Po dobrom začiatku roka kedy ma tréning vyslovene bavil sa celé moje nastavenie akosi prevrátilo. Chuť vybehnúť klesá geometrickou radou a aj akcie, ktoré som mal v pláne ma už akosi nelákajú ako predtým. Miesto toho, aby som sa z nich tešil, idem na ne s obavami či ich vôbec fyzicky zvládnem. Na Lazovke to bolo ešte v pohode, na Hochkonigmanovi  som sa posledných 30 km vyslovene trápil a aj preto som na MF100 išiel s obavami a s myšlienkou, či som to nemal radšej zmeniť na 50-ku. Ale piatok nadišiel a my sme pri centre Terchovec auto naložené pivom zo Zbyňovarne. Hlad a smäd ideme uhasiť na Vŕšky, pivo síce fajn, ale obsluha a jedlo nikdy viac.

Rýchlo spať vyložiť sudy s naším pivom do cieľa a potom sa už len veget. Spíme klasicky pod strechou vonku ako posledné 4 roky. Ráno síce ešte neprší, ale s blížiacim sa štartom sa počasie mení a prichádza vyslovene lejak, mnohí sa schovávame pod prístreškom trhovcov. Minútu pred štartom sa pomaly presúvam na štartovnú líniu, veď aj tak budem mokrý až za ušami, ale ostatným sa nejak nechce a mnohí ostávajú pod prístreškom aj po odštartovaní preteku 40 až 50 minút. Trasu prvej polovice poznám z minulého roka a tak GPS ostáva schované. Dážď už síce postupne uberá na intenzite, ale trať sa medzičasom zmenila na bahenné kúpele. Do kopca to ešte ide, ale dolu kopcom je to jedna veľká šmykľavka a treba dávať pozor na každý jeden krok.

Na prvej živej kontrole vo Vrátnej sa dozvedám, že sa Rozsutec tento rok nekoná vraj kvôli bleskom. Verím, že keď tadiaľ bežali prvý to vyzeralo inak ale keď som sa tam dostal ja, tak už vysvecovalo slnko. Za Rozsutcom sa vraciame na tradičnú trasu šmykľavkou dole zo Stohu a ďalej cez Poludňový Grúň, smer chata pod Chlebom. Tam ma už čaká Gabika, ktorá mi ako minulý rok robí support, a hlavne si užíva krásy hrebeňa s malým drobcom v bruchu. Bola vždy na blízku, ak by som to chcel vzdať na 50 kilometri. Tento rok, aj vďaka počasiu, 100vku nevdzávam, ide sa mi dobre, a je to moja posledná stovka aspoň v tomto roku.

Z Lipovca sa cesta uberá po asfalte do Vrútok a potom hurá na Minčol. Novinku z minulého ročníka si v mysli porovnávam z predchádzajúcimi alternatívami, ale nejako nevidím rozdiel a hlavne sa výstup snažím mať čo najskorej za sebou. Na Minčole sa mi naskytá pohľad na celý hrebeň Lúčanskej Fatry aj s jej posledným bodom Kľakom. Ale teraz je pre mňa prioritou dojsť na Martinské hoľe za svetla.

To sa mi nakoniec aj darí, ale ďalej už pokračujem s čelovkou. Užívam si nočnú samotu a iba občas vidím svetlá predo mnou, ktoré mi udávajú smer. Trať je vcelku pohodová, až na pár strmých úsekov. Noc si užívam sám, trasa je príjemne zvlnená ani príliš strmé stúpania, ani klesania až na Hnilickú Kyčeru. Jedinou mojou starosťou je či, na mňa spoza kríkov niekde nevybehne medveď a tak si radšej pre sebe stále čosi pospevujem. Našťastie zbeh z Kýčery nie je taký mokrý a tak bez pádu prichádzam na poslednú živú kontrolu. Tam mi chýba záchrana v podobe melóna a s ostatných vecí si neviem vybrať a tak radšej vyrážam na posledný úsek. Na tom ma dobieha spánkový deficit a mení ma na riadnu mátohu. Len s obtiažmi sa posúvam dopredu a pod Kľakom sadám na peň, aby som si aspoň trochu zdriemol pred finálnym stúpaním. Moc to nepomohlo, ale je to len kopec a aj ten má svoj vrchol z neho sa snažím čo najrýchlejšie dole, kde už ma čaká Gabika a klasickým pokrikom ma povzbudzuje k behu. Plán dôjsť po tretí krát MF100 som mal pod 24 hodín, no nakoniec sa stopky zastavujú na čase 25:05 tak možno nabudúce.