Velebit ultratrail 2014, 100km

Hovorí sa, nezáleží na tom či je zážitok dobrý alebo zlý – hlavne, že je silný. To sa mi do bodky na tomto podujatí splnilo. Parta bláznov, ktorá pôsobí ako balkánska mafia organizujúca skutočne nezabudnuteľný pretek. Starigrad, pre niekoho centrum lezenia v Chorvátsku sa pre nás stáva centrom silných zážitkov. Cestou na registráciu sa zastavujeme v miestnom podniku u “Dinka” a vieme, že inam už na pivko a ryby nepôjdeme.

1622368_525755747542735_1765393023_o

Map by: https://www.facebook.com/TrekingLiga

Registrácia v hotely Alan priamo na pláži, nepovinný briefing, kde sa dozvedáme skoro všetko podstatné, hlavne to ako je hore málo vody a máme si ju sami dať do pripravených dropbagov, nejako prepočujem alebo ignorujem .. jedno jest, hlavné že sa mi to na trati vypomstí.. Už len späť na izbu pobaliť všetko potrebné a rýchlo spať, stretávame sa na štarte skoro ráno 4:40. Kontrola povinnej výbavy v podobe lekárničky a mobilu, ešteže nekontrolujú zvyšok, ktorý odpočíva na izbe.

10479908_536833699755457_5809451529647202009_o

Photo by: Roland Barić

Štart máme spoločný s pretekármi na 47 km, priamo pred vstupom do Veľkej Paklenice, ale do tej sa pozriem až na konci mojej trate, na začiatok nás čaká príjemný traverz, aby sme následne začali stúpať nekonečným kaňonom Malej Paklenice. Stúpanie prekladané drobnými lezeckými vsuvkami dokonalé na rozohriatie celého tela. Ešteže je tento rok počasie netypicky chladné a prehriatie nám nehrozí. Pomaly sa dostávame nad úroveň lesa kde nás čaká prvý kontrolný bod z vodou (Ivine Vodice). Stúpame ďalej aby sme dostali do sedla a otvorených údolí, kde sa odohrávalo mnoho z filmovaných príbehov Karla Maya. Prvý pekný zbeh a ja sa už váľam na kameňoch, ech dnes budem mať ešte o zábavu postarané a smutne spomínam na Istriu, ktorá v porovnaní s týmto bola naozaj behateľná. Blížim sa na kontrolu kde ma čaká prvý dropbag a ja viem, že som to s vodou podcenil, na moje šťastie to niektorý s vodou prehnali a tak mám aspoň čosi v camelbacku. Nasleduje “more or less runnable surface”, ako avizoval Šimun Cimerman, sám organizátor, takže to znamená železničný násyp na ďalších pár kilometroch sprevádzaný po stranách nápismi varujúcimi pred mínami  z vojny 1991-95. Niečo pre tých, čo by si to chceli skrátiť, škoda len že sa občas chodník stráca a tak človek nevie či je ešte na “bezpečnej” ceste.

10401402_413282032146705_8866599310067200749_n

Foto by: Rafael de Sousa Pinto

Prichádzam na 40 km, kde ma už čaká druhý dropbag, v ktorom máme okrem stravy povolenú aj výbavu a tak beriem pre istotu aj čelovku, aj keď dúfam že tých 30 a + km dám ešte za svetla, žiaľ sa mýlim. Niektorí si tu varia na plynovom variči, ja si dám len zeleninovú placku a pivný Ionťák, colu a trochu vody. Dávam na nohy pre zmenu staré „Mizuná“ aby som ich po pár kilometroch už úplne dorazil. Teraz nastáva ďalšia chuťovka: dva najvyššie kopce “Sveto Brdo” a Vaganski vrch” preložené potrebným naberaním výškových metrov v podobe zbehu do údolia na ďalší podporný bod, kďe ma čaká tretí dropbag. Pohostinní horskáči ponúkajú vínko, grilované žampióny, klobásky, žiaľ skúšam iba žampióny, neviem prečo pri tej klobáske toľko váham. Ale je čas sa pobrať sa ďalej, stále mám pred sebou ešte takmer polovicu trate. Vaganski vrch je nakoniec vcelku príjemné stúpanie, ale o to nepríjemnejšie klesanie. Na pol ceste objavujem nádrž s vodou, neodolám a pijem rovno z kýbľa, ktorým sa naberá.. pokračujem neskutočne dlhým klesaním a prvý krát zbieham do Veľkej Paklenice.

DCIM105GOPRO

Rozpadnuté botky

Dopĺňam vodu u chaty správcov NP a začínam stúpať na Veliko Rujno. Sem prichádzam až o jedenástej večer. Našťastie už som mal čelovku so sebou. Môj plán na čas okolo 20 hodín je v prachu a teraz už je len otázka ako veľká bude odchýlka. Prezúvam z rozpadnuvších sa Mizun do rozbitých Asicsov a dávam sa do pohybu. Škoda, že nepoznajú reflexky, možno by som nemusel blúdiť dobrú hodinu, než nájdem cestu do ďalšieho luxusného klesania. Podklad ideálny: štrky rôznych frakcií, do toho kamene ako ľudská hlava a plus všakovaké pokrivené vápencové platne, ktoré dokonale pohlcujú svetlo z čelovky a tak človek do posledného okamihu netuší ako sú naklonené. A to všetko dokonale prekryté vegetáciou. Keď už si myslím, že to nikdy neskončí prichádzam druhý krát do Veľkej Paklenice, aby som prácne zbehnutých 800 výškových znova nabral na Cierny vrch. Posledná chuťovka na tejto trase ktorá vyzerá ako EKG kardiaka.

VUT_profil_2014_web

Profile by: https://www.facebook.com/TrekingLiga

V zbehu na mňa prichádza spanie a tak si líham len tak na zem, budím sa na to že mi pípa mobil. Baterka dochádza. Netuším, koľko som ležal, minútu, 10? Ale ľahký spánok mi dodal energiu. Dobieham na známu časť trate, po pár metroch zisťujem, že som to zobral znova hore. Nie som sám kto už robí hlúposti.. pred sebou vidím čelovku, druhá žena v poradí sa vybrala opačným smerom. Otáčam ju, žiaľ zablúdi ešte raz a nakoniec prichádza do cieľa až po mne. Posledný zostup do Velkej Paklenice je asi najťažší, možno kvôli únave možno pre topánky, výhovoriek prečo sa mi už nedá ísť rýchlejšie by bolo asi dosť. Po nekonečných serpentínach ma už čaká iba pevná cesta a Gabi s pivnou pomocou. Bežíme už až do cieľa a zrazu to ide (to bude tým asfaltom.. 🙂 ), zastavujem až v cieli a dávam si zaslúžené pivko. Čas nakoniec nič moc 24:50, hádam dám niekedy v budúcnosti reparát.

This slideshow requires JavaScript.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s