Lazovka si každý rok pripraví novú variantu počasia a tento rok bolo, ako ešte nebolo. Zvyklo byť teplo ako na Havaji, bývali dažde a blatíčko s bahníčkom a aj sneh na Veľkej Javorine, ale 4 stupne na štarte ešte neboli.  Predpoveď bolo neúprosná, teda taká akurát pre rýchliky, čo umierajú na prehriatie.

Na poslednú chvílu kupujem nové, teplé bežecké nohavice, myslel som, že ma to čaká až na jeseň. V piatok nabalíme do auta sud a výčap pre smädných lazovníkov, tento rok sa čapovala Kométa, čerstvý ejlík. Gabika s Gabkom pokračujú na Moravu do našej chalúpky a ja sa pomaly chystám na sobotu. Obligátne pivko vonku a pizza nesmú chýbať, treba pokecať kto má čo nové a že sa dejú veci. Po večeri už len pohodička v  telocvični, nachystať si v kľude veci, pribaliť teplé ponožky, termofor a páperku. Heh len keby to bolo kam dať. V noci moc nenaspím, ale to už je jedno posledná noc to nezachráni.

Ráno sa zobúdzame do jemného mrholenia, trochu blbnem na poslednú chvíľu s bundou a nakoniec si vyberám membránovú. Vonku mrholí a akosi sa nikomu z telocvične nechce von, ale štart sa blíži a my sme sa sem neprišli smutne dívať na mokré cesty. Vonku sme si vypočuli pár slov od Slava, ani nebolo treba itinerár popísaný na husto ešte dodnes čítame po večeroch pred spaním, taký bol dlhý. Po štarte sa pomaly rozbiehame z Vrbového. Trasu poznám, myslím dôverne, idem si tento rok po mikinu. Vybiehame na Malú pec a začína nám jemne sypať sneh. Krátka zastávka a membránovú mením za tenkú bundu, začínam sa dostávať na správnu prevádzkovú teplotu. Zbeh do Lopušnej doliny, Košariská a jemne pocukrovaná mohyla na Bradle a nás čaká prvá živá kontrola. Dopĺňam najnutnejšie a dávam sa do pohybu.

Úsek na Podbranč je pol na pol asfalt – trail, ale stále dosť behateľné, tempomat funguje a ja sa veziem na vlne sústavnosti. Bežím s Martinom a Vladom, a to je srandy kopec. Martin mi ešte na štarte ukázal svoj časoví rozpis na čas 16:20 to by som mohol zvládnuť, plán bol skúsiť sa ich držať. Na kontrole na Podbranči už máme 40 minút k dobru. Zatiaľ sa mi ide dobre a tak sa nezdržiavam dlho a po teplom čaji a pepsi si dávam ešte nejakú tu drobnosť a vyrážam. Vravím si, že skúsim ako to pôjde do Vrboviec a podľa toho upravím tempo na ďalšie úseky.

Za Podbrančom je akurát jedno väčšie stúpanie, inak prudko behateľná stovka. Do Vrboviec vbieham okolo dvanástej, čas sa mi páči, neplánujem sa zdržiavať, potešila ma rodinka Gabka s Gabkom, ale treba makať, tak makám ďalej. Volám na Stana, či sa pridá. Vyrážame smer Žalostiná, čaká nás stúpanie ale to mi takto po kontrole vyhovuje. Na Žalostinej nás víta vietor a hmla, v ktorej chvíľu blúdime s ďalšími súpútnikmi. Našťastie nás to nestojí veľa času  a už sme na trase. Vlníme sa smerom ku Kuželovskému mlynu. Začínam bežať, po chvíli cítim v behu úplnú pohodu a tak pribieham až k mlynu a do chôdze prechádzam až za mlynom pred kontrolou. Za ňou sa znovu rozbieham a bežím si pohodovým tempom až na živú kontrolu vo Filipovskom údolí.

Čaká nás tu fajný vývar a tak si dávam dupľu, ešte čosi drobné k tomu a poďme ho ďalej radšej si tu ani nesadám. Viem, že najviac času som strácal na kontrolách a tak sa tomu na Lazovke snažím vyhnúť. Na Javorinu to nie je ďaleko a na rozdiel od minulého ročníka sa beží ďalej bez kontroly.  Hore nebol sneh, ale len námraza na stromoch. V zbehu do Cetuny musím dva krát prejsť do chôdze ako ma štípu stehná.

Cetuna je novinka, prvýkrát si tu sadám a dávam si chvíľku oddych. Majú tu pre nás nachystanú aj šibenicu keby to niekto chcel “zavesiť”. Za mnou pribieha veľká skupina čo ma motivuje, aby som sa dal už do pohybu. Z Cetuny na pamätník ROH sa mi moc nechce a tak idem len rýchlejšou chôdzou a do toho pózujem dvornému fotografovi Rišovi. Dole sa mi moc nechce, ale na asfaltke sa začínam rozbiehať a aj za Hrušovým v stúpaní smerom do Višňového už viac menej len bežím. Cítim príťažlivosť cieľa a tá ma ťahá vpred.

Vo Višňovom si dávam prvé pivko aj keď len radler, potrebujem si trochu spraviť chuť. Rýchlo ho čiapnem a teším sa na Veľký Plešivec. Čaká ma tu moja obľúbená časť, príjemné ihličím vysypané singláče. Poniektorý tu už vyťahujú a zapínajú čelovky, čo sa mne zdá ešte prehnané, ale mám ju už v pohotovosti. Tma ma dostihne tesne pod vrcholom. Za ním pár vlnoviek a potom už len beh. Polia do Šípkového mi prídu nekonečné. Povinná, posledná živá kontrola, ale zastavujem sa tu naozaj len na skok čelovky predo mnou a za mnou ma ženú dopredu a ja im nedám svoju kožu zadarmo. Teda takto, celú trasu neriešim nikoho, ale pred koncom sa mi žiada trochu si zapretekať. Za Šípkovým nás čaká posledný úsek cez pole a sme vo Vrbovom. Finálny čas 15:36 a ja som viac než spokojný. Píšem Gabike a tá mi na oplátku volá naspať. Som šťastný, že to už mám za sebou. Dávam zaslúžené pivko a sprchu a o pol jednej idem konečne spať. Mikinau za piatu účasť  som si  myslím zaslúžil a o rok no uvidíme.