Pomaly sa mi v štrnástom týžndni vracia vôňa a aj chuť do varenia a pečenia. Croisssanty, ktoré som nám upiekla jedno studené sobotné ráno zahriali na duši a ešte dodnes by Zbyněk písal o nich básne, ale nepíše, lebo má radšej vtipy. Život je tak o niečo veselší.

Objem kilometrov z bežného týždňa sa znížil o 30%, bez možnosti dlhého behu. Rýchlosť je limitovaná pulsom a teda som bežecký pochôdzkár nocou. Okresaný tréning je vidieť hlavne na váhe. Do bežeckej bundy sa pomaly nezmestím a zima nekončí. Zašli sme si teda na nákupy do Decathlonu. Bundička proti vetru, ľahko zbaliteľná za pár eur. Zobrala som mužskú veľkosť, Zbyněk prípadne využije, keď ja už nebudem môcť. Vzala som aj ľahkú turistickú obuv.  Zníženú bežeckú kilometráž nahrádzam chôdzou kamkoľvke a aj do schodov. Keď ich zoderiem, 11 Eur mi nebude ľúto. Počet nastúpaných poschodí ako aj ujdených krokov mi meria milovaný Fenix 3. Kým ráno šumia za schodiskovými dverami kancelárie, ľudia pijú svoju druhú kávu, prekopávajú sa desiatkami emailov a šedivejú ja pomaly a v tichosti stúpam na dvadsiate piate poschodie. Krok po kroku každé ráno stúpam na Žíhľavný grúň, kto bol na Kysuckej stovke pozná, kto nie predstaví si akýkoľvek kopec zo stoviek.

A kým Zbyněk sa rozplýva od radosti zo zlepšujúcej sa kondície a nabehanom objeme, ja sa teším, keď mám na konci dňa aspoň 30 poschodí a 10.000 krokov, plus štyrikrát za týždeň výbeh do lesa alebo do polí. Gravid jógou začínam týždeň, každý pondelok sa stretneme na hodine, trochu naťahovania, po celom víkende v záhrade, pôsobí blahodárne. Len jedno sa stále neviem naučiť. Ako sa mám šetriť. Teda, znie to jednoducho, nohy na stôl a… Neviem obsedieť. Keď sa vyjasnilo a rozkvitlo všetko vôkol, vyrazila som na bicykli do práce. Nedávno som tých istých 16 kilometrov odbehla pri priemerke 06:05, povedzme keď fúkalo, čo je zhruba 1:35 plus mínus, záleží, či išiel so mnou aj Zbyňek, lebo na posledných piatich kilometroch od domu sme sa zvykli v lete zastaviť na pšeničné orosené. Na bicykli mi cesta z práce domov trvala 1:28. Bola som taká unavená, protivietor silnel a nakoniec prišla rana. Okolo mňa pozvoľna prebehol človek. Obehol ma bežec. Chcela som ho predbehnúť a zakričať, že stovku behom zvládnem pod 16hodín, sotva by mi to uveril a vôbec, v blúzke a bielych topánočkách by mi neuveril, že bicyklujem až do Hainburgu. Keď som konečne dorazila domov, neskutočne ma bolel zadok, ani som sa neobťažovala vyzliecť, zaspala som prikrytá dekou na dve hodiny, so slinkou na vankúši. Už sa mi na bicykli nechce ísť ani do obchdou. Tak zas len chodím a sem-tam niečo pobehnem. Napríklad na Javorinu, obzrieť Holubyho chatu, keď sa tam na Lazovke nedostanem. Alebo na Jamské pleso. Kedysi sme medzi návštevami na východe vybehli na Rysy, tentorok aspoň na Jamské pleso z Troch Studničiek.

A keď nechodím, tak kopkám v záhrade. Tu niečo vyplejem, tam pokopem, keď už je vypleté, pokopané tak zasadím trébars reďkvičky a keď už je vypleté, pokopané a zasadené, tak ešte dosadím špenát, kaleráb, doložíme včelám rámiky a obzeráme včelstvo s dymákom v ruke. A v pondelok v šavasáne počuť tiché chrápanie na hodine jógy. Únava ma nakoniec dostala, miernu teplotu a bolesť hrdla som sa snažila zraziť paralenom a konečne odpočinkom. Bábätkám sa má vraj spievať, ja môžem spustiť niečo od Barryho White, môj hlas je zrovna tak sexi chrapľavý. Takže sa teraz hlavne učím odpočívať. Na konci druhého semestra už nehovorím, že si idem zabehať, kadencia nemá zelené bodky a teda už aj garmin sa nemilosrdne červená bodkami chôdze. Chodím a zbieram bylinky po lese, alebo energiu po celom dni v práci. Cítim sa výborne, a pomaly sa obzerám po bežeckom kočíku, hoci ešte nemáme ani dupačky.