Tentoraz skôr zo strany vodiča. Štartovné číslo som si neprevzala a rozhodla som sa Zbyňka, svojím zdravotným stavom, slabším tréningom nebrzdiť a poporiť ho v Lúčanskej časti, kde som sa chystala k nemu pripojiť, čerstvá a plná síl ťahať ho k Rotunde a ďalej na Kľak. Prvýkrát som sledovala stovkárskej predštartovné napätie z neutrálnej pozície. Doobeda sme nabalili kufor pivom zo Zbyňovarne a vyštartovali do Terchovej. Opäť sme radi po dlhej dobe videli známych, nové tváre a tešili sa z atmosféry prezentácie, na jednu z najkrajších, ale aj najnáročnejších stoviek na Slovensku, s ašpiráciou na západne preteky. V cieli sme boli dvakrát a vieme obaja, čo znamená prebeh Malou Fatrou, o to viac som si užívala sledovanie tvárí nováčikov, odhodlanie, sebavedomie alebo aj malú dušičku, pred veľkým hrebeňom a hlásajúcim počasím.
Z diaľky som pozorovala ako ľudia cupitajú cez štartovnú slavobránu smerom k metalistovi na kopci. Z akéhosi lesklého kovu sa týči socha zbojníka na návrší a k nemu mieria bežci a chodci, závodu, ktorého heslom je fair play. Nič fair na zlodejine nie je a o to viac nerozumiem, prečo ich tam nahnali. Zvyšok cesty je už len na nich a na počasí.
Ja som sadla do auta a išla do Fačkovského sedla, pohľad na Kľak som si nemohla nechať ujsť. A keď sa Zbyněk rozhodol končiť v Lipovci, rýchlo som vybehla aspoň smerom Havrania skala, užiť si ten pociť, keď nie som hnaná, ničím iným len bytím v krajine, behom po kopcoch len tak pre radosť z pekného dňa. Po dobehu som si dala v reštauráci kávu, lebo tlak ma tlačil k zemi, čo bola možno predzvesť blížiacej sa zmeny. V Lipovci som sa obliekla do bežeckého znova a vyrazila na proti Zbyňkovi, ktorého teplo trápilo na trati ako minulý rok, ba možno o niečo viac. V protismere som povzbudzovala ľudí, známych a kamarátov. Výšľap na Maguru je mierny a už som sa nevedal dočkať, ako pobežíme spolu späť do Lipovca. Na chate sme si obaja dali pivečko a spolu sme sa rozbehli do cieľa päťdesiatky, kde Zbyňek skončil. Na večer sme sa presunuli do Fačkovského sedla, kde bolo narazené naše pivo a čakalo sa na príchod prvých bežcov. No búrka, ktorá sa prihnala, blesky, ktoré bili na Kľakom nám zvierali srdcia, pre ľudí na trati a Martin sa rozhodol najlepšie ako mohol. Preteky pre účastníkov na trati zrušil, zadržal ich na občerstvovačkách Martinské Hole, Kunerád a dúfal, že sa nikomu nič nestane a všetci budú v bezpečí, až sa front prehrmí. Ostalo 25 ľudí medzi poslednou občerstvovačkou a Fačkovským sedlom, o ktorých sme len dúfali, že prídu v poriadku do ciela.
Akokoľvek to Maťo vymyslel, akokoľvek to po celé tie roky mení a vylepšuje, myslí to dobre, zaslúži si obdiv, že šiel do takéhoto veľkého projektu, ktorý sledujeme od samého začiatku a boli sme dvakrát v cieli. Chce to veľa odvahy, veľa práce, oddanosti a chuti to pre bežcov, stovkárov, päťdesiatkárov, chodcov urobiť znova ďalší rok o niečo inak a možno o niečo lepšie.
bezeckepotulky 