100 kilometrov Javorníkmi sme bežali dva roky po sebe, z Čadce do Považskej Bystrice, (tu a tu) Javorníky sú srdcovka a J100 má vlastnú auru a priateľskú atmosféru. Tretí ročník Rado zakončenie trate pozmenil, od Portáša ďalej po červenej na Kohútku, Makytu cez Beňadín do Lysej pod Makytou. Zapáčila sa mu naša chalúpka a prišla vhod desať kilometrov pred cieľom, a žeby mohla slúžiť ako občerstvovacia stanica. Na druhej strane sme ešte nestáli a výzvu ujať sa občerstvovačky sme prijali zodpovedne. Zbyňovar v auguste zakúril pod kotlami, pivko dobre nachmelil, odložil  do pivnice, aby pivečko na kontrolu číslo 14 do októbra dozrelo. Podaril sa Belgian a Dark Runner, teda neviem podaril?

 Na Beňadín sme prišli v piatok, prebehnúť trať, skontrolovať značenie, doplniť ďalšiu tonu igelitu v prípade záškodníkov. Až raz ešte napíšem, že fáborka by sa sem tam hodila, radšej si dám facku, začína sa to na stovkách fáborkovatieť do zblbnutia. Ale to určite vie hlavne zadný voj.  Ale vraj aj nejaký kufrík sa zadaril, neviem posúdiť v kysuckej časti, ale okolo Makyty by sa zo zozbieraného materiálu dali baliť vianočné darčeky, do dvojobalu.

V sobotu ráno sme ešte prebehli úsek Beňadín – Lysá, aby sme mali istotu, že budeme dobehnuvších posielať správnym smerom a hlavne máme radi behy okolo Beňadína. Hmla sa striedala s pochmúrnou šedou oblohou. Vietor nám vháňal slzy do očí a rozmazával pestrú paletu jesennej prírody. Behali sme na živo v obrazoch od Moneta.

 Obávali sme sa, že dvaja nebudeme stačiť na kontrole, ale žiaden z kamarátov sa na nočnú šichtu ku nám nechcel pridať. Bol nám pridelený dobrovoľník, teda manželka súťažiaceho. K cudzím ľuďom pristupujem nesmelo, ako plaché zvieratko k ponúknutej dlani s orieškami. Ale Martina nemala oriešky, len nákazlivý smiech a výbornú náladu, z K14 sa teda stala veselá chalúpka plná tajomných lektvarov. Nachystali sme štandardné dobroty SVK Ultra Trail, pridali našu polievčičku, bylinkový čaj a pivo zo Zbyňovarne. A aby sme sa v tento nádherné mlhavý, studený pod kožu sa derúci večer zahriali, pripravili sme lektvar pre posádku z našej malej kontroly. V peci horelo, dobroty čakali a blikacie svetlo pod svahom netrpezlivo žmurkalo na samý vrchol zjazdovky. Blikačka, ako sme sa dozvedeli bola začarovaná, na psom chrbte uháňala v diaľ, záhadný tulák ju škodoradostne odďaloval od pribiehajúcich. Vypočuli sme si veľa verzií príbehu o blikačke, ktorá stála na mieste pod zvlneným svahom na 96 kilometri a robila neplechu unaveným očiam a nohám účastníkov pochodu. S vychádzajúcim slnkom sme ju odkliali, bozkom zdochnuvšej baterky.

O 17:56 pribehli prví a do 07:30, keď prišiel zadný voj sme zapisovali, obsluhovali, povzbudzovali hostili a nalievali každému, čo zavítal. Keď niekto odmietal opustiť našu kontrolu, vyhrážali sme sa vykopnutím. No zľutovali sme sa nad jedným účastníkom so zranením a do cieľa sme ho odviezli. Dvoch sme obrátili po kontrolu, ktorú si zabudli odpísať. Pravidlá sú dané náčelníkom a klobúk dole za morál obidvom, čo sa po kontrolu vrátili. S príchodom veselej partički zadného voja sme kontrolu pred ôsmou ráno ukončili. Každému z nás sa ušla hodinka spánku. Na bruchu sa mi spevnili svaly, nazvala som ich usmievavé tehličky, zo smiechu, čo sa ozýval z kontroly na Beňadíne.

J100 sme dali za 15:46 pred dvoma rokmi a zdá sa mi, že bežať bolo jednoduchšie ako byť na dobrovoľníckej stoličke pri organizácii preteku. Vždy som to tušila a nikdy dosť neocením to čo SVK Ultra Trail robí pre slovenskú scénu, len aby nám všetkým dobre bolo pri tom našom blbnutí po horách. Vďaka všetkým organizátorom ( a menovite hoši vám Rado,  Slavo, Martin D, Martin U, Roman, Johnny, lebo vás poznám)  a dobrovoľníkom, čo sa podieľajú na organizácii a nachádzajú silu, spraviť znova a znova kvalitný prebeh/pretek. Moja úcta vážení.