Žiadna štartovná, ani výsledková listina, žiadne časomiery len zabezpečená možnosť ísť okolo Neusiedler See 120 kilometrov. Akcia, ktorá bola obsadená behom dvoch dní s maximálnym počtom účastníkov 1200. Štartovné sa nikde nespomínalo, ale účastníci mali možnosť darovať zanieteným organizátorom ľubovoľnú sumu na účet.

Trasa viedla z Oggau do Oggau, cez maďarské a rakúske dediny pospájané cyklochodníkom, s celkovým prevýšením 460 m. Plochá stovka, ktorá nás zlákala atmosférou a vyzývala k peknému času. Vstávali sme o jednej v noci, aby sme si o tretej vyzdvihli štartovný balíček, sponzorsky veľmi štedrý a užitočný (buff a fleecová čiapka). Napriek veľkému počtu účastníkov, sme nestáli v rade a ani sa nepotkýnali jeden o druhého. Pár sponzorských rečí, požehnanie starostu Oggau a výstrel z pištole nás pohol s davom vpred, za trúbenia akejsi poľovníckej odrhovačky miestneho detského zboru. Kým nevyšlo slnko, noc bola relatívne znesiteľná a trať prekvapivo rovinatá, bežali sme s bežeckými batohmi plnými jedla. Najbližšia avizovaná Labestation mala byť až na približne 60-tom kilometri, čo je priveľa kilometrov ostať o hlade v chladnom počasí. Nabalila som si pár jednoduchých cukrov a obloženú žemľu, maslo a syr. Nakoniec nás prekvapili s vodou a odvozovými autami na 20 kilometri. Organizátori s nemenovanou sponzorskou značkou zabezpečli odvoz pre každého, kto sa rozhodne ukončiť v ktoromkoľvek mieste. Maratónsku trať sme s batohmi a v goratexových bežeckých teniskách, odbehli okolo 4 hodín 50 minút. Potom prišiel dážď, studený vietor na nechránených maďarských kukuričných poliach. Šíro-širých diaľach, kde koniec sveta netušíš, ale môžeš ho sledovať po cyklistickom chodníku, ktorý tiež nevyzerá, že mu je koniec. A dážď do nás udieral s vetrom v neľútostnom súboji. V batohu sme mali obaja Inov8 race lite, ktorá odoláva vetru dažďu a my sme dúfali v jej zázračnú pomoc. Prezliekli sme ľahké bundičky za Herkula a ďalej bežali v nádeji, že sa aspoň zahrejeme. Goratexové topánky boli plné vody, ponožky nasakovali vlhkosť z premočených elesťákov a usadzovali sa v topánke, ktorá mala ťarchu popradiek. Zbyňkovi sa bunda začala posúvať a vyzliekala ho na chrbte z trička, dážď mu stekal po odhalenom tele, skrehnutými rukami naprával textíliu každých dvesto metrov. Ďalšou nevýhodou na bunde boli rukávy z látky, tie nasakovali vodu, ktorá stekala po impregnovanom povrchu a ruky sme si mohli rovno amputovať, aj tak by sme necítili bolesť. K dažďu sa pridal sneh, malé neľútosntné dažďové kvapky vystriedali ťažké snehové gule. Potrebovala som si kapucňu stiahnuť do tváre, ale nedokázala som rukami zapnúť gumičky. Stále rovina, maďarské polia, povestné biele býky s ohromnými parohmi a asfalt. Bedrové kĺby mi stuhli od zimy, a od namáhaveho asfaltu. Scenéria sa nemenila, cyklo chodník sa tiahol, až kam husté sneženie dovolilo vidieť. Apetlon bola naša záchrana a konečne prvá Labestation, dobiehali sme s pár ďalšími skrehnutými bežcami, aby sme sa ohriali a pookreli. V reštaurácii fúkal teplý vzduch a na nástenke boli vypísané časy na autobus. Tu sme ukončili naše trápenie, išli sme si vypýtať lístok s najbližším možným odchodom. Zbyněk si dal ponúkané párky a ja som sa triasla zimou. Premočené zateplené elesťáky boli ako zábal pre chorého s horúčkou, ja som však horúčku nemala,  v nohách som nemala cit. Moja termoregulácia zlyhala. Prebehli sme extrémnych 55 kilometrov a s pomocou organizátorov sme sa v plných autobusoch premiestňovali do cieľa. S nami to tu zabalilo približne 2/3 účastníkov. Z 1200 ľudí do cieľa prišlo po svojich 124, ktorým gratulujem k výkonu.

Obrovská vďaka aj obdiv organizátorskej trojici a dobrovoľníkom, nič sa nedá vytknúť nikomu. Bola to udalosť, to teda áno. Na nasledujúci deň svietilo slnko, všade bolo veľa snehu a kalamitnú situáciu hlásili zo všetkých kútov Slovenska. Tak konečne prišla zima, načim je obuť skialpy a vyraziť do hôr.