, bolo teplo a nepatrný obsah sa pýtal von. Cez Klokoč, ma ochladila spomienka, na zimnú túru, keď sa stromy prehýbali pod 30 centimetrovou ťarchou snehu a my sme sa brodili bielou pláňou, spomienky sa bili s prítomnosťou, bože kde je tá Buková.
Cesta do Bukovej vyšla z tieňa a nás pražilo ako mandle, aj zasolený sme boli dosť. Úplne do chrumkava. Pobehli sme sem-tam, zrýchlili sme až za strieborným ligotom pivných súdkov. V Bukovej sme doplnili potrebné tekutiny, jedlo, osvedčenú miso polievku, Zbyněk guláš. Pookriali vo výbornej spoločnosti a zvyšné kilometre do cieľa sme bežali, ťahali sme sa za Adamom, ktorý cítil cieľovú príťažlivosť, až nám nakoniec v Dobrej vode úplne odbehol. V lesíku za Hollého rodnou obcou, sa začalo stmievať, ale do cieľa sme dobehli bez čeloviek, za celkových 16:26h. Trochu pokecali so skupinkou ľudí, odvoz nám zabezpečil spolubežec Peťo, ktorý nám zachránil nedeľu.
Dobre sme sa prebehli, ale aj vytrápili, horúce letné dni nastúpili znenazdania, a bez tepla sa do tepla nedá trénovať. Hor sa do letných grilovačiek.
bezeckepotulky 