Keď chorobné čísla rastú a okresy sa farbia, na trati tradičnej javorníckej stovky sa čísla skracujú, lístie je opäť vymaľované jesenou paletou od Moneta. Zo stovky je tento rok 57, ale hlavne, že bežíme a že sa má kto o nás postarať. Lebo vybehnúť sa dá skoro vždy, ale stretnúť bandu dobrovoľníkov, organizátorov, kamarátov to sa oplatí zažiť na jeseň v Javorníkoch. Začiatkom októbra oslavujem, teda normálne neoslavujem, ale okrúhliny by sa mali. Tak nejak ma tie čísla desili, ale potom som sa stala ironmanom a ten sa predsa nebojí ani Hulka. Budem k veku jemne arogantná a neviazaná ako Stark a nechala som si do cieľa doviesť šampaňské na oslavu.

Dohodli sme sa s Jankou na stratégii. Teda ja som stratégiu len predstierala, Janka si vybudovala takú kondičku, že som jej nemala šancu stíhať, čo mi samozrejme ukázala hneď v prvom kopci. Vyštartovali sme z Vysokej nad Kysucou a išli druhú polovicu klasickej J100. Nestihli sme ešte ani poriadne klebetiť a už bola fuč. Lenže ja nemám nič nabehané tento rok, tak mi to vôbec nevadilo. Pomaly sme sa rozbiehali s jej parťákom Kuškom, keď sa zrazu objavila Janka uprostred nejakého kopčeka za Melocíkom. Vraj sme jej chýbali.

Hoci som sa snažila udržiavať s nimi krok, či skok, títo fatranci sú proste tento rok lepšie vytrénovaní. Terén je prudko behateľný, aj tak by sme si nepokecali. Ale kým oni v Makove na občerstvovačke papkali koláče, ja som si dala len colu, kus snickers a vyrazili sme po známej asfaltke smer Fran. Veľmi rýchla trať. Udržiavala som s nimi tempo v družnom rozhovore, ale prišiel väčší kopec a už ich opäť nebolo. Na trati sa objavili akési dievky v bielych tričkách. Hromadná turistika, tuším pať kilometrov vraveli, a že to je veru nič moc. Vraj len na pivo idú. Dievčatá vy ste moja krvná skupina, no ale mňa dnes čakajú iné bublinky, tak čau a na zdravie. Na Frane, koho opäť nevidím? Parťáci moji, že by sme ten krásny hrebeň od Javorníka po Kohútku išli zdolať spolu? Než sme stihli prebrať deti a ich úspechy, už boli preč, niekde za Malým Javorníkom. Ale tu som už doma, to je moje ihrisko.Tento raz ceduľa Portáš nebola ničím desivým, len normálna informácia štandardného metrického systému. Žiadne naťahovačky a prieťahy. Voila a je tu Portáš. No trebalo ísť až na Javorku. Čakali ma pri záchranároch. Lenže nikto z nás neumieral, ba naopak všetci sme cítili cieľovú príťažlivosť.

Krkosteny a Papajské sedlo naozaj nemám rada, veď tam mi aj zase ušli, ale už je to len kúsok na Beňadín. Teda Makyta najskôr, ale aj tam som prišla v kochacej nálade, unesená z jesene. Na Beňadíne ma vítal Gabko a všetci a náladička taká, že radšej ostať, ale ten úsek od Pasekov po žltej mám veľmi rada. Suché trávy, málo prechodené chodníky. Tak hybaj, vyzerá, že by som mohla mať aj celkom dôstojný čas. Celú cestu som budíky ignorovala, ukazovali mi len navigáciu. Skúsila som pridať, natiahnuť krok a už nič nešetriť. Ten kamenistý zbeh do Lysej je utrpenie, ale nohy nebudem tento týždeň potrebovať a ako hovoríme u nás, my máme silný finiš ako hovado.
V cieli som bola 7 minút za Jankou v čase 8:12, 57 kilometrov a 2300 výškových metrov. Bublinky boli, kamaráti boli, perfektne zorganizované a veselo bolo. Za toto veľká vďaka organizátorom. Majú okolo seba skvelých ľudí a vždy ich radi stretneme.