Prvé trailové, bežecké topánky kúpené dávno pred tým, než som vedel čosi o maximalizme a minimalizme bežeckej obuvi – niekedy z jari roku 2012. Svojho času top model si prešiel so mnou prvými ultratrailovými akciami (Nonstopbeh NT, Týnišťské šlápoty atď.), ktoré na ňom zanechali rôzne šrámy aby ich postupne začali nahrádzať novšie prírastky v bežeckom botníku. Časom sa stali už len topánkami na také občasné výbehy až som nad nimi ako nad závodnými prestal uvažovať ale len do chvíle, keď sa blížil čas Velebit Ultratrail. Ani neviem prečo, ale voľba padla na obe najstaršie topánky v mojej zbierke. Ich verným súputníkom na poslednej ceste sa stali moje prvé bežecké tenisky “ASICS” a rovnako ako u “Mizun” aj u nich to bol ich posledný pretek. Nevediac, čo ma čaká, zvolil som na štart cestné “Asicsi”. Na 10 km som vedel, že to bola zlá voľba, keď mi členok rozodrali do krvi. Prezúvam na prvej lifebase do “Mizún” a po pár kilometroch mi to dávajú aj tieto vyžrať, zakopnem a pri tom roztrhnem celú špičku, ešte že mám pred sebou ďalších 40 km kde si zase dávam španielske čižmy od “ASICSU”. Nuž nie je radno brať na takýto beh topánky za zenitom, ale budiš mi to poučením. Viem, že ani rozpadnuté topánky alebo zodraté nohy nie sú dôvodom vzdať.. V botniku ich už medzičasom nahradil novší kúsok z dielne Mizuno ale o tom inokedy.
bezeckepotulky 