Mal to byť výlet na Grossglockner Ultra Trail, mali sme zabezpečené stráženie pre Gabka, mali sme mať natrénované, ale prišiel tento čudný rok a preteky sa nekonali. Blbli sme na malých súkromných projektíkoch, a stráženie sme mali stále zabezpečené tak sme sa prihlásili na UltraFatru. 55 kilometrov a 3 600 metrov vo Veľkej Fatre som už dvakrát prežila a machrovala som ako Zbyňkovi opäť ukážem naozajstné horské ultra. Vykapala som hneď na začiatku.

Posledný júlový víkend Gabko strávil u deda a my sme sa vybrali do Ružomberka, spali sme v aute a cítili sme sa dobrodružne, ako za mladi. Ráno sme nasadli do autobusu s kávičkou a raňajkami.  Predpoveď sa značne zmenila, búrky zmizli z radaru a ani zrážky nás nemali potopiť. Ešte som očakávala blatíčko na trase, ale dokonca ani to nebolo. Po štarte bežci vypálili ako chrty za návnadou. Minulý rok sa mi osvedčil triezvy štart, nie som chrt a už vôbec nie vrchár, kam by som sa ponáhľala.  Okrem prvých dvoch Japeňov ma ešte čaká kopcov dosť. Na občerstvovačke v Starých Horách som mala pocit, že závod zatvárame, že nie sú za nami ani zberači mŕtvol, ale vlastne sme neboli úúúúplne poslední, len nám skoro všetci v šialenom tempe ušli. Utrpenie starého anemika pokračovalo na Majerovu skalu a Krížnu, ale išla som, pomaly a vytrvalo. Každý kopec má svoj koniec, je moja ultra mantra. Tešila som sa na hrebeň, na Ostredok, kde sa dá konečne bežať. Výhľady nádherné, pocity masakrálne, bol to náš deň voľna od rodičovských povinností, tak sme si ho užívali po svojom. Voda pomaly dochádzala a keď sme zbehli z hrebeňa smer Chata pod Borišovom, tešila som sa na premene po ceste. Ďalší bežateľný úsek, na ktorom nás podporovali úsmevom aj potleskom každoroční účastníci turistickej akcie Chodníkom Jana Váňa. Veselá skupinka ľudí, parádny pocit s nimi zdieľať kúsok Fatry takto na záver júla, dokonca za zvuku fujary, čo slovenské srdce rozjarí. Tak veľmi ma potešili, že aj veršík mi vykĺzol.

Dakujeme Rado Harach

moc skoro na pivo pod Japeňom

Na chate pod Borišovom, nás privítal výkvet orgov z SVK Ultra, dopili sme sa nealkom pivom, pojedli, čo sa dalo, čakala nás nielen Ploská, ale aj Rakytov a Skalná Alpa. Ďalšie kŕmenie až na Smrekovici. Každého straší Ploská, ale mne sa zdá, že to jeden z tých miernejších kopčkov. Z Ploskej opäť dlhý behateľný kúsok ku Rakytovu. Dopĺňala som priebežne energiu, pila ionťák a s touto stratégiou sme obehli prvé umierajúce kusy. V stúpaní na Rakytov nás chladil príjemný vánok. Vánok bol príjemný, ale čiernota niekde nad Smrekovicou vyzeral hrozivo dobre. Už sa nám žiadalo trochu sa zmočiť, nie len od potu. Nakoniec nás mraky obišli a my sme ostali zas len spotení a opálení. Smrekovica nás privítala tridsať minút pred limitom. Ostáva už len zbeh do Malinovho Brda, čo je tuším ešte horšie ako Sidorovo výstup. Ale len výstup, lebo čo je horšie ako Sidorov krpál, je to čo nasleduje za ním. Hrebienok, čo nemá konca. Aspoň po všetkých tých výškových metroch, chce človek už len klesať a klesať, a on predsa ešte stúpa a stúpa, Ružomberok po pravej strane ostáva nedosiahnuteľný, ale len po dobeh na lúky, kde aj vidina piva začína mať chladné kontúry, ktoré lahodia bruchu. My máme silný finiš ako hovado. Je naša ďalšia ultra mantra. Obrovská radosť z cieľa, kamarátov, piva a ešte jedného voľného večera nás úplne ohromila. Kopce za odmenu, pivo pre radosť a svalovka ešte na pár dní.

Ako to dopadlo? 12:19 na 55 kilometroch s prevýšením 3600. Po dlhej dobe sme sa so Zbyňkom popreháňali po kopcoch spoločne, užili sme si nielen deň ale aj večernú afterku. Strašne dobre to bolo.