Predpoveď z lampy od ALADINA nebola na želanie, ale deň voľna si podľa počasia nevyberáme. Vyrážame, lebo chceme byť v horách, v ich plnej kráse, či sile. Zážitok, akokoľvek silný, je vždy lepší ako žiaden. Pásy sme nalepili na Čertovici v piatok ráno a vyrazili smer Štefánička. Lavínovka bola znížená z trojky na 2. stupeň, trochu prašanu nám podkĺzavalo lyže, slniečko svietilo a vetrík pofukoval. V tichosti a osamení sme si šľapali po hrebeni a užívali si výhľady, ticho, vietor a slnko.
Vetrík bol zo začiatku mierny, lyžiarska palička by bez silného stisku poletovala na krídlach severáku až do doliny. Pri dokumentovaní som sa vycierala veselo do kamery, aj keď mi pritom brnela sklovina. Išli sme naozaj v peknom tempe a chata bola na dohľad. Idylka končila pri Besnej. Zmrznuté snehové vločky rozfúkaval severozápadny vietor, v nárazoch 80 až 100km/h, miestami leteli kusy zmrznutého ľadu. Oči mi chránili slnečné okuliare, ktoré som chcela vymeniť za lyžiarske, ale v tom vetre, to znamenalo: dať dole palčiaky, dať dole kapucňu a čiapku, chrániť si tvár a pokusiť sa udržať na nohách, neprísť o palice. Po vyhodnotení som si nechala slnečné, ktoré sa dychom do buffky zahmlievali, ale pokračovať v ceste bolo dôležitejšie. Neviem ako to napísať, aby to nevyznelo ako úplna hovadina, Besnú sme pretraverzovali. Strašná blbosť, ale žiadna odtrhnutá doska sa s nami našťastie nezviezla.
Hrebeň sa začal zvažovať a dúfala som, že ten kúsok na chatu zlyžujeme. Ale povrch bol zľadovatelý a miestami vyfúkaný na skaly, vietor so mnou lomocoval a skúsila som to pozadku, lyže som dala dole, keďže som nemala mačky, nedalo sa inak. Čakal nás ďalší kúsok, rovina. Zapla som si lyže a snažila sa ustáť tie poryvy vetra. Chlad ani zimu som už necítila, opakovala som si mantru: nepusti palice, opri sa do toho a zomri ako chlap. Keď sa mi odopol pás, vietor ho strhol a prilepil na ľavú lyžu, padla som na kolená a rozdýchavala som pocit beznádeje, opakujúc svoju mantru, drž hubu a zomri ako chlap. Chata bola tak blízko, ale vietor tvrdohlavo bušil a bušil. Pokúsiť sa nalepiť pás späť na lyžu, by sa mi asi nepodarilo, k chate som sa rozhodla dôjsť alebo doplaziť s lyžami v náručí. Vietor ma strhával k zemi a lyže som už len ťahala, hlavne nepustiť palice, ani lyže. V závetrí pri kuchynskom okienku Štefáničky, som sa zložila a rozdýchavala tých niekoľko stometrov a desiatky minút boja. Vnútri som si hrkla demänovky, teda pár, kým som sa prestala triasť. Jasné, že na cestu späť sme sa nevydali. Ubytovali sme sa na chate spolu s ostatnými bláznami. Na druhý deň malo byť bezveterno, a aj bolo. Z Lajštrochu nám bolo dopriate zalyžovať, zaplávať si v prašánku a zdraviť pri tom snežnicových turistov, a že ich bolo neúrekom.
Na druhý deň sa mi z nosa odlupla vymrznutá koža, Jacksona preslávila a mne dorastie, skôr než sa pôjdeme niekam potulovať ďalej.
bezeckepotulky 