Lamač – Stupava beh starej školy

Beh starej školy je naša jesenná klasika od 2011. Návrat v tomto roku bol neistý, Gabko mal dva a pol mesiaca a ja som trénovala skromne. So Zbyňkom sme si našli systém striedania pri drobčekovi a výbehoch, aby sme boli obaja spokojní a ani jeden z nás úplne nezblbol. Môj týždenný objem sa pohybuje okolo 40 kilometrov, striedanie kopcov a rovinky s kočíkom. Pri večernom tréningu s čelovkou namierenou niekam ku hviezdam som sa rozhodla, že to chcem skúsiť, aj keby to bolo len o prežití.

IMG_0789

V sobotu ráno som sa zobudila s určitým vzrušením, ktoré mi pri posledných organizovaných behoch veľmi chýbalo. Rutina sa stratila a mne sa obligátne šero pochybností prečo to robím, rozplynulo v čistej radosti. Logisticky bolo treba hlavne zvládnuť Gabka, jeho spánok, jeho kŕmenie a až potom som mohla pomýšľať na štart, ktorý tradične odštartoval výstrelom v Lamači. Vybehlo okolo 170 bežcov a jedna malá dušička. Od pôrodu vykurujem akosi efektívnejšie, a.k.a potím sa jak prase preto som sa neobávala pri 9 stupňoch ostať v krátkom tričku, deň mal byť slnečný a ja som s ľahkosťou vybehla na 18 kilometrovú trať. Ostala som vzadu, bez spoločnosti s pár ľuďmi za chrbtom. Na Kačín som vybehla rýchlejšie ako som si myslela, trať sa nádherne vlnila a radosť striedala obavy, či vydržím až dokonca. Pred Pánovou lúkou som sa ešte viac rozletela,  aby som sa v stúpaní na lúku úplne spálila. Nohy mi oťaželi a hlava to nechcela pochopiť, že treba makať ďalej. Cítila som sa ako ťahač s nechutným nákladom, čo má bez pohonu ešte veľa kilometrov pred sebou. L-S je čistý punk, beh starej školy, kde sa o vás nikto nestará počas trate, nie ste servisovaný, je len na vás ako to odbehnete. Našťastie som mala pri sebe hroznový cukor, ktorý som schrúmala, aby som sa pri prechode na žltú značku smerujúcu do Stupavy, trochu oklepala a znova rozbehla, len ten náklad nechcel povoliť a tak som ťažké nohy ťahala síce vpred, ale len tak ledabolo, aby sa nepovedalo, že som to neodbehla. Aj najmenšie stúpanie ma akosi tlačilo opačným smerom, a ani zbehy neboli o lietaní, ako som si myslela. Značenie som nesledovala, veď predo mnou bežia spolubojovníci, tak načo. Orientačne nie som zdatná, ale predsa mi len napadlo, že ten zbeh trvá oproti iným rokom akosi dlho, a ani tie domy tu predtým neboli a vôbec mali by sme tam už každú chvíľu byť. Zmätene sme skupinka troch ľudí pobehovali niekde po parku a pýtali sa na penzión s cieľom.  Kam som nakoniec dorazila s horším časom ako som dúfala, ale spokojná, že návrat na bežecké podujatia sa podaril. Dobehla som z druhého konca, než sa očakávalo, ale aj tak dobre, Zbyněk ma aspoň ušetril fotky plnej trápenia, on totiž čakal v lese na správnej strane, na rozdiel odomňa. Mohlo to byť lepšie, ale mohla som aj ostať doma na zadku a zožierať sa, že na pobehovanie ešte nemám. Trochu som sa obávala, aby som Gabkovi na celý deň neznechutila mliečny bar, ale je to malý pažrút, jemu nevadí snáď nič, tváril sa spokojne, hlavne, že je mamina v cieli.

L

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s