Pôvodný plán bol prebehnúť stovku malofatrou v podobnom čase ako minulý rok. Telesná schránka má však mnoho úskalii, a čím viac ju humpľujete, tým väčšmi bije na poplach. Zo stovky bola päťdesiatka a bolo to tak lepšie, deň sme si viac užili a tešili sa z krásnych hôr, náročných na takého víkendové srandičky.
Ráno sa nám ani nechcelo vyliezať zo spacákov, najradšej by sme ostali spať pod širákom, vo vyhriatych spacákoch a odštartovali by sme nezávodne o niečo neskôr. Nedalo nám to, pomaly sa začíname chystať, mazať, dojedať a veľmi vláčne presúvať na štart. A že štart bol vo veľkom štýle, sponzori, ktorých Martin so Zuzkou prilákali vizuálne spravili z akcie takmer profesionálnu záležitosť a nie len sponzori, obaja aj s organizačným tímom makali, tak, aby nám pretek výborne zabezpečili.
Na začiatku nás čakal 5 kilometrový úsek po asfalte, ktorý pretrhal a zatriedil do kategórii závodné pole. Výstup do Medziholia rozdiely ešte prehĺbil a na reťaziach na Veľkom Rozsutci neboli zápchy, len krv, rozbitá hlava a vykĺbené rameno. S obidvoma úrazmi sa vysporiadala šikovná horská služba zastrešujúca kontrolu na Mezdiholí.
Zbeh do Zázrivej vykľal moje členky, hneď niekoľko krát. Členky mám vycvičené, krátkodobú bolesť prekonávam zadržiavaním sĺz a nadávok, ale hlavne neustávať v pohybe, a skúsiť to rozbehať. Ďalšie kilometre asfaltu po popri ceste do Belej a pre veľký úspech opäť výstup do Medziholia, prečo nie Rozsutec tam stále impozante stál a žmurkal na Stoh, ďalší krpál, ktorý nás mal potrápiť. Horúci deň si nás dusil do ružova, ale záchranou nám boli pramene cestou do Medziholia, osviežujúce a studené. Smerom na Stoh som zaradila rýchlosť, takú-akurát na prežitie. Zbyněk si výšľap priam užíval a trainingovo bušil pekne zhurta. Stoh, zbeh a ďalší kopčisko, dochádza mi energia, ale ťahám a keď sa obzriem, ťahám malý vláčik spolubežcov. Neskôr nám ušli, a ja sa už ledva potácam, energia dochádza, na hrebeni sa začínajú z lanovky “vyloďovať” poliaci, a tuším aj iní turisti, ale poliakov je veľa a sú všade. Utrpenie ukončuje traverz na Chatu pod Chlebom, bežíme, opatrne našľapujeme a tešíme sa na pivečko, chladené a bublinkové, ideálne na zmätené chuťové bunky. Trochu sme sa rozkecali, ale polievka a pivečko nás naštartovali do ďalšieho klusu smer Malý Kriváň. A to už máme stáleho spoločníka Jiřího, ochladilo sa, z oblohy padal osviežujúci daždík, fúkal vietor, tak ako na Malom Kriváni má poriadny vietor duť, tak ako máte chuť roztiahnuť krídla a… a zbiehať traverzom pod biele Skaly, celkom príjemne a bežateľné, ale tie Skaly su krajšie. Výstup na Suchý beriem tak ako je, životnú radosť treba zachovávať aj v náročnom výstupovom ťažení, no a s víziou na pivečko na Chate pod Suchým, to ide akosi lepšie. Opäť sme sa na chate nejak rozkecali, ale už sa nie je kam ponáhľať, od hrebeňa vieme, že na pätdesiatke končíme, zdravie je v tejto chvíli prednejšie. Pri odchode nášmu triu Rado ešte spravil foto a už len bežíme do Strečna. Vieme, ako to pokračuje z minulého roka, vieme, že MF100 je náročná, ale päťdesiatka bola tiež super, hlavne vidieť známych, len tak do vetra pokecať a spoznať nových ľudí.
ďakujeme celému organizačnému teamu za skvelý deň, držíme palce, lebo malofatranská je super akcia, so super potenciálom pre región aj pre horský beh na slovensku.
bezeckepotulky 