O tomto triatlone sníval Zbyněk, ale od októbra sa neplávalo a tak si nakoniec netrúfal. Ja som si trúfla, aj keď bolo ešte všetko zavreté a nevyzeralo, že sa veľké akcie budu konať. Challenge organizátori si verili a rozbehli organizáciu na plno. Keď si oni veria, ja idem do toho. 1.9 km plávanie, 90 km bicykel a 21 km beh.

Zázemie pre triatlon bolo v aréne pri Ratzerdorfer See, St. Pölten. Čerstvo otestovaní sme nasadli do auta a vyrazili za prvým dobrodružstvom v roku. Noc pred pretekom sme spali v aute, priamo v kempe. Najlepší, najčistejší kemp aký som kedy videla. Počasie sa vôbec neumúdrilo a nakoniec sme ešte aj zmokli, ale Zbyněk mal všetko okolo auta vytunené a pekne pod strechou nám nevadilo vôbec nič. Celý areál bol obrovský a ja som mala pocit, že sa z toho nikdy nevysomárim, čo je kde, kde sa registruje ako ďaleko je depo. Ale nakoniec pozvoľnou chôdzou sme spoznali všetky zákutia, všetky zóny, bubliny kam mohli ísť len atléti s jednou sprievodnou osobou. My sme chodili traja, týždeň pred pretekom mi telefonicky potvrdili, že trojročný Gabko nebude problém, tak sme mohli byť všetci spolu. Všetko išlo hladko, 1600 triatlétov a nikde žiadna tlačenka.

O šiestej večer sme už boli len v kempe, Gabko sa pomaly uložil spať, a ja s ním, lebo v tej zime mi bolo najlepšie v spacáku. Vstávali sme okolo piatej, štart plávania som mala 7:25, čo bola predposledná vlna. Dosť neskoro, ale nelámala som si s tým hlavu. Čas na plávanie som odhadovala na 40 minút, teda čas z posledného triatlonu. Voda mala okolo 16°C, ale nikto nemal nič špeciálne, všetci sme asi poctivo otužovali počas pandémie, a kto radšej kváskoval ten mal extra čiapku, takých bolo asi päť. Chlapci išli so mnou až k mólu, úžasná podpora pre mňa, vidieť ich na blízku. Do vody sa skákalo, čiže rýchla smrť. Šok pominul, ale zima nie. Prvé jazero bolo nekonečne dlhé, čo potvrdil aj čas pri prebehu k druhému jazeru. Do Ratzerdorfer See sa bežalo po drevenom moste, betóne a štrku, z čoho boli nohy ubolené a tá studená voda žiadno nepomáhala. Zrazu som niečom chytila, fuj len chaluha alebo čo. Plávam ďalej hlava pod vodou a nádych. Tam je toho viac. Vodné trávy ma začali obopínať. Bože to je zlé. Nepanikárim, asi to nikoho nestiahlo ku dnu. Zatiaľ. Dýchaj plávaj. Týpek vedľa mňa prechádza na prsia. Bolo to nepríjemne, ale keď som nepozerala pod vodu, dalo sa to ustáť. Neplávalo sa mi zle, hoci som bola na bazéne tento rok len 3x, ale dlho, predlho to trvalo. Pri výbehu z vody do depa som nemohla uveriť tomu času. 53 minút, no servus. Makáme ďalej.

Už ste niekedy videli triatlonistu počas behu vyzliekať si neoprén a beží k bicyklu, no tak to sa nestalo. Ruky som mala take stuhnuté, že som nevedela pohnúť so suchým zipsom. Chcela som na lavičke niekoho poprosiť, ale ja bojujem zásadne sama. Ja sama, kurča prečo to nejde. Skoro osem minút som strávila prezliekaním v depe. A keď som už pomaly odbiehala, jeden chlapík ma poprosil, či mu to nerozopnem. Jasné, posťažovali sme sa na depperte Zipp. Balíček s neoprénom som odovzdala, bundu mám a ide sa na bike. 90 km s prevýšením okolo 900 metrov. Tri kopce, jedno horské sedielko. Trať kompletne uzavretá, začiatok po diaľnici smer Krems. Bola som zvedavá, veď koľko príležitosti bude si zajazdiť na diaľnici. No, ale bola to nudaaaa a ešte aj fúkal vietor, žiadna novinka. Tri mesiace už trénujem vo vetre, prečo nepretekať s tým čo mám natrénované. Ako prvú stravu po plávaní som mala čokoládovú tyčinku, nalepenú elekrikárskou páskou o prednú vidlu. Trochu nepozornosti a môj poklad skončil na zemi. To čo teraz? Na diaľnici sa nemá otáčať, tak sa už ani neobzerám, moja poživeň leží ďaleko na zemi a bola som rada, že nešli kontrolóri, asi by mi fukli penaltu. Pri prvom stúpani, som uvidela SVK na drese, pekne som sa krajanovi pozdravila, niečo sme pokecali a potom mi zdrhol, lebo bol v kopci silnejší. Ja som sa sem tam aj pokochala, lebo kraj a trasa je nádherná, popri Dunaji fukot, ale bolo čo obzerať. Prišlo horské sedielko, obehla som pár ľudí, čo ma dosť prekvapilo, v kopcoch nie som silná, ale prestalo fúkať a začalo konečne pršať. Celý čas sa mračná točili okolo nás, bola to nakoniec úľava. Mám rada, keď sú moje starosti pekne rozložené do viacerých výziev. Slnečné okuliare som si nechala na nose, nechcelo sa mi s nimi bojovať v tom kopci, prd som videla, ale to som videla ako jedno dievča šlape popri bicykli, no chúďa ešte takých päť kilometrov do kopca mala pred sebou. V záverečnom stúpaní občerstvovačka, odhadzujem fľašu a kričím iont. Waaas? Zmätení dobrovoľníci pozerajú, aj by pomohli, ale nerozumejú. Kurča ako sa to povie. Mozog sa mi odkrvil, beriem nejaký gél od nich, čo ja teda nepapkám, bo to nezášam, ale ak mi dajú čistú vodu aspoň budem mať niečo v zálohe. Voda pre pivára ťažká, to sa vie. Svitá mi a posledným dvom zmoknutým pršiplášťom kričím ISOOO. Štastne ten blivajs pijem, 30 kilometrov do ciela neumriem. Niekto kričí für mich Bier, a hoci ešte stúpame kričím do zadu Ich will auch eins. Srandičky, ale srdce mi búši, už je dobre. Teda dobre zima, hneď ako sa cesta začne zvažovať obliekam bundu. Voda mi steká po nohách do ponožiek, ale ruky mám v pohode. Pustím sa do zjazdu a v zákrute len počujem, čudný piskot, nejaké škŕkanie. Fíha asi pojdem rýchlejšie, ak tá brzda povolí. Už sa dobre bavím, lebo všeobecne bicykel nebol v najlepšej kondícii. O dedinu ďalej počuli v marhuľovom raji, že ja prehadzujem na nižší level. Posledných 10 kilometrov prestalo pršať, ponožky na beh mám nachystané, ale nakoniec sa v depe rozhodnem ísť na boso. Prstami na rukách nevládzem hýbať, kašlem na to. Za necelé tri minúty som hotová vybehnúť z depa na polmaratónik. Chlapci ma vítajú pri moste, aká úľava ich opäť vidieť. V centre mesta super ľudia, Hervorragende Leistung, Gabriela. No zas až taký výkon to nie je, ale ďakujem tým debilne šťastným úsmevom na všetky strany. Prvé kolečko paráda, pri druhom cítim chýbajúce ponožky, nevadí koža sa zahojí. Teda dnes mi to trochu vadí, ale do cieľa som dobehla v celkom čase 6:46. Chlapci tam boli, pivo mi vybavili a vôbec som bola rada, že ma tak povzbudzovali. Zbyněk zbalil auto a zaviezol nás domov. Stihli sme aj našeho obľúbeného vinára, kde som sa konečne po 12 hodinách najedla. Vďaka chlapcom za podporu a radosť. Bol to pekný víkend, veľa ľudí, ktorí si aj pivko dali, veľmi dobrá atmosféra a organizácia.