Od Lazovky prešiel už skoro mesiac, dozrel čas na report, zážitky sú utriedené a v duši ostáva už len pocit spokojnosti. Pred Lazovkou nás, ale hlavne Gabka, čakal ťažký cestovateľský týždeň, ktorý štartujeme výletom do Hodruše na Salamandra trail. Odtiaľ rýchlo na chalúpku na Morave skontrolovať záhradu, aby sme už v pondelok so študentami trávili v zámockom parku v Kočovciach. Gabko má spoločnosť rád a tak je to aspoň z tohto pohľadu fajn. V piatok už len zbaliť pivo a výčap a vyraziť smer Vrbové.

Cestou z chalúpky na Morave sa vyberám autom tak povediac po trase L100. Prvá príde na rad rozhľadňa nad Javorníkom, odbočku ku Kuželovskému mlynu zdvorilo odmietnem, aby som to cez Vrbovce zobral smer Košariská a od stadiaľ už len na skok do Vrbového, kde registrácia prebieha v plnom prúde. Vyložím pivo a výčap a vydávam sa na prechádzku po Vrbovom. Cesta do zatvoreného Lidla nebola až tak zbytočná, cestou stretávam v krčme známe tváre a tak tu kotvím, len na “pár” pív. Ponaučenie prvé, keď sedíte v krčme, kde robia pizzu, rýchlejšie sa k nej dostanete, keď si ju objednáte cez donášku ako cez čašníčku. Po návrate ešte prebehne povinná degustácia destilátov myjavských kopaníc, ale nič netreba preháňať a tak sa radšej vyberám k autu, v ktorom sme už s Gabikou zopárkrát prespali pred pretekom.

Bola to dobrá voľba relatívne ticho príjemný chlad. Vstávam krátko po piatej, ale akosi sa mi nechce chystať a už vôbec mi nechutí, skôr mám opačný problém, ale ten sa vyrieši po pár kilometroch.  Zrazu prichádza štart a ja sa s celou masou bežcov pomaly suniem kupredu. Trasa je mix predošlých ročníkov a tak aspoň viem, čo ma kde čaká aj to, kde môžem čakať kontroly. Prvá časť až po Bradlo je príjemne behateľná a aj ranná teplota je znesiteľná a tak sa mi dobre beží.

Po krátkej zastávke na “Bradle” sa poberáme smer Podbranč, tento úsek je asi najviac obdarený asfaltom, ale zatiaľ to moc nevadí, aj keď slnko už stúpa po oblohe. Snažím sa stále bežať, ale keď zbadám hradnú zrúcaninu Podbranč, prechádzam do chôdze, pred občerstvovačkou neodolám možnosti sa ovlažiť vodou zo studne. Začína byť teplo a tak pomaranče na občerstvovačkách prichádzajú vhod a ja len smutne spomínam na melóny. Na tie je však ešte priskoro, aj keď v tomto skorom lete jeden nikdy nevie. Za občerstvovačkou nás čaká zbeh do údolia, aby sme následne vystúpali na náprotivný hrebeň.

Slnko už riadne pečie a tak studni neodolám a ako väčšina bežcov sa v nej príjemne ovlažím. Ďalej sa terén vlní cez myjavské kopce až do Vrboviec. Kde-tu prechádzame ledabolo roztrúsene osady, v ktorých čulý stavebný ruch sa prejavuje aj na lesných cestách v podobe vyvezeného stavebného odpadu. Vbieham do Vrboviec a zrazu mi zvoní telefón, Gabika mi volá už z nedočkavosti vraj kde sa flákam. V momente, keď ju uistím, že to už mám len par metrov zbadám občerstvovačku na ktorej ma s Gabkom a dedom čakajú.  Obligátne pivko dopĺňam  džúsovým strikom, ktorý sa pre tento ročník stáva highlightom .. nič viac ovocný džús s minerálkou  v prijateľnom pomere ideálne vychladený.

Lúčim sa s rodinkou a pomaly sa vydávam smer Žalostiná – Kuželovský mlyn – Filipovské údolie asi môj najútrpnejší úsek tohoto ročníka. K rozhľadni stúpam ešte povzbudený G&G ale postupne sa začína prejavovať teplo, ktoré ma úplne dorazí na prašnej ceste ku Kuželovskému mlynu. Cestou sa pridáva Mišo, pre ktorého to nakoniec bude prvá dokončená stovka.  Na občerstvovačke vo Filipovskom údolí som skoro úplne K.O., ale som rozhodnutý dôjsť do cieľa bez ohľadu na to, ako dlho to bude trvať. Takéto stavy treba proste rozchodiť a keď sa bude dať, tak zase pridám. Na úsek na Veľkú Javorinu sa posilňujem vývarom a dvojicou džúsov, pivo, ktoré som si k nim objednal nedopíjam možno je to značkou, možno dočasnou nechuťou k pivu. Trasa ďalej stúpa a tak nemá význam bežať a úprimne v danom stave by som to ani nedokázal. Kríza sa ma drží ako kliešť hostiteľa až na Holubyho chatu, kde mám pocit, že uvidím aj to čo som doposiaľ zjedol. Našťastie rakytnikový džús a minerálka nejakým zázrakom zaúčinkujú a už  v zbehu do Cetuny sa mi zlepšuje nálada a spolu s Mišom a Matejom špekulujeme, kedy by sme mohli byť v cieli.

Začína sa stmievať a tak už pred “pamätníkom” vyťahujeme čelovky. Trasa až do Višňového je pohodová ale radšej miesto behu volíme rýchlu chôdzu. Na občerstvovačke vo Višňovom sa chystám na posledný “kopcovitý” úsek. Minulý rok som tu zvládal aj bežať a tak si skrátiť čas na trati, čo tento rok nehrozí. Aj tie vlnovky za Veľkým Prašivcom sa mi zdajú voľajaké nekonečné. Dobiehame Mateja a spolu bežíme cez polia do Šípkového. Pred poslednou živou kontrolou padá rozhodnutie, že to chceme “dať” pod 20 hodín a teda máme nejakých 45 minút do cieľa a teda po rýchlom občerstvení vyrážame. Do sýtosti si užívam úsek, ktorému som sa pred rokom vyhol, našťastie tento rok je relatívne suchý. Posledná tajná kontrola odbočka na hlavnú cestu a za zvukov Pary “Doma dobre” vbiehame do Vrbového. Ciel sa podaril dali sme to za 19:55, obligátne diplomy, podania rúk. Lúčim sa s Mišom a už len čo najrýchlejšie sprcha pivko a spať, aby som mohol ráno vyraziť za najbližšími. Na chalupe už zvonia prvé Gabkove zuby o pohár a teda čakajú nás prebdené noci, ale spokojne zničený sa teším na ďalšie masochizmy.