Je ťažké sa rozhodnúť, ktorým smerom je najlepšie sa v New York City vybrať, čo je must a čo bez zaváhania necháte v zabudnutí turistickým masám. S nerozhodnosťou sa popasovala moja skromná výbava, v ktorej nikdy nechýbajú bežecké topánky. Obula som sa, zbalila peňaženku a doklady, zapla garmin a vyrazila smer Central Park, odtiaľ už len smer Upertown a uvidíme ako sa to vyvrbí.

V meste je leto, hoci platany už zhadzujú svoj šat. 31°, ale od Hudson River pofukuje príjemný vzduch, masa cyklistov, bežcov, chodcov alebo vykecávačov sa valí oboma smermi. Sem-tam natrafím na mentálne slabšieho jedinca, ktorý jednoduchý chod, vyznačený hrubými piktogramami na asfalte nepochopil a ide v zlom smere, či prúde, no blahosklonne ho obieham bez mihnutia oka.

Mesto je štrukturované vertikálne a horizontálne a ja sa vyžívam v tých štvorcových uliciach. Som dezorientačný typ, ale tu sa mi asi len tak z pasie zablúdiť nepodarí. Rezignovane vyberám miesta, o ktorých snívajú tisícky turistov, prebehnem okolo odfotím, nezastavujem, lebo aj takýto výletný beh beriem ako tréning a hádam si nepokazím priemerku. Okrem toho, gýčový bezoblačný deň prilákal množstvo ľudí, všade sa to hemží samozvanými fotografmi, len keby tie tyče skrátili, manévrovať medzi železami, turistami a inými náhodne rozmiestnenými predmetmi môže má stáť boľačku.

TimeSqare_CentralPark_EmpireState building to je okruh, ktorý som si vybrala ako must. Totižto Empire State Building je kus dobrej roboty odvedenej v čase, keď sa nám nesnívalo o Manderláku. Keď tak stojím, vidím budovu, ale fascinuje ma architektonické jednoduché prevedenie stavby, ktorá siaha k nebesám. Aj z dola som mala pocit, že vidím, niečo veľké, čomu po preštudovaní technických parametrov by som určite viac rozumela v zasadeni do kontextu doby. No veď si naštudujte ak máte záujem.

Ďalší deň po práci nazúvam verné družky a vyrážam, teda ako guľa nešikovného hráča  kľučkujem medzi kuželkami  ľudí na ulici neznámym smerom, niekam hocikam, lebo kamkoľvek sa tu vyberiete, do žiadaného ticha neuniknete. Trafila som na Highline, zelený park vytvorený z mŕtvej železnice v Chelsey, vidieť sústavnú zeleň okrem Central parku je taká vzácnosť, až sa tešíte aj vyschnutému stromu. Raz, je to len mesto, hoci plné zákutí, prekvapení ako napríklad, keď natrafíte na Flatiron a ohromí vás, nič iné len existencia samotnej budovy v pulzujúcom meste. V NYC je množstvo budov, ktoré sú obstavané inými budovami, ale ich existencia nie je ohrozená, ale chránená ako črep histórie, ktorá splýva v modernom zajatí obrov.

Keď môžem vybehnem, keď nemôžem aspoň chodím a keď nechodím snívam, kedy už budem doma, v lese, bo ten mi chýba najviac, teda až po Zbyňkovi. Cliche ostáva pravdou: behať sa dá kdekoľvek, nejde o to, kde, ale prečo. Dôvod je život samotný.

Nabehala som poskromne 92 kilometrov, odchodené km som nezarátala.