Tretí trimester prebiehal ako letná dovolenka, len ťažkopádnejšia. Objemy som prestala rátať, preplávala som sa teplom, najčastejšie v jazere pri chalupe, ale pohojdala som Gabka sem tam aj na kraulovej vlne v bazéne. Užívali sme si dovolenku v záhrade, na horách aj doma. Dokonca sa mi zdá, že sa mi kondička zlepšila a do kopca na Weisses Kreuz som nedychčala, vďaka tomu, že sa chlapča posunulo nižšie k východu, uvoľnil sa priestor pre bránicu začalo sa mi dýchať lepšie a aj žiť. Veľa som čítala a užívala si voľné dni s kamarátmi na záhrade, kde sme pripravovali letné špeciality na grile.

Drobček sa konečne narodil a nám začal nevídaný závod, ultra na takej trati, ktorú sme ešte ani jeden neabsolvovali niečo ako etapový závod, kde cieľ nepoznáme a ani najbližší bod, tušíme nejaké etapové méty, ale ako a či sa k nim dostaneme ostáva v nedohľadne. Ultrabeh je dobrá príprava na starostlivosť o dieťa v mnohých paralelách. Niektoré závody sa začínajú ránom, keď vstávate v preplnenej telocvični, alebo vonku zo spacáku alebo na inom nepohodlnom mieste, keď noc nebola sladká prechádzka snovým údolím, len bezútešný pokus aspoň pár hodín, minút prespať a byť schopný postaviť sa ráno na štart. Noci s drobčekom sa veľmi podobajú tým nociam, až na to, že ráno sa nezaoberáte myšlienkou, prečo to robím, ale zaradíte automat a vstávate, keď je treba, budík už dávno nepotrebujem, vstávam na zaklopanie do mliečneho baru, keď Gabko hladno mľaská z postieľky a čaká na svoj nápoj.

Deň sa rozbieha pozvoľne, ako trať každej stovky, netreba prepáliť začiatok, deň s drobcom môže byť dlhý, náročný alebo úplna pohoda, záleží od pripravenosti, nastavenia a tak trochu aj od počasia, ako na každej stovke. Ja som nastavená, že noc už nedospím, ale poučená z predchádzajúcich dní, viem, že, keď sa mi naskytne možnosť občerstvovačky po trati, neodbijem ju kolou a čokoládou, ale poriadne sa nafutrujem, len čo to bude možné. Prípadne poprosím Zbyňka, aby niečo ukoristil po ceste. Občerstvovačky bývajú tri, raňajky zvládame všetci traja spolu, jedlo do seba skôr hádžeme, kávu popíjame samozrejme bezkofeinovú, nechceme doma naspeedovaného Kiliana. Obed, hlavná občerstvovačka sa výrazne zlepšuje každou etapou. Zo začiatku som zajedala čokoládu čokoládou, zaháňala únavu banánami, a táto zblúdila cesta viedla do pekla. Teraz využívam plody záhrady, cukiny, rajčiny, hokaidda a varím si narýchlo polievky, ktoré jedávam z taniera len cez víkendy. Hrnčeková polievka je praktickejšia aj z hľadiska potreby ísť obluhovať do mliečneho baru, alebo náhlom pohybe do priestoru, odkiaľ sa ozývajú ponosy na osamelosť a odložený pocit synáčika. A večera? Ani neviem, Zbyněk príde domov, ide si zabehať alebo sa ideme spolu prejsť, Gabko v šatke nádherne odpočíva a my máme čas na rodičovské dišputy, prípadne sa zasnívame, kam, kto a ako by sme išli behať, čo je v termínovke a vôbec len také plány. Jáj, večera. Pri každom dlhšom behu dobre padne pivko, a tak nie je to iné ani večer po celom kolotoči, keď naposledy otvorím mliečny bar, Zbyněk mi nachystá nealko pivo a uložíme Gabka spať. Sú aj také závody, ktoré začínajú do noci. Noc je tak o niečo dlhšia a plná nástrah. Veľakrát som Zbyňka obdivovala pri nočných pochodoch jeho spací režim. Spí idúc vpred. Na prvej Malofatranskej ešte v 2013, vôbec netuší ako sa dostal od Rotundy na Kýčeru. Stav spánku v chode vecí, som si osvojila pri nočnom vstávaní. Mozog funguje v základnom režime, zložité funkcie vypnuté, ostáva starostlivosť o malého človiečika. Ľudské plemä, ktoré sa ani po roku života nie je schopné postaviť na vlastné nohy, kým žriebä vstane za pár minút, človeka treba po pôrode donosiť a tak sa Gabko nosí, veď má ešte čas, pred  jeho dlhým závodom sa treba dobre zregenerovať a potom uvidíme, kam sa rozbehne.