Volajme to veľkoryso ultra, spolu s drahou polovičkou sme sa prihlásili na Nonstop Beh Hrebeňom Nízkych Tatier, 49 kilometrov. Pre Drahú mal tento beh punc prvého ultra, pre mňa bol už druhý. Zodpovedný, súvislý tréning, ale aj povinný regeneračný týždeň sa v mojom prípade niesol v pozadí pracovnej cesty do Bulharska. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sme väčšinu času netrávili polehávaním na pláži a popíjaní bulharského pivka, spojeného s príjemným vegetom a jedným pohodovým behom popri mori (cca 10 km). Návrat na Slovensko bol trochu šok, príchod do extrémnych horúčav z príjemnej prímorskej klímy bol ako facka. Napriek tomu sme sa nejako zvládli vo štvrtok večer resp. piatok ráno pobaliť a po vybavení posledných pracovných záležitostí vyraziť smer BB.

Príchod do Bystrice sme síce naplánovali v čase registrácie, zabudli sme si, ale pozrieť, kde registrácia prebieha. Našťastie nás zachránili moderné technológie a Banská Bystrica Wifi Free,  a o pár minút už stojíme v rade na registráciu s ďalšími známymi aj neznámymi bežcami. Po registrácii už len vyriešiť základné: spánok a jedlo ale aj to prebehlo veľmi rýchlo večera a okolo pol desiatej už sme v posteli aby sme ráno odpočinutý mohli vyraziť na ďalší príjemný beh v kopcoch.

Ráno skorý budíček, aby sme sa dostatočne zásobili potrebnými živinami a stihli ich aj stráviť do štartového výstrelu. Potom už len zvoliť správne oblečenie a nezabudnúť na nič podstatné … Nie vždy platí, čo nemám nepotrebujem. Našťastie bežci tvoria družnú komunitu ochotnú pomôcť jeden druhému a tak aj veci ako opaľovací krém či leukoplast sa medzi nami v autobuse nájde a tak môžeme spokojne sledovať cestu smer Trangoška.

Príchod na Trangošku je sprevádzaný čulým stavebným ruchom a dosť nepríjemným hlukom s vrtuľníkov podieľajúcich sa na výstavbe lanovej dráhy cez chopok. Ak toto nevadí ochranárom tak potom netuším prečo pri iných predovšetkým športových aktivitách robia organizátorom problémy. Komu v skutočnosti slúžia títo posli ochrany?Príchod na Trangošku je v značnom predstihu, ostáva dosť času na prebalenie vecí v batôžku, doplnenie energie a pokukovanie po konkurencii.

Zmes bežcov je skutočne rôznorodá a tomu zodpovedá aj ich výbava, najnovšie vychytávky, kompresia od hora až dole, všetko môže pomôcť, ale nabehané kilometre neoklameš.

S blížiacim sa štartom sa postupne zvyšuje aj moja pred štartovná nervozita posledná kontrola odnesenie batoha s nepotrebnými vecami do dodávky usporiadateľa a už iba pár minút nás delí od štartu.Dav bežcov sa pomaly kopí pri pomyselnej štartovnej čiare , posledné pokyny a už je to tu výstrel .. je odštartované a masa sa dáva do pohybu. Postupne sa celá skupina optimalizuje do niekoľkých radov za sebou bežiacich bežcov. No a už je hneď lepšie bežíme, hlavne to neprepáliť snažím sa kontrolovať svoju rýchlosť pokiaľ to ide skúsiť bežať ak to nepôjde tak aspoň rýchla chôdza a pritom stále sledovať moju polovičku .. zatiaľ sa drží ale po pár sto metroch sa mi stráca v dave za mnou a tak pri odbočke k jaskyni mŕtvych netopierov ju čakám. Postupne sa drolia bežci okolo mňa a ja by som najradšej hneď a zaraz s nimi vyrazil, adrenalín prebúdza inštinkt lovca … Priateľka nevyzerá vo svojej forme, vydýchava a pri ďalších známych tvárach sa pekne radíme do hada bežcov stúpajúcich smerom k Štefáničke.

Žiaľ ani toto tempo nie je udržateľné a tak postupne nechávame ostatných bežcov a pomaly ostávame sami. Okolo nás pár turistických skupiniek, aspoň že tie predbehneme a dostávame sa medzi poslednými na prvú občerstvovačku na Štefáničke. Dievčatá na občerstvovačke sa snažia rozliať zvyšky občerstvenia aby sme ju mohli využiť ale po tom čo som sa napil tak som trpko oľutoval , ak ste niekedy pili čaj chladený bublinkovou minerálkou , brrr, úmysel bol super ale výsledok škoda hovoriť.

Pred nami Chopok a Kamienka pomaly sa rozbiehame aj keď je to skorej indiánska chôdza ale predsa len sme o čosi rýchlejší a dostávame sa do kontaktu s ostatnými bežcami. Terén sa zmenil s predchádzajúceho kamenito –hlinitého chodníka na „dláždenú“ cestu ..a to ja mám rád. Prechádzame okolo odbočky na Ďumbier stretávame skupinky povzbudzujúcich turistov a hluk z vrtuľníka je neklamným znakom že Chopok je už blízko.

Zrazu sa objavuje chata vidíme turistov na terase a  za hluku zvoncov, ktoré sú také známe na pretekoch do Piera Mente alebo Bokami západných Tatier sa rozbiehame k občerstvovačke, luxusne vybavenej. Nestrácame čas, s vďakou na perách a za hluku vrtuľníka sa rozbiehame ďalej. Stúpania máme za sebou, treba dobehnúť zvyšok peletónu.

Beží či ide sa nám zatiaľ super, tempo je pre mňa viac než na pohodu ale nevadí v zbiehaniach na konci trate sa mi to vráti, ale nebudem predbiehať. Najbližší cieľ je stihnúť kontrolu a ostať v závode, čo stíhame s predstihom 3:30. Drsný humor na kontrole, nás povzbudí a snáď aj upokojil, za nami je ešte jeden bežec. Dopĺňame potrebné tekutiny, ešte pár hryzov z dobrôt a bežíme ďalej.

Zbehy sa striedajú s výbehmi ako sa na hrebeň NT patri a postupne sa približujeme k Veľkej Chochule. Po prerátaní kilometrov, a času všetko len odhadom, zisťujeme, že ak chceme stihnúť kontrolu v Hliadeľskom sedle, musíme pridať. Milo nás prekvapila, ďalšia občerstvovačka na Prašivej zabezpečená Horskou službou. Chalani z kontroly sú už dlho na stanovišti a tak balia okoloidúce turistky, ubezpečujú nás, že sme stále v limite a prajú nám veľa šťastia, vraj tento rok je to podstatne rýchlejší závod. No, bežecké rekordy padajú nie len vo Western States.

Mávame na rozlúčku a v  ostrejšom tempe, v klesajúcom teréne zúročujeme tréning v kopčekoch aj keď iba tých malokarpatských a pridávame na rýchlosti. Obiehame niekoľkých bežcov. Klesanie je dlhé, a s počtom obehnutých pretekárov, vidíme obraz Geoffa Roesa v jeho záverečnom boji s Tonym. Je to úžasný pocit, ľudia odpadávajú a my sa krásne rozbiehame. Stále sa snažím kontrolovať drahú či je ešte za mnou, keď ju dlhšie nevidím tak na chvíľu zastavím. Terén sa mení a s kosodreviny postupne vbiehame do lesa a aj sklon sa trochu ale iba trochu mierni a tak to rozbieham s rozhodnutím počkať na drahú až na občerstvovačke. Prichádza s odretým kolenom, ale stihla ešte obehnúť ženskú pretekárku pred sebou.

Po občerstvení sa vydávame na posledných pár kilometrov smerom na Donovaly cez kozí chrbát. Ten názov mi príde viac než trefný, to stúpanie s hiadeľského sedla je skutočne výživné. Nakoniec sa dostávame na vrchol a pomaly sa dávame opäť do pohybu pripomínajúceho beh, únava je značná, nie však kritická. Posledné hole rozmanitá flóra nuž ale nie je moc času ju sledovať, cieľ je na dosah. Vbiehame do lesa a rozbiehame jedného bežca, snažíme sa zistiť, kde vlastne v Donovaloch bol vyznačený cieľ. A zrazu nečakaná občerstvovačka, nejaké magnéziové tablety ako posledná pomoc, aby sme náhodou v kŕčoch neskončili tesne pred cieľom. Vďaka za každé ponúknuté sústo z čohokoľvek, čo rozmanité občerstvovacie stanice na tomto preteku ponúkali. Po krátkej zastávke pokračujeme ďalej míňame cyklistov a pribiehame na Donovaly a asfaltku vedúcu do cieľa. Necháme sa potiahnuť jedným spolubojovníkom, pripája sa nejaká bežkyňa a spolu prebiehame drevený most, a za potlesku náhodne roztrúsených okoloidúcich dobiehame do cieľa. 7:59 🙂 nie je zlý výsledok.

Usporiadateľ poskytol, okrem spŕch aj maserov a masérky, túto službu nevyužívame, smäd po zaslúženom pivku a prázdny žalúdok nás ťahajú do reštauračnej zóny. Nakŕmených a spokojných nás autobus odváža späť BB.

A tak sme úspešne absolvovali XX. Ročník nonstop behu NT. Čo dodať na záver, predovšetkým veľká vďaka organizátorom za skvelý pretek dúfam že sa ho budeme môcť znova zúčastniť. Škoda možno len takého neurčitého cieľa a nevyužitia potenciálu takéhoto preteku v nádhernom prostredí NT. Moja previerka na Nízkotatranskú stíhačku tak vyšla, trochu som sa zoznámil s terénom a časom v akom som schopný bežať v tomto prostredí. Tiež už vieme kde ešte máme rezervy a čo je potrebné zlepšiť do budúcna a hádam náš ďalší ciel nám víde ale o tom až nabudúce.