teda takto. Nie je prebeh ako prebeh a nie je medveď ako medveď. Včerajšie azúro nás lákalo k jazeru, hodiť sa do plaviek a ísť si trochu zaplávať. Veď ani vianočné pečivo, hoci s cukrovou posýpkou, nemá príchuť zimy. Ráno nás hmla trochu zmiatla, ale z odhodlania ísť sa vykúpať sa ani jednému nechcelo ustúpiť. Obuli sme si bežecké topánky, nabalili batôžky s uterákmi a vyrazili do Topolné. Hustá hmla nám poskytovala oponu a dotvárala atmosféru tajomného sveta zimného kúpania. Vyrušili sme nechápavé labute z ich hmlového sna, v tichosti zlietli na hladinu, aby z diaľky pozorovali, čo to tam blbneme.

Na hlavách nám  ostali zimné čapice, aby neunikalo posledné teplo z našich bielych tiel. Najskôr sme ponorili len behom unavené nohy a dopriali sme im tak ľadový regeneračný kúpeľ. Zvyšok tela a aj kúsok ješitnosti volalo po celkovom ponore. Pri priblížení fotografického dokumentu je možno badať pocity, ako šok, jogínske nádychy ale aj akúsi sadomasochistickú radosť alebo úsmev Jack Nicholsna, z akéhokoľvek filmu, ktorý vám napadne. Hanbaté fotky sa nepatrí vešať na net, ale pár ilustračných prikladám.

Keď sme dokonali kúpeľ ostal nám na tele krásny horúci pocit, ktorý sme sa behom okolo jazera, snažili udržať, až kým telo nezačne opäť cirkulovať ako hodinky. Pri odchode sa nám smiali drzé kačky z ľadového jazera, zdalo sa mi, že na nás volajú: “kam máte tak naponáhľo, poďte sa ešte okúpať” Prídeme, bo telo treba utužovať a udržovať v zdraví.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.