Prvý septembrový víkend, po daždivom studenom počasí prestalo fúkať a vyšlo slnko. Na triatlon v Podersdorfe sme boli prihlásení už veľmi dlho, takmer polročnú prípravu sme potom zúročili na trati tiratlonu v polovičnej (halfironman) trati a plnej (ironman) trati. Teda Zbyněk nemusí ani trénovať, v Zlínskom přebori zdolal Hulmena sprint, Morkomana olympijskú vzdialenosť a na polovičného ironmana nastúpil ako kráľl. Kúpil si neoprén tri dni pred pretekom u Petra Vabrouška, ktorý nám dal pár cenných rád ohľadne sacharidov a tepov a mne dodal dôveru, že svojho prvého ironmana zvládnem. Mala som toľko pochybností, ktoré sa rozplynuli behom veľmi príjemného rozhovoru. Neoprén si Zbyněk narýchlo vyskúšal rozplavbou 180 metrov na šterkáči v Topolnej a bol pripravený. Neoprén bol povolený, kým náš otužilý Gabko si zaplával po registráci deň vopred len v plavkách, my sme boli plne vybavení na 19 stupňovú vodu.

Vstávali sme o štvrtej ráno, aby sme o pol šiestej stihli ranný check in, ešte v polotme som ukladala do úhľadnej kôpky veci na bike, na beh a hromadu sacharidov v podobe rôznych tyčiniek. Zbyňkovi do štartu ostávali ešte tri hodiny, ale išiel ma podporiť na hromadný štart, ktorý bol pre full distance v jednej vlne. Plávanie sme odštartatovali dostatočne na široko, nebola to teda žiadna veľká mela, len okolo bójok na začiatok bola tlačenica, ale nakoniec som ostala skôr v zadnej línii a pekne v kľude som si odplávala 3,8 kilometra v dvoch koliečkach za 1:28. Ešte pri výbehu ma Zbyněk stihol odfotit a povzbuditť, pomaly bol čas sa chystať na jeho plaveckú časť, jedno koliečko v objeme 1,9 kilometra zvládol za 36 minút, na čo mu stačilo občasné plávanie v bazéne s trénerom. Po prvýkrát si užil práčku v jazere pri masovom štarte.

Na bicykel som nasadala o pol deviatej ráno, keď bolo ešte celkom čerstvo, ale slnečno a bezvetrie. Čakalo ma šesť 30 kilometrových okruhov s jednou občerstvovačkou v centre mesta. Chvíľu mi trvalo, kým som roztočila pedále, ale v polovici prvého okruhu som zapla motory a začala makať. V druhom okruhu som si zobrala ionťák, ktorý mi dobrovoľníci podali vo fľaši so šroubovacím uzáverom. Aspoň som mala zábavku na dlhých rovinkách, keď som zdokonaľovala pitite a otváranie flaše na aerobaroch. V mojom treťom koliečku vypustili modrú vlnu, teda polovičnú trať, na ktorej bol Zbyňek. Masa ľudí sa valila na bicykli okolo mňa. Boli nabušení, natešení a nešetrili wattmi. Niektorí chlapi ma povzbudzovali a priali mi úspešné dokončenie. Veľa žien na dlhej trati s červeným číslom nebolo, milé, že dokázali oceniť výkon a odhodlanie.

Zbynňka som nestretla. Išiel si svoj masaker s priemerkou 33 kilometrov za hodinu a hoci dostal defekt dokázal zdolať svoj 90 kilometrový okruh za 2:46 minút. Ešteže si naposlednú chvíľu v depe eletkrikárskou páskou omotal pumpu, defekt tak opravil za úžasných 8 minút. Ja som si dotočila svoje piate a šieste koliečko už len v tichosti, modré šípy prehrmeli a zostali sme krúžiť len červený masochisti svoje zvyšné okruhy. Pri piatom som oslávila svoju prvú 160 kilomtrovú jazdu. Nikdy som naraz toľko na bicykli nenasedela. Do depa som sa po rútila za 6:02 bez povšimnutia, celé mesto už sledovalo ako krúžia modrý s červenými na maratónskej časti, ktorá mala 4 okruhy po desať a niečo kilometroch. Vybavila som toaletu priamo v depe, aby som vyprázdnila mechúr a s ľahkosťou vyrazila na maratónik. Hneď pri prvej občerstvovačke som stretla Zbyňka, išiel posledných 10km svojej polmaratónskej porcie. Niečo sme pokecali a poslala som ho preč, nech si ide po svoje parádne tempo. Ja som potrebovala predýchať bicykel a trochu sa zkonsolidovať. Prešla som do chôdze a len som sledovala ako Zbyňek s ľahkosťou beží ďalej, pomaly do cieľa svojho prvého polovičného ironmana. Ja som dojedla banán z občerstvovačky a dala som sa do behu. Slnko pieklo ako bláznivé a ja som sa na každej občerstvovačke, ktorá bola každých 2,5 kilometra, osviežovala špongiou so studenou vodou. Na prvej otočke po piatich kilometroch som sa trochu upratala, upokojila a vedela som, že na trati budem ešte dlho krúžiť. Odhadovala som 5 až 5.5 hodiny. Beh som striedala s chôdzou, ale bola som v kľude. Bicykel som zvládla o hodinu lepšie ako som si myslela, tak cut off stihnem s prehľadom. Bolo to ťažké, ale krásne zároveň. Slnko sa pomaly začalo skláňať k zemi a nasvecovalo NeusiedlerSee v diaľke. Posledné dva okruhy som nedokázala dostať do tela nič, ani jedlo ani vodu. Nepríjmala som už žiadnu potravu. Do posledných desať kilometrov ma povzbudzoval aj Zbyňek s Gabkom, ktorého stihol priviezť aj s dedom. Chcela som teda udrieť, ešte sa predviesť, ale bez energie sa ťažko beží, skúsila som teda dať šancu banánu. Ale žalúdok som mala taký rozrobený, že ten kúsok žltej hmoty vyvrhol rovno za smetný kôš. Ostala som čupieť, zronená, ale neporazená. Toto dokážem rozchodiť, možno už nie rozbehať, ale svoj boj nevzdám. Tak som išla a išla, pobehla, s okoloidúcimi bojovníkmi sme si vymieňali úsmevy, a natočené koliečka a priali si veľa štastia do cieľa. Fantastický pocit mať spolubojovníkov, hoci každý bojoval s niečím iným. Jeden kríval, druhý prdel, ale každý chcel čo najdôstojnejšie do cieľa. Pri poslednej občerstvovačke sa vo mne pohol finišer, a ako si vždy so Zbyňkom spievame: my máme silný finiš ako hovado Som začala bežať, zasa prestala, žalúdok nezdieľal tú natešenú radosť s hlavou. Jedna pani mi vraví, es solte eine schöne Spurr zum Ziel sein, tak som sa zase rozbehla a okoloidúci povzbudzovači boli nadšení ešte takým bežeckým výkonom, pýtali sa či to je poslené kolo, či bežím do cieľa a ja som sa tešila, vykrikovala, že jasné, už len cieľ. Skupina ľudí okolo poslednej rovinky ma povzbudzovala robila vlny a ja som bola v eufórii. Bežím a moderátor hlási moje meno, trochu skomolene, ale som to ja v cieli celého triatlonu za 12:56. Je zo mňa ironman. Zbyněk dokončil spokojný svoju polku za 5:28. Chlapci sú za cieľovou čiarou, tešia sa so mnou a ja možno žalúdok napravím jedným pivečkom. Zbyněk bol spokojný, ja som bola nadšená takto zdielať radosť, utrpenie, odhodlanie a nové výzvy.