Na rýchlik zo Zošky do Bratislavy som nasadala s víziou cieľa pod sedem hodín, čím som chcela zlepšiť čas spred dvoch rokov. Na štarte sme stretli veľa známych, ešte viac neznámych a počasie nám bolo sľúbené také akurát behateľné.
Trať poznám a po štarte som sa teda rozbehla po známych chodníkoch vpred, mala som opäť rodičovské voľno tak som sa utrhla hneď na začiatku. Skalanatú som zvládla akosi rýchlo a mohla som si užívať hrebeň, trávnaté lúky, ranné hmly a prvé kvapky dažďa. Začalo jemne kropiť, potom trochu viac a v lese už ani neviem, či pršalo alebo len padala voda zo stromov. Po teplotách, keď dozrieva citrusové ovocie aj na Orave, ma jemný daždík príjemne chladil a udržiaval v tempe. Zrazu prišla Pezinská Baba a dôverná trať z Kamzík-Baba-Kamzík, žiadne prekvapenie ani zneistenie, okrem toho trať bola výborne značená. Aj napriek tomu som pred Somárom začala trochu spomaľovať, dážď konečne ustal, aby sa spustil opäť nad Neštichom. Kde som po dvadsiatich kilometroch narazila na stanicu zvaná depka. Boleli ma nohy. To čo ja chcem ísť znovu na stovku. Veď sto je štyri krát dvadsaťpäť! Leto bolo úrodné a rýchle, tréning väčšinou záhradný a kopce ma volajú, ale nie je kedy ich poriadne opáčiť. To nič, to bude len tou asfaltkou, dole sa dobijem posilním a bude dobre. Veď hlavne, že som v pohybe a bežím, dnes nie som mama, ale ultra mama a to stačí, kašli na čas. Diskusia z relácie, drž hubu a makaj, hoci aj pomaly. V Neštichu zo štartovného čísla ostala len mokrá guľka v prednom vrecku. Identifikácia prebehla len podľa čipu s číslom 5. Áno, číslo päť stále žije. Trochu som sa posilnila a vyrazila na žltú značku, tiahle stúpanie až na Biely kríž som neplánovala bežať, odpočiniem si v stúpaní a potom sa skúsim prehovoriť k behu. Ako vždy v stúpaní ma niekto obehol, ale veď ja sa preberiem, ja ešte udriem, až sa cesta zváži trochu dole.
A tak aj bolo. Nevedela som sa dočkať Marianky, kto má ten behateľný terén vydržať, oprášila som vidinu cieľa pod sedem a bežala, nie rýchlo, ale kontinuálne, hlavne za mojimi chlapmi. Čakali v Marianke, užívali si spoločný deň a fandili maminke. Konečne som si sadla a dopriala si dobroty z ponúkaného občerstvenia. Milá skupinka ľudí a známych. Trochu som pookriala a v stúpaní na Klanec som si išla opäť len to svoje slimáčie tempo v tiahlom stúpaní. Len čo sa cesta preklopila do klesajúceho zakrivenia, naštartovala som opäť motory a zaradila rýchlosť, síce len dvoječku, ale lepšie ako brzdu. Niekde nad Železnou studničkou sa zatiahla obloha, zotmelo sa a nemohlo mi nič spraviť väčšiu radosť, ako v tejto pochmúrnej nálade dobehnúť do cieľa. Čím tmavšie, tým romantickejšie, osamelejšie a nádherne ticho. Dážď prišiel znenazdania v sile, ktorá vyplavovala podchody. A bola to paráda, na tvári sa mi rozhostil úsmev, a bolo dobre, že som tam sama, v tom zrode dementizácie a čistej radosti, ktorá sa vie rozhostiť len na mojej tvári. Pár kilometrov od cieľa som si vedela predstaviť bežať až do noci, a budem musieť už končiť. V cieli sa známa organizátorská suita krčila pod jedným stanom, Zbyněk bol s Gabkom schovaný v budove školy. Fotka nebola, ale bolo pivo, ktoré mi Zbyněk doniesol, a suché veci nechal v aute. Bolo dobre aj nohy si pochvaľujú, že trebalo by častejšie prevetrať. Akcia vydarená na jednotku, všetko klapalo a bol to parádny deň. Tak uvidím aký bude záver roka. Držím si palce na nohách.
bezeckepotulky 