Ostali nám resty z minulého roka, ktoré sme prišli napraviť, odbehnúť alebo aj odchodiť. Okolo Neziderského jazera vedie cyklotrasa, ktorú sa organizátori 24Stunden Burgenlandu rozhodli využiť na zimnú stovku, avizovali 120 kilometrovú trať, no garmin na konci cesty ukazoval o niečo menej. Stovka mala prevýšenie náročných 568 m. Kto plochú stovku ešte nebežal, vie si len ťažko predstaviť ten rovinatý extrém.

Úzkostlivo sme sledovali predpoveď počasia, pamätáme si z minulého roka peklo v podobe snehovej búrky, ktorá v minulom ročníku spláchla viac ako 800 bežcov z trate a teda dokončivších bolo z tisícky 124 kusov najväčších borcov. Tentoraz hlásili slnečné počasie, mráz do -10 stupňov a počet účastníkov narástol na 1.700. Waaahnsin.

Obrovská masa vyštartovala 4:30 v tichu len za výbuchu vypálenej svetlice. Trať je zmysluplná vedie zväčša po cyklotrase, len v maďarskej častici je odklon značený organizátorskými značkami. Prvých 40 kilometrov sa nám bežalo tak nejak samo. Ešte za tmy v roztrúsených skupinkách bežcov. Na pár občerstvovačkách sme stretli dokonca dvojicu slovákov, Slava Ružeka s kamarátom. Do ciela nám nadelili hodinku rozdielového času. Občerstovačky boli rozmiestnené strategicky po dedinách vyznačených na mape.  Podnik v Apletone robil zázemie pre párkovú kontrolu, odhadom, v polovici trate. Bod, kde si účastníci môžu zvoliť, či idú ďalej objavovať krásy okolo Nezideru alebo využijú ponuku organizátora odviesť sa autobusom do cieľa. Jednu občerstvovaciu stanicu v Joise sme minuli, zachádzala mimo trate a nám sa po šiestich kilometroch od tej poslednej, aj tak nežiadalo jesť. Dostatok sladkého, veľa čaju, džúsy a na jednej stanici v Neusidleer am See výber zo štyroch polievok, a veganskou verziou tekvicovej polievky. Waaahnsin.

Zbyňkovi chýbala kola a mne nejaký ten kopček, aby si nohy odpočinuli od tvrdého povrchu. Asfalt nestriedal nič, len jemným štrkom vysypanú cestu a kúsok hlinenej trate cez Maďarsko. Sotva sme si uvedomovali, že na trati bolo 1.700 ľudí, obiehali sme sa s rovnakými bežcami až do cieľa. Keď sa začalo stmievať mali sme pred sebou ešte 31 kilometrov. Akonáhle zapadlo slnko, zima sa drala pod kožu, aj tak dobre, inak by sme sa len tak ledabolo pohybovali vpred, zima nás nútila bežať, teda hontrtálať sa do cieľa. Zopár ľudí v malých zaspatých mestečkách nás povzbudzovali a vyjadrovali svoj obdiv, v teplých kožúškoch za zimného večera im ostával rozum stáť, čo sme my za bláznov. Čas cyklotrate viedla popri ceste, odkiaľ na nás trúbili autá, pravdepodobne skončivších účastnikov poberajúcich sa domov. O niečo neskôr sme aj my trúbili, na čelovky na trati, keď sme sa vo vykúrenom aute, na ceste domov, tešili do postele.

Na rovnej ceste sa začali objavovať svetlá akéhosi mesta, no garmin ukazoval ešte 6 chýbajúcich kilometrov do cieľa. Narazili sme na prvých ľudí a ja som sa neveriacky chcela uistiť, kde sme, to už sme v Oggau. Pani nám s úsmevom pritakávala a gratulovala k výkonu. Na Endlich. Do cieľ sme dobehli za 15:51, trať mala podľa môjho gps záznamu 113 kilometrov. Okolo hrdla nám zavesili finisherskú medailu, odfotili nás vo finisherskom sofa s úsmevom na tvári, ktorí vie vyčariť kus dobre vykonanej roboty. Spokojnosť maximálna. Trať sme si aj keď to znie divne užili. Plochá, zmysluplná, nekomplikovaná a s oddanosťou organizátorov a dobrovoľníkov výborne zabezpečená. Odporúčame. No za cieľovými slovami si stojím: Nie Wieder!