Hovorí sa, nezáleží na tom či je zážitok dobrý alebo zlý – hlavne, že je silný. To sa mi do bodky na tomto podujatí splnilo. Parta bláznov, ktorá pôsobí ako balkánska mafia organizujúca skutočne nezabudnuteľný pretek. Starigrad, pre niekoho centrum lezenia v Chorvátsku sa pre nás stáva centrom silných zážitkov. Cestou na registráciu sa zastavujeme v miestnom podniku u “Dinka” a vieme, že inam už na pivko a ryby nepôjdeme.

Map by: https://www.facebook.com/TrekingLiga

Registrácia v hotely Alan priamo na pláži, nepovinný briefing, kde sa dozvedáme skoro všetko podstatné, hlavne to ako je hore málo vody a máme si ju sami dať do pripravených dropbagov, nejako prepočujem alebo ignorujem .. jedno jest, hlavné že sa mi to na trati vypomstí.. Už len späť na izbu pobaliť všetko potrebné a rýchlo spať, stretávame sa na štarte skoro ráno 4:40. Kontrola povinnej výbavy v podobe lekárničky a mobilu, ešteže nekontrolujú zvyšok, ktorý odpočíva na izbe.

Photo by: Roland Barić

Štart máme spoločný s pretekármi na 47 km, priamo pred vstupom do Veľkej Paklenice, ale do tej sa pozriem až na konci mojej trate, na začiatok nás čaká príjemný traverz, aby sme následne začali stúpať nekonečným kaňonom Malej Paklenice. Stúpanie prekladané drobnými lezeckými vsuvkami dokonalé na rozohriatie celého tela. Ešteže je tento rok počasie netypicky chladné a prehriatie nám nehrozí. Pomaly sa dostávame nad úroveň lesa kde nás čaká prvý kontrolný bod z vodou (Ivine Vodice). Stúpame ďalej aby sme dostali do sedla a otvorených údolí, kde sa odohrávalo mnoho z filmovaných príbehov Karla Maya. Prvý pekný zbeh a ja sa už váľam na kameňoch, ech dnes budem mať ešte o zábavu postarané a smutne spomínam na Istriu, ktorá v porovnaní s týmto bola naozaj behateľná. Blížim sa na kontrolu kde ma čaká prvý dropbag a ja viem, že som to s vodou podcenil, na moje šťastie to niektorý s vodou prehnali a tak mám aspoň čosi v camelbacku. Nasleduje “more or less runnable surface”, ako avizoval Šimun Cimerman, sám organizátor, takže to znamená železničný násyp na ďalších pár kilometroch sprevádzaný po stranách nápismi varujúcimi pred mínami  z vojny 1991-95. Niečo pre tých, čo by si to chceli skrátiť, škoda len že sa občas chodník stráca a tak človek nevie či je ešte na “bezpečnej” ceste.

Foto by: Rafael de Sousa Pinto

Prichádzam na 40 km, kde ma už čaká druhý dropbag, v ktorom máme okrem stravy povolenú aj výbavu a tak beriem pre istotu aj čelovku, aj keď dúfam že tých 30 a + km dám ešte za svetla, žiaľ sa mýlim. Niektorí si tu varia na plynovom variči, ja si dám len zeleninovú placku a pivný Ionťák, colu a trochu vody. Dávam na nohy pre zmenu staré „Mizuná“ aby som ich po pár kilometroch už úplne dorazil. Teraz nastáva ďalšia chuťovka: dva najvyššie kopce “Sveto Brdo” a Vaganski vrch” preložené potrebným naberaním výškových metrov v podobe zbehu do údolia na ďalší podporný bod, kďe ma čaká tretí dropbag. Pohostinní horskáči ponúkajú vínko, grilované žampióny, klobásky, žiaľ skúšam iba žampióny, neviem prečo pri tej klobáske toľko váham. Ale je čas sa pobrať sa ďalej, stále mám pred sebou ešte takmer polovicu trate. Vaganski vrch je nakoniec vcelku príjemné stúpanie, ale o to nepríjemnejšie klesanie. Na pol ceste objavujem nádrž s vodou, neodolám a pijem rovno z kýbľa, ktorým sa naberá.. pokračujem neskutočne dlhým klesaním a prvý krát zbieham do Veľkej Paklenice.

Rozpadnuté botky

Dopĺňam vodu u chaty správcov NP a začínam stúpať na Veliko Rujno. Sem prichádzam až o jedenástej večer. Našťastie už som mal čelovku so sebou. Môj plán na čas okolo 20 hodín je v prachu a teraz už je len otázka ako veľká bude odchýlka. Prezúvam z rozpadnuvších sa Mizun do rozbitých Asicsov a dávam sa do pohybu. Škoda, že nepoznajú reflexky, možno by som nemusel blúdiť dobrú hodinu, než nájdem cestu do ďalšieho luxusného klesania. Podklad ideálny: štrky rôznych frakcií, do toho kamene ako ľudská hlava a plus všakovaké pokrivené vápencové platne, ktoré dokonale pohlcujú svetlo z čelovky a tak človek do posledného okamihu netuší ako sú naklonené. A to všetko dokonale prekryté vegetáciou. Keď už si myslím, že to nikdy neskončí prichádzam druhý krát do Veľkej Paklenice, aby som prácne zbehnutých 800 výškových znova nabral na Cierny vrch. Posledná chuťovka na tejto trase ktorá vyzerá ako EKG kardiaka.

Profile by: https://www.facebook.com/TrekingLiga

V zbehu na mňa prichádza spanie a tak si líham len tak na zem, budím sa na to že mi pípa mobil. Baterka dochádza. Netuším, koľko som ležal, minútu, 10? Ale ľahký spánok mi dodal energiu. Dobieham na známu časť trate, po pár metroch zisťujem, že som to zobral znova hore. Nie som sám kto už robí hlúposti.. pred sebou vidím čelovku, druhá žena v poradí sa vybrala opačným smerom. Otáčam ju, žiaľ zablúdi ešte raz a nakoniec prichádza do cieľa až po mne. Posledný zostup do Velkej Paklenice je asi najťažší, možno kvôli únave možno pre topánky, výhovoriek prečo sa mi už nedá ísť rýchlejšie by bolo asi dosť. Po nekonečných serpentínach ma už čaká iba pevná cesta a Gabi s pivnou pomocou. Bežíme už až do cieľa a zrazu to ide (to bude tým asfaltom.. 🙂 ), zastavujem až v cieli a dávam si zaslúžené pivko. Čas nakoniec nič moc 24:50, hádam dám niekedy v budúcnosti reparát.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Do Paklenice sa chodí loziť, nie behať, ale ak spojíte tieto dve činnosti, výsledok bude Velebit Ultra Trail, 47+ niečo km, 3.500 alebo v Zbyňkovom podaní 100km a 6.500.

Ubytovanie sme našli pomerne rýchlo a blízko vstupu do národného parku Paklenica, miesta štartu a v blízkosti najlepšej reštaurácie v okolí. Dinko hostil horskáčov, bežcov, turistov, všemožnú zmäsku ľudí, ktorí prišli do Starigradu kvôli horám, nie kvôli moru a ku Dinkovi pre najlepšiu rybu v okolí. Chladivé more bolo skvelým bonus po náročnom traily v skalnatých horách, kde svojho tátoša preháňal Winnetou. Dnes sa tam premávajú v hojnom počte medvede a extrémne jedovaté zmije. Bonusom v inštrukciách bolo upozornenie na míny z vojny v deväťdesiatych rokoch. Ísť len po vyznačenom chodníku bolo odporúčanie aj výstraha, trikrát som z chodníka zbehla, nechtiac. Nebol to vyslovene panický strach, ale niečo mi bránilo sa ísť vymočiť, tak po ľudsky do kríčkov.

Štartovali sme o piatej ráno, kaňonom malej Paklenice, ktorá nie je lezeckou oblasťou, ale zato balvany na bouldrovanie ležali priamo v ceste. Chyty boli oblé a skaliská ďaleko od seba. Tam, kde nedosiahla moja ruka, či krátka noha, pomohla ruka jedného z účastníkov, ktorý má v záujme udržania tempa, potľapkal s rumencom na tvári po zadku a vytisol na skaly. Bouldrovací úsek bol náročný na celkovú záťaž, ale tie kopce vysoké a strmé ťažili moje anemické srdiečko. Ale ako vždy, vyjsť do výšky znamená byť blízko oblakom, výhľady v tej tichej krajine brali dych aj bez diagnózy. V tichosti som si šľapala a sem tam stretla súputnika. Po chorvátsky, či slovinsky nehovorím, ale s trochou snahy sme sa vždy dorozumeli. Pred najvyšším vrchom bola občerstvovacia stanica, kam nám priniesli vlastné zásoby, tak ako sme si ich zbalili pred štartom. V igelitovom vreci som si nechala poslať doma pripravené cviklové placky, kolu, pivo, pomaranč a jablko. Placky potešili a aj kola, na pivo sa žiaľ nedostalo, stav akosi nedovoľoval, neviem, či teplo alebo tie brutálne kopce, ale keď už na pivo nie je chuť, niečo nebude v poriadku.

Selfie z Vaganského vrchu.

Od Vaganského vrchu som sa tešila na zbeh, ale Velebit, je kraj skalnatý, a ak by nebol, tak ho niekto vysypal makadomovým štrkom, pre lepší zážitok. Deravá topánka mala jednu výhodu, kamene, ktoré mi popadali dnu, som vytriasla bez zbytočného zdržovania sa šnurovaním. Medvede mi hlavu nestrašili, míny mali byť len mimo trate, aj keď neustále upozornenia Opasnosť Miny, na pohode nepridávali, ale zmije, tie mi nedali vydýchnuť celú cestu. Každý prevrátený kameň mohol byť nemilým prekvapením. V zbehu som sa snažila dobehnúť stratený čas, ale tie šutriská ničili akékoľvek pokusy o beh. Keď zmizli malé kamienky, cesta bola vyložená po pansky, či po tatransky, veľkými šmikľavými vápencovými kockam v krásnom prostredí Veľkej Paklenice. Kaňon dlhý asi 7 kilometrov, ponúkal nádherné výtvory zo skál, v rieke bazény čistučkej vody, v ktorej sa kúpali rozhorúčené telá lezcov. Aj to moje chcelo schladiť, ale bolo treba klusať pekne v rytme do cieľa.

V cieli som si kúpila pivo, ktorým som spláchla náročný takmer dvanásťhodinový trek. Išla som sa okúpať do mora, o ktorom som snívala z výšky hôr, v reštaurácii som si objednala výbornú makrelu. Ráno som vyrazila do Veľkej Paklenice opäť, aby som klusala so Zbyňkom do cieľa, ako sprievod a prvá pomoc, pivo v kabelke o piatej ráno nenosí kadekto, ale to je už jeho príbeh. 🙂