Čaro jesennej prírody, neznáme hory, známe tváre, chuť opäť sa prevetrať, ale aj únava a opotrebenie tela sa zamiešali do nálady na ďalší diaľkoplaz. Pradědovka.

Ubytovanie sme mali zabezpečené v telocvični základnej školy, kde sa okolo deviatej večer narazil súdok s pivom, a skromná veselica pokračovala do po_polnočných hodín. Spánok mizerný, ale ambície neboli veľké, Jeseníky sme chceli dať na pohodu. Z.: No u mňa aj vďaka tým pár pivkám a malej destilátovej  degustácii sa spánok dostavil priam okamžite.

Štart bol umiestnený na námestie v Jeseníku v ranných hodinách, kde nás prišla povzbudiť priamo pani starostka. Začiatok trate sa tiahol popri Priessnitzových lázních a mne napadalo, aké by bolo skvelé, byť toto cieľ a nechať sa zreparovať pod odborným dohľadom. No, Praděd sa črtal na obzore a pochod sa ešte len rozbiehal. Borci nasadili závratné tempo a my sme oddychovo cupkali v bežecko-plazeckej línii. Z.: Spočiatku to aspoň mne moc nešlo, ale to chce vždy  len čas a od  Smrku sa dostávam do “optimálneho prevádzkového stavu”.

Ledva som stihla zdokumentovať východ slnka v týchto krásnych horách, našťastie voskové kontroly boli umiestnené s dôrazom na vrcholný zážitok, alebo lepšie povedaný vrcholový zážitok, keď sme sa trikrát vracali na otočku po kontrolu na vrchol: Praděd, monštrózny výtvor na vrchole, Rabštejn, lezecká vsuvka s adrenalínon a skalnatý útvar Bradla, pre nočnú vyhliadku a svetlá odľahlých miest.

Pred pochodom som zabudla doplniť obvyklé dávky železa, čo neznamená bohapusté dvíhanie železa, niekde v tmavej kutici, ale doplnok stravy pre kámošku anémiu. Do kopcov som sa trochu trápila, ale zbehy a bežateľné úseky po hrebeni sme si spoločne užívali. Jeseníky nám pripomínali kus domácej hrudy v okolí Nízkych Tatier. Z.: Najviac som si vychutnal časť z Ovčáren po Ztracený Kameny. Silný vietor, valiace sa oblaky a krásne výhľady do krajiny, netreba viac.  Niektoré časti hrebeňa boli naopak unikátne, skalnaté útvary na vrcholoch pózujú a lákajú bežcov sa zastaviť. Cesta bola však dlhá a do cieľa sme sa chceli dostať aspoň v rozumnom čase. Na Rabštejne, po lezeckom výkone, sme sa zložili v miestnom pohostinstve. Chcela som doplniť energiu, zjesť niečo tuhé, nemäsité, ale ani tam nič neponúkali. Dali sme si pivko, slané čipsy a kofolu. Všetko sa vo mne udržalo, aj keď kombinácia, teda nič moc.

Do zvyšných kilometrov sme vytiahli čelovky a išli sa naháňať po lúkach. Sem-tam sme niekoho pribrali, sem-tam stratili. V nočnej časti sme vo veľkom využívali GPS. Na neprehľadných lúkach sme si mysleli, že Tomáš namiesto reflexiek objednal živého navigátora. Z rozsvietenej chalupy pod lúkami sa do tmy ozývalo  DOLEVA, DO LE VAAAAA. ROVNE DOLUUU. Riadili sme sa jeho inštrukciami a celkom pomohli. Týmto, neznámemu navigátorovi, ďakujeme. Ostávali ešte nejaké kopčeky a kilometre asfaltovej cesty. Moje nohy odvykli behať po pevných cestách, ale vraj nadšenie pre cyklistiku v Čechách práve toto asfaltovanie horských chodníkov podporuje.

Pri vstupe do Zábřehu som volala Tomášovi, kde je náš nový cieľ a pekne nás nasmeroval do internátu, kam sme dorazili v celkovom čase 19:55. V cieli sme si dali pivko, ktoré nám skvelý organizátori zabezpečili. Čím im patrí vďaka, nie len za výber krásnych hôr pre pochod, ale aj dobre zorganizovanú záležitosť. Veľmi nám pomohlo reverzné značenie s krížíkom, že tadiaľ cesta nevedie, čím sme sa vyhli zbytočnému blúdeniu.

Čas taký na pohodu, neviem, kde sme sa tak flákali, ale spoznali sme krásne hory. Super ľudí a užili si krásny víkend.

A mal to byť záver stovkárskeho roka, no ale tá pražská…

Z.: Ale predsa len je to ako droga a do “kysuckej stovky”  je ešte ďaleko tak prečo si neskrátiť čakanie…

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.