Letné zamyslenie nad chodom vecí, v pochode.

Z dlhej chvíle som sa zamyslela nad naším bytím a  cestou, ktorá viedla naše ubehané nohy. Na dlhé trate sme naskočili z celkom dobre rozbehnutej maratónskej prípravy. Behávame pravidelne a dokonca sa to pri prvom pokuse o úspešné absolvovanie maratónu dalo nazvať tréningom. Keď sme ráno vstávali pred piatou a nazývali pobehovanie po okolí nalačno, tréning tukového metabolizmu. Vyasfaltované rovinky nás s rozbúšeným srdcom vábili v intervalovom rauši. Minimálna výbava a žiadne občerstvenie, po 30 kilometroch sme zahŕkali malou fľaškou vody, zapnutou prekliato nízko u pása, no pri kratších výbehoch sme nemárnili čas obživou. Predsa si nenecháme pokaziť priemerku. Aj keď nie vždy sa nám chcelo, vybiehali sme pravidelne, na každej návšteve, služobke alebo dovolenke. Hoci len na päť alebo tridsaťpät kilometrov. A áno, pobehovaním mám na mysli priemerku aj okolo 06:00 min/km, je to ťahanie železničných náprav po rovine, ale stále je to beh.

Dovolenky sme plánovali podľa maratónskej destinácie, odkiaľ sme nosili účastnícke medaile namiesto suvenírov. Z Helsiniek dokonca medailu takú obrovskú, že by sme ju museli nechať precliť, keby sme neboli v Schengenskom priestore. Naše snaženie vyústilo do nepokorenej hranice na maratónskej trati 04:06 min v mojom podaní, kde mi Zbyněk odbehol na tridsať minút, s jeho najlepším časom 03:35. Videli sme, zažili sme,  ďakujem, ale asfalt už prosím nie. Hoci, veľa horských behov vedie po cestách, tak sa aj my vraciame z času na čas na rovinku, hlavne, keď už vyberám tretieho kliešťa v mesiaci, príde vhod asfaltové bezpečie.

Zlaté časy, v skutočnosti nastali, až keď sme vymenili bežecké maratónky za crossové tenisky a išli dýchať čistý vzduch do lesa. Niečo v tom lese človeka mení, zrazu sme si brávali batôžky s obživou a trávili sme na trati viac ako len dve, tri hodinky.  Začali sme sa viac potulovať a to sa tuším písal rok 2012, keď sme založili aj tento blog. Akokoľvek som si myslela, že po absolvovaní prvého maratónu skončím s masovkami a budem si len tak pobehovať, vyviedol ma Zbyněk z omylu. Našli sme záľubu v dlhých behoch a dovolenku stále volíme podľa atraktivity horských ultrabehov. Zmenila sa aj cesta domov z práce, utekali sme cez miestne hory, v teple, zime, lejaku, hlavne, čo najviac kilometrov nadupať v týždennom objeme. Vybiehali sme do strmších kopcov, vlnili sme sa po novoobjavených singláčoch, hory sme zdolávali rýchlejšie, no v skutočnosti sme začali spomaľovať. S naberajúcim objemom kilometrov sa znižovala krivka priemernej rýchlosti. Veľkoryso by sme mohli fartlekom nazvať výbehy do kopcov, no v mojom prípade, ide naozaj len o snahu vidieť horizont, čo možno najrýchlejšie a v zdraví. Tempo, ktoré sme na maratóne dokázali udržať pár hodín, by nás na stovkovej trati zabilo. A tak sme zvolnili. Priťahujú nás les a skaly.

Namiesto hladných rán, sme začali trénovať žalúdky so záťažou. Učili sme sa štartovať nasýtení, skúsiť potravu udržať a stráviť, priebežne dopĺňať. Nie je to náročná disciplína, ale trebalo jej privyknúť. Na dopĺňanie tekutín a minerálov sme skúšali kadečo. Voda je neutrálna, ale ťažká na žalúdok. Minerálne tablety sú skvelé na doplnenie elektrolytov a s blížiacou sa polnocou oceníme aj kolu, ale nič, naozaj nič sa nevyrovná sile zlatavého moku, keď perlí na jazyku v tridsaťstupňových horúčavách, že sa vám chce spievať, napríklad aj medveďom, keby bolo najhoršie. Z niektorých výbehov, sa tak stáva gurmánsky zážitok.

Na kratšie crossové behy si chodíme kontrolovať dosiahnuté časy, ako sa menia, zlepšujú, koľko ľudí nás obehlo, ako ďaleko máme k bedni. Niečo, ako preventívna prehliadka u doktora, diagnostika trénovanosti v priamom prenose. Zbyněk rýchlosť zbožňuje a má patričné dosiahnuté časy, aj ja sa vyžívam v rýchlosti, ale až od 70 km/h v zime na svahu. Celoplošné posilňovanie na lezeckej stene sme vymenili za crossfit po záhradke. Venujeme sa pestovaniu adaptogénov, neobyčajne voňavej domácej zeleniny a ovocným stromom. Nikdy sme maskulinitou nevynikali, ale po motyčkovej kúre, sa usmievajú leda tak hamstringy.

A od kedy mám doma Sládka Zbyňka, aj zlatavý mok sme priviedli do dokonalosti. Kedysi dávno, pred stovkou išli sme na nákup magnézia a nejakých sladkých proteinových tyčiniek. Teraz už je to inak, stačí nám poriadna strava, teplá polievka, a keď nás chytá kríza, najlepšie je zájsť na pivo. A kto videl Zbyňka bežať po jednom čapovanom, vie o čom hovorím.

A ako vás zmenil  beh/nebeh na dlhých tratiach?