Jazda to mala byť dámska, ale bola pánsko-dámska. Mala byť dlhšia, ale bola uspôsobená rodinne. Mala byť ultra punková, a to vlastne aj bola, kým ju nezomlela búrka. Zobrali sme s Jankou deti a mužov na výlet, ubytovanie v zrube s výbehom pre deti vo Veľkej Čause, bol výborným útočiskom pre chlapov, ktorí mali na starosti troch zdivočených potomkov, kým sme sa my zbavovali mamičkovských starostí. Mohol by to byť aj tréning, bol, ale aj nebol. 51 kilometrov, 2300 výškových metrov za 8:38 h.
V sobotu sme vyrážali skoro ráno, s veľkým lúčením, v srdcervúcich objatiach a bozkoch deťom a chlapom, aby to zvládli a užili si krásny deň. Ale preháňam nikomu nešlo o život, hoci chalupa bola hore nohami už od piatej ráno, ale deti sa tešili hlavne na nafukovací hrad, v ktorom nakoniec strávili hádam len nejakých pár minút, lebo obetavo robili občerstvovací personál v sedlách Vyšehradné a Fačkovské. Všade sa najedli viac ako my traja účastníci prebehu. Janka, Janči a ja.
Správnosť trasy som poistila navigáciou, lebo netreba mi nabehať viac ako bolo v pláne. Nablúdili sme 400 metrov, keď sme sa zakecali, ale inak sme sa spoľahlivo nechali viesť traťou. Rozobrali sme vzťahy, ultra aj samých seba v tichom stúpaní, lebo až po Vyšehradné sedlo sme nestretli živáčika, teda okrem kliešťov, ktorých som oberala pod Vyšehradom, kým si Janka nechala urobiť momentku. Našla som dvoch, ani nie po 20 kilometroch.
V sedle nás čakala rodinka, naložená dobrotami a hlavne v dobrej nálade, chlapi s deťmi nakoniec vystúpali na Vyšehrad, aby sa zabavili kým nás prekvapia vo Fačkovskom sedle. Neočakávali sme ich, lebo hoci vody po ceste nie je veľa, malo sa to dať zvládnuť. Pod Vraniou skalou bol jeden výživný prameň, ktorý nám ešte za horúceho počasia pomohol sa osviežiť, ale nie je nad pivko. Do Fačkovského sedla sme prichádzali po červenej značke, ktorá sa stretala so žltou od Kľaku nad Fačkovom. Spomienky romantické pre všetkých úspešne dokončivších stovkárov Malofatranskej. Pohľad, keď konečne v diaľke svieti slavobrána a na chate už sa pije pivo. No, ale dnes sa ide ďalej, od chaty Veronika po červenej do Čičmian.
Výrazne sa ochladilo, silný vietor prevaľoval hmlu z ľava do prava. Zahaľoval nádherné voňavé lúky plné bylín a nútil nás ostať v pohybe. Trochu sa zotmelo a z oblakov sa prášil dážď. Niežeby pršalo, ale niečo z neba padalo.
Nad Čičmanmi zarúbali hromy a nás hnalo do hostinca sa občerstviť. No nielen to, padli aj rozhodnutia o bezpečnosti, neznámosti terénu a správanie sa v búrke. Boli tri hodiny poobede, Zbyněk po nás ochotne prišiel, lebo máme nové auto, ktoré popreháňal ochotne po horských priesmykoch a my sme si dali ešte výdatnú večeru, s deťmi a manželmi, ktorých ľúbime ešte viac, lebo sa môžeme sem-tam vybehať, s ich obetavou podporou. A ako to malo byť? Až do Bojníc na pivo. Bežecky nevidalo, tak sme tam rodinky vzali aspoň na nedeľný obed.
bezeckepotulky 