Späť na trať organizovaného preteku neznie pre mňa nijak lákavo, ale Javorníky su domov, chalúpka sa ako občerstvovačka osvedčila, bol záujem o pivko so Zbyňovarne a niekedy netreba veľa premýšľať jednoducho sa ísť opäť rozbiť na obľúbenú trať, aj keď októbrová varianta ma lákala ešte menej. Potom nasnežilo, ľudia sa začali odhlasovať a keďže nie sme žiadne bábovky začali sme sa aj tešiť.

Pivo sme zaniesli na štart a vlakom sme sa presunuli do Čadce, postretali sme v telocvnični opäť veľa známych aj nové tváre, ponaháňali sme sa s Ursou, nezničiteľným psíkom a na stovku v októbrovom zimnom počasí sme ani nemysleli, ráno sa zbalíme, pôjdeme sa prebehnúť, prejsť a obžrať na trati Čadca – Lysá pod Makytou. 105km a prevýšenie doteraz neviem. Hoci sa J100 vyvíja náš pekný čas 15:41 sme neplánovali prekonať. Niekde pred Zákopčím sme stretli Ivana, kamarát, ktorý hoci veľa rozpráva a sem tam sa samo-naserie, ale je to bušič a má stále, čo povedať. Spolu nám trať odsýpala, ale predsa len som chlapcov trochu terorizovala. Chcela som za svetla odbehnúť, čo najväčší kus, lebo z noci mám rešpekt, kilometre plynú inakšie, zmätenie čaká za každým rohom a okolie je plné vnemov, ktoré sa vám menia v hlave na vlastné príbehy. Nemám z tmy strach, len jej moc neviem odhadnúť. Ivan teda musel strategicky pristupovať ku svojim cigaretkám, šúľal v urino pauzách a na hrebeňoch, aby nezdržoval.

Pri voľbe bežeckej topánky som veľmi nemala na výber, všetky sú zjazdené, ale brooksy pure grit sú moje najmilšie, majú skoro 3000 km nabehaných a dezén je skôr na cesty, no kanadie šetrím až na Kysuckú, ak by sme zase išli. Zúžitkovala som svoje skúsenosti z ostatných bežeckých tratí a tanečným krokom som väčšinu pádov ustála, i keď dva-či-trikrát som ľahla v dojme nového prvku na parkete. Nezlomil ma ani výstup na Javorník, ani Krkosteny alebo Makyta, i keď výstup to bol nekonečný. A vôbec sme boli radi, že sme v tej hmle napredovali, hoci nie vždy sa nám darilo, mňa trápil žalúdok pred Portášom, kde som naozaj musela zúbožene vyzerať, Ivan sa trápil na Makytu a Zbyňek zas posledné kilometre. Ale spoločne sme došli do cieľa a cieľovú whiskey sme neodmietli a ani sprchu. Ráno sme zavreli Beňadín, rozlúčili sa so skvelými ľuďmi a ich strašidelnými historkami z občerstovačky, zbalili výčap a nechali sa pozvať od môjho ocinka na skvelý domáci obed.

Jasné, že bolo dobre, vždy je. Skvelí ľudia, kamaráti, známi toľko radosti, že vás ani nohy nemajú kedy bolieť. SVK Ultra Trail ide cestou profesionality, na komornosti neubúda, ale policajti na prechode prechodcov, sa mi zdali priveľa ako aj jedla, ale robia si svoju robotu dobre. Za to všetka česť a klobúk dole.