Cítila som pretlak materstva a mala chuť na poriadnu zábavu. Bol prvý apríl, čas prihlásiť sa na niečo bláznivé. Návrat na ultra scénu pretekom s nebeským prevýšením 3800 metrov na 55 kilometroch láka a jeden deň voľna pre maminku dobre padne, už nech to akokoľvek dopadne.
Noc pred štartom nás prichýlila Janka s rodinou, skvelí ľudia a chytľavé debaty, ale štart o siedmej nepustí treba ísť spať. Krátky pohľad na červený mesiac, koniec sveta sa nekonal, tak asi Fatru budeme musieť fakt odbehnúť. Cestou do Harmanca bolo veselo aj tesne pred štartom bolo veselo a potom bolo už len horúco. Prvý kopec nám to okorenil po hrebeni Japeňa (pracovne chalapeňa) som sa konečne rozbehla veď limity nepustia a krásne lúky volajú.
V Starých Horách ma čakali moji chlapi, ale nezdržovala som sa, oni mali svoj plán a ja tiež. Smelo som dúfala, že by som do Ružomberka dobehla do 11 hodín, ale na Krížnej som chcela skončiť. Kým som vyliezla z lesa na holé stráne bývalej zjazdovky strácala som nádej na dokončenie, chýbala mi sila aj vôľa. Neostávalo mi veľa možností, len sa skúsiť prepracovať niekam, kde po mňa prídu zberači mŕtvol. Tak som bezmyšlienkovite išla ďalej, od Krížnej, kde sa dalo bežať som len pochodovala a necítila som sa veľmi dobre. Na Ostredku som sa spamätala, jemne pofukoval vetrík a zatiahlo sa nad Fatranskými kopcami.
Do chaty pod Borišovom ďaleko, ale o niečo v lepšom stave som sa dokázala aj rozbehnúť. Pramene osviežovali, vďaka horám za každý studený hlt. V diaľke sa objavila červená strecha chaty a mne sa bežalo dobre, teda keď sa dalo. Pod chatou som stretala bežcov, čo boli o niečo rýchlejší, povzbudzovali ich dievčatá spod Borišova, mňa vítali a ich odprevádzali na Ploskú. Riadne som natankovala, doplnila vodu a išla som v ústrety nádhernému kopcu. Svojim miernym tempom som vystúpala za príjemného mrholenie až tam, kde obzor rastie. Bez veľkých emócii som sa rozbehla po žltej a bežala som až pod Rakytov. Neviem, kde sa vzala tá sila, ale dohnala som stratený čas a aj hŕstku bežcov.
Na Rakytov som vystúpala opäť svojím tempom s kulisou nádherných hôr v pozadí. Len mi došla voda. Opúšťala ma sila a akékoľvek slová o prežití akosi nepadali na úrodnú pôdu, nebola zavlažená, nemohlo z toho nič dobré vzrásť. Začala som spomaľovať. Stretla som skupinu bežcov, čo dumali kadiaľ ďalej. No tak išli za mnou, lebo moja navigácia na fénixoch ma viedla celú cestu neomylne. Žiadne značenie naviac, len turistické značky postačili na pohodlný prebeh celej trate. Mňa istil Fénix a vďaka za také vymoženosti pre vysoko dezorientačné typy ako ja. Chcela som sa držať skupiny, ale bez vody sa mi išlo veľmi ťažko. Išla som sama v utrpení smädného Werthera. Keď som uvidela Zbyňka s Gabkom v náručí bez ruksaku chcelo sa mi plakať. Vedela som, že vodu pre mňa nemá mať kde schovanú, a že mi prišiel v ústrety len tak z dlhej chvíle. Úplne podľahol pravidlám Hardrocku a nebude mi predsa podávať vodu 500 metrov pred oficiálnym občerstvením. Na Smrekovicu som dorazila desať minút pred limitom, no s cieľom isť ďalej. Rozlúčila som s chlapmi a vydala sa na posledných 15 kilometrov. Nad hlavou mi búracalo, ale odhodlanie vo mne rástlo a silu som ťahala zo suchej päty. Obehla som pár chlapov, užívala si samotu a ticho, ktoré som prerušovala buchotom palíc v sonáte pre medveďov. Kde sa vzal tu sa vzal hotel Malina tam podomnou stál. Paráda tak už len Sidorovo a môžem ísť na pivo. Kolmá stena na Sidorovo mi bola z počutia známa, bola som pripravená zdolať posledný kopec na trati, ale na zbeh som sa zabudla pripraviť. Hrôza zaspomínať, kde sú tie ružomberské lúky, keď ja som stále tak vysoko. Ale príťažlivosť cieľa ma nútila k behu a keď sa ozval mekot ovcí, nebola som od kalvárie ďaleko. Ulicami Ružomberka značenou cestou som spoľahlivo dobehla do aleje a za potlesku do cieľa. Hoci len tridsať minút pred limitom, v čase 12:30 bola som tam, boli tam moji chlapi a v nohách nádherných 55 kilometrov z Veľkej Fatry. Čistá priama logická trasa s obrovskou podporou, slušnou výbavou občerstvovačiek na správnych miestach. Stanka s Filipom si zaslúžia metál. Je to náročné, prekrásne a behateľné. Fantastickí ľudia a ten pocit, dobre odvedenej roboty ma naštartoval do ďalších dobrodružstiev.
bezeckepotulky 