Tento rok pretekáme doma alebo tam, kde sa niečo deje. Je heslo proti korone. Preteky sa kvôli novému vírusu rušili, odkladali a vlna za vlnou sa valila ďalej, takže berieme všetko, čo nám príde pod ruku alebo nevypadne z termínovky. Všetka tá neistota už začínala byť otravná, ale rozšírila nám obzory domácej (československej) triatlónovej scény. Zrazu sa objavil Morkoman, Zlínsky pohár v krátkom triatlone v Morkoviciach hodinu cesty od chalupy. Gabko oslavoval tri roky a chlapci mi dovolili oslavovať trojkombináciou športov. 1.5 kilometra plávania v bazéne, 40 kilometrov cestnej cyklistiky v kopcoch a 10 kilometrov behu. Rozhodne nevyzerám ako atletický chrt a budím určité podozrenie o nedostatku formy, ale ja som pivne odlievaná a istená titánom a oceľou. Moderátor takmer s nevôľou pozeral, keď som sa pred štartom uisťovala kadiaľ bežať z depa von. No neviem, pôsobila som exoticky, zdá sa, že na triatlon sa nenosí, takétie ultra kecy idem sa len prejsť. Trojboj treba odmakať. Olympisjký triatlon v Morkoviciach je, ale milá akcia, aj keď čakanie na bazén bola trochu otrava, nakoniec som si to užila s úsmevom. Takže víkend na to sme balili stan do Žďáru nad Sázavou.

Na Pilmana som sa prihlásila na poslednú chvíľu. Zrušili mi jeden pretek v Slovinsku, tak čo s tou pivnou formou? Poďme ho na Vysočinu. Majstrovstvá Českej Republiky v strednom triatlone alebo aj polovičný železný muž. 1.9 kilometra v Pilskej vodnej nádrži, 90 kilometrov v troch okruhoch a s nastúpanými 1200 metrami a na záver polmaratónik 21,1 kilometra v troch okruhoch. Registráciu som nemala zaplatenú, tak mi dali jedno prázdne miesto na štartovke, číslo 10. Spali sme v kempe pod stanom, jasné, že som sa už veľmi nevyspala, bola búrka, vietor a dážď. Raňajkovali sme pod strechou a pod dáždnikom. Nohy studené, cítila som sa premrznutá a trochu zlomená pri pohľade na pilskú nádrž, kam mäkko dopadali kvapky dažďa. Štartovali sme o jedenástej a dovtedy dokonca prestalo pršať. Navlečená v neopréne čakám spolu s ostatnými na štart. Moderátor vyhlásil desať najlepších nasadených žien, spolu so mnou. To bolo to zostávajúce číslo desať, Zbyněk sa len uchechtáva a ja nesmelo prikračujem k moderátorovi, že ja veru nie som žiaden borec a že nech ma k plaveckej časti nevyzýva do predných radov. Budem rada, keď tento, vraj náročný triatlon, s kopcom jak prase do Vepřové prežijem. Skromne som teda štartovala plávanie zo zadnej pozície, žiadne strkačky ani kopance som neutŕžila a mohla som sa sústrediť na plávanie, len pri bójkach bol boj, ale v druhom koliečku sme si už vyslovene užívali pohodu. V depe sa neviem rozhodnúť, či brať bundu, nebrať, voda mala 20 stupňov a ja som stále trochu mrzla. Z depa vybieham na bicykel po štyroch minútach na 90 kilometrovú trať, trochu pozmenenú oproti minulým rokom, no najväčší strašiak ostal, stúpanie do Vepřovej. Nakoniec to nebola taka hrôza, ani pri treťom koliečku a spokojne som mohla zdolávať svoje posledné vertikálne cyklometre do druhého depa.

Na beh vybieham s vestičkou. Z plávania mi totiž ostala zaplynená bójka v žalúdku a moje atletické ego potrebovalo prekryť tieto nedostatky, bola mi zima je oficiálna verzia a malo ešte pršať. Bežecké koliečko malo 7 kilometrov 80 nastúpaných metrov, s výstupom na Salvátor a zbehom v druhej polovici. Všade stáli ambasádori a ukazovali, povzbudzovali a občerstvovali pretekárov na výbornú. Podľa analýzi som mala prvé koliečko najrýchlejšie, druhé naslabšie a tretie som zabojovala zase s nejakou blbou pesničkou na perách. V cieli boli moji najmilovanejší chlapci. Medaila. Sprcha a pivo. A hrozne dobrý pocit. 6:36 hodín.