Nejasný pocit ťažoby

Tak ako po tri minulé roky, aj tento rok sme sa prihlásili na Kysuckú stovku. Trať poznáme, útrapy kysuckých hôr tiež a rovnako aj lesnícku zberbu. Tešili sme sa. Nachystali sme dokonca pivo z dieľne Zbyňovar a v piatok sme mali byť pripravení vyraziť. No ráno nás bolelo tu i tam, únava neskutočná a čo to? Vari aj soplík? Kútiky úst v kapriom úsmeve a s otvorenými ústami bez slov, sme vedeli, že tento víkend nikam nejdeme. Po týždni sa blížila Letecká, veľmi sme sa tešili na kamarátov a známych. Leteckú sme išli síce len raz, ale stovečka pod 4 000 je rýchla a sľubná. Vo štvrtok večer sme sa však nechystali, veci sme neskladali na kôpky a do batohov ako zvyčajne. Len pri čaji sme premýšlali, čo to je za pliaga, ktorá nás gniavi. Možno ráno bude lepšie, zbalíme sa a vyrazíme. Ráno bolo mrzuté, soplík sa ťahal už od hraníc, a unavené telo nemalo chuť štartovať do práce, nie to ešte do Beckova. Do kelu. Čo to je? Rozhodli sme sa zbaliť sa aspoň na večerný beh na Kamzík. Plánovali sme nahradiť 105 kilometrov v 130 hlavovom dave za 20 kilometrov v Karpatoch bez spoločnosti. Odbehli sme osem a išli sme domov.

Každý rok sme mali víziu zahraničnej dovolenky na preteku v nádherných horách. Mesiac, čo mesiac sme behali po slovenských stovkách. Hltali kilometre do denníčka a napĺňali reporty z garmina priemerkami, prevýšením a vzdialenosťou. Po štyroch rokoch na diaľkových behoch, štart berieme ako povinnú jazdu. Malofatranská spustila prihlasovanie, ktoré bolo za 22 minút naplnené. Budúci účastníci zo všetkých kútov, nadšenci, začiatočníci, harcovníci, ale aj nešťastníci, ktorí nevadia do čoho sa ženú. Rôznorodá zmeska a my. Prihlásení sme. Zaplatené máme, ale chýba nám úsmev na tvári a radosť z behu, ktorú by sme vtesnali do bežeckého reportu na konci týždňa. Jarná únava? Ovocia máme dostatok, pobytu na čerstvom vzduchu tiež, záhrada sa prebúdza a treba ju obhospodarovať. V práci nič moc, ale kto má na ružiach ustlané.

Neviem akou úmerov by som vykreslila graf, aby dával zmysel. Ale keby sa pocit dal vtesnať do grafu, nepíšem o tom litánie na blogu. Popularita behu rastie, naša chuť zápasiť s kilometrami však klesá. Z mučivej radosti stovkára ostáva sotva päťdesiat kilometrov na konci týždňa. Rok je plný stoviek a kratších behov, na veľa z nich sa tešíme, ale čo ak príde piatok ráno a my nebudeme ani len schopní pozrieť ako štartujú iní. V správach som sa nedočítala, že by Slovensko zachvátil nejaký hanebný mor, teda okrem bezchrbtových politikov. Neviem, či je to prenosné, ale ak je držte sa radšej od nás ďalej. Samozrejme nie politicky, ale atleticky.

4 thoughts on “Nejasný pocit ťažoby

  1. Nebojte, to prejde, telo aj hlava potrebuju oddych. Pri ultra sa vraj maximalny vykon dosahuje po 7 rokoch, takze na bezecky dochodok este mate cas 🙂 Nech vam to beha.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s