Niekde v procese zotavovania ma začali obchádzať chmáry, tvár som si nevedela umyť, vlasy upraviť a o tréningu ani nehovorím. Stupňujúce chmáry som zahnala prihláškou na triatlon na konci augusta. Niekto si kúpi čokoládu, nejaké handry alebo vybrakuje internet. Ja vezmem registračný bič a makám ďalej.
Štyri mesiace od operácie lakťa som sa postavila na štart Olympijského Triatlonu. Mám rada dlhé trate, ale uspokojila som sa s olympijskou vzdialenosťou. 1,5 km plávania, 40 kilometrov bicykel a 10 kilometrov behania. Na prvý triatlon akurát.
Podersdorf triatlónom žije celý víkend. Registrácia prebehla hladko, dostala som fľašu miestneho vína, ktorú som ešte neochutnala, je čas Sturmu, tak burčakujeme. Do depa som odviezla všetko potrebné a starostlivo pripravené, hoci som zmeškala začiatok briefingu, o nič som neprišla. Na štarte bolo viac ako 300 triatlétov, nemohla som sa stratiť a našťastie som nič nepoplietla.
Plávanie štartovalo v dvoch vlnách. Najskôr muži a po 10 minutách ženy. Neusiedler See ma maximálnu výšku 1,1 metra, teplota vody bola 25°, žiaden neoprén. Po odpálení začala masová ohmatávačka a kľučkovanie, keďže som sa postavila triezvo na koniec, kým premotivované plavkyne sa postavili na začiatok. Až pri druhej bójke som našla konečne kľud a priestor som si kontrolovala rýchlym pohľadom z vody. Od vlajok, ktoré nám povolovali beh z vody to bolo ešte 300 metrov odhadom. Ani nebolo treba vlajky, prsty hrabli do blata a vedela som, že nemusím plávať. Skočila som niečo ako suchozemského motýlika, ešte dvakrát a už som len bežala. Čo bola makačka rozrážať vodu nohami, keď ma čakal bicykel a do depa treba bežať, lebo nič iné neviem.
Bicykel je najmenej obľúbená disciplína, nie kvôli úrazu, a hoci na cesťáčiku trénujem, nijak zvlášť ho nemilujem. Aj keď si výjazdy nakoniec užívam, tak možno je to láska, ale taká nejaká tŕnistá.
Miesto v depe som našla ľahko a kým som si dávala vaflu s medom, pripínala som si číslo, prilbu a topánky. Ani neviem ako a už som nasadala za depovou čiarou na bicykel. Niekde na 5 kilometri sme sa otáčali a išli sme späť, prekvapilo ma koľko atlétov je ešte za mnou. Tak som dupla na kufry (kto vie vie, a kto nevie tak do pedálov) a išla si užívať okruh. Pri Apletone sa mi oživili spomienky na 24 Stunden Burgenland, čo je 120 kilometrový beh okolo Neusiedler See s prevýšením 300 metrov, hrozná nuda, ale boli sme, dali sme.
Cesty pre pretek boli zčasti uzatvorené a preto mi nič nebránilo trochu to rozbaliť. Priemerka 29km/h nie je nič svetoborné, ale dokázala som obehnúť aj nejakých ľudí a nerátam tých na horákoch, čo boli asi dvaja, ale aj tak pre nich utrpenie. Všetko išlo strašne rýchlo, 40 kilometrov za mnou, zoskočila som z bicykla, obula si bežecké topánky a vyrazila na posledných 10 kilometrov v dvoch okruhoch.
Teda 2,5 kilometra tam, späť, tam a späť. Na beh som si verila najviac a najviac som pohorela. Chytili ma hrozné kŕče v bruchu, slnko pieklo nenormálne a ja som rovinu išla 6:50. Na chvíľočku som sa zastavila pri chlapcoch, čo mi veľmi pomohlo sa rozobrať a poskladať. Hoci som zvyšné kilometre zrýchlila na 5:50 už som nedokázala dať pod hodinu. Za top osvieženie by mal dostať chlapík zo záhrady metál, ktorý veľkoryso sprchoval tých, ktorí mali záujem. To bola jediná rozkoš a dokázala ma vždy posunúť o kus ďalej. Triatlon som tak dokončila za 3:00:26. Celkom spokojná. Zbyněk mi kúpil pivká a užívala som si zvyšok dňa. Bolo to krátke a ruka ma podržala, teda nesklamala a duša nepraskla, bo vymieňať by som ju nemala ako. A aj som veru jedného predbiehala, drtil plášť až na karbón. Asi to nakoniec zvládol. Dobre bolo, zážitok pekný a Podersdorf je super, ale hrozná rovina. A chlapci moji boli úžasní, ako inak.
bezeckepotulky 