Do Paklenice sa chodí loziť, nie behať, ale ak spojíte tieto dve činnosti, výsledok bude Velebit Ultra Trail, 47+ niečo km, 3.500 alebo v Zbyňkovom podaní 100km a 6.500.

Ubytovanie sme našli pomerne rýchlo a blízko vstupu do národného parku Paklenica, miesta štartu a v blízkosti najlepšej reštaurácie v okolí. Dinko hostil horskáčov, bežcov, turistov, všemožnú zmäsku ľudí, ktorí prišli do Starigradu kvôli horám, nie kvôli moru a ku Dinkovi pre najlepšiu rybu v okolí. Chladivé more bolo skvelým bonus po náročnom traily v skalnatých horách, kde svojho tátoša preháňal Winnetou. Dnes sa tam premávajú v hojnom počte medvede a extrémne jedovaté zmije. Bonusom v inštrukciách bolo upozornenie na míny z vojny v deväťdesiatych rokoch. Ísť len po vyznačenom chodníku bolo odporúčanie aj výstraha, trikrát som z chodníka zbehla, nechtiac. Nebol to vyslovene panický strach, ale niečo mi bránilo sa ísť vymočiť, tak po ľudsky do kríčkov.

Štartovali sme o piatej ráno, kaňonom malej Paklenice, ktorá nie je lezeckou oblasťou, ale zato balvany na bouldrovanie ležali priamo v ceste. Chyty boli oblé a skaliská ďaleko od seba. Tam, kde nedosiahla moja ruka, či krátka noha, pomohla ruka jedného z účastníkov, ktorý má v záujme udržania tempa, potľapkal s rumencom na tvári po zadku a vytisol na skaly. Bouldrovací úsek bol náročný na celkovú záťaž, ale tie kopce vysoké a strmé ťažili moje anemické srdiečko. Ale ako vždy, vyjsť do výšky znamená byť blízko oblakom, výhľady v tej tichej krajine brali dych aj bez diagnózy. V tichosti som si šľapala a sem tam stretla súputnika. Po chorvátsky, či slovinsky nehovorím, ale s trochou snahy sme sa vždy dorozumeli. Pred najvyšším vrchom bola občerstvovacia stanica, kam nám priniesli vlastné zásoby, tak ako sme si ich zbalili pred štartom. V igelitovom vreci som si nechala poslať doma pripravené cviklové placky, kolu, pivo, pomaranč a jablko. Placky potešili a aj kola, na pivo sa žiaľ nedostalo, stav akosi nedovoľoval, neviem, či teplo alebo tie brutálne kopce, ale keď už na pivo nie je chuť, niečo nebude v poriadku.

Selfie z Vaganského vrchu.

Od Vaganského vrchu som sa tešila na zbeh, ale Velebit, je kraj skalnatý, a ak by nebol, tak ho niekto vysypal makadomovým štrkom, pre lepší zážitok. Deravá topánka mala jednu výhodu, kamene, ktoré mi popadali dnu, som vytriasla bez zbytočného zdržovania sa šnurovaním. Medvede mi hlavu nestrašili, míny mali byť len mimo trate, aj keď neustále upozornenia Opasnosť Miny, na pohode nepridávali, ale zmije, tie mi nedali vydýchnuť celú cestu. Každý prevrátený kameň mohol byť nemilým prekvapením. V zbehu som sa snažila dobehnúť stratený čas, ale tie šutriská ničili akékoľvek pokusy o beh. Keď zmizli malé kamienky, cesta bola vyložená po pansky, či po tatransky, veľkými šmikľavými vápencovými kockam v krásnom prostredí Veľkej Paklenice. Kaňon dlhý asi 7 kilometrov, ponúkal nádherné výtvory zo skál, v rieke bazény čistučkej vody, v ktorej sa kúpali rozhorúčené telá lezcov. Aj to moje chcelo schladiť, ale bolo treba klusať pekne v rytme do cieľa.

V cieli som si kúpila pivo, ktorým som spláchla náročný takmer dvanásťhodinový trek. Išla som sa okúpať do mora, o ktorom som snívala z výšky hôr, v reštaurácii som si objednala výbornú makrelu. Ráno som vyrazila do Veľkej Paklenice opäť, aby som klusala so Zbyňkom do cieľa, ako sprievod a prvá pomoc, pivo v kabelke o piatej ráno nenosí kadekto, ale to je už jeho príbeh. 🙂