Po roku stojíme na štarte, každý z inej strany. Zbyněk za čiarou štartového koridoru, ja na štarte v kotly natešených bežcov, pripravených zdolať 47,3 kilometrov s prevýšením 2730 výškových metrov. Pätnásť minút pred štartom je Gabko úplne ohučaný a radšej by bol v postieľke, než čakať, že sa mu mama stratí z očí na niekoľko hodín. Odišli a zanechali ma pred štartovnému rozjímaniu. Som vyplašená, či som dosť trénovala a mám pochybnosti o príprave v našich pidi horách, kde najvyšší kopec má na vrcholovom kríži hrdo vyrytých 480 mnm. B´jak Maraton štartuje z nadmorskej výšky 800 metrov a najvyšší bod má niečo nad 2000 mnm. DJ robí super atmosféru a s odpalom štartujúcich niečo aj zo mňa vypálilo, všetky pochybnosti aj strach ostala len radosť a vzrušenie.

Keby som nebola úplne spotená z dusného počasia, verila by som, že do prvého kopca nás vyviezli lanovkou. Vláčik bežcov sa usporiadal na zúženom chodníku v lese, odkiaľ sme vzorne šľapali do kopca v hustej skupine. Na vrchol lanovky sme vyšli akosi rýchlo a bezbolestne. Do najbližšej občerstvovačky ostávalo 5 kilometrov a viac menej klesanie. Klusali sme dole opäť v skupine bežcov, keď ma zrazu niekto predbehol bočným chodníčkom a ja som si uvedomila, že som prišla tiež behať. Tak som vypálila vpred, mala som plán dokončiť pod deväť hodín, tak preto musím niečo spraviť a v nezničenom, nevyťaženom lese, lúkami zarastenými rozkvitnutých bylín sa bežalo nádherne, nebol dôvod sa šetriť, do kopca nemám natrénované, tak odbehnem aspoň, čo sa dá a uvidím, kde ma to dostihne. Na občerstvovačke ma čakali moji chlapi, krátko sme sa zvítali a ja som išla zdolávať ďalší kopec o niečo vyšší a o niečo dlhší. Obehli ma snáď všetci, čo boli na dohľad, ale tak nejak som s tým počítala, nemohla ma taká malichernosť ako dvadsať ľudí rozhodiť. No trochu predsa, ale veď dole kopcom oni kontrolovali môj chrbát a rozviatu sukňu. Nad Dientom bolo počuť bubnovačku, na 18 kilometer som skoro priletela od radosti z hudby, ktorá ma vždy naladí. Chlapci boli niekde opodiaľ, kvôli hluku. Niekto do mňa stále strkal, keď som si chcela nabrať vodu z bandasky, obliala som si telefón sladkou vodou a kde je Zbněk som vôbec nepočula. Nevadí, zjedla som pár keksov a zakývala bubnovačom na znak vďaky za dar dobrej nálady. Hrozne ma pobavilo, čo som videla, bubnovači, boli skôr bubnovačky v rozpätí od 40 do 50 rokov, velil im nejaký mladší dredatý hipisák a boli úžasní, vložili do toho kopec energie, ktorá má sprevádzala do najbližších kopcov. A Zbyňek ich videl nasadať do auta s ŠPZ NR, že by naše slovenské duše?

Dole v dedine sa zrazu objavil Zbyněk aj s Gabkom a odprevadili ma na kúsok cesty. Už sa uvidíme až v cieli. Čakal nás hrebeň hrebeňový. Stúpali sme opäť v nejakej skupine, ktorá ma po čase opustila v rýchlejšom tempe. Mali sme vystúpať do 2000 mnm a okolo nás boli stále stromy, ešte nezačala ani kosodrevina a ja som začala tušiť, že na také stúpanie sa asi nedá úplne pripraviť. Zrazu sa objavili sľúbené osamotené bandasky s vodou a od nich za rohom aj sľúbený mohutný hrebeň a vysoké kopce. Nachvíľu si pomyslím, aké krásne kopce až do chvíle keď si uvedomím, že to sú tie naše kopce. Sánka dole, hlava v pokore tiež a nohy radostne stúpajú do kopca. Až tam až tam, až tam vysoko kde obzor rastie…

Fénix mi zobrazoval profil trate, z ktorého som jasne videla, v ktorej časti stúpania som, a že ani zďaleka nie som tam, kde by som si myslela, že už som. Mordor, ale nádherný. Výhľady, prevaľujúca sa hmla nad našimi hlavami a kopcamm. Minuli sme veľa krížov, ktoré mohli naznačovať, že sme dosiahli najvyšší bod, no ani s pribúdajúcim počtom krížov, sa profil trate nezvažoval k nížinám. Keď sme dorazili konečne na Statzer Haus, 32 kilometer, nálada mi mierne stúpla, i keď o kríze nemôže byť ani reči, nádherný, náročný kus hôr, ktorý mi pripomínal Malofatranskú 100 a keď som vedela zabojovať doma, v tomto kraji s výhľadom na Zell am See môžem predsa tiež. Od Statzer Haus sa hrebeň zvažoval do naklonenej roviny a mne narástli krídla, našla som opustenú už roztrúsenú skupinu spolubežcov a opäť im ukázala vietor vo vlasoch. Z profilu som mala jasne dané, že pôjdeme ešte pekný kus hore, ale čo sa dalo som bežala, aby som nestrácala drahocenný čas. Volám Zbyňkovi, kde sa zhruba nachádzam, a že vidím ďalší kríž, no nebolo to ani tentoraz zadarmo, ale za tri-štyri ďalšie kríže. Ale začala som na hrebeni obiehať ďalších bežcov Marathon aj Endurance, čo sa ľahko rozlišovalo podľa farby čísla. Endurance, 85 km, tmavofialoví ako biskupské rúcho, náležite dôležité a naše rozšafne cyklámenové ako farba lesklého časopisu, akože niečo pre ženské. Letela som na krídlach redbullu, čo som dostala na poslednej občerstvovačke a nevedela som sa po piatich kilometroch dočkať ďalšieho soft drinku pre maminku. Čo je dlhé je ešte aj pekne vysoko, ale každý kopec má svoj koniec, z nakresleného profilu na štartovnom čísle mala byť ďalšia občerstvovačka medzi poslednými dvoma kopčekmi, ale horskáči svoj pekelný plán ukuli až vo finálnom klesaní, keď ma opúšťala nádej na jedlo, nieže by som ho nemala dosť, vlastne som zo svojich zásob neminula skoro nič, ale tešila som sa na teplé ľudské slovo. Trať bola totiž najtichšia zo všetkých tratí, čo sme išli, teda až na ViaNatura, ktorú tiež mimochodom organizuje Thomas Bosnjak, kde boli na trati len smutné tiché bandasky namiesto občerstvovačiek. Bežci len zriedka prehodili medzi sebou slovo, teda okrem geht schon. Nakoniec som sa dočkala aj poslednej občerstvovačky pred 10 kilometrovým zbehom. Kde som, ani neviem odkiaľ, pozbierala silu a bežala ako o závod na 5 kilometrov. Až mi bolo ľúto, že je to koniec, že vidím kostolík v Mária Alme, že moji chlapci ma už čakajú, že nebude už žiadne stúpanie, ale čakal ma beh centrom dedinky, ľudia z terás a chodci tlieskali, Zbyňek sa pripojil s kočíkom, v ktorom Gabko spokojne žužlal uhorku a ja som bola v cieli za 8:13 minút. Nebola som posledná a vedela by som bežať ešte niekam. Chlapci mi dopriali ešte pár minút v bazéne s ostatnými borcami a ja som mala pocit, že som späť. Že vládzem a baví ma to. Bola to mini ultra previerka, ktorá nekončí cieľovým opíjaním, ale starostlivosťou o potomka, ktorý ma v noci ešte pár krát zobudí, ale je to o niečo bohatší pocit vidieť ich obidvoch, mojich najmilších, ako ma čakajú a fandia na trati. A za to im ďakujem.

už len pár metrov do ciela.

B´jak Marathon